Archív kategorií: Zaujímavosti a perličky

HUDBA A ZVIERATÁ

Nielen Mozart zvyšuje dojivosť kravičiek

Hudba a zvieratá

K napísaniu tohoto blogu ma inšpirovali spomienky z detstva, v ktorých dedinské stádo dobytka (kráv, oviec a kôz) sa pri návrate z  paše  na polomských grúňoch pod Tureckou horou niekedy pristavilo pred kováčskou vyhňou môjho starého otca a nie a nie sa od nej pohnúť. Inokedy prešlo okolo vyhne bez povšimnutia a rozbehlo sa do dvorov svojich gazdín. Tie spoza plotov vyzerali tie svoje krásavice aby ich podojili. Keď sa stádo dlhšie nehýbalo z miesta a zablokovalo cestu tak, že aj občasné autá ho museli obchádzať vybrali sa gazdiné za kravičkami dole dedinou. Po dedine sa začalo  šeptať, že nielen kravičkám sa asi pozdáva ten dedinský švihák, ktorý  s kladivom v ruke tak zvučne  vykúvali na kovadline novučkú podkovu, gracu, kramľu či ráf na koleso. Za kravičkami museli zísť niekedy až z Malej Polomy aby si ich odviedli domov.

Po ceste  vzali so sebou na opravu všelijaké pokazené železné gazdovské náčinie. Stará mama ich nerada videli a  trochu na ne aj žiarlili. Vraj žena nemá v kováčskej vyhni čo hľadať! Starého otca podozrievali, že to zámerne búšia do kladiny tak silno práve v čase keď sa vracia stádo z paše aby prilákali tie dvojnohé “kravy”. Starý otec  sa len poklepali po čele a išli za utŕžený štedrý zárobok zapiť smäd do krčmy, ktorá bola za rohom.

Moji starí rodičia Emília a Jozef Ambróziovi. Foto niekedy z roku 1938.

Hoci som mal vtedy len 6-7 rokov už vtedy sa zrejme rozhodlo o mojom budúcom povolaní.  Nezaujímal ma ani tak vzťah medzi starým otcom a tými žienkami čo sa zbiehali  okolo vyhne, – ten bol iste ekonomický. Ani city milujúcej starej mamy, ale to prečo sa tie zvieratká pred tou vyhňou niekedy pristavili a inokedy nie. Už vtedy som neprozreteľne vyslovil “hypotézu”, že to asi súvisí s tým či a ako starý otec búchajú kladivom po kovadline, ktorá sa tak melodicky zvonivo ozývala na celú dedinu.

Stará mama sa toho chytili a zakázali starému otcovi kuť železo v inkriminovanom čase.  V to leto mi starý otec žiadne cukríky z krčmy nepriniesli. 

(Stalo sa v lete 1953, kedy každý dvor mal svoje hospodárstvo, teda ešte pred založením Jednotného roľníckeho družstva (JRD ) v dedine, do ktorého starý otec nechceli vstúpiť a prišla ich k tomu prehovárať celá jedna úderka Československého zväzu mládeže (ČSM). Tá dedina sa teraz volá Gemerská Poloma a rozlieha sa na sútoku riek Súľová a Slaná, v okrese Rožňava).

Už vtedy mi bol jasné, že kravičky, kozičky i ovečky milujú nielen zvuky kovadliny a aj fujary a píšťalky, ktorými ich pastieri vedú na pašu i z nej a na paši obšťastňujú a držia pokope aby sa nerozbehli.

…, zvieratá milujú hudbu a mnohé z nich majú lepší sluch ako ľudia a hudbu vyhľadávajú ak môžu.  Mne to bolo jasné ako facka! Neskôr celkom rád som to počul z úst prof . Miroslava Bažániho na prednáškach z Porovnávajúcej psychológie (1968). Už vtedy uviedol, že to zaujalo nielen muzikantov, ale aj serióznych vedcov. Od neho som prvý krát počul meno slávneho rakúskeho zoopsychológa, etológa Konrada Lorenca, autora aj dnes nanajvýš aktuálnych diel. Medzi nim napr. aj “Osem smrteľných hriechov.”

 

Neskôr som občas zaregistroval, že si vzťahu medzi hudbou a zvieratami si všimli aj iní výskumníci a aj seriózni muzikanti.  Chytili sa toho aj podnikaví farmári  a začali s kravičkami a nielen s nimi robiť všelijaké experimenty. Opakovane sa objavovali senzačné informácie, že existuje súvislosť napr. medzi emočnými zážitkami kravy a jej dojivosťou. Štúdie publikované v serióznych odborných časopisoch z rôznych krajín  dokumentujú poznatky mliečnych fariem, že v pokojnom prostredí, ktoré dotvára vhodná hudba sa kvantita a niekedy aj kvalita mlieka výrazne zvýši.

Hudba a zvieratá

Iste si mnohí pamätajú zaujímavý experiment z filmu Slnko, seno, jahody, v ktorom mladý agronóm  Šimon Plánička zvyšoval dojivosť kráv pomocou spevu a počúvania hudby.

Kravičky dostali na uši slúchadla  s muzikou a dojivosť nebývale stúpla. Mnohým to vtedy prišlo ako uletený žart ale ukazuje sa, že ten zdanlivo uletený nápad, taký  uletený vôbec nie je. 

Na základe nápadu z filmovej  diplomovej práce  “Vliv kultury prostředí na užitkovost dojnic” Šimona Pláničku renovovala Mendelova univerzita v areáli Školního zemědělského podniku v Žabčicích pri Brne starý kravín a za 20 mil. korún  a vybudovala supermoderný kravín s najnovšími technickými vychytávkami odporúčanými projektom WELFARE chovných zvierat (pohoda = dobré zdravie = prosperita). Ten kravín si vraj  chodia obzerať až z Japonska. Šťastné kravičky sa vedia za dobré bývanie odvďačiť. Priemerná dojivosť cca 600 kráv  je asi 11 300 litrov mlieka  na kus a rok. Pritom priemerná  celorepubliková dojivosť je len 8526,4 litrov na kus a rok. 

Hudba a zvieratá
Florida Dairy Farmer Holds Concert for Dairy Cows

 

Tieto snahy sa ujímajú aj u nás, sú podporované opatreniami EÚ a nadväzujúcou legislatívou členských štátov. Je len dobre, že otázky životnej pohody zvierat chovaných človekom vyvolávajú stále širší záujem verejnosti a stávajú sa činiteľom, ktorý ovplyvňuje podmienky chovu zvierat, prináša obojstranné benefity pre naše vzájomné súžitie  a podnecuje vedecký výskum.
Pohoda prináša ovocie

K podobným záverom dospeli aj britskí výskumníci. V roku 2001  psychológovia z univerzity v Leicesteri študovali aj to aká hudba vyhovuje kravičkám najviac.  Ak im hrali  kráv každý deň 12 hodín hrali popovú  hudbu zostávali ľahostajné, ale balady alebo tichá klasika, napr.  Beethovenova “Pastorálna symfónia”, alebo Mozartova “Malá nočná hudba”, či  “Bridge Over Troubled Water” Simona a Garfunkela dojivosť zvyšovali. Disco, alebo ľudová hudba mali vraj presne opačný efekt.

Hudba a zvieratá
Photo: Modern Farmer, https://modernfarmer.com/2014/02/milking-music/
“Upokojujúca hudba zvyšuje tvorbu mlieka pravdepodobne preto, že znižuje stres, hovorí doktor Adrian North, ktorý spolu s kolegom Liamom McKenzie štúdiu uskutočnil. Ich inšpiráciou však nebola spomínaná česká komédia, ale britskí farmári, z ktorých niektorí skôr púšťali upokojujúcu hudbu kurčatám , o čom sa síce rozpráva rad vtipov, ale vraj to funguje. Chovatelia kurčiat tvrdia, že kurčatá nie sú tak nervózne”. Tak sme skúsili nasledovať ich príklad, priznáva doktor North. Výskum môže poslúžiť ako dôkaz, že upokojujúca hudba redukuje stres nielen u ľudí, ale aj u zvierat. Väčšina teórií týkajúcich sa obľuby rôznych hudobných štýlov sa doteraz týkala predovšetkým ľudí, hovorí Liam  McKenzie. “My sme ale zistili, že pri počúvaní muziky sa uvoľní nielen človek, ale aj zvieratá.
Ako reagujú na hudbu domáce zvieratá?
Veterinári tvrdia, že hudba má pozitívny vplyv na našich štvornohých spolubývajúcich. Vďaka hudbe sa ich srdce a dýchanie upokoja, uvoľní sa psychický stres. Zoo-psychologička Dr. Deborah Wells z univerzity Queen v Belfaste zistila, že psy dokážu rozoznať aj hudobné štýly. Za týmto účelom hrala v útulku 50 piesní pre 50 psov. Nechýbala popová hudba (Britney Spears, Robbie Williams, Bob Marley), klasická hudba (Griegovo “Morning”,  Vivaldiho “Štyri ročné obdobia”, Beethovenova “Óda na radosť”) a aj heavy metal (Metallica).
Pri reprodukovaní heavy metalu psy reagovali nepokojom, začali štekať a bojovať medzi sebou. Britney Spears and company a  ich nechávali ľahostajnými. Pri klasickej hudbe sa psy uvoľnili: ľahli si, upokojili sa a menej štekali.
Hudba a zvieratá
http://www.vycvikpsovbratislava.sk/maju-psy-rady-hudbu/
Skúšali ste niekedy niečo podobného?
Ak áno – aká bola reakcie vašich domácich miláčikov?
Ak zatiaľ nie – vrelo odporúčam: Spievajte so svojimi kanárikmi, pípajte papagájom, … . Iste budete odmenení! 
Napríklad tak ako to dievčatko z úvodného videa. Ten beh kravičiek za jej hudbou je úžasný a roztomilý.
24 videí dokumentujúcich, že hudba zbližuje nielen ľudí, ale aj ľudí so zvieratami.

Akú moc má hudba?

 

Bylinkárka – prvá muzikoterapeutka v Prešporku (Bratislava)

Bylinkárka – prvá muzikoterapeutka v Prešporku.

inšpirované FB statusom Ondreja Jajcaja v skupine "Prešpurčina ešte nezgegla" 4.júla 2020
Prvá muzikoterapeutka v Prešporku.
Zachovalá citara Kristíny Matulovej. Zdroj Ondrej Jajcaj

“V oblasti kde chodníky a cesty stúpajú, tam čo ulica sa volá Hlboká Cesta, žila “Buckeltante” – Hrbáčka. Svojím zjavom patrila ku kolorytu starého Prešporka. Maďarskí obyvatelia ( Poszonyi Lakosok ) ju zvali “Púpoš-aňu”. Nikdy sa nevydala, nechcela, mala v sebe tajomnú vzdorovitosť. Nežila však sama! Jej celoživotný ochranca a asi i milenec nebol nikto iný ako zámožný muž s menom Wicklain, ktorého pozostatok hrobky nájdete pri obvodovom múre cintorína Kozia Brána – hľadajte!

Bylinkárka prvá muzikoterapeutka v Prešporku
Táto prvá muzikoterapeutka v Prešporku

nebola rodom  Prešporáčka! Narodila sa v bezprostrednej blízkosti ruín hradu Branč. ( Hrad Branč sa nachádza medzi Myjavou a Sobotišťom) A práve tam ju v roku 1866 stretol zámožný prešporák Wicklain. Tajomná príťažlivosť a láska, teda fenomén zastretý nekonečnou záhadnosťou, spôsobil, že A.Wicklain už nikdy nechcel inú Ženu! A tak Kristína Matulová putovala do Prešporka a tu navždy zakotvila. Vierovyznaním bola Evangelička, ale táto konfesia ju povahovo nevystihovala. Ona bola samorast! Od malička milovala rastliny a táto záľuba, táto afinita ju neopustila ani ako zhrbenú starenu. A zámožný Wicklain ju celoživotne v jej “rastlinných sklonoch” podporoval a kúpil jej aj mikroskop.

Mikroskop Kristíny Matulovej

Mikroskop, ktorým skúmala náš mikrosvet. Zdroj:Ondrej Jajcaj

Perfektne sa naučila Nemecký Jazyk a následne čítala 1 000 stranové herbáre. Jej duch prahol po objavovaní a experimentoch. V jednej, staršej knihe objavila informáciu o švédskom Carlovi Line a jeho tvrdeniu, že” hudba jest na Floru blahodárna”. A tak Kristína, rodáčka z akéhosi Branča začala rastlinám hrať. Pri jej experimentoch sa jej najviac osvedčil hudobný nástroj Citara. Vypozorovala, že tón C je výborný stimulant pre Rybíz a tón E pre Cesnak! 🙂 

Pressburger Adelsfamilien

Okolo r. 1900 jej výzkumy prenikli k ušiam mnohých členiek a členom tzv. Pressburger Adelsfamilien ( ušlachtilým rodom) a i tam sa začalo hrať rastlinám. Tieto “echtovné”, staré rody s tendenciou podceňovať privandrovalcov, museli uznať, že Kristína z pod Branča je prinajmenšom rovnako nadaná, ako ich dcérky s predikátom “von”…. Po 70 roku života sa Kristína začala výrazne hrbiť. A hrbatosť mala rýchlu progresivitu. Zomrela ako úplne zhrbená, až k zemi, ako 88 ročná v roku 1934.”

Kristína Matulová prvá muzikoterapeutka v Prešporku
Zachovalá fotografia Kristíny Matulovej, Zdroj: Ondrej Jajcaj

Do dnešných dní sa zachovala jej Citara, na ktorej dlhé roky vyhrávala rastlinám.

Prvá muzikoterapeutka v Prešporku. Detail citary Kristíny Matulovej
Detail citary Kristíny Matulovej. Zdroj:Ondrej Jajcaj

( zo spomienok p. Platznerovej a Líškovej a starého A.Szilarda – per orálne svedectvo.)

autor: Ondrej Jajcaj‎ pre FB  Prešpurčina ešče nezgegla!

staronemecká citara
Staronemecká citara

Encyklopédia BELIANA popisuje  citaru, citera [gr. > nem.] ako jednoduchý brnkací strunový hudobný nástroj. Pozostáva z nosiča strún, cez ktorý sú napnuté struny. Nosič môže byť umiestnený nad rezonančnou skrinkou, ponad ktorú môžu byť napnuté ďalšie struny. Podľa rezonátora sa rozlišujú palicové (hudobný luk) a trubicové citary (v Oceánii a v Ázii), citary so zaoblenou rezonančnou doskou (Čína), doskové, resp. skrinkové (medzi nimi plťové), nádobové a rámové citary.

Citara patrí k základnému typu strunového nástroja, ktorý sa vyskytuje už od 4. tisícročia pred n. l. vo všetkých doložených a tradičných ľudových hudobných kultúrach.

Bola známa v Európe, v Nemecku od 16. stor. pod označením Scheitholz. Ako módny nástroj získala nové uplatnenie v priebehu 18. stor. v strednej Európe, najmä v alpských krajinách. Populárnym nástrojom sa stala opäť na prelome 19. a 20. stor. v Európe a v Amerike, najmä pri domácom pestovaní hudby, v alpských krajinách aj v spojení s ďalšími nástrojmi (akordeón, gitara, husle a i.).

Klasická citara

má súpravu kovových alebo črevových melodických a bourdonových strún, ktorých počet môže byť rozdielny (až 40 – prevažne sprievodných). Sú ladené v kvartách a kvintách a siahajú od F až k a1, pričom celkový rozsah dosahuje 3 – 4 oktávy. K štandardným ladeniam strún (nad hmatníkom) patrí tzv. bavorské, resp. mníchovské (cgd1a1a1) a viedenské (cgg1d1a1). Na hmatníku sú umiestnené kovové pražce, ktoré dodávajú nástroju presné diatonické alebo chromatické ladenie. Nástroje sa ladia napínacími kolíkmi alebo skrutkovým zariadením.

Tón citary je jasný, dobre znejúci.

Struny sa rozozvučiavajú brnkaním prstami, palcom, husím brkom alebo kovovým brnkadlom. Od pol. 19. stor. prešla citara konštrukčným zdokonalením najmä rakúskymi a juhonemeckými výrobcami, ktorí pripravili nástroj na koncertné využitie s 29 pražcami a s rozdielnou menzúrou. Vznikli citary rôzneho typu (napr. prímová, terciová, kvintová, altová, basová) a vytvorili sa viaceré typy dvojitých a pedálových citár. Medzi nimi boli aj tzv. trené, akordické citary a citary s klaviatúrou.

V Európe

sa v súčasnosti používajú citary salzburského typu s jedno- alebo mittenwaldského typu s dvojstranne vydutou rezonančnou skrinkou a citary s viacnásobne delenými hlavami a s rezonančnými skrinkami (Slovensko, Maďarsko). Známa je koncertná citara v náročnejšom vyhotovení, vhodná na interpretáciu nielen ľudovej a populárnej, ale aj klasickej hudby. Repertoár pozostáva najmä z ľudových piesní, tancov, zo salónnej hudby a zo spracovania diel klasickej koncertnej hudby; citara sa používa aj ako sprievodný nástroj k piesňovému prednesu.

zdroj: https://beliana.sav.sk

Surbahar
Surbahar

V súčasnosti sú stále populárnejšie z Indie pochádzajúce lutnové  hudobné nástroje  sitár nazývané tampura a surbahar.

Miraj citár
Miraj citár
George Harrison

Pozoruhodnou ukážkou “psychoterapeutickéj” súhry citary  s hrou klasického symfonického orchestra je nahrávka inštrumentálnej skupiny  OTTA s Akademickou filharmóniou v Samare. Vo videu znie indická “sitár”, ktorá je lutnovou obdobou citary európskej.

Takáto hudba sa hrá v Samare, modernom meste na východe európskej časti Ruska - na ľavom brehu Volgy. Mesto má viac ako milión obyvateľov. Československí legionári, ktorí v roku 1918 mesto dočasne vybojovali z rúk boľševikov sú tam dodnes zapísaní v srdciach tamojších žien ako veľkí fešáci a grandi. Ich stopy sú tam očividné aj dnes. 🙂 
Okrem stôp živých a "chodiacich" tam môžete stretnúť napríklad sochu Dobrého vojaka Švejka sediaceho na sude. Okoloidúci sa vraj stále dohadujú, či je ten sud plný, alebo prázdny. Jedni tvrdia, že je plný českého piva, iní, že pušného prachu. Zatiaľ sa to nepodarilo zistiť. :) :) :) 
Pamiatku Švejka a jeho autora - Jaroslava Haška majú samarčania stále v patričnej úcte. Ich osudy sú už na "večné časy" spojené a zatiaľ sa nenašiel nikto, kto by to spochybňoval. :) 
Švejk v Samare
foto: Hana Svatoňová, www.vets.cz
 

 

4.7.2020

HUDOBNÁ LEKÁREŇ viac TU

KURZ MUZIKOTERAPIE