Archívy kategórie: Zápisky pre pamäť

Na zamatové zhromaždenia som nechodil

slovo internetový magazín

Na zamatové zhromaždenia som nechodil

Nežná revolúcia ´89

 

Slovenský rozhlas
Slovenský rozhlas
Jeden príbeh – úvodom

Na prvé novembrové zhromaždenia Nežnej revolúcie na námestiach v Bratislave som nechodil. Nemal som čas. Od vtedajšieho námestníka riaditeľa rozhlasu Šaňa Millyho som dostal úlohu dohliadať na ľudových milicionárov. Tí najradikálnejší sa schádzali v rozhlasovom Erato Bare a vysedávali tam dlho do noci.

Erato -reštaurácia, bar pod Pyramídou
Erato -reštaurácia, bar Pod Pyramídou

Jedného večera keď sa začínali radikalizovať viac ako predtým mi námestník povedal “Seď tu s nimi. Objednávaj toľko koľko vypijú. Nesmú odisť pred polnocou!” Pozeral som naňho ako puk. “Však si psychológ, tak si poraď! … O ostatné sa postarám.” a niekam odišiel. Vedel som, že pod rozhlasovou Pyramídou bol veľký centrálny sklad milicionárskej výbavy a utajený vchod do skladu bol priamo v tom bare kde vysedávali. V sklade boli vraj aj samopaly a zo tri guľomety. To nebola žiadna sranda – jeden, dvaja najviac alkoholizovaní sa naozaj chceli vybrať so samopalmi medzi ľudí na námestí SNP. Boli však chvalabohu takí nemohúci, že nedokázali ani stáť a nie to ešte dokráčať na námestie. Na druhý deň ráno sa objavil pred vchodom do skladu obrnený transportér a pred vjazdom do rozhlasu (v suteréne z Mýtnej ul.) veľká kopa takýchto betónových ihlanov, ktorými boli obsypané naše hranice s Rakúskom. Nikto nemohol zo skladu nič vyniesť. 

betonovi_jezkovia_2.jpg
Betónoví ježkovia pred skladom Ľudových milícii rozhlasu. Nežná revolúcia ´89

Nič nie je také jednoznačné ako sa zdá na prvý pohľad. To, že novembrové udalosti v Bratislave, v Prahe a celom Československu prebehli bez krviprelevania a civilizovane majú nemalý podiel aj samotní komunisti. Mnohí z nich mali v tých zložitých časoch hlavy na správnom mieste a zdravý rozum v nich.

Generálny štrajk, protestné zhromaždenie pred pyramídou Československého rozhlasu, 27. november 1989,
Nežná revolúcia ´89. Generálny štrajk, protestné zhromaždenie pred pyramídou Československého rozhlasu, 27. november 1989
Otvoreny list mladých rozhlasákov, zväzákov r
Otvorený list mladých rozhlasákov, zväzákov, zdroj: Dušan Koblíšek

Vyznanie

Som presvedčený, že aj oni, nie iba  ľudia na námestiach a revoluční tribúni si zaslúžia naše uznanie!

Prečo o tom nik nehovorí?!

Museli ich byť tisíce po celom vtedy socialistickom Československu, nielen medzi milicionármi, vojakmi, ale aj v podnikoch, na dedinách, v mestách a aj v nomenklatúre. ​Mnohí z nich otvorene kritizovali pomery v strane i v štáte, nedokázali však presadiť potrebné zmeny. Nešlo to! Systém bol inertný a postavený na dogmách, ktoré s reálnym životom mali málo spoločného. Navyše tu bol Západ, Studená vojna a Víťazný kapitalizmus, ktorý bol a stále je alergický na nejaké sociálne ideály, istoty a hodnoty.

Ako som naznačil pracoval som vtedy v rozhlase ako psychológ práce. Už to bolo samé o sebe dosť komplikované a kontroverzné, pretože socializmus bol systém kolektivistický a psychológia bola stále vnímaná, niektorými naftalínovými dogmatikmi ako podozrivá “buržoázna paveda”, o jedincovi a nejakej jeho osobnosti. Tá osobnosť predstavovala pre postarších súdruhov vždy riziko. Tam bol kameň úrazu.

Spoločnosť potrebovala tvorivé a zrelé osobnosti ako soľ, ale systém im bránil prejavovať, realizovať sa a “vymýšľať”. Všetko bolo orientované len na uzavretú, plánovanú socializmu “prospešnú”, racionálnu tvorbu a produkciu. Zvrhlo sa to – a nielen u nás, ale v celom socialistickom tábore.

Nežná revolúcia ´89
Nežná revolúcia ´89

Tie novembrové udalosti, ktoré prebehli celkom zamatovo aj práve zásluhou mnohých komunistov, ktorí mali “hlavy na správnych miestach a zdravý rozum v nich” však ťažko prežívali mnohí z nich. Najmú tí mladší boli vzdelaní a vychovaní vo viere, že socializmus je najhumámnnejší spoločenský poriadok aký kedy na tejto planéte vznikol. V rozhlase som ich mal možnosť poznať – vo všetkých odtieňoch ľudských ambícií, schopností i charakterov.

Napriek tomu,

že poniektorým čitateľom sa teraz otvára “nožík vo vrecku” a s rizikom primitívnych reakcií na moju adresu, pre vlastný pokoj duše uvediem, že niektorí z nich boli najkrajší ľudia – v zmysle ľudskosti, akých som mal možnosť stretnúť. Práve tí najcitlivejší z nich, ktorých milovali aj rozhlasoví poslucháči bolestne a tragicky strácali zmysel svojej existencie. Nedokázali im pomôcť ani najlepší lekári v krajine. Aj také boli obete našej zamatovej revolúcie. Neboli to žiadni naivní hlupáci, či hlupane. Vedeli, že socialistický experiment s ľudskou spoločnosťou skončil odmietnutím a krachom nielen pre chyby systému, agresivitu kapitalizmu, ale aj pre obyčajné ľudské slabosti práve tých, ktorých životy chcel urobiť krajšími a lepšími.

Záverom

len poznamenám, že aj tí nehodní komunisti boli “anjeli”v porovnaní s tými bezzásadovým, chamtivýmii privatizérmi a mafiánmi, ktorí prišli k moci po nich a okupujú náš svet dodnes. Aj také sú dôsledky revolučného prerodu našej spoločnosti do podoby v ktorej žijeme dnes.

P.S. autor blogu nebol a ani nemohol byť členom komunistickej strany, ak už pre nič iné tak len preto, že v roku ´68 sa podieľal na amatérskom protiokupačnom vysielaní, začo bol súdený a nakoniec aj nepodmienečne odsúdený. Viac v blogu "Nezrušiteľný rozsudok ...". Ideály skutočného socializmu, socializmu s ľudskou tvárou mu však boli a zostali blízke. Autor nepopiera deformácie a krutosti komunizmu od čias jeho vzniku v Rusku a neskôr aj u nás. Jeho vyjadrenia sa opierajú o vlastné životné a pracovné skúsenosti po roku ´68, neraz negatívne poznamenané vplyvmi, ktoré viedli k Novembru ´89.
Viac TU.

počet zobrazení k 10.4.2021: 2876

blog prevzatý z internetového magazínu Slovo

Nezrušiteľný rozsudok zrušený po dvadsiatich rokoch.

slovo internetový magazínNezrušiteľný rozsudok zrušený po dvadsiatich rokoch.

Rekriminácia jedného príbehu.

V týchto dňoch sa kdekto patentovane vyjadruje k 50. výročiu augustových udalostí, k tomu čo ich spôsobilo, k čomu viedli a ako to celé prebiehalo. „Napíš dačo, však máš čo!“ hovoria mi kamaráti, kolegovia, rodina. Dlho, predlho som  mlčal, iba občas som utrúsil nejakú zmienku o „svete spoza mreží“. Koho by to zaujímalo? Nakoniec som sa nechal prehovoriť a otváram vám v skratke a trochu odľahčene jeden príbeh, môj vlastný príbeh spísaný v spomienkach počas dlhej noci z 20. na 21. augusta 2018.  

zrušený nezrušiteľný rozsudok

V roku 1968 som mal 20 rokov a pracoval ako zvukový technik vo vtedajšom Československom rozhlase Bratislava. Ako rádioamatér som doma vysedával po nociach pri rádioprijímačoch, počúval a nahrával, čo sa kde vo svete o Československu povedalo. Dodnes mám jedinečné nahrávky z vysielania zahraničných rozhlasových staníc, ktoré sa prihovárali v slovenskom a českom jazyku.

Rekonštrukcia vysielania z 50 rokov hibernovaného archívu zvukových záznamov, ktoré príslušníci ŠtB neobjavili.
TESNE PRED AUGUSTOVÝMI UDALOSŤAMI

som mal dovolenku a pripravoval sa u starých rodičov v Gemerskej Polome na štúdium psychológie na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Už v noci z 19. na 20. augusta bolo v éteri podozrivo ticho. Odmlčalo sa veľa silných krátkovlnných vysielačov na východe i na západe, a stíchli aj rušičky signálu. Myslel som si, že to zapríčinila slnečná búrka. Netušil som, že to bolo ticho pre búrkou pozemskou, ktorá sa spustila nasledujúcu noc a trvala do návratu A. Dubčeka z Moskvy. Odmlčali sa pretože vedeli čo sa chystá. Robili servis vysielačov, menili lampy, čistili antény. Len my v ČSSR sme nič netušili. Nikto!

Kto hovorí opak klame!

Tretí deň po okupačnej invázii vojsk Varšavskej zmluvy a  na opakovane vysielané výzvy kolegov z Čs. rozhlasu k prechodu do ilegality sme  pripravovali vysielaciu techniku zväzarmovského klubu v Rožňave. Vysielač sme oživili a začali vysielať na stredných vlnách, na frekvencii blízkej v tom čase populárnej stanici Rádio Luxemburg. Boli sme traja. Jeden vysielal, druhý nahrával a strihal, tretí robil spojku. Vysielali sme z opustenej vyhne, kováčskej dielne starého otca. Výkon sme mali slabučký, v noci sa však jeho dosah citeľne zlepšil. Poslucháči v rožňavsko-dobšinskej doline boli zrazu prekvapení, že zrazu počuli vo svojom rádioprijímači nielen BBC, Hlas Ameriky, či Slobodnú Európu, ale aj kanadský, talianský, čínsky, francúzsky, švédsky rozhlas v zrozumiteľnom jazyku. Vtedy vysielali slovensky a česky aj: Rádio Madrid, Rádio Belehrad, Rádio Monaco Monte Carlo, Rádio Káhira, Tirana či exotická stanica Rádio Quito z Ekvádoru.

Dokonca sme si trúfli vysielať aj vyhlásenie TASS-u

vysielané z Moskvy. Netušil som vtedy, že práve to raz bude poľahčujúca okolnosť. Naše vysielanie však pozostávalo predovšetkým z nekomentovaného výberu z vysielania  zahraničných a načich rozhlasových staníc stojacich na strane obrodného procesu a A. Dubčeka. Zvučku sme mali symbolickú, úvod z 5. Bethovenovej symfónie. Vysielali sme tri večery, dlho do noci. Vietor nám poškodil  izoláciu na amatérskom anténnom prívode a následný skrat na rímse starorodičovského domu nás z vysielania definitívne vyradil.

PO ROKU A POL SA OBJAVILI PRÍSLUŠNÍCI ŠTB A ZAČALO SA VYŠETROVANIE

Na odporúčanie starších som vzal celú kauzu na seba v nádeji, že bude kvalifikovaná ako prejav mladíckej nerozvážnosti a nie ako organizované protisocialistické sprisahanie kontrarevolučných živlov. Vyšlo to, hoci pri rekonštrukcii muselo byť každému jasné, že ten “únos” vysielacej techniky z rožňavského Zväzarmu nemohol vykonať jeden človek. Len rádiostanica LAMBDA mala aspoň 50 kg, nehovoriac o dvoch vysielačkách RM 31 a ďalšom zariadení.

zrušený nezrušiteľný rozsudok

Po piatich súdnych pojednávaniach na nižších úrovniach, (2x okresný, 2x krajský súd) počas ktorých sa mi podarilo ukončiť štúdium na vysokej škole vyniesol Najvyšší súd Slovenskej socialistickej republiky 27.novembra 1972 rozsudok „proti, ktorému už nebol prípustný ďalší opravný prostriedok“: šesť mesiacov nepodmienečného odňatia slobody. Mesiac nato, proti všetkej logike vtedajšej doby som mať byť promovaný.

Do poslednej chvíle som nevedel či áno, či nie.

Hodinu pred jej začiatkom mi vedúca štúdijného oddelenia bledá, ale s úsmevom oznámila, že mám ísť za fotografom dohodnúť sa koľko fotiek si objednám.To znamenalo len jedno, že ten doklad o ukončení VŠ predsa len dostanem. Zaručila sa za mňa celá katedra psychológie na čele s vtedajším vedúcim prof. Ondrejom Kondášom, mojou ročníkovou vedúcou Doc. Veronikou Kovalíkovou a ďalšími vzácnymi pedagógmi, ktorí napriek prebiehajúcej tvrdej normalizácii na katedre ešte zostali. Jednoducho svojimi postojom priviedli do rozpakov strážcov normalizácie snažiacich sa zablokovať nielen obhajobu mojej diplomovej práce ale aj promóciu. Významne mi pomohol aj riaditeľ Rádiocentra, vtedajšieho centrálneho vysokoškolského ústredia SZM Vojtech Tkáč, keď inicioval a podpísal moju spoločenskú záruku. Vďaka tomu som mohol doštudovať, i keď do väzenia som musel.

Odmietol som nastúpiť dobrovoľne do väzenia

a tak si pre mňa museli prísť jednu januárovú nedeľu príslušníci VB osobne. Bol podvečer a so snúbenicou sme sa chystali na Rusalku do SND. Do väzenskej cely ma bachári sotili úderom obušku po zátylku, s pokrikom „to máš za tú morzeovku!“. Mal som krásnych 25.

VO VäZENÍ

mi deň trval týždeň, týždeň mesiac, mesiac rok.  Rodina a priatelia boli v pohotovosti. Jeden priateľ Jaroslav Vaško, s  ktorým sme si vymieňali knižky antických filozofov a diskutovali o nich tak ako to robia dvadsaťroční, dokonca poslal prezidentovi Svobodovi  žiadosť o milosť. Hoci nebola vyslyšaná – ďakujem mu za to! To bolo odvážne! Vo väznici v Mlynskej doline bola v tom čase asi tisícka väzňov.

Náčelník väznice vedel akého tam má „klienta“

a tak som raz dostal úlohu opraviť väzeňský rozhlas. Podarilo sa. Či by som sa nepozrel aj na premietačku. Tak som sa stal nielen väzeňským DJ-om, ale aj premietačom. To oceňovali aj bachári, ktorým som v nočných službách premietal filmy. Dostal som  kľúče od väzeňskej knižnice, ktorá bola vzorne zásobovaná najnovšími titulmi. Strácali sa. Podozrenie padalo na bachárov. Na koho iného? Raz som zato od nich skoro dostal “deku”, ale v tej chvíli, už obkľúčený troma z nich vypadol elektrický prúd a súrne trebalo nájsť tie správne poistky. Vedel som kde a ktoré. To ma zachránilo. Dodnes žijem v presvedčení, že tie poistky vyrazil jeden sympatizujúci bachár.

PO NÁVRATE DO CIVILU

som skúšal nájsť prácu v psychiatrických liečebniach, aj v Čechách či na Morave. Nešlo to. V očiach normalizáciou vystrašených ľudí som bol aj tam kontrarevolučný rebel. Hoci nejeden z nich si pred 21. augustom tiež želal obrodu socializmu.Profesor Stanislav Kratochvíl, vtedy vedúci psychologického oddelenia PL v Kroměříži, ktorý sa ma tesne po prepustení ujal ako brigádnika však našiel odvahu. Vlastnoručne napísal žiadosť o moje prijatie. “Jenom si to přepište do slovenštiny a zaneste na personální.” Po dvoch týždňoch nám kádrováci oznámili, že “to teda nepůjde, když je tam takové to pozadí …”.

Za ten čas

čo som bol vo výkone trestu vyšlo nariadenie, ktoré mladistvým delikventom zabezpečovalo návrat do podniku, v ktorom boli zamestnaní pred nástupom výkonu trestu.  Nevedel som o tom. Práve na podnet prof. Kratochvíla  som sa vybral späť do Bratislavy vyskúšať či to nariadenie nebodaj platí.  Akoby ma tam čakali, po štvrťhodinovom pohovore v riaditeľni som bol “podmienečne” prijatý.  Ušľachtilé nariadenie. A tak som sa oblúkom vrátil späť do rozhlasu. Najprv ako zvukový technik, ale o rok a pol nato som už budoval rozhlasové psychologické pracovisko ako podnikový psychológ. Začínal som autogénnym tréningom u hlásadateľov, ich sociometrickou analýzou a psychologickou spôsobilosťou šoférov, ktorí spôsobovali príliš veľa a vážnych dopravných nehôd.

V rozhlase mi pomáhalo veľa ľudí.

Ich tichá solidarita bola citeľná. Hoci som len málokedy vedel ako kto skutočne zmýšľa. Podľa niektorých som bol človek ktorý okrem rečí niečo aj skutočne vykonal. Jedni si mysleli, že to bol protiokupačný, iní, že to bol kontrarevolučný počin.

Veľmi som sa tým nezaoberal.

Nadšene som veril, že psychológia a psychológia práce zvlášť  môžu prispieť k tomu aby bol náš život krajším, lepším a naša poctivá práca nás privedie do “socialistického, či  švajčiarskeho raja”.  Medzi mojich ochrancov patril aj vtedajší riaditeľ Čs. rozhlasu Pavol Kováč, ktorý chcel možno iba zistiť čím môže byť tá psychológia v rozhlase užitočná. Pravda boli aj takí, čo neodpovedali na pozdrav, ba i takí, ktorí pred odchodom do svojho dôchodku prišli s fľašou vína poprosiť o prepáčenie, že boli poverení sledovať ma. Mená podaktorých kolegov som po Novembri ´89 našiel na zoznamoch spolupracovníkov ŠTb. Ťažko som sa s tým vyrovnával. Niektorých som mal za blízkych priateľov.

Škoda, že normalizátori to v tej kádrovej, nomenklatúrnej politike a „ostnatým drôtom okolo hraníc“ tak preháňali. Nakoniec dosiahli opak. Sami zničili tie ideály a hodnoty za ktoré bojovali. Ten ľudský faktor je nevyspytateľný a nevďačný.

V Čs. rozhlase som vydržal aj preto, že myšlienky socializmu, toho Dubčekovho s ľudskou tvárou, mi boli blízke a boli blízke aj mnohým rozhlasovým pracovníkom, i keď to museli zastierať. Zostal som tam 19 rokov, do roku 1994. Toľko rokov, deň čo deň – ani sa mi nechce veriť, že som to prežil bez vyhadzova. V rádiu pracovalo vtedy okolo tisícky zamestnancov, z ktorých každý vedel že dvere psychologického pracoviska sú preňho vždy otvorené. Bola to tvrdá skúška osobnej dôvery i škola charakterov. Teraz mám na mysli nielen roky 89-90 kedy revolučný hlas ľudu meral každému jeho mieru zásluhy či viny. 

A POKIAĽ  IDE O MôJ PRÍBEH:

9. Septembra 1992 NAJVYŠŠÍ SÚD SLOVENSKEJ REPUBLIKY

rozsudkom (č.7 Tz50/92)  zrušil nezrušiteľný rozsudok SSR vynesený tiež v mene republiky (č.3 Tz94/72) vo všetkých jeho výrokoch o vine a treste. Za každý deň neoprávneného výkonu trestu som dostal „honorár“ 250 Kčs. Za tie peniaze som si kúpil jeden z prvých satelitných prijímačov prostredníctvom ktorého sledujem teraz už aj v obraze ako sa točí naša zemeguľa a naše malé Slovensko s ňou. Nie som z toho nadšený.

počet zobrazení: 5691 k 6.4.2021

blog prevzatý z inernetového magazínu SLOVO