Štúdie o účinkoch a benefitoch autogénneho tréningu v rôznych oblastiach.
(kritika výskumov a praxe všelijakých psychoterapií, kurzov a tréningov)
celý text
Zámerom výberu štúdií v 3. časti vedeckých štúdií o efektivite autogénneho tréningu je poukázať na diskutabilnú prínosy, často riziká a iatrogénne vplyvy rôznorodých teoretických škôl, modelov, projektov a koncepcií uplatňujúcich sa v terapeutickej praxi pacientov a zvládacích tréningov klientov posilňujúch napr. mentálne zdravie a odolnosť voči záťaži a stresu.
Aby nedošlo k dezinterpretáci nasledovných slov, k výčitkám a obviňovaniu autora zo zaujatosti, tak ešte pred konkretizáciou dôkazných dôvodov pripomínam, že ;
Motívom kritického blogu je pripomenúť možnosti a rezervy využívania AUTGÉNNEHO TRENINGU – tejto jedinečnej a stále povrchne uplatňovanej metódy zlepšovania zdravia, kvality života a výkonnosti vo všetkých oblastiach ľudských činností, – chápanej aj u nás mnohými odborníkmi len ako “nejaké” relaxačné cvičenie.
Táto tretia časť edície poukazuje aj na dramaticky nedostatočnú projektovú, metodolickú a metodickú prípravu zverejnených výskumov a neraz až škodlivú, iatrogénnu prax v uplatňovaní, často až primitívnych “metód” rôznymi diplomovanými psychoterapeutmi a inými expertami j, samozvanými spasiteľmi, kaučmi, hovejúcimi v narcistickej predstave vlastnej takmer božskej výlučnosti!
Od prvých rokov mojej praxe psychológa, ktorá trvala takmer 40 rokov som pozoroval a stretával sa s tým, že táto ich superorita založená na pradávnych základoch šamanstva vníma ako obťažovanie a provokáciu kúsi metodológiu a pokusy výskumne overiť to čo vlastne praktizujú. Mnohí z nich si tieto slabiny uvedomujú a tak túto nevedeckosť individuálne i inštitucionálne maskujú a kryjú napr. pod rúškom “lekárskeho tajomstva” a v presvedčení, že majú k tomu právo .
Tieto slová hovi vyznievajú tak, že generalizujú tento stav na všetkých “porfesionálov”——- uznanie uznanie
Následná výskumná interpretácia účinkov ich praxe je zarážajúca rozporuplná a vo výpovediach pacientov a klientov prekvapivo chudobná. V pozadí mlčania účastníkov draho predplatených terapií a kurzov sú často trpiaci ľudia, ktorí sa ocitli ako rukojemníci v pasci vlastnej neschopnosti vsugerovanej a manažovanej celým psychoterapeutickým a trénigovým biznysom.
Nehovoriac vôbec priamo o šarlatánskych praktikách zameraných na kapitalizáciu dôverčivosti a sugestibility - najmä starších ľudí. Tie by si iste zaslúžili intezívnejšiu pozornosť verejnosti a aj štátnych orgánov.
℘
Tretí výber štúdií o účinkoch a benefitoch autogénneho tréningu uvádza štúdia
19.
Auto-tréning relaxácie: terapeutická alternatíva
pre pôvodný zdroj kliknite na titulku
Zmyslom výskumu bolo porovnať individuáne výsledky relaxačného programu riadeného samotnýmim pacientami s výsledkami relaxácie vedenou terapeutom (I. kontrolná skupina),a s výsledkami pacientov na čakacej listune (II. kontrolná skupina). Na stanovenie účinnosti relaxačných programov boli použité výsledky merania úzkosti na základe dotazníka vlastného sebaposúdenia (IPAT a STAI), tiež psychofyziologický stresový profil zahrňujúci frontálny EMG, GSR, srdcová frekvencia, teplotu prstov monitorovanú počas relaxácií aj v stresových podmienkach.
Pri monitorovaní domácich cvičení subjekty hlásili zvýšenú schopnosť relaxovať a kontrolovať stres; avšak len frontálny EMG meraný za stresových podmienok bol jediným závislým meraním, ktoré toto vnímanie potvrdilo. V ďalších, vyššie uvedených merianiach neboli pozorované žiadne rozdiely medzi skupinami vo všetkých meraniach. Je potrebné zdôrazniť, že boli pozorované spoľahlivé zmeny vo všetkých samo monitorovaných meraniach domáceho cvičenia, čo naznačuje, že tento postup je užitočným ukazovateľom domáceho cvičenia.
Metodika.
Výber a kontrola subjektov.
Prostredníctvom novinových a univerzitných oznámení, ktoré pozývali na účasť v projekte skúmajúcom rôzne postupy relaxácie bolo vybraných 91 dobrovoľných subjektov. DobrovoľníciTíto boli náhodne pridelení manažérkou projektu do jednej zo štyroch liečebných skupín: samoinštrukcia I, samoinštrukcia II, inštrukcia terapeuta, kontrola čakacej listiny. Subjekty zaradené do projektu museli týždenne odovzdávať denný záznam o svojej domácej tréningovej praxi.
Dobrovoľníci, ktorí tak neurobili, boli zo skupiny subjektov vyradení. Aby dobrovoľníci mohli v projekte pokračovať, museli sa venovať domácemu tréningu päťkrát alebo viackrát týždenne a odovzdať všetky denné záznamy o praxi. Pri následnom preverovaní záznamov zostalo v projekte 63 subjektov, čo predstavuje mieru udržania 69%, ktorá je o niečo vyššia ako v mnohých štúdiách samoinštrukcie (pozri Glasgow a Rosen, 1978). Miera udržania bola konzistentná vo všetkých troch liečebných podmienkach.
V konečnej vzorke bolo 40 žien a 23 mužov vo veku od 18 do 54 rokov. Priemerný vek bol 30,2 roka. Šesťdesiatsedem percent vzorky tvorili študenti. Žiaden zo subjektov nemal psychiatrickú anamnézu.
Vzorku by sme najlepšie mohli opísať ako priemerných ľudí, ktorí sa chcú naučiť relaxáciu, aby sa efektívnejšie vyrovnávali so svojím každodenným životom.
Súhrn.
Zdieľaná štúdia ďalej popisuje pomerne podrobne naznačené rôznorodé výsledky, ktoré sú vo veľkej miere aj rozporuplné. Napriek týmto zmiešaným výsledkom však priniesla niekoľko dôležitých poznatkov a významný poznatok hodný zohladnenia pri každom ďalšom výskume relaxačných postupov.
Prvý pochádza z rozhrania medzi sebahodnotením a fyziologickými meraniami. Hoci subjekty hlásili zvýšenú schopnosť relaxovať a znížiť úzkosť na konci liečby, iba jeden fyziologický kanál (frontálny EMG) indikoval akúkoľvek zmenu a tá sa vyskytla iba za stresových podmienok. To naznačuje potrebu zaznamenávania fyziologických údajov v relaxačných štúdiách a zaznamenávania týchto údajov.
za stresových aj relaxačných podmienok. To hovorí, že niektoré
účinky liečby sa nemusia prejaviť za bežných životných podmienkach a tiež, že účinky liečby sa nemusia preniesť z východiskových podmienok do stresových podmienok a
že miery relaxácie hlásené samotnými pacientmi sa nemusia zhodovať s fyziologickými hodnoteniami relaxácie!
Poznámka autora kráteného súhrnu a prekladu tejto štúdie PhDr. Milan Kožiaka.
Vyššie uvedené vnáša do interpretácie výsledkov výskumu zmätok a priamo protirečí mnohým výsledkom iných štúdií a prínosov aj pri rôznych relaxačných tréningoch.
To tiež naznačuje opodstatnenosť kritiky takýchto výskumov od Barriosa a Shigetomiho (1979)*, poukazujúcich na skutočnosť, že len málo relaxačných štúdií zahŕňa postupy na overenie, či sa subjekty skutočne naučili relaxovať.
To je kardinálna otázka vplyvu akýchkoľvek premenných činiteľov a vážna metodologická chyba!
Subjektívne udávaný stav relaxácie, napr. športovca pred vrcholovou súťažou je často v rozpore s objektívne zmeranou neurovegetatívnou aktivačnou úrovňou, napr. pomocou biolelektrickej reaktivity (KGR). Doc. Miloš Machač, DrSc. , autor relaxačnej aktivačnej metódy osvedčenej najmä v psychologickej príprave vrcholových športovcov mi opakovane zdôrazňoval;
” … overuj a měř úroveň relaxace pokaždé když je to alespoň trochu možné. Mezi subjektivně udávanou mírou uvolnění a skutečnou relaxací je rozdíl jako mezi králíkem a králem.”
* Barrios, B. A., & Shigetomi, C. C. (1979). Coping-skills training for the management of anxiety: A critical review. Behavior Therapy, 10, 491-522
℘
20.
Tréning zručností pre zvládanie úzkosti: Kritický prehľad
Štúdia nadväzuje na kritický záver predošlej štúdie č. 19.
Hoci štúdia nie je zameraná priamo na skúmanie účinkov autogénneho tréningu ponúkame ju pre jej výnimočnosť – ako príklad serióznej kritiky skúmania psychických procesov, stavov a javov, – bez náležitej metodickej a metodologickej prípravy. Istú rolu pritom zohrával aj obmedzujúci vplyv niektorých starších teorií a na nich postavených koncepcií, ktorých zotrvačnosť stále pretrváva a prekonáva sa veľmi pomaly.
Stručný pracovný súhrn obsahu úvodných stránok 491 -3 .
Podľa autorov štúdie bola primárnym dôvodom jej realizovania nespokojnosť s obmedzeniami tradičnej behaviorálnej terapie široko rozšírenej v USA a v Kanade. Cieľom bolo preskúmanie typických liečebných postupov napr. systematickej desenzibilizácie pre úzkosť a in vivo modelovania. Systematická desenzibilizácia má obmedzené využitie pre klientov, ktorí nie sú schopní dosiahnuť alebo udržať si živé predstavy, a pre klientov trpiacich viacerými úzkostnými reakciami. Techniky in vivo modelovania sa zase vyhýbajú ťažkostiam spojeným s predstavami, ale vyžadujú si značný čas terapeuta a môžu byť nevhodné alebo neuskutočniteľné pre určité úzkosti, ako je napríklad úzkosť z testovnia, alebo úzkosť zo stretnutia s terapeutom. (Kazdin, 1974).
Ďalším hlavným dôvodomštúdir bola snaha zamerať pozornosť na prevenciu (Gelfand a Hartmann, 1977; Kessler a Albee, 1975; Poser, 1970, 1976). Viacerí výskumníci (Cautela, 1969; Goldfried a Merbaum, 1973; Meichenbaum, 1973; Stuan, 1977) navrhli, aby behaviorálni terapeuti učili klientov nielen aktívnym zručnostiam, ktoré sú zovšeobecniteľné a ktoré možno využiť na liečebné alebo preventívne účely zvládania stresu. Tie však ajú svoje limity a preto popri rozmanitých kognitívnych technikách, upozorňujú na nácvik imaginácie a relaxácie (Meichchenbaum, 1973).
Tento nový prístup behaviorálnych terapeutov k aktívnemu zvládnutie zručnosti svojich klientov pri zvládaní rôznych životných situácií medzi ktorí patrí napr. relaxácia je v ich konzervatívnom a stereotypnom prístupe takmer prelomový.
Pori tom však tzv. aktívne zvládane prináša isté riziká spočívajúce tom, že pri tejto zmene kladú samotní teareputi menší dôraz -ako pri tradičných intervenciách tradinčných intervenciách počas tréningov zvládania úzkostí – na dodržiavanie modelu “kuna” . Tento model spočíva v tom, že zahŕňa aktívne inštruktáž klientov v identifikácii indexov úzkosti a vykonávaní správania, ktoré zníži alebo eliminuje napätie. Liečba založená na “rozšírenom” zvládnutí úzkostí podľa autorov štúdie obchádza a neposkytuje klientom takéto inštrukcie ani prax v stratégiách zvládania úzkosti, keď ju prežívajú. Čo je zarážajúce.
Takýto modernizovaný prístup zvládania nepredpokladá, že liečení klienti budú pociťovať úrovne úzkosti, ktoré znížia ich výkon. Toto očakávanie sa podľa autorov štúdie javí ako neopodstatnené a podľa autora blogu až alibistické.
poznámka: Liečebný model "kuna" sa zameriava na ochranu pacienta pred škodami spôsobenými možnými sekundárnymi dôsledkami liečenia, neoverenými postupmi a ich vedľajšími účinkami.Ide o model, ktorý zdôrazňuje prevenciu škôd, podobne ako sa chráni dom pred kunou, ktorá môže narobiť škody, ak sa jej včas nepredíde. Apeluje na medicínu založenú na dôkazoch (EBM), Primum non nocere – zásada „v prvom rade neškodiť“ Základný etický princíp medicíny, ktorý sa venuje prevencii škôd spôsobených liečbou. „Liečebný model kuna“ tématicky spadá pod iatrogénne poškodenia, bezpečnosť pacienta, kritiku neoverených postupov a medicínu založenú na dôkazoch.
POPIS TECHNÍK A HODNOTENIE ŠTÚDIÍ VÝSLEDKOV
Stručné popisy techník sú uvedené v tabuľkách č.1-9. Následne sú zhrnuté všeobecné výsledky relevantné pre každú techniku. Uvádzané súhrny síce naznačujú naznačujú úspešnosť liečby a dokonca hovoria o metodologickej primeranosti štúdie zároveň poukazujú na potrebu rozšírenia tohto argumentu. Napr. v časti podmienky sú uvedené iba experimentálne podmienky, ktoré boli predmetom hlavného záujmu. Napríklad, niekoľko štúdií skúmalo relatívnu účinnosť rôznych zložiek techniky alebo vplyv menších procedurálnych variácií na výsledok. V takýchto prípadoch je uvedená iba primárna technika. V časti Výsledok bola účinnosť terapeutického stavu (podmienok) určená zhrnutím výsledkov vo všetkých závislých mierach. Uvádzajú sa výsledky po liečbe a následné sledovanie pre každý z hodnotených špecifických kanálov. V časti Zovšeobecnené sa uvádzajú dokonca výsledky výskumov, ktoré skúmali účinky liečby na necieľové správanie alebo situácie.
Na prvý ohľad je zrejmé, že do určovania výsledkov mohla vstúpiť určitá miera subjektivity alebo zaujatosti. Autori štúdie hneď v jej úvode uvádzajú, ,že vzhľadom na veľký počet závislých premenných použitých v niektorých výskumoch je nemožné prezentovať výsledky prehľadne. Treba tiež poznamenať, že štúdie nie sú prezentované v abecednom poradí, ale sú zoskupené do blokov podľa techniky.
Vzhľadom na uvedené, tež na rozsah publikovanej štúdie a najmä prekvapivé množstvo kritických informácií ponúkame aj jej pracovný slovenský preklad umožňujúci získať snáď lepší orientačný obraz o jej obsahu. Preklad bol uskutočnený s pomocou translátora a obsahuje väčšinu textových častí, bez tabuliek, a odkazov pod čiarou. Tieto, ako aj odkazy na zdroje a literatúru možno nájsť vo vyššie zdieľanom pdf anglickom originále v úvode štúdie č.20.
Typická štúdia odrážajúca metodické, metodologické nedostatky snaživých amerických výskumníkov, ktorí navyše pracujú s veľkou terminologickou nejednotnosťou. V tomto zmysle je väčšina európskych štúdií na podstatne exaktnejšej úrovni.
Typické nakopenie rôznych prístrojových techník, bez dostatočného a potrebného projektovo-metodického a metodologického zázemia pôsobí skôr ako exhibícia – možno aj pred medicínsky nie príliš vzdelanými manažérmi. Nehovoriac o mediálnych výstupoch , ktoré ako “bubny na zajace” naháňajú vystrašených pacientov a klientov do ambulancií iste “lacných” odborníkov, lekárov, psychiatrov a psychológov. Tí sa vraj idú pominúť od návalu americkou kultúrou vystrašených ľudí. 🙁
Výnimkou nie je ani mladšia teoretická a praktická škola Kognitívno-behaviorálnej terapie, ktorá síce … , ale aj nej pretrvávajú typické americké zjednodušovanie a obchádzanie jadra ….
autor a editor blogu: Phr. Milan Kožiak