Výber z komunikácie v médiách, v sieťovej skupine a so štátnymi inštitúciami. Bude priiatý NOVÝ ZÁKON o psychologickej činnosti? – súvislosti
Noviny TV JOJ 4.2.2023 (od 10:47)
NOVÝ ZÁKON o psychologickej činnosti? – súvislosti
Pre zväčšenie textu 2 x kliknite
Zväčšíte po kliknutí na TEXT
NOVÝ ZÁKON o psychologickej činnosti? – súvislosti
Naozaj?
K zlepšeniu celospoločenských ukazovateľov DUŠEVNÉHO ZDRAVIA môžu významne prispieť aj politici ak okrem zodpovedného prístupu k prijímaniu nových legislatívnych noriem vo vláde a parlamente, budú v rôznych debatách a verejných vystúpeniach voliť kultivovanejší, citlivejší prístup a pôjdu tak osobným príkladom.
Žiaľ neraz sme boli a stále sme svedkami takých prejavov, ktoré zbytočne traumatizovali a stále traumatizujú celú spoločnosť.
V tomto rámci
chcem poukázať aj na praktiky niektorých vojnychtivých propagandistov v štátnych službách. Tí pod rúškom obrany našej slobody, územnej celistvosti, spolupatričnosti s Ukrajinou a hrozbami zo strany Ruska považujú za vhodné použiť akékoľvek spôsoby strašenia, manipulácie s ľudskými emóciami a ľudským vedomím. Veľmi pravdepodobne si tak kompenzujú svoje komplexy a morálne nedostatky. Trestuhodne tak ohrozujú DUŠEVNÉ zdravie väčšiny slovenskej populácie, ktorá je emocionálnejšia a vnímavejšia ako mnohé iné národy.
Za všetky príklady uvediem osobnú skúsenosť s jedným videom.
Bolo zverejnené ešte 25.10.2022 na FB stránke a YouTube kanáli Ministerstva zahraničných vecí SR. Dovtedy som netušil, že naši Diplomati namiesto diplomacie robia niečo takéto. Dozvedel som o ich vyčínaní náhodou, z plaču 11. ročného dievčaťa, ktorému toto video poslala na iPhon spolužiačka po návrate zo školy a čakaní na rodičov z práce (v obytnom dome kde bývam) . S vystrašenými očami a slzami v očiach s úzkosťou vybehlo na chodbu a na moju otázku čo sa jej stalo povedalo "ujo ja v takomto svete nechcem ďalej žiť".
Vážnosť situácie som sa pokúsil odľahčiť poznámkami, že to sa iste nejaký "puberťáci" zabávajú a z roztopaše strašia ľudí. Počkali sme spolu na rodičov a spoločne sa ju pokúsili utíšiť. Po návrate domov som sa rozhodol niečo proti takejto traumatizácii podniknúť. Niekoľkým štátnym ustanovizniam som poslal maily v tom duchu, že toto video je kontraproduktívny zostrih vyjadrení , ktorého cieľom nie je nič iné iba vyvolať des a panický strach, že negatívne pôsobí najmä na deti a mládež . O. i. aj, že je v priamom rozpore s medzinárodnými záväzkami SR a cieľmi mierových síl po celom svete. Napr. ignoruje závery medzinárodného summitu, ktorý sa pod názvom VOLANIE PO MIERI za účasti pápeža Františka, kresťanských denominácií, islamu a judaizmu konal v Ríme 25.10. 2022.
Čo si myslíte aký mali moje maily ohlas?
Ministerstvo zahraničných vecí môj podnet ignorovalo, z Min zdravotníctva prišla úctivá odpoveď, že sa ich netýka a Senát Rady pre mediálne služby rozhodol, že môj podnet k odstráneniu predmetného videa je neopodstatnený.Pôvodne som chcel vyjadrenia z Min. zdravotnícva a Rady pre médiá pripojiť v tomto blogu ako dokumenty. Vzhľadom k tomu, že sú v nich uvádzané viaceré mená zainteresovaných zamestnancov a funkcionárov , ktorí sú len kolieskami v mašinérii alibizmu som ich nechal iba odložené v archíve.
Pozrite si ho, – ale iba vtedy ak ste v dobrej duševnej kondícii!
Záverom si dovolím “jasnozrivo” predvídať,
že pokiaľ si na Slovensku nedokážeme poradiť s naznačenými problémami a nenastúpi vláda zdravého rozumu, autorita skutočnej odbornosti a morálnej zodpovednosti – predovšetkým v štátnej službe – budú akékoľvek legislatívne snahy o zlepšenie “čohosi” a “čohokoľvek” len márnou tragikomédiou spravodlivosti, zákonnosti a demokracie. Najmä preto tento zápas o lepšie Slovensko nemôžeme vzdať. Dobre si všímajme a pamätajme Kto? Čo? a Prečo? – v týchto zložitých časoch nielen čosi hovorí, ale aj v skutočnosti niečo robí, či nerobí – hoci zato berie plat.
Na čo čaká vláda a poslanci v Národne rade?
Na reprízu tragédií na Zámockej ulici, na Zochovej ulici, na študenta, ktorý zase podpáli vlastnú školu, alebo kým nejakému “psychologicky preverenému” šoférovi, pilotovi, policajtovi, či operátorovi v atómovej elektrárni “preskočí”???
… potom to zase to budeme riešiť chvatom, prijímať diletantské opatrenia, ktoré nemajú šajnu o systémovom prístupe k “ľudskému činiteľu” a zliepať novely zákonov, ktoré “sa samé” uplatnia v praxi?
a ešte raz z á v e r o m
Chcem zároveň vysloviť uznanie a poďakovanie Mgr. EVE KLÍMOVEJ, prezidentke Slovenskej komory psychológov za to, že napriek minimálnej podpore a všeobecnej pasivite psychologickej obce dokázala “po nociach” a bez nároku na akúkoľvek finančnú odmenu skompletizovala a pripraviťla náročný návrh nového zákona o psychologickej činnosti. Jeho ambíciou je napraviť krivdy z minulosti a aspoň zmierniť škody spôsobené všelijakými podnikavcami a prospechármi spomedzi nás.
…. a celkom na záver 🙂
jedna recesívna, trpko-úsmevná vízia toho aké to ohrozené Duševné zdravie môže mať dôsledky?!
“V odbornej psychologickej verejnosti u nás i vo svete sa šíri názor, že medzi teóriou/výskumom a praxou, medzi akademikmi a praktikmi, vznikla MEDZERA ktorá sa ďalej prehlbuje.”
Ako píše Prof. PhDr. Jozef Výrost, DrSc. táto téma vyvoláva záujem oboch strán diskutovať:
Jozef Výrost, Spoločenskovedný ústav CSPV SAV
o povahe a príčinách vzniku tohto fenoménu ;
o jeho rozsahu a prejavoch, ktoré jeho
prítomnosť potvrdzujú;
o charaktere a konkrétnej podobe vzťahov medzi
akademikmi a praktikmi;
o alternatívnych cestách a prostriedkoch prekonávania
existujúceho stavu
Jeho príspevok na Medzinárodnej konferencii PSYCHOLÓGIA PRÁCE A ORGANIZÁCIE 2020 nájdete nižšie.
Táto MEDZERA má však na Slovensku aj iné formy a podoby, ako sú tie medzi psychologickou teóriou a praxou. Výstižne ich vyjadruje obrázok titulný obrázok tohoto blogu.
zakladajúci predseda Slovenskej komory psychológov.
Štefan Matula
Od roku 1980 pracoval ako psychológ a výskumný pracovník vo Výskumnom ústave detskej psychológie a patopsychológie, kde viedol Metodicko-výskumný kabinet výchovného a psychologického poradenstva a prevencie. Roky sa venoval budovaniu integrovaného systému preventívnej a poradenskej starostlivosti o deti a mládež a metodickým vedením systému poradenských a preventívnych zariadení v školskom rezorte. Pôsobí ako súdny znalec v odbore psychológia. Bol dlhoročným predsedom Detského fondu Slovenskej republiky a je podpredsedom občianskeho združenia Slovenská komora psychológov. Spolu so svojimi spolupracovníkmi uskutočnil množstvo najmä dlhodobých poradenských, príp. psychoterapeutických výcvikov a sociálno-psychologických tréningov nielen pre pracovníkov v školskom rezorte, ale i pre rôzne firmy a pre mimovládne a súkromné organizácie.
Príklad aplikačných rozdielov v praxi klinických a pracovných psychológov
zväčšíte po kliknutí
Existuje medzera (gap) medzi výskumom a praxou v psychológii práce a organizácie?
Jozef VÝROST
DOSTUPNÉ po kliknutí, strany: 271-283
Príčiny súčasného prehlbujúceho sa kritického vývoja, však nespočívajú len v spoločensko-ekonomických a politických pomeroch v štáte. Kľúčovú úlohu pri uplatňovaní poznatkov a metód psychológie v spoločenskej praxi zohráva aj mimoriadne málo integrovaná úroveň jej poznatkov na globálnej úrovni.
Vo svojej novej knihe “Kaskády mysle” na to poukazuje Doc. PhDr. Emil Komárik, CSc.
Doc. PhDr. Emil Komárik, CSc.
“Každý z rešpektovaných prístupov poznávania človeka je svojho druhu kult. Má svojho guru, má svoj východiskový koncept, má istý stred záujmu, anglicky povedané „topic“, v ktorom je bezpečne ukotvený. Je to tá oblasť psychickej reality, ktorú má najpodrobnejšie preskúmanú, a pre ktorú má vytvorenú slušnú teoretickú schému výkladu Z nej potom vysiela lúče do ďalších oblastí ľudského bytia a vykladá to, čo je v nich nejasné vo svetle poznania tej časti človeka, v ktorej je doma. Biologicky orientovaný psychológ nielenže skúma súvislosti medzi správaním a pochodmi vo vnútri organizmu, on sa považuje za oprávneného vykladať všetko ľudské správanie, ako výlučný výsledok týchto pochodov.
To isté platí vo väčšej alebo menšej miere o každom prístupe. Takže, ako sme naznačili, v skutočnosti existuje minimálne šesť ideologicky nezmieriteľných psychológií s odlišnou problematikou, odlišnou terminológiou, odlišnou metodológiou a s úplne nezlučiteľnými teoretickými závermi.
Je nepochybné, že psychická realita, ako nazýva predmet psychologického skúmania D. Kováč, (1996) je mnohorozmerná a ak získané údaje premietame na dvojrozmernú plochu vedeckých publikácií, asi ako orgány neznámeho mimozemšťana na pitevný stôl, potom niektoré veci nutne ignorujeme. Berieme do úvahy to, čo vieme naisto, skombinované s tým, čo síce nevieme, ale si myslíme, že by to tak malo byť. Umožňuje to tvoriť takmer neobmedzené množstvo výkladov a interpretácií, čo je v psychologických vedách smutná realita.”
Ku kritike dnešného stavu vedy a problematike jej aplikačných možností v širšom kontexte sa 6. novembra 2023 v Inštitúte ASA, v Bratislave uskutočnila pozoruhodná verejná diskusia.
Podnetom k jej konaniu bolo vydanie rovnomennej knihy:
Marek Hrubec, Emil Višnovský (eds.) Towards New Research Era: Global Comparison of Research Distortion (Leiden, Boston: Brill, 2023)
Marek Hrubec, Emil Višnovský (eds.) K novej vedeckej epoche:Globálne porovnanie deformácií vedy (Bratislava: vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2023)
Hlavní hostia: Marek Hrubec,Filosofický ústav Akademie věd ČR, v.v.i. Emil Višňovský, Univerzita Komenského v Bratislave Richard Sťahel, Filozofický ústav Slovenskej akadémie vied, v.v.i
Spoludiskutujúci: Martin Profant, Filosofický ústav Akademie věd ČR, v.v.i. Peter Dinuš, Ústav politických vied SAV, v.v.i. Jozef Lysý, Pedagogická fakulta Univerzity Komenského Martin Muránsky, Inštitút ASA/Filozofický ústav SAV, v.v.i.
Blog “Aplikovaná psychológia na Slovensku – v slepej uličke” napísal a edituje PhDr. Milan Kožiak
AKO SA CHRÁNIŤ PRED PROPAGANDOU a vojnovým stresom?
Inšpiráciou k tomuto blogu bola rozsiahlejšia redakčná štúdia
**“Is it possible to protect yourself from propaganda?”**
uverejnená na dvojjazyčnom (en, ru) portáli istories media . Založili ho a editujú poprední ruskí novinári, ktorí tesne pred i po začatí Putinovej “špeciálnej operácie na Ukrajine” opustili Rusko.
Je vhodné poznamenať, že redakčný i autorský pohľad týchto novinárov na propagandu je dosť jednostranný a abstrahuje od skutočnosti, že nástroje propagandy účelovo využívajú obe strany frontu. Iste je to podmienené ich novinárskymi a životnými skúsenosťami. Napriek tomu sú však niektoré rozhovory s naslovovzatými odborníkmi vo svojej podstate natoľko inšpiratívne, že som sa pokúsil v ponúknutom blogu odpútať od tohto ich videnia a objektivizovať niektoré ich univerzálne a pre jednotlivca cenné myšlienky. V závere ponúkam odkaz na jednu účinnú a dostupnú cestu zachovania vlastnej integrity a osobnej “imunity” pred vplyvom propagánd, mediálnych manipulácií a vojnového stresu.
Psychologické vedy, teória komunikácie a vedy o ľudskom mozgu sa už dlho pokúšajú odpovedať na naznačené otázky a vyvinúť účinné spôsoby ochrany pred ich negatívnymi vplyvmi. Záujem o získané poznatky v posledných mesiacoch prudko narástol, najmä v dôsledku vojny, ktorá prebieha na Ukrajine a dotýka aj Slovákov.
source: pinterest
“Prvou obeťou vojny je pravda.”
Táto veta môže znieť azda niekomu trochu pateticky. Nazdávam sa však, že pri hľadaní pravdy a jej rozlišovaní od propagandy, zámerných lží a hoaxov je nevyhnuté zotrvať na ich odhaľovaní. Nielen kvôli obetiam každej vojny ale aj preto, aby sme ďaľšie vojny ani obavy z nich už nikdy nemuseli zažívať. Môže k tomu prispieť aj psychológia, ktorá len pomaly odkrýva odveké tajomstvá účelovej manipulácie s ľudským vedomím.
Tie poznatky však vonkoncom nie sú povzbudivé.
Viaceré z nich preukázali, že “Ak je už človek infikovaný propagandou, je takmer nemožné ho zachrániť. “– hovorí docentka psychológie Anna Fenko z Fakulty sociálnych vied Amsterdamskej univerzity. Indoktrinácia propagandou je takou silnou zbraňou, že tragicky rozdeľuje nielen štáty, národy, ale aj samotný národ, ak sa stal objektom pozornosti propagandistov. Tiež traumatizuje celé rodiny, pokrvných príbuzných, ktorí sa ocitli na opačných stranách frontovej línie. Títo neveria, že sú ovplyvnení propagandou ani vtedy ak im príbuzní rozprávajú o zverstvách a bombových útokoch, ktoré osobne zažili. Ako je to možné? Ako sa propagande darí až takto otráviť mozog Homo sapiens? Ako táto infekcia prebieha a je možné pred ňou ochrániť seba a našich blízkych? Podľa vyššie uvedeného zdroja bolo za posledných 20 rokov realizovaných viac ako 40 štúdií o účinnosti rôznych metód boja proti propagande, tzv. imunizácii jej účinkov. Tie však nie sú – žiaľ (či našťastie?) – extra účinné. Podobne ako rôzne laické , “úprimné” snahy presvedčiť svojich priateľov či rodičov, že to oni sú ovplyvnení propagandou.
Neraz to viedlo k ostrým konfliktom a rozchodom v rodinách. Z Ukrajiny, ale aj samotného Ruska a nakoniec aj u nás, zo Slovenska sa k nám dostávajú príbehy až s tragickými koncami. Viaceré experimentálne štúdie skúmali a porovnávali vnímanie rovnakých argumentov a faktov pred po pôsobení propagandy u rôznych skupín ľudí. Žiadna z nich však nepreukázala, že by ľudia zmenili svoje názory, ktoré sa u nich vyvinuli ako dôsledok propagandy.
“To znamená, že presvedčiť človeka infikovaného propagandou je takmer nemožné.”
Ak raz dôjde k mimovoľnému “vpečateniu” istých postojov a názorov do našej psychiky – ich zapojenie do hodnotenia javov, vzťahov a súvislostí vnímanej informácie, reality, alebo hoci len ľudskej tváre je takmer okamžité. Existujú štúdie, ktoré ukazujú, ako propaganda zneužíva tieto dispozície človeka, ako ovplyvňuje váš mozog a ako nás núti robiť zlé veci. Napríklad zabíjať iných ľudí vo vojne.
„Myslím si, (*zdôvodňuje ďalej Anna Fenko), že najhoršie rozhodnutia robíme vtedy, keď sme nahnevaní, vystresovaní, unavení, bojíme sa, alebo sme sfanatizovaní. V takýchto chvíľach sme najmenej schopní kritického myslenia. V takýchto chvíľach nedokážeme regulovať naše najsilnejšie zlé emócie. Myslím si, že cieľom propagandy je manipuláciou emócií zmeniť ľudí tak aby nakoniec poslušne a dokonca aj aktívne urobili hrozne nesprávne rozhodnutia v záujme mocných.”
Zdroj: by Chitrapa at English Wikipedia
“Ak sa pozrieme na mozog, hormóny, gény a všetko ostatné, čo nás robí tým, kým sme, sme ako všetky ostatné primáty: delíme svet na „my“ a „oni“. A robíme to automaticky. Robíme to v zlomku sekundy. V tomto kontexte vzhľadom na obmedzený rozsah blogu odkazujem aspoň na rozhovor (uverejnený na rovnakom portáli https://istories.media/ ) s jedným z najznámejších svetových neurovedcov, profesorom Stanfordskej univerzity Robertom Sapolskym na tému “Prečo ľudia robia zlo … ?”
Naša povaha je taká, že sa k „nim“, k tým “cudzím” správame veľmi predpojato – hovorí Sapolsky. “V tomto smere sme ako všetky ostatné primáty. Istou nádejou pre mier je prekvapujúce zistenie, že je zároveň aj pomerne ľahké manipulovať s tým, koho presne považujeme za „našich“ a koho za „outsiderov“.” Propaganda veľmi efektívne spája inštinktívne emócie s našou reakciou. Sapolski pripomína “Aj keď ste schopní kriticky myslieť, ak máte to šťastie, máte dar takejto schopnosti aj vtedy bude neraz ťažké odolať jej.” Vedci hovoria, že problém nie je ani tak v tom, že by ľudia nechceli poznať pravdu, napr. o páde dvojičiek v New Yorku, o zostrelení Boegingu MH17 nad Ukrajinou, o príčinách vojny na Ukrajine, o masakri v Buči, … .
Skutočným problémom je, že stále viac ľudí prestáva veriť v pravdu ako takú.
V tomto kontexte sa vynára viacero otázok. Jednou z nich je napríklad otázka: “Sú internet a digitál darmi ľudstvu?” Najhoršie na týchto výdobytkoch je to, že propaganda nielen premieňa “reál na virtuál”, ale to, že manipulátori a propagandisti z oboch brehov tvrdia, že ich “virtuál je reál”.
Civilizácia stojí pred novým obdobím “post reality”, “post faktov”, “post pravdy”, ktoré môžeme vnímať aj nebývalý CHAOS.
Bude nakoniec všetko len virtuálna ilúzia a “pravdu” bude mať ten, kto bude mať väčšiu a silnejšiu armádu?! Samozrejme mierotvornú. Čaká nás nový Babylon? Dokáže si s tým ľudstvo poradiť?
Relativizácia PRAVDY
má už dnes závažné dôsledky na celú ľudskú civilizáciu, na jej rozvoj a hroziaci úpadok. Príčin je mnoho. “Právd” môže byť v dnešných časoch explózie šírenia informácii hneď niekoľko a nie je možné ich nezávislé hodnoverné overenie, pretože všetko je bleskovo kontra-propagandisticky zmanipulované.
Napr. už len číselné fakty médiami udávaných fyzických obetí na strane napadnutých, alebo na strane agresora môžu byť diametrálne odlišné. U človeka (percipienta) vtedy dochádza k tzv. kognitívnemu preťaženiu mozgu, ktorý nakoniec dospeje k presvedčeniu, že „všetci klamú“. A keďže žiadna pravda neexistuje, ľudia prijmú za svoj názor, ktorý je psychologicky pohodlnejší a ktorý zdieľa a schvaľuje väčšina.” Celkom pokojne sa tento jav dá charakterizovať ako “mentálna hmla”, ktorej dôsledkom je stádovitosť v konaní a iracionalita v našom myslení.
Nastáva hromadný útlm zdravého rozumu, ľudskosti a racionality. To je stav nedôstojný človeka blízky ochoreniu známemu z psychiatrie ako “davová psychóza”. Je len otázkou času kedy budú padať múry, zarinčia zbrane, začnú padať bomby a budú zomierať nielen vojaci na frontových líniách, ale aj celkom nevinní ľudia. Medzi tými deľmi boli a iste sú aj noví ; “Mozart”, “Einštein”, “Phil Jobs”, “Matt Mullenweg” (jeden z mužov, ktorí stvorili WordPress, slobodný a nezávislý webový softvér dostupný každému čo i len trochu gramotnému človeku). Ak chcete tak aj ďalšia “Adriana Kučerová”, “Mirka Musilová”, “Alina Zagitová”, alebo hoci aj “Marek Hamšík”.
… a práve tieto, ani len netušené straty – ako dôsledky VOJNY a jej propagandy sú tie, ktoré by mali ľudstvo najviac znepokojovať a burcovať.
„Všetci utekali – tak som bežal tiež”
– prastaré, primitívne, no stále fungujúce pravidlo prežitia v situácii neistoty. Keď sú normy zničené a okolo sú nepriatelia a nebezpečenstvo, nie je čas pýtať sa: “Prečo?” “Čo? Kde je pravda?”. Podľa psychológa Daniela Kahnemana, oceneného Nobelovou cenou za teóriu rozhodovania, viac ako 90 % našich činov nevykonávame racionálne, ale automaticky, pod vplyvom emócií, spoločenských noriem či zvykov. Človek zapína mozog len vtedy, ak sú splnené tri podmienky: po prvé, rozhodnutie je pre neho osobne veľmi dôležité. Po druhé, má dostatok zdrojov – času, informácií a vedomostí – na zváženie svojho rozhodnutia. A po tretie, je v pokojnom stave, nikam neuteká a nemusí sa báť ohrozenia. Vo všetkých ostatných prípadoch nie sme schopní nasledovať hlas rozumu. (D.Kahneman, Myslenie rýchle a pomalé, vyd. AKTUELL, slovak edition 2019). “Existuje nádej, že opar propagandy niekedy opadne a že ľudia dokážu zapnúť svoje mozgy? “- pýta sa Kahneman. ”
Teoreticky existuje. Na to však musia byť splnené tieto tri podmienky: musí sa pre nich stať nevyhnutným triezve vnímanie reality, musia mať dostatok času a kognitívnych zdrojov na analýzu informácií a nesmú prežívať stres.”
Je odstrihnutie od médií a internetu riešením?
Mnoho ľudí, medzi nimi aj viacerí známi a priatelia riešili problém ochrany seba i svojich blízkych pred propagandou tak, že sa celkom odstrihli od médií a sietí. Iste – aj to je spôsob, pokus ako si zachovať vlastnú integritu. Ibaže skúsenosti opakovane potvrdzujú, že takáto úniková izolácia od informácií vedie časom k ilúziám o dianí vo svete, vytesňovaniu aj závážných skutočností, zmätenosti a nakoniec k vážnym osobnostným zlyhaniam a vzťahovým problémom. Jednotlivec ich nedokáže sám, bez odbornej pomoci úspešne riešiť.
Už v prípade očakávaní z vyhrotenia vojnového konfliktu môže dôjsť u niektorých jednotlivcov až k ich paralizovaniu, niekedy aj k vystupňovaniu agresivity a poruche nazývanou Posttraumatický stresový syndróm.
Dostupné po kliknutí
Otázkou je, ako tieto podmienky pacifikovania účinkov propagandy zmysluplne zabezpečiť. Pomerne jednoduché je to v individuálnych prípadoch, aj to len v prípade záujmu získať takúto záštitu. Existuje viacero osvedčených, vedeckých overených a účinných ciest k získaniu odstupu, nadhľadu, ciest k vnútornej slobode a životnej múdrosti.
Žiadna z nich však nie čarovným prútikom a neúčinkuje ako “acylpirín”. každá z nich si vyžaduje istý nenáročný “tréning” a čas.
Na jednu z nich sa môžete vydať ak zájdete na zdieľanú stránku. Podrobný “bedeker nájdete TU.
Želám vám na tejto ceste mnoho objavov, obohacujúcich zážitkov, nezdolnú, pokojnú rozvahu mier v sebe a predovšetkým vôkol VÁS .
OSLOBODZUJÚCA ZÁŠTITA. Picture Source Adobe Stock , licence standard, gratis per Web, social, email, e dispositivi mobili., autor: Jorm Sangsorn
Blog napísal, zostavil a editoval PhDr. Milan Kožiak.Vojenskú službu absolvoval v Armádnom vedecko-výskumnom psychologickom pracovisku Vojenskej akadémie AZ. Neskôr pracoval 19 rokov ako rozhlasový psychológ v Československom a Slovenskom rozhlase (do roku 1994) a 14 rokov ako psychológ práce a organizácie v Národnej banke Slovenska.
Na prvé novembrové zhromaždenia Nežnej revolúcie na námestiach v Bratislave som nechodil. Nemal som čas. Od vtedajšieho námestníka riaditeľa rozhlasu Šaňa Millyho som dostal úlohu tlmiť vášne poniektorých radikálnejších zamestnancov a najmä dohliadať na Ľudových milicionárov – oceľovú päsť komunistickej strany. Tí najbojovnejší spomedzi nich sa schádzali vo vtedy preplnenom rozhlasovom bare ERATO a vysedávali tam dlho do noci.
Erato -reštaurácia, bar Pod Pyramídou
Jedného večera keď sa začínali radikalizovať viac ako predtým mi námestník povedal “Seď tu s nimi. Objednávaj toľko koľko vypijú. Nesmú odisť pred polnocou!” Pozeral som naňho ako puk. “Však si psychológ, tak si poraď! … O ostatné sa postarám.” a niekam odišiel. Vedel som, že pod rozhlasovou Pyramídou bol veľký centrálny sklad milicionárskej výstroje a utajený vchod do skladu bol priamo pri stole v tom bare kde vysedávali. V sklade boli okrem ich uniforiem a obuškov aj zbrane, vraj aj samopaly a zo tri guľomety. To nebola žiadna sranda – dvaja z nich najviac alkoholizovaní sa naozaj chceli vybrať so samopalmi medzi ľudí na námestí SNP. Boli však chvalabohu takí nemohúci, že nedokázali ani stáť a nie to ešte dokráčať na námestie.
Na druhý deň ráno sa objavil pred vchodom do skladu obrnený transportér a pred vjazdom do rozhlasu (v suteréne z Mýtnej ul.) veľká kopa betónových ihlanov, ktorými boli obsypané naše hranice s Rakúskom. Nikto nemohol zo skladu nič vyniesť.
Betónoví ježkovia pred skladom Ľudových milícii rozhlasu. Nežná revolúcia ´89
Nič nie je také jednoznačné ako sa zdá na prvý pohľad.
To, že novembrové udalosti v Bratislave, v Prahe a celom Československu prebehli bez krviprelevania a civilizovane majú nemalý podiel aj samotní komunisti. Mnohí z nich mali v tých zložitých časoch hlavy na správnom mieste a zdravý rozum v nich.
Nežná revolúcia ´89. Generálny štrajk, protestné zhromaždenie zamestnancov rozhlasu pod Pyramídou – 27. november 1989Otvorený list mladých rozhlasákov, zväzákov, zdroj: Dušan Koblíšek
Vyznanie
Som presvedčený, že aj oni, nie iba ľudia na námestiach a revoluční tribúni si zaslúžia naše uznanie!
Prečo o tom nik nehovorí?!
Museli ich byť tisíce po celom vtedy socialistickom Československu, nielen medzi milicionármi, vojakmi, ale aj v podnikoch, na dedinách, v mestách a aj v nomenklatúre. Mnohí z nich otvorene kritizovali pomery v strane i v štáte, nedokázali však presadiť potrebné zmeny. Nešlo to! Systém bol inertný a postavený na dogmách, ktoré s reálnym životom mali málo spoločného. Navyše tu bol Západ, Studená vojna a Víťazný kapitalizmus, ktorý bol a stále je alergický na nejaké sociálne ideály, istoty a hodnoty.
Ako som naznačil pracoval som vtedy v rozhlase ako psychológ. Už to bolo samé o sebe dosť komplikované a kontroverzné, pretože socializmus bol systém “kolektivistický” a psychológia bola stále vnímaná, niektorými naftalínovými dogmatikmi ako podozrivá “buržoázna paveda” o akomsi jedincovi a nejakej jeho osobnosti. Tá osobnosť predstavovala pre postarších súdruhov vždy strašiaka a riziko. Tam bol kameň úrazu.
Spoločnosť potrebovala tvorivé a zrelé osobnosti ako soľ, ale systém im bránil prejavovať, realizovať sa a “vymýšľať”. Všetko bolo orientované len na uzavretú, plánovanú socializmu “prospešnú”, racionálnu prácu a produkciu. Zvrhlo sa to – a nielen u nás, ale v celom socialistickom tábore.
Nežná revolúcia ´89
Tie novembrové udalosti, ktoré prebehli celkom zamatovo aj práve zásluhou mnohých komunistov, ktorí mali “hlavy na správnych miestach a zdravý rozum v nich” však ťažko prežívali mnohí z nich. Najmä tí mladší boli vzdelaní a vychovaní vo viere, že socializmus je najhumámnnejší spoločenský poriadok aký kedy na tejto planéte vznikol. V rozhlase som ich mal možnosť poznať – vo všetkých odtieňoch ľudských ambícií, schopností i charakterov.
Napriek tomu,
že poniektorým čitateľom sa teraz otvára “nožík vo vrecku” a s rizikom primitívnych reakcií na moju adresu, pre vlastný pokoj duše uvediem, že niektorí z nich boli najkrajší ľudia – v zmysle ľudskosti, akých som mal možnosť stretnúť.
Práve tí najcitlivejší z nich, ktorých milovali aj rozhlasoví poslucháči bolestne a tragicky strácali zmysel svojej existencie. Nedokázali im pomôcť ani najlepší lekári v krajine. Aj také boli obete našej zamatovej revolúcie. Neboli to žiadni naivní hlupáci, či hlupane. Vedeli, že socialistický experiment s ľudskou spoločnosťou skončil odmietnutím a krachom nielen pre chyby systému, agresivitu kapitalizmu, ale aj pre obyčajné ľudské a charakterové slabosti práve tých, ktorí vraj chceli naše životy chcel urobiť krajšími a lepšími.
Záverom
len poznamenám, že aj tí nehodní komunisti boli “anjeli”v porovnaní s tými bezzásadovýmí, chamtivými privatizérmi a mafiánmi, maskovaní politickými tričkami “od výmyslu sveta”, ktorí prišli k moci po nich a okupujú náš svet dodnes. Aj také sú dôsledky revolučného prerodu našej spoločnosti do podoby v ktorej žijeme dnes.
PhDr. Milan Kožiak
P.S. autor blogu nebol a ani nemohol byť členom komunistickej strany, ak už pre nič iné tak len preto, že v roku ´68 sa podieľal na amatérskom protiokupačnom vysielaní, začo bol súdený a nakoniec aj nepodmienečne odsúdený. Viac v blogu "Nezrušiteľný rozsudok ...". Ideály socializmu s ľudskou tvárou mu však boli a zostali blízke. Autor nepopiera deformácie a krutosti komunizmu od čias jeho vzniku v Rusku a neskôr aj u nás. Jeho vyjadrenia sa opierajú o vlastné životné a pracovné skúsenosti po roku ´68, neraz negatívne poznamenané vplyvmi, ktoré viedli k Novembru ´89 a aj po ňom.
Viac TU.počet zobrazení k 10.4.2021: 2876
blog prevzatý z internetového magazínu Slovo
Zomrel Prof.PhDr. Damián Kováč, DrSc. zakladajúca osobnosť psychológie ako modernej vedy na Slovensku.
Moje posledné stretnutie s pánom profesorom na návšteve v jeho penzióne – spolu s Emilom Komárikom – takto pred rokom. Koľko plánov, koľko tém, koľko múdrosti ste nám vtedy darovali.
Ďakujem Vám za podporu, ochranu, pomoc, láskavé vedenie, za tú “hviezdu na nebi”, ktorou ste sa stali už pri našom prvom stretnutí na Ústave experimentálnej psychológie SAV ešte v roku 1972.
Príhovor Damiána Kováča pri príležitosti stého výročia narodenia nestora modernej psychológie na Slovensku prof. Antona Jurovského
“Narodil sa 3. augusta 1929 v Nižnom Slavkove. V roku 1952 absolvoval ako jeden medzi prvými na Slovensku vysokoškolské štúdium v odbore psychológia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Hneď po štúdiách nastúpil na vtedajšie Psychologické oddelenie Filozofického ústavu SAV, ktoré sa neskôr pretransformovalo na Ústav experimentálnej psychológie SAV. V rokoch 1960 až 1991 pôsobil na ústave vo funkcii riaditeľa (spolu vyše 31 rokov). V rokoch 1982 až 1986 bol členom Predsedníctva SAV, pôsobil ako predseda Vedeckého kolégia SAV pre psychológiu a pedagogiku (1978 – 1990), predseda Slovenskej psychologickej spoločnosti pri SAV (1978 – 1983) a predseda Československej psychologickej spoločnosti pri ČSAV (1978 – 1985). V 60. rokoch založil svojho času jediný karentovaný psychologický časopis východnej Európy Studia Psychologica, v ktorom zastával úlohu hlavného redaktora do roku 2008. Úspešným činom bolo tiež iniciovanie a organizovanie Stretnutí psychológov podunajských krajín, ktoré boli príležitosťou nielen pre slovenskú, ale aj pre celú východoeurópsku psychologickú komunitu stretnúť sa s kolegami z druhej strany železnej opony. Na ústave pôsobil ako vedecký pracovník až do roku 2010, neskôr ako emeritný vedecký pracovník.
Vedecký záujem profesora Kováča
sa sústreďoval najmä na oblasť vnímania, pamäti, psychomotoriky, viacjazyčnosti, laterality. Dôležitým bol tiež jeho podiel na rozvoji metodológie psychológie, všeobecnej psychológie, histórie psychológie, environmentálnej psychológie a tém kvality života. Je zakladateľom Bratislavskej školy experimentálnej psychológie uznávanej aj v zahraničí, vytvoril integračnú mezoteóriu osobnosti a transkulturálny model kvality života. Riešil množstvo domácich aj medzinárodných projektov. Za svoju vedeckú kariéru prednášal na mnohých domácich aj zahraničných univerzitách a vyškolil 33 doktorandov.
Svojím vedeckým nasadením a nadšením pre výskumnú aj organizačnú prácu sa nezmazateľne zapísal do histórie slovenskej psychológie. Kolegovia si ho budú pamätať najmä pre jeho hlbokú angažovanosť pre psychológiu ako vedu, vynikajúce rétorické schopnosti a neutíchajúci životný elán.
OCENENIE PRI PRÍLEŽITOSTI JUBILEJNÉHO X. KONGRESU EURÓPSKEJ ASOCIÁCIE PSYCHOLÓGOV PRÁCE A ORGANIZÁCIE (EAWOP) za celoživotné zásluhy o rozvoj psychológie práce na Slovensku,
Ocenenie odvzdáva vtedajší podpredseda vlády a minister práce a sociálnych vecí Českej republiky, Vladimír ŠPIDLA. Praha 2001
Blog napísal a editorsky zostavil PhDr. Milan Kožiak
Doc. PhDr. Eva Jaššová. PhD. bola nielen známou psychologičkou, slovenskou novinárkou, mediálnou odborníčkou a politologičkou., ale – čo vie asi málokto – aj poetkou.
* 1954 – † 15. marec 2014, Komjatice
Pred siedmimi rokmi sa vrátila do sveta éterických bytostí, ktoré nazývame anjelmi.
Takúto si ju pamätám.
spomienkový medailón
Málo známe okolnosti začiatkov jej pôsobenia na tejto planéte.
Jedného dňa , takto z jari v roku 1980 ktosi placho zaklopal na dvere Psychologického pracoviska ČsRo na Slovensku v Bratislave. Sotva som to klopanie začul. Pred nimi stálo krehké dievča, ktorého prvá veta, ešte pred vstupom do miestnosti znela: “Rada by som … , chcela by som …, u vás pracovať.”
“Som bez práce. Počula som vás v rádiu, …. . Myslím, že by sme si rozumeli.”
To bola priama reč. Zaujala ma hneď na začiatku. Usadil som ju aby mi rozpovedala svoj príbeh:
Ako čerstvá absolventka štúdia psychológie na FFUK v Bratislave začala pracovať ako detská psychologička v Domove pre deti s nariadenou ústavnou starostlivosťou od narodenia až do dospelosti, prevažne s ľahkým mentálnym postihnutím. Ten Domov sa nachádzal v jednej z najdlhších dolín Slovenska – tam kde „líšky dávajú dobrú noc a medvede oberajú spolu s vami lesné plody“.
Hladujúce deti.
Zakrátko po nástupe zistila, že deti tam hladujú a personál si v plných taškách odnášal domov “rezne so zemiakovým šalátom”. Opakovane!
“Musela som sa ozvať!” Začala písať žiadosti o vykonanie kontrôl kde sa vtedy dalo, ale odozva “žiadna”. Dôsledkom bolo, že sa stala viac ako nepohodlnou. Vtedy sa rozhodla napísať rovno Gustávovi Husákovi, vtedajšiemu prezidentovi ČSSR a Generálnemu tajomníkovi ÚV KSČ. Ten dal akýsi pokyn a pomery sa vraj zlepšili, ale tí “ľudia” tam zostali. Eva tam vydržala dva roky.
Ktosi jej poradil, aby zmenila pôsobisko. “Po vzájomnej dohode s vedením ústavu” a so slzami v očiach opustených detí sa rozlúčila a zjavila sa pred mojími dverami. Nie som si istý či neprišla aj s kufrom rovno zo železničnej stanice,
Ten “ktosi” však nebol hocikto. To som pochopiteľne nemohol tušiť. Na prekvapenie sa môj návrh zamestnať ju, zrejme vopred informovanému kádrovo personálnemu námestníkovi zapáčil a bleskovo ho realizoval. Ani nie za týždeň som mal novú kolegyňu. Bolo to v roku 1980.
Eva sa od prvého dňa s odhodlaním pustila do knihy, ktorú mala rozpísanú spoločne s kolegom, vtedy ešte docentom Mironom Zelinom.
Nechával som jej dosť priestoru na písanie tejto knihy, v ktorej som videl prínos aj pre jej ďalšie lektorské pôsobenie v rozhlase. Popri tom ju postupne zasväcoval do psychológie práce a samotnej činnosti pracoviska. Niekedy to bolo trochu komplikované, pretože jej špecializáciou bola detská psychológia. Občasné konzultačné návštevy kolegu Mirona Zelinu na pracovisku som preto vnímal ako obohacujúce a inšpirujúce.
PSYCHOBALZAM A OLYMPIÁDA
Intenzívne som vtedy trénoval redaktorov, moderátorov v autogénnom tréningu a robil experimenty s jeho hudobno-slovnými modifikáciami. Blížila sa Letná olympiáda v Moskve (198O) a tak sa s požehnaním vedenia rozhlasu ozvali ľudia z Československého zväzu telesnej výchovy a požiadali nás o psychologickú prípravu vrcholových športovcov. Pracovisko začali navštevovať nielen špičkoví športovci, ale aj takí majstri slova akými boli Karol Machata a Ladislav Chudík, ktorí prepožičali magnetofónovým nahrávkam svoje hlasy. To Evu zaujalo a pomáhalo “preladiť sa” na psychológiu práce s dospelými. K svojmu pôvodnému zameraniu však vždy inklinovala.
Po olympiáde záujem verejnosti i odborných kruhov o našu prácu narastal, čo prinieslo aj celkom neočakávaný efekty.
EFEKTY ÚSPECHU
Po tom čo hudobné vydavateľstvo OPUS vydalo kazety PSYCHOBALZAM v slovenčine a češtine začali prichádzať listy nielen od radových občanov, ale aj odborníkov, lekárov, psychológov, liečebných a špeciálnych pedagógov. V jednom z nich napísala primárka oddelenia Detskéj traumatológie a popálením, Thomayerovej nemocnice v Prahe, že deti, ktoré musia dlho a pokojne polohovať reagujú na uspávací Psychobalzam určený dospelým lepšie ako na rozprávky. Priamo apelovala aby sme čím skôr “vyrobili” aj detský psychobalzam. To Evu oslovilo a začala sa viac venovať tejto téme.
Ten ďaší efekt už taký príjemný nebol. Dozvedel som sa o ňom až “post faktum” od samotnej Evy. Ten “ktosi” čo držal nad ňou ochranné krídlo naozaj nebol hocikto. Bol to jej snaživý strýko, vtedajší ideologický tajomník na ÚV KSS. Pri jednom rodinnom stretnutí dospel k poznaniu, že jeho neteri stolička asistentky na psychologickom pracovisku príliš nesvedčí a rozhodol sa povýšiť ju. Neznalý pomerov však stroskotal na postoji vedenia rozhlasu a aj čestnom a statočnom postoji samotnej Evy, ktorá odmietla využiť takú príležitosť “nahradiť ma” vo funkcii podnikového psychológa ČsRo. Rozhlasoví súdruhovia vtedy porozmýšľali ako to urobiť aby ” vlk zostal sýty a baran celý”. Navrhli jej miesto redaktorky v Hlavnej redakcii vysielania pre deti a mládež.
Eva to s úľavou prijala .
Tak sa začala jej úspešná cesta redaktorky a moderátorky. Od samého začiatku udivovala svojími projektami a ich neočakávaným ohlasom. Za všetky uvediem len jeden. V ktoromsi seriáli o prírode a rastlinkách v nej sľúbila, že každé dieťa, ktoré pošle do rozhlasu korešpondečný lístok so správnou odpoveďou na otázky dostane ako odmenu semienko akejsi mäsožravej rastlinky vhodnej na domáce pestovanie. Vtedy prišli do rozhlasu vrecia korešpondenčných lístkov so správnymi odpoveďami a zrazu bolo tých semienok málo. Rozhlas ich musel doviezť dokonca z Maďarska. Vtedy si ma na “koberec predvolali” kolegyne z podateľne, ktoré sa vraj idú zblázniť z toho návalu a nestíhajú baliť a posielať tie semienka. Vraj za to môžem ja. Vraj prečo, načo som ju prijal do rozhlasu!? Eva sa len záhadne usmievala.
A to nebol jej jediný takýto “výstrelok”. Samozrejme, že to nerobilo dobrú krv ani medzi jej kolegyňami, ktoré “dreli” roky a taký virvar sa im nikdy nepodaril. Navyše – na čo siahla to jej vždy prinieslo nejaké ocenenie, prinajmenšom v Rozhlasovej žatve, každoročnom vyznamenávaní úspešných rozhlasákov.
ÉTERICKÁ BYTOSŤ
Jej krásnu éterickú povahu dokresľuje aj príhoda, ktorú mi popísal jeden rozhlasový šofér, ktorý ju viezol na akési interwiev do Trenčína. Pri Trnave zistila, že má vybitú batériu na magnetofóne a nabájačku zabudla v redakcii. Museli sa vrátiť. Na mieste nahrávania zase zistila, že v magnetofóne nie vložená kotúľka na ktorú sa natáčal nahrávací pás. “Vtedy som si myslel, že mi vypadnú všetky vlasy. Nakoniec sa však sama vynašla. Išla do predajne elektra, kúpila celuloidovú kotúľku určenú pre iný typ magnetofónu, čosi z nej odlomila a nahrávku sme doniesli včas.” Zrejme tomu šóférovi venovala jednu z básní, ktoré prikladám v prílohe.
Nápadníkov mala nemálo, ale načo sú anjelovi nápadníci?
Napriek tomu ich jej éteričnosť až magicky priťahovala. Najmä tí ženatí sa pri nej cítili akosi inšpirovane a “bezpečne”. Prepočítali sa! Ich neokrôchanosť a naivitu im spočítala v básni “Vy ženatí páni”. Tá báseň kolovala v samizdate dlho po rozhlase a poniektorým narobila veru dosť problémov.
Výber z jej básní, ktoré mi raz doniesla na USB kľúči nájdete v prílohe
Dokázala tiež poriadne prekvapiť a zaskočiť aj najvyššie postavených súdruhov. Bez vedomia nadriadených sa zúčastnila – ako redaktorka Čs. rozhlasu 7. mája 1989 púte na Bradlo, organizovanej vtedy ilegálnym Hnutím za občiaku slobodu, pri príležitosti 70 rokov od tragickej smrti gen. M. R. Štefánika. Viac TU
Len poznamenám, že Eva chodievalo na Bradlo pravidelne a dávno predtým ako vzniklo nejaké hnutie obrody.
Tam nahrala rozhovor s Hanou Ponickou, signatárkou Charty 77 a jednou z predstaviteliek disidentov na Slovensku, ktorý Čs. rozhlas nemohol v tom čase vysielať. Nakoniec sa k záznamu nejako záhadne dostali západné vysielačky Slobodná Európa , Hlas Ameriky a odvysielali ho.
Hana Ponická poskytuje rozhovor na Bradle redaktorke Čs. rozhlasu PhDr. Eve Jaššovej.
Tým sa Evine pôsobenie v Čs. rozhlase zo dňa na deň skončilo. Znášala to však statočne, hrdo a takmer ako osudové predurčenie.
Po jej odchode z rozhlasu sme sa stretávali už sporadicaky. Hodne cestovala. Len z ďiaľky som obdivoval ten jej rozlet. Akoby niekto riadil “z vyššej moci” tie jej prelety po Slovensku. Zvládala ich zdanlivo ľahko a pôsobila odrazu aj na troch-štyroch pozíciách. Niečo také dokáže len elektrón. Ako to dokázala ona?
Však mala krídla!
Pretože som za celý profesný život zmenil zamestnávateľa len raz Eva bola pre mňa vzorom pripavenosti na zmenu. Vzorom oddanosti vyšším princípom, o ktorých však nerada hovorila. Na prvom mieste medzi nimi však bola tichá, neproklamatívna láska k slovenčine, k Slovensku a nekonečná práca preň.
Nebola idelogicky konfrontačná, ak však niekto spochybňoval, bagatelizoval miesto SLOVENSKA pod Slnkom – vedela vytiahnuť “ohnivý meč” – svoje pero a poriadne ním zamávať.
Po jej nútenom odchode z rádia som už nemal prehľad o jej aktivitách – tak uvediem aspoň tie, ktoré uvádza WIKIPÉDIA : Pôsobila na Fakulte telesnej výchovy a športu UK, v Akadémii Policajného zboru SR, na Fakulte masmediálnej komunikácie UCM v Trnave, na Fakulte dramatických umení v Banskej Bystrici, Katedre estetiky FF UK v Bratislave, na Katedre žurnalistiky UKF v Nitre (2002 – 2012). Neslôr ako vedecká pracovníčka Ministerstva obrany SR, kde bola riaditeľkou Oddelenia psychologickej a sociálnej starostlivosti. Bola poslankyňou Mestského zastupiteľstva hlavného mesta SR Bratislava, v rámci toho bola členkou Mestskej školskej rady a zakladateľkou, koordinátorkou Bratislavského detského parlamentu. Bola asistentkou poslankyne Národnej rady SR a členkou Rozhlasovej rady. V rokoch 2002- 2013 bola samostatnou vedeckou pracovníčkou Ústavu politických vied SAV. Potom pracovala na Ústave politických vied Stredoeurópskej vysokej školy v Skalici. Pôsobila na Vysokej škole v Sládkovičove, kam sa vrátila v roku 2013. V rokoch 1989 – 1999 šéfredaktorka PSYCHOFÓRA, bulletinu Slovenskej psychologickej spoločnosti pri SAV. V roku 2006 šéfredaktorka časopisu ROMANI VORBA, RÓMSKE SLOVO, prvého časopisu, ktorý vydávali olašskí Rómovia s podporou MPSVR SR, v rámci toho bola akreditovanou sociálnou pracovníčkou MPSVR SR.
Výber z štúdijný, výskumných prác a publikovaných diel môžete najsť TU .
Nikdy neodmietla príležitosť zapojiť sa do akejkoľvek verejnoprospešnej činnosti.
V Novembri ´89 sa otvorene prihlásila k národnému prúdu slovenskej politiky a v roku 1999 sa stala členkou Slovenskej národnej strany.
TANČIAREŇ
Poslednou našou spoločnou aktivitou bola TANČIAREŇ v roku 2011. Vtedy už zrejme vedela, že je vážne chorá. Mal som vtedy licenciu od SOZA, aparatúru a veľa – veľa hudby. Eva mala plán zužitkovať našu TANČIAREŇ aj ako zoznamku pre ľudí, ktorí si hľadajú partnera. S takouto agentúrou mala profesionálne skúsenosti, aj agentúrne skúsenosti. Vždy mala plány aj na tri životy.
Tam som si s ňou zatancoval – v jednu septembrovú sobotu 2011 – posledné tango.
Ukážka z repertoáru Tančiarne v Zlatej Lipe (Dúbravka 2011)
