Archívy kategórie: MEDAILÓNY

Prof.PhDr. Damián Kováč, DrSc.

prof.-PhDr.-Damian-Kovac-DrSc.

Zomrel Prof.PhDr. Damián Kováč, DrSc. zakladajúca osobnosť psychológie ako modernej vedy na Slovensku.
Moje posledné stretnutie s pánom profesorom na návšteve v jeho penzióne – spolu s Emilom Komárikom – takto pred rokom. Koľko plánov, koľko tém, koľko múdrosti ste nám vtedy darovali.
Ďakujem Vám za podporu, ochranu, pomoc, láskavé vedenie, za tú “hviezdu na nebi”, ktorou ste sa stali už pri našom prvom stretnutí na Ústave experimentálnej psychológie SAV ešte v roku 1972.

Príhovor Damiána Kováča
Príhovor Damiána Kováča pri príležitosti stého výročia narodenia nestora modernej psychológie na Slovensku prof. Antona Jurovského

“Narodil sa 3. augusta 1929 v Nižnom Slavkove. V roku 1952 absolvoval ako jeden medzi prvými na Slovensku vysokoškolské štúdium v odbore psychológia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Hneď po štúdiách nastúpil na vtedajšie Psychologické oddelenie Filozofického ústavu SAV, ktoré sa neskôr pretransformovalo na Ústav experimentálnej psychológie SAV. V rokoch 1960 až 1991 pôsobil na ústave vo funkcii riaditeľa (spolu vyše 31 rokov). V rokoch 1982 až 1986 bol členom Predsedníctva SAV, pôsobil ako predseda Vedeckého kolégia SAV pre psychológiu a pedagogiku (1978 – 1990), predseda Slovenskej psychologickej spoločnosti pri SAV (1978 – 1983) a predseda Československej psychologickej spoločnosti pri ČSAV (1978 – 1985). V 60. rokoch založil svojho času jediný karentovaný psychologický časopis východnej Európy Studia Psychologica, v ktorom zastával úlohu hlavného redaktora do roku 2008. Úspešným činom bolo tiež iniciovanie a organizovanie Stretnutí psychológov podunajských krajín, ktoré boli príležitosťou nielen pre slovenskú, ale aj pre celú východoeurópsku psychologickú komunitu stretnúť sa s kolegami z druhej strany železnej opony. Na ústave pôsobil ako vedecký pracovník až do roku 2010, neskôr ako emeritný vedecký pracovník.

Vedecký záujem profesora Kováča

sa sústreďoval najmä na oblasť vnímania, pamäti, psychomotoriky, viacjazyčnosti, laterality. Dôležitým bol tiež jeho podiel na rozvoji metodológie psychológie, všeobecnej psychológie, histórie psychológie, environmentálnej psychológie a tém kvality života. Je zakladateľom Bratislavskej školy experimentálnej psychológie uznávanej aj v zahraničí, vytvoril integračnú mezoteóriu osobnosti a transkulturálny model kvality života. Riešil množstvo domácich aj medzinárodných projektov. Za svoju vedeckú kariéru prednášal na mnohých domácich aj zahraničných univerzitách a vyškolil 33 doktorandov.

Svojím vedeckým nasadením a nadšením pre výskumnú aj organizačnú prácu sa nezmazateľne zapísal do histórie slovenskej psychológie. Kolegovia si ho budú pamätať najmä pre jeho hlbokú angažovanosť pre psychológiu ako vedu, vynikajúce rétorické schopnosti a neutíchajúci životný elán.

Česť jeho pamiatke!”

Text prevzatý od: Peter Halama, Ústav experimentálnej psychológie CSPV SAV

zdroj:www.psychologia.sav.sk/upload/osobnosti.pdf

OCENENIE PRI PRÍLEŽITOSTI JUBILEJNÉHO X. KONGRESU EURÓPSKEJ ASOCIÁCIE PSYCHOLÓGOV PRÁCE A ORGANIZÁCIE  (EAWOP) za celoživotné zásluhy o rozvoj psychológie práce na Slovensku,

Kongres EAWOP Praha 2001 Ocenenie za celoživotné zásluhy o rozvoj psychológie práce Damián Kováč
Ocenenie odvzdáva vtedajší podpredseda vlády a minister práce a sociálnych vecí Českej republiky, Vladimír ŠPIDLA. Praha 2001

 

Blog napísal a editorsky zostavil PhDr. Milan Kožiak

Spomienkový medailón venovaný Eve Jaššovej, slovenskej psychologičke, kolegyni a priateľke.

Doc. PhDr. Eva Jaššová. PhD. bola nielen známou psychologičkou, slovenskou novinárkou, mediálnou odborníčkou a politologičkou., ale – čo vie asi málokto – aj poetkou.  
* 1954 – † 15. marec 2014, Komjatice
Pred siedmimi rokmi  sa vrátila do sveta éterických bytostí, ktoré nazývame anjelmi.

Takúto si ju pamätám.

spomienkový medailón

Málo známe okolnosti  začiatkov jej pôsobenia  na tejto planéte.

Jedného dňa , takto z jari v roku 1980 ktosi placho zaklopal na dvere Psychologického pracoviska ČsRo na Slovensku v Bratislave. Sotva som to klopanie začul. Pred nimi stálo krehké dievča, ktorého prvá veta, ešte pred vstupom do miestnosti znela: “Rada by som … , chcela by som …, u vás pracovať.”

“Som bez práce. Počula som vás v rádiu, …. . Myslím, že by sme si rozumeli.”

To bola priama reč. Zaujala ma hneď na začiatku. Usadil som ju aby mi rozpovedala  svoj príbeh:

Ako čerstvá absolventka štúdia psychológie na FFUK v Bratislave začala pracovať ako detská psychologička v Domove pre deti s nariadenou ústavnou starostlivosťou od narodenia až do dospelosti, prevažne s ľahkým mentálnym postihnutím. Ten Domov sa nachádzal v jednej z najdlhších dolín Slovenska – tam kde „líšky dávajú dobrú noc  a medvede oberajú spolu s vami lesné plody“.

Hladujúce deti.

Zakrátko po nástupe zistila, že deti tam hladujú a personál si v plných  taškách  odnášal domov  “rezne so zemiakovým šalátom”. Opakovane!

“Musela som sa ozvať!”  Začala písať žiadosti o vykonanie kontrôl kde sa vtedy dalo, ale odozva “žiadna”. Dôsledkom bolo, že sa stala viac ako nepohodlnou. Vtedy sa rozhodla napísať rovno Gustávovi Husákovi, vtedajšiemu prezidentovi  ČSSR a Generálnemu tajomníkovi ÚV KSČ. Ten dal akýsi pokyn a pomery sa vraj zlepšili, ale tí “ľudia” tam zostali.  Eva tam vydržala  dva roky.

Ktosi jej poradil, aby zmenila pôsobisko. “Po vzájomnej dohode s vedením ústavu” a so slzami v očiach opustených detí sa rozlúčila a zjavila sa pred mojími dverami. Nie som si istý či neprišla aj s kufrom rovno zo železničnej stanice,

Ten “ktosi” však nebol hocikto. To som pochopiteľne nemohol tušiť. Na prekvapenie sa môj návrh zamestnať ju, zrejme informovanému kádrovo personálnemu námestníkovi zapáčil a bleskovo ho realizoval. Ani nie za týždeň som mal novú kolegyňu. Bolo to v roku 1980.

Eva sa od prvého dňa s odhodlaním pustila do knihy, ktorú mala rozpísanú spoločne s kolegom, vtedy ešte docentom Mironom Zelinom. tvorivost-piata-dimenzia

Nechával som jej dosť priestoru na písanie tejto knihy, v ktorej som videl prínos aj pre jej ďalšie lektorské pôsobenie v rozhlase. Popri tom ju postupne zasväcoval do psychológie práce a samotnej činnosti pracoviska. Niekedy to bolo trochu komplikované, pretože jej špecializáciou bola detská psychológia.  Občasné konzultačné návštevy kolegu Mirona Zelinu na pracovisku som preto vnímal ako obohacujúce a inšpirujúce.

PSYCHOBALZAM A OLYMPIÁDA

Intenzívne som vtedy trénoval  redaktorov, moderátorov v  autogénnom tréningu a robil experimenty s jeho hudobno-slovnými  modifikáciami. Blížila sa Letná olympiáda v Moskve (198O) a tak sa s požehnaním vedenia rozhlasu ozvali ľudia z Československého zväzu telesnej výchovy a požiadali nás o psychologickú prípravu vrcholových športovcov. Pracovisko začali navštevovať nielen špičkoví športovci, ale aj takí majstri slova akými boli Karol Machata a Ladislav Chudík, ktorí prepožičali magnetofónovým nahrávkam svoje hlasy. To Evu zaujalo a pomáhalo “preladiť sa” na psychológiu práce s dospelými. K svojmu pôvodnému zameraniu však vždy inklinovala.  

Po olympiáde záujem verejnosti i odborných kruhov o našu prácu narastal, čo prinieslo aj celkom neočakávaný efekty.

EFEKTY ÚSPECHU

Po tom čo hudobné vydavateľstvo OPUS vydalo kazety PSYCHOBALZAM v slovenčine a češtine začali prichádzať listy nielen od radových občanov, ale aj odborníkov, lekárov, psychológov, liečebných a špeciálnych pedagógov. V jednom z nich  napísala primárka oddelenia Detskéj traumatológie a popálením, Thomayerovej nemocnice v Prahe, že deti, ktoré musia dlho a pokojne polohovať reagujú na uspávací Psychobalzam určený dospelým lepšie ako na rozprávky. Priamo apelovala aby sme čím skôr “vyrobili” aj detský psychobalzam. To Evu oslovilo a začala sa viac venovať tejto téme.

Ten ďaší efekt už taký príjemný nebol. Dozvedel som sa o ňom až “post faktum” od samotnej Evy. Ten “ktosi” čo držal nad ňou ochranné krídlo naozaj nebol hocikto. Bol to jej snaživý strýko, vtedajší ideologický tajomník na ÚV KSS. Pri jednom rodinnom stretnutí dospel k poznaniu, že jeho neteri  stolička asistentky na psychologickom pracovisku príliš nesvedčí a rozhodol sa povýšiť ju. Neznalý pomerov však stroskotal na postoji vedenia rozhlasu a aj čestnom a statočnom postoji samotnej Evy, ktorá odmietla využiť takú príležitosť “nahradiť ma” vo funkcii podnikového psychológa ČsRo.  Rozhlasoví súdruhovia vtedy porozmýšľali ako to urobiť aby ” vlk zostal sýty a baran celý”.  Navrhli jej miesto redaktorky v Hlavnej redakcii vysielania pre deti a mládež.

Eva to s úľavou prijala .

Tak sa začala jej úspešná cesta redaktorky a  moderátorky. Od samého začiatku udivovala svojími projektami a ich neočakávaným ohlasom. Za všetky uvediem len jeden. V ktoromsi seriáli o prírode a rastlinkách v nej sľúbila, že každé dieťa, ktoré pošle do rozhlasu korešpondečný lístok so správnou odpoveďou na otázky dostane ako odmenu semienko akejsi mäsožravej rastlinky vhodnej na domáce pestovanie. Vtedy prišli do rozhlasu vrecia korešpondenčných lístkov so správnymi odpoveďami a zrazu bolo tých semienok málo. Rozhlas ich musel doviezť dokonca z Maďarska. Vtedy si ma na “koberec predvolali” kolegyne z podateľne, ktoré sa vraj idú zblázniť z toho návalu a nestíhajú baliť a posielať tie semienka. Vraj za to môžem ja.  Vraj prečo, načo som ju prijal do rozhlasu!? Eva sa len záhadne usmievala. 

A to nebol jej jediný takýto “výstrelok”. Samozrejme, že to nerobilo dobrú krv ani medzi jej kolegyňami, ktoré “dreli” roky a taký virvar sa im nikdy nepodaril. Navyše – na čo siahla to jej vždy prinieslo nejaké ocenenie, prinajmenšom v Rozhlasovej žatve, každoročnom vyznamenávaní úspešných rozhlasákov.

ÉTERICKÁ BYTOSŤ

Jej krásnu éterickú povahu dokresľuje aj príhoda, ktorú mi popísal jeden rozhlasový šofér, ktorý ju viezol na akési interwiev do Trenčína. Pri Trnave zistila, že má vybitú batériu na magnetofóne a nabájačku zabudla v redakcii.  Museli sa vrátiť. Na mieste nahrávania zase zistila, že v magnetofóne nie vložená kotúľka na ktorú sa natáčal nahrávací pás. “Vtedy som si myslel, že mi vypadnú všetky vlasy.  Nakoniec sa však sama vynašla. Išla do predajne elektra, kúpila celuloidovú kotúľku určenú pre iný typ magnetofónu, čosi z nej odlomila a nahrávku sme doniesli včas.” Zrejme tomu šóférovi  venovala jednu z básní, ktoré prikladám v prílohe.

Nápadníkov mala nemálo, ale načo sú anjelovi nápadníci?

Napriek tomu ich jej éteričnosť až magicky priťahovala. Najmä tí ženatí sa pri nej cítili akosi inšpirovane a “bezpečne”. Prepočítali sa!  Ich neokrôchanosť a naivitu im spočítala v básni  “Vy ženatí páni”. Tá báseň  kolovala v samizdate  dlho po rozhlase a poniektorým narobila veru dosť problémov. 

Výber z jej básní, ktoré mi raz doniesla na USB kľúči nájdete v prílohe

Poslepiačky- básničky
Milan Rastislav Štefánik – jej láska.

Dokázala tiež poriadne prekvapiť a zaskočiť aj najvyššie postavených súdruhov. Bez vedomia nadriadených sa zúčastnila – ako redaktorka Čs. rozhlasu 7. mája 1989  púte na Bradlo, organizovanej vtedy ilegálnym  Hnutím za občiaku slobodu, pri príležitosti 70 rokov od tragickej smrti gen. M. R. Štefánika. Viac TU

Len poznamenám, že Eva chodievalo na Bradlo pravidelne a dávno predtým ako vzniklo nejaké hnutie obrody. 

Tam nahrala rozhovor s Hanou Ponickou, signatárkou Charty 77 a jednou z predstaviteliek disidentov na Slovensku, ktorý Čs. rozhlas  nemohol v tom čase vysielať. Nakoniec sa k záznamu  nejako záhadne dostali západné vysielačky  Slobodná Európa , Hlas Ameriky a odvysielali ho.

Spomienkový medailón venovaný PhDr. Eve jaššovej
Hana Ponická poskytuje rozhovor na Bradle redaktorke Čs. rozhlasu PhDr. Eve Jaššovej.
Tým sa Evine pôsobenie v Čs. rozhlase zo dňa na deň skončilo. Znášala to však statočne, hrdo a takmer ako osudové predurčenie.

Po jej odchode z rozhlasu sme sa stretávali už sporadicaky. Hodne cestovala. Len z ďiaľky som obdivoval ten jej rozlet.  Akoby niekto riadil “z vyššej moci” tie jej prelety po Slovensku. Zvládala ich zdanlivo ľahko a pôsobila odrazu aj na troch-štyroch pozíciách. Niečo také dokáže len elektrón.  Ako to dokázala ona?

Však mala krídla!

Pretože som za celý profesný život zmenil zamestnávateľa len raz Eva bola pre mňa vzorom pripavenosti na zmenu. Vzorom oddanosti vyšším princípom, o ktorých však nerada hovorila. Na prvom mieste medzi nimi však bola tichá, neproklamatívna láska k slovenčine, k  Slovensku a nekonečná  práca preň.

Nebola idelogicky konfrontačná, ak však niekto spochybňoval, bagatelizoval  miesto SLOVENSKA pod Slnkom –  vedela vytiahnuť  “ohnivý meč” – svoje pero a poriadne ním zamávať.

Po jej nútenom odchode z rádia som už nemal prehľad o jej aktivitách – tak uvediem aspoň tie, ktoré uvádza WIKIPÉDIA :  Pôsobila na Fakulte telesnej výchovy a športu UK, v Akadémii Policajného zboru SR, na Fakulte masmediálnej komunikácie UCM v Trnave, na Fakulte dramatických umení v Banskej Bystrici, Katedre estetiky FF UK v Bratislave, na Katedre žurnalistiky UKF v Nitre (2002 – 2012). Neslôr ako vedecká pracovníčka Ministerstva obrany SR, kde bola riaditeľkou Oddelenia psychologickej a sociálnej starostlivosti. Bola poslankyňou Mestského zastupiteľstva hlavného mesta SR Bratislava, v rámci toho bola členkou Mestskej školskej rady a zakladateľkou, koordinátorkou Bratislavského detského parlamentu. Bola asistentkou poslankyne Národnej rady SR a členkou Rozhlasovej rady. V rokoch 2002- 2013 bola samostatnou vedeckou pracovníčkou Ústavu politických vied SAV. Potom pracovala na Ústave politických vied Stredoeurópskej vysokej školy v Skalici. Pôsobila na Vysokej škole v Sládkovičove, kam sa vrátila v roku 2013. V rokoch 1989 – 1999 šéfredaktorka PSYCHOFÓRA, bulletinu Slovenskej psychologickej spoločnosti pri SAV. V roku 2006 šéfredaktorka časopisu ROMANI VORBA, RÓMSKE SLOVO, prvého časopisu, ktorý vydávali olašskí Rómovia s podporou MPSVR SR, v rámci toho bola akreditovanou sociálnou pracovníčkou MPSVR SR.

Výber z štúdijný, výskumných prác a publikovaných diel môžete najsť TU .

Spomienkový medailón na Evu Jaššovú, slovenskú psychologičku.

Nikdy neodmietla príležitosť zapojiť sa do akejkoľvek verejnoprospešnej činnosti. 

V  Novembri ´89  sa otvorene prihlásila  k národnému prúdu slovenskej politiky a v roku 1999 sa stala členkou Slovenskej národnej strany.

TANČIAREŇ

Poslednou našou spoločnou aktivitou bola TANČIAREŇ v roku 2011.  Vtedy už zrejme vedela, že je vážne chorá. Mal som vtedy licenciu od SOZA, aparatúru a veľa – veľa hudby. Eva mala plán zužitkovať našu TANČIAREŇ  aj ako zoznamku pre ľudí, ktorí si hľadajú partnera. S takouto agentúrou mala profesionálne skúsenosti,  aj agentúrne skúsenosti. Vždy mala plány aj na tri životy.

Spomienkový medailón

Tam som si s ňou zatancoval – v jednu septembrovú sobotu 2011  – posledné tango.

 

Ukážka z repertoáru Tančiarne v Zlatej Lipe (Dúbravka  2011)

“Keby smrť bola krásna, aj bohovia by umierali”

PhDr. Eva Jaššová, PhD.

Keby smrť bola krásna aj bohovia by umierali , PhDr. Eva Jaššoví, PHd.
Pre zväčšenie kliknite na obrázok.

Spomienkový medailón

Pripomeňme si jej hlas ( audio SRo Rádio Regjna).

 

 

Napísal a editoval PhDr. Milan Kožiak

Spomienky na Mariána KOŠČA – slovenského psychológa, kolegu a priateľa.

Psychológ, kolega a priateľ PhDr. Marián Košč.

I
Spomienky na PhDr. Mariána Košča -Tenth-European-Congres-Work-Psychology-2001-Prague-Koziak-Kosc
The-Tenth-European-Congres-Work-Psychology-2001-Prague-Koziak-Kosc
PhDr. MARIÁN KOŠČ:
VÝZNAMNÝ SLOVENSKÝ PSYCHOLÓG, KOLEGA A PRIATEĽ

6. decembra 2013 sa v aule Pázmaneum (Univerzitné námestie v Trnave)  uskutočnila pri príležitosti 10. výročia úmrtia úmrtia PhDr. Mariána Košča konferencia venovaná jeho odkazu.

Organizátori  ma požiadali o vystúpenie v programe konferencie s navrhovanou témou:
“Osobné momenty vzťahu dvoch psychológov”.
Spomienky na PhDr. Mariána Košča
Pozvánka

Táto žiadosť ma dosť zaskočila, aj preto, že spomienky na blízkeho človeka sú pre každého z nás pod zvláštnou „súkromnou“ ochranou. Tiež však tým, že som sa musel “popasovať” s interpretáciou osobných vzťahových momentov  dvoch ľudí videných očami  jedného z nich.

Pokúšal som sa o to vo viacerých prípravných verziách. Nedokázal som to však uspokojivo bez toho aby som popri Mariánovej osobnosti a jeho práci, nenačrtol aj kontúry spoločenských pomerov a aj niektoré detaily  našej spolupráce. Takže prosím o zhovievavosť ak uvediem – dúfam, že v záujme oživenia a zreálnenia spomienok na Mariána, aj niektoré reálie súvisiace s ich autorom.

Cestu k sebe sme hľadali pomerne  dlho.

Kolegialita prerastala v priateľstvo pomaly a rokmi vzájomnej spolupráce. Pracoval som „vtedy“ ako podnikový psychológ v Československom rozhlase na Slovensku (taký bol naozaj oficiálny názov Slovenského rozhlasu). Vydržal som tam 19 rokov, do roku 1994, kedy som odišiel z rozhlasovej pyramídy do susednej budovy Národnej banky Slovenska, v nádeji na „niečo lepšie“.

Mýlil som sa však. V rozhlase pracujú ľudia so slovom a hudbou, v banke s peniazmi. Ten rozdiel by som vyjadril slovami Vojtecha Mihálika, ktorý v  jednej nádhernej básni v zbierke  Účasť, slovami matky adresovaných synovi vyslovil „synu, ľudia sú od peňazí studení“ a neobávam sa dodať, že v bankách dupľom.

Kontakty s ním som spočiatku zväčša inicioval sám, najmä vtedy ak niektorí z mojich rozhlasových kolegov, či kolegýň, začali mať „tvrdšie“ problémy s alkoholom, nejakými vidinami, alebo ponurým videním budúcnosti. Poznamenávam, že to bolo ešte v 70-  80 – tych rokoch minulého storočia, teda za hlbokého socializmu, kedy vízia zmeny spoločenských pomerov bola na hony vzdialená.

Marián pracoval vtedy na Psychiatrickej klinike na Mickewiczovej ul. a z rozhlasu na Zochovej, alebo Mýtnej ul. bolo k nemu na skok. Ani raz, Nikdy, neodmietol pomoc, ani vtedy keď bol inak zaneprázdnený, alebo ak, také či onaké psychické ťažkosti mojich rozhlasových kolegov sprevádzal nejaký „prúšvih“ . A bol to niekedy naozaj „horúci zemiak“, ktorý chceli súdruhovia riešiť prísne disciplinárne, vyhadzovmi a pod. Pritom šlo napr. o začínajúcu, vážnu ataku psychózy, suicidálne tendencie, atď…  Podarilo sa nám občas prikryť aj iné „prúšvihy“, ktoré skôr vyznievali ako revolty mojich rozhlasových kolegov voči spoločenskému systému, ktorý tu chcel byť „na večné časy“.

Z tejto etapy mojej spolupráce s ním by bolo toho veľa hodného spomenutia, a hoci túto jeho ochranu a priamu pomoc ľuďom považujem za najcennejšiu v psychologickej práci, dnešné spomienkové stretnutie vytvára priestor aby som spomenul aj ďalšie momenty nášho vzťahu a spolupráce.

Tak ako som sprvu chodieval za Mariánom častejšie na kliniku ja (aj za Vierkou Páleníkovou a Katkou Vajdičkovou) – tak sa neskôr zastavil u mňa na Psychologickom pracovisku častejšie on. Zaujímal sa o práce spojené s prípravou a finalizáciou Psychobalzamu (hudobno – slovnej predspánkovej relaxácie). Spomínam ako sme sa spoločne s prof. Kratochvílom, ktorý bol odbornou záštitou tejto nahrávky a majstrom Chudíkom, interpretom relaxačného textu v češtine, rozčuľovali i bavili  zároveň, nad postojmi vtedajších cenzorov, ktorí sa ako čert svätenej vody obávali  metódy založenej na sugestívnom princípe. Považovali ju za nástroj ideologickej diverzie, ak nie za niečo ešte nebezpečnejšie. Schvaľovali ho až dve komisie ideologická a jazyková.Tú prvú sa podarilo pacifikovať ukážkou podobnej metódy vyvinutej v ZSSR a posudkom prof. Pogádyho, vtedajšieho hlavného psychiatra Min. zdravotníctva SSR. Vypracovanie tohto posudku sprostredkovali  najmä dvaja ľudia. Ivan Fiala vedúci horolozeckej výpravy na Mount Everest, ktorej niektorí účastníci absolvovali výcvik v autogénnom tréningu a overovali prípravné verzie Psychobalzamu priamo počas tejto expedície. A tiež Marián, ktorý ako klinický psychológ bol v tejto veci s prof. Pogádym v osobnom kontakte.  Napriek tomu sa cenzorom celý projekt podarilo takmer „zabiť“. Jazyková komisia, ktorá posudzovala spisovnosť predlohy relaxačného textu presadzovala namiesto nespisovného slova „ťiaž“, spisovne správny výraz ťarcha. Už len predstava sugescie „ťarcha v pravej ruke“ či „vaše obe nohy sú ťarchavé“ v nás vyvolávala dobre hlučný smiech. Tí s Vás, ktoré ste zažili smiech prof. Kratochvíla viete o čom hovorím. Bol to však smiech cez slzy, pretože na druhý deň mala jazyková komisia na Min. kultúry Slovenskej socialistickej republiky  rozhodnúť, či dajú Psychobalzanu zelenú alebo červenú. Písal sa rok 1982.

Marián prišiel vtedy so spásonosným návrhom – „urob s nimi asociačný experiment“.

Navoď  uvoľnenú atmosféru, hoci aj nejakými vtipmi na adresu psychiatrov a psychológov a v príhodnej chvíli navrhni krátke asociácie na bežné pojmy, ako – stôl, vidlička, deň –  a nakoniec zaraď slovo ťarcha. Podarilo sa mi to cez prestávku  – na chodbe pri popolníku – väčšine tam prítomných dám, vtedy vlastne súdružiek, to asociovalo jedno jediné slovo „ťarchavosť“. Zhodne s úsmevmi na tvári konštatovali „ to je teda blbosť“  – tá ťarcha“ a  hudobné vydavateľstvo OPUS dostalo zelenú titul vydať. Pri českej verzii takéto problémy nenastali, pretože „když  to odsouhlasili slovenští soudruzi tak je to jistě v pořádku“.

O desať rokov neskôr.

V roku 1994 vyšla vo vydavateľstve Slovo kniha nemecko – francúzskeho spisovateľa, úspešného manažéra a podnikateľa Ericha J. Lejeuna, s neuveriteľným názvom „Ži čestne – staň sa bohatým“. Napísal som vtedy predslov k jej slovenskému vydaniu. Dlho som s tým váhal, či tá kniha nie je nejaký gýč, s pretlakom lacného životného optimizmu. Marián o tom váhaní vedel, diskutovali sme spolu a bol to práve on, ktorý mi vnukol (len tak ako to vedel on) myšlienky, na ktoré potom čitatelia (i z našej psychologickej obce) kladne reagovali. Hoci často s úsmevom hovorievali „také niečo existuje?“, Čitateľ však zistí, že ide o iné bohatstvo ako to dnes zbožňované „zlaté teľa“.

Marián odmietol moju ponuku spoluautorstva predhovoru. Po vydaní knihy však dobehol a nadšene sa rozhovoril o súradniciach etického konania v dnešných zložitých časoch. Bolo to takto spontánne prvý a posledný krát. Nebol z tých, ktorí  povrchne filozofovali o etike a morálke. …, akoby sme sa obaja tejto témy zľakli. .., len sme si občas vymieňali knižky.

To sme ešte netušili, ako nás táto téma zviazala, a že nás onedlho čaká strastiplná cesta prípravy a obhajoby Etického kódexu psychologickej činnosti, presadzovania pojmov psychika a psychická spôsobilosť na prácu v novom Zákonníku práce a Zákone o ochrane osobných údajov.
Čo jeden napísal, druhý bez váhania na úradoch obhajoval a podpísal. Bola to niekedy dosť strastiplná cesta , sprevádzaná ignoranciou zo strany byrokratov a právnikov príslušných úradov a ministerstiev.

Dovolím si teraz odcitovať niektoré z myšlienok, ktoré sa zrodili v našom spoločnom dialógu. Ak ste niekedy mali možnosť zažiť takýto spoločný, až „metafyzický diálog“ s ním tak viete o čom hovorím…

Jedna z jeho myšlienok,

až podobenstiev, ktorú vyslovil v tých našich rozpravách zachytených v spomínanom predslove ku knihe „Ži čestne staň sa bohatým“ znela
„Od svetla tiene utekajú! 

Fyzikálna zákonitosť „od svetla tiene utekajú“.  Vyjadruje aj jednu vážnu pravdu, pravdu duševnej sily a duchovnej  energie. Zhodli sme sa v tom, že Zázračná sila svetla má nielen fyzikálnu ale aj mravnú podstatu. Sami pre seba sme akoby objavovali  ako sa to „neživé“ fyzické svetlo -oblúkom stretáva s duchovným.

Osvetlenie vnímal takmer synonymom videnia, poznania, vyjasnenia, usporiadanosti, čistoty a pravdy. Aj tak možno vysvetliť  v čom spočíva tajomstvo úspechu „slnečných ľudí“, pre ktorých sú statočnosť a čestnosť hlavnými princípmi ich vzťahov s inými ľuďmi .

Dovolím si ešte v tejto súvislosti uviesť jednu krátku úvahu, ktorá vzišla z takto spoločne pretavených myšlienok. Týka sa chápania pojmu optimizmus. Zhodli sme sa v tom, že často je tento pojem vyslovovaný v médiách ako floskula. Takýto opar zmizne rovnako rýchle ako zanikne v priestore to slovo. Podľa neho, byť takýmto optimistom je nezodpovedné, takmer rovnako ako byť pesimistom. Mali sme svoje skúsenosti s „historickým optimizmom“, podľa ktorého sme už dávno mali byť v komunistickom raji. Zhodli sme sa v tom, že takýto optimizmus je alibistický a nebezpečný v tom, že necháva veci samé na seba a nakoniec sa zvrháva v násilie

Pre optimistov sú dôležité predsavzatia, budovateľské plány. Tie „sa“ určite uskutočnia. S pesimistami, ktorých krédom je „ nejako bolo, nejako bude, alebo „márnosť nad márnosť“ majú spoločnú práve tú nezodpovednú pasivitu, pohodlnosť, známu pod zľudovelým “samosato“. Chvalabohu existuje ešte tretia skupina ľudí, ktorá nie je zvlášť vítaná v akejkoľvej spoločnosti strážcov ideí a dogiem.  Sú to skeptici, ktorí triezvo posudzujú podstatu ľudskej povahy i spoločenskú realitu,  a skepticky, t. j. činorodo ju pretvárajú. Patril k nej aj Marián.

Čo som  na ňom mimoriadne oceňoval

bolo to, že hoci bol vzdelaním a praxou klinický psychológ, mal porozumenie aj pre iné oblasti aplikovanej psychológie. Už v tých časoch sa prejavujúca „klinizácia“ celej aplikovanej psychológie ho trápila a bojoval s ňou ako najlepšie vedel. Prejavilo sa to nielen tým, že sa angažoval aj v Predsedníctve novovzniknutej SKP kde podporoval vznik jednotlivých sekcií. Konkrétne pri zakladaní Sekcie psychológie práce nám dodával elán a opäť aj podnetné myšlienky.

Spomínam ako sme v  roku 2001 celé leto pripravovali analýzu stavu aplikovanej psychológie na Slovensku, i v nadväznosti na nelichotivé spoločenské  pomery. V septembri sme mali mať na túto tému spoločný príspevok na Psychologických dňoch v Trenčíne. Nazvali sme ho „Profesionálna etika a aktivita psychológov vo veciach stavovských a verejných“. Bola to dosť kritická reflexia našich neduhov a lapsusov. Mnohí sa vtedy cítili byť oslovení a mnohí zasiahnutí. Nečudo!!!

Pripomeniem len názvy niektorých kapitoliek:

  • O našom alibizme, nepraktickosti, jalovom akademizme a vlastnom rybníčku.
  • Spravodlivosť v hodnotení a odmeňovaní ľudskej práce
  • Stagnácia profesionality, vizitka vlastných limitov.
  • Úspech ako bumerang

 Spomienky na PhDr. Mariána Košča. Psychologické dni Trenčín 200

Profesionálna etika a aktivita psychológov vo veciach stavovských a verejných. TU.

Koľko rokov uplynulo odvtedy?

Každý môže posúdiť, čo sa zmenilo k lepšiemu a čo naopak!

 

 Občas sme sa stretávali

, len tak “pri dobrej polievke a  pri dobrom víne, aj s kolegom Dr. Ivanom Seifertom, v pivničnej krčmičke na Fazuľovej ul., ktorú sme mali všetci traja „po ceste z práce“  (Marián z hl. stanice a ceste z Trnavy). Spomínam si na jedno z našich posledných stretnutí. Bolo ti niekedy na jeseň roku 2003. Z ničoho nič sme začali všetci traja spriadať plány na založenie eseročky.  Vymýšľali sme názov, rozdeľovali pozície, ale hlavne konkretizovali predmet podnikania. Marian – organizátor a neuropsychológ, Ivan – ekonóm a informatik a mne zostalo vymýšľanie a technika. Predmet podnikania, dve – tri oblasti: prvá – (SAF) spätná akustická aferentácia ako metóda detekcie osôb náchylných k psychickému zlyhaniu , druhá AVS – audiovizuálna stimulácia, ako metóda harmonizácie a synchronizácie činnosti hemisfér a stimulácie psychickej aktivity. Dnes by sme sa asi usilovali získať nejaký GRANT, ako o to založiť  výskumno-aplikačnú s.r.o.

O metódach sa krátko zmienim v nádeji, že niekoho vážnejšie zaujmú. Pokúšam sa   týmto aj čiastočne zmierniť výčitky, ktorými sa mi Marian občas prihovára, pri našich – teraz sporadických, už tak trochu metafyzických stretnutiach,  na Ružinovskom cintoríne.

Krátko sa zmienim najskôr o tej druhej.

O vplyve hudby na správanie a prežívanie človeka vieme toho iste všetci dosť. Podobný, možno povedať ešte výraznejší a neurofyziologicky čistejší účinok majú aj nehudobné zvuky rôznej frekvencie, intenzity a fázového posunu. Zvlášť účinné pre potreby neurofyziologickej optimalizácie činnosti mozgu majú tzv. binaurálne zvuky s  miernym frekvenčným alebo fázovým posunom. Mozog  je jemná rôsolovitá (štruktúra) suspenzia, ktorá okrem spracovávania pocitov , vnemov, myslenia a mohých iných funkcií aj inak reaguje na vonkajšie podnety. Na fyzikálne, chemické a iné, aj organické látky. Na tie zvukové  reaguje rezonanciou a vibráciami. A teraz by som sa zmienil o tom jednoduchom fígle, ktorým vlastne AVS je. Ak napr. prehrávame prostredníctvom slúchadiel v jednom uchu 1000 Hz/s  a v druhom uchu 1010  Hz/s - s opačnou fázou, v mozgu sa to vyskladá tak, že tých 1000 Hz sa vzájomne neutralizuje, anihiluje a na mozog pôsobí len 10 hz. Čo je frekvencia bioprúdov činnosti mozgu známa ako alfa hladina +/-. Inak pomerne ťažko dosiahnuteľná, hoci rôznymi autosugestívnymi a meditačnými postupmi, ľudstvom odjakživa využívanými. Mozog túto externú frekvenciu absorbuje, ľahko ju príjme, splynie s ňou a doslova sa lieči, zotavuje.

AVS
AVS
Metódou AVS , dnes už nazývanou tiež  ADS (audiostrobe. - ktorá využíva pre dosiahnutie želaných účinkov aj svetelné podnety), sa to dá dosiahnuť podstatne rýchlejšia a bez nejakého tlaku na hodnotovú prestavbu osobnosti, ktoré mnohé z týchto meditatívnych techník vyvíjajú. To, že táto „anihilácia“ energie kmitočtov s opačnou fázou skutočne funguje sa môže presvedčiť každý, kto si zadováži - dnes už bežne komerčne dostupný prístroj s takýmto programom. Tých 10 Hz nepočujeme, ľudské ucho pociťuje len zvuky do 20 Hz. Tých 10 Hercov už vyvoláva len vibrácie, s ktorými mozog rezonuje. To, že sa v mozgu skutočne vyskladá z pôvodných 1000 a 1010 Hz len 10 HZ sa dá ľahko dokázať rôznymi experimentmi. My sme s Mariánom obalili v Experimentálnom  štúdiu SRo každé slúchadlo zvlášť mikrotenovým sáčkom a ponorili sme ho do sklenenej nádoby s vodou. Ak sme prehrávali zvuky rovnakých frekvencií v rovnakej fáze nič sa nedialo. Počuli sme ich síce slabšie, ale počuli. Ak sme v jednom slúchadle fázu otočili zvuk sa stratil. Ak sme v jednom slúchadle frekvenciu zvýšili napr. o to tých 10 hercov, tiež sme nič nepočuli, ale voda v tej nádobe uprostred medzi slúchadlami sa začala, jemne ale zreteľne chvieť, akoby vrieť. Pokiaľ ide o CNS, takéto vibrácie dokázateľne veľmi jemne zasahujú mozgovú hmotu, až na úrovni synaptických spojení nervových vlákien. Celé to pôsobenie dnes už zdokonalené aj o spomínané vizuálne podnety, prostredníctvom špeciálnych okuliarov  optimalizuje činnosť celého mozgu, vrátane mozgovej kôry. Pre pesimistov takého vplyvu by som len rád pripomenul, že mozog je zložený z približne  90 % vody.  Vtedy - pred 10 – 15 rokmi  - bolo naším plánom túto metódu lepšie preskúmať, možno zdokonaliť, overiť a sprístupniť  na praktické využitie. Iste je  menej riziková ako mnohé psychofarmaká, ktoré sú už zo svoje podstaty cudzorodé látky.

Jednou z  uvažovaných možností využitia bol tiež vývoj anyhilátora hluku. Už vtedy prudko sa rozvíjajúca  mikroprocesorová technika dovoľovala takmer okamžité obrátenie fáz zvuku, ktorý spôsobuje ich vzájomné pohltenie.

To, že som v tomto spoločnom pláne nepokračoval je jedna z tých tichých Mariánových výčitiek, o ktorých som sa zmienil v úvode.

Ten náš druhý experimentálne výskumný zámer sa týkal štandardizácie a praktického psychodiagnostického využitia metódy SAAF (spätná akustická aferentácia). 

SAAF - Spätná akustická aferentácia

Doteraz sa úspešne využíva pri terapii zajakavosti. Jej podstata spočíva v tom, že sa zajakavému človeku prehráva do slúchadiel vlastný hlasový prejav s istým oneskorením. Narušená synchronizácia signálov z rečové centra do rečového ústrojenstva sa výrazne zlepší a verbálny prejav takto postihnutého jedinca sa normalizuje. Mariana zaujalo to, že som túto metódu požíval pri výbere, konkurzoch rozhlasových hlásateľov a redaktorov.  Viedli ma k tomu niektoré skúsenosti výskumníkov z Ústavu leteckého zdravotníctva v Prahe, ktorí začiatkom 70 - tych rokov publikovali povzbudivé indície a dokumentovali vzťahu medzi rečovým prejavom ovplyvneným SAFF a integritou osobnosti na konštitučnej, neurofyziologickej úrovni. Podľa niektorých výskumov sa dokonca objavovali vzťahy medzi úspešnosťou v tejto skúške  a integritou osobnosti - až na genetickej úrovni. Vo väzbe na odolnosť voči záťaži a stresu a bez presahov do hodnotovej orientácie a jej morálnych kvalít. Najmä pri veľkých konkurzoch sa táto metóda stala mimoriadne užitočná, pretože dovoľovala pomerne ľahko a rýchlo detekovať jedincov náchylných k zlyhaniu plynulého verbálneho prejavu. Pritom nešlo o zhoršenie výkonu podmienené neuropsychickou labilitou. Dve diplomové práce ,ktoré korelovali výsledky v skúškach tejto metódy a dotazníku SPIDO DOZ , vyvinutého špeciálne na detekciu osôb náchylných k psychickému zlyhaniu, potvrdili isté korelačné vzťahy. Boli však miernejšie ako očakávané. Mohlo to byť spôsobené tým, že všetci probanti (redaktori, hlásatelie) absolvovali vstupné pohovory pred výberovou komisiou a následné "psychotesty", ktorých cieľom bol o.i. posúdiť aj odolnosť voči záťaži a stresu. 

Ak by niektorí zo študentov prejavili záujem o preskúmanie vyššie naznačených vzťahov  a núkajúcich sa hypotéz rád (i v mene Dr. Košča) poskytnem stále archivované štúdijné podklady.

Tak, a to by mohlo byť  – zdá sa všetko – čo som zo spomienok na spoločnú cestu s Mariánom Koščom a našich plánov povyberal pre túto chvíľu.

Ostáva mi len poďakovať sa mu, i na tomto mieste, za to jeho – v úvode spomínané – „vzácne svetlo, ktoré nevrhá tiene“ a vyvoláva nezabudnuteľný pocit láskavej spolupatričnosti a zmysluplnosti nášho plahočenia sa na tomto svete.

Prednesené  6. decembra 2013 ba spomienovej kofernecii venovanej 10. výročiu predčasnéjho úmrtia  PhDr. Mariána Košča venovanej jeho odkazu.

PhDr. Milan Kožiak

Na konferencii odznel aj audio „Výber z myšlienok  Dr. Mariána Košča vyslovených v diskusnej relácii Klub rádia Devín SRo, venovaný „Zmyslu života a tiež životu a dielu Viktora Frankla“.  Záujemcom ho ponúkame vo video úprave, prostredníctvom odkazu na kanále YouTube

Spomienky na PhDr. Mariána Košča
PhDr. Marián Košč
 
PhDr. Marián Košč  (1. 1. 1953 – 10. 12. 2003)

PhDr. Marián Košč sa narodil v roku 1953 v Martine. Pracoval na Katedre psychológie Fakulty humanistiky Trnavskej univerzity v Trnave. Profesijne sa zameriaval na klinickú psychológiu, psychodiagnostiku, neuropsychológiu, problematiku duševného zdravia a pastorálnej psychológie.

Úsmev, vtip, šarm, duchaplnosť (Katka Jariabková).