Archív kategorií: Zápisky pre pamäť

Konšpiračné spomienky a úvahy

Rozhlas  –  maják zvestí

 a  magnet záujmov mocných

Konšpiračné spomienky a úvahy rozhlasového psychológa na dôchodku.

Rozhlasoví, programoví pracovníci (redaktori, moderátori, publicisti) sa zo všetkých síl usilujú overovať hodnovernosť vysielaných informácií a zachovať potrebnú mieru zmyslu pre “zdravý rozum” v tom čo do éteru hovoria, alebo čo hovoria ich hostia. Tí ich hostia sú často nadaní “veľkým” analytickým talentom. Zvlášť všelijakí tí “politológovia”, o samotných politikoch ani nehovoriac.

Ich niekedy “duchaplné” úvahy sa stále častejšie dotýkajú hraníc toho “zdravého rozumu” a dedukcií, ktoré sú za touto hranicou. Oponentmi sú často označované ako konšpiračné a v “offline” rozhovoroch  ako choré.

NeTeší ma, že verejnoprávnym i väčšine licencovaným médiíám na Slovensku sa stále menej  darí rozpoznávať tieto hranice.

Zložitejšie je to však v nekonečnom priestore do ktorého nám okno  otvoril internet. Už pred jeho vznikom sme mali tušenie, že tie jeho plody budú trpké a aj sú. Najmä v týchto pandemických časoch. Viac TU

Rozhlas  –  Maják zvestí

a  Magnet záujmov mocných

Kde inde ak nie v takomto médiu akým bol a je rozhlas  sa stretávajú všetky možné vplyvy a sily, ktoré chcú hýbať dianím v našom svete. Sily pozemské, “nebeské i tie podzemné” a zo všetkých svetových strán.  Najmä tie “podzemné” sú zvlášť efektívne, pretože stojí za nimi kapitál, sú dobre maskované a vo veľkej výhode pred silami, ktoré sa nemajú prečo skrývať.

O ich existencii v reálnom čase ani netušíme a dozvieme sa o nich, zväčša len hmlisto,  z odstupom času, niekedy aj rokov a desaťročí.

“Ak máš paranoiu, že sa deje niečo nekalé, to ešte neznamená, že sa to nedeje!”

Po roku ´89 som dlho nevedel rozdýchať tie zoznamy tajných spolupracovníkov, agentov z radov kolegov psychológov i rozhlasových zamestnancov. Viacerí sa zrejme celkom zámerne snažili  získať moju dôveru.  .. a boli medzi nimi aj významní zahranično-politickí komentátori a spravodajcovia. A nemuselo to byť len z dôvodov nejakých spravodajsko-informačných úloh, ale aj z čisto ľudských dôvodov hľadania odpovedí na otázky: Čo je v tomto našom svete ešte normálne? Čo je morálne a čo už nie?

Jednému z nich som napriek tomu mimoriadne vďačný zato, že ma udržiaval v obraze aj informáciami, o ktorých ešte dlho potom nemohol v éteri hovoriť. Pravidelne si požičiaval psychologickú  literatúru a objavoval sa na Psychologickom pracovisku Čs. rozhlasu po návratoch z rôznych americko – sovietskych summitov.

 

Pozdrav z Malty - Konšpiračné spomienky a úvahy

“Malta je nová Jalta!”

Zvolal po návrate, ešte medzi dverami. Bral som to ako vtipnú rýmovačku. Len tak, akoby mimochodom hovoril všeličo, napr. aj o červenej ceruzke a červenej čiare po rieke Morave, ktorú videl na mape položenej na zelenom stole v zasadačke  jedného krížniku počas  prestávky v rokovaní.  Tá zasadačka bola nedostupná, ale spoločne s jedným českým novinárom, fotografom z Mladého světa motivovali  fľašou borovičky jedného černocha, ktorý tam mal na starosti upratovanie. 🙂

Tá čiara tam bola zreteľne zakreslená.  Písal sa december roku 1989 a v Československej socialistickej republike sa práve rozbiehala dlho pripravovaná nežná revolúcia. Už o dva roky dôjde k rozdeleniu ČSFR na dva samostatné štáty.

Konšpiračné spomienky a úvahy. Bush_and_Gorbachev_at_the_Malta_summit_in-December-2–3-1989.
Bush_and_Gorbachev_at_the_Malta_summit_in-December-2–3-1989.
Námorná ochrana Summitu Malta 1989
Námorná ochrana Summitu Malta 1989

Kto z nás obyčajných pozemšťanov mohol čo i len tušiť, čo predznamenáva tá červená čiara po rieke Morave pre naše osudy v najbližších mesiacoch a rokoch?! Mať jasnovidecké vízie bolo vtedy ďaleko za hranicou konšpirácií, absurdity a normality. Vývoj však potvrdil, že za touto hranicou bola realita nasledujúcich udalostí.

V týchto sychravých  októbrových dňoch roku 2021 sa mi celkom spontánne vynárajú spomienky na udalosti po-novembrového vývoja,následne spojené s rozpadom Československej federatívnej republiky a konkrétnymi ľudskými príbehmi.

Jeden z nich bol dosť dramatický.

Istý sychravý piatkový podvečer v roku 1991 sa mi ozvala strážna služba hlavného vchodu do rozhlasovej Pyramídy. Vraj si nevedia poradiť s jednou serióznou, ale neodbytnou pani s asi 10 ročným dievčatkom. Tá naliehavo chcela hovoriť s niekým z vedenia rozhlasu ohľadne vážneho ohrozenia ďalšej existencie Československa. Všetci kompetentní, ktorým volali sa s ňou odmietli stretnúť a nakoniec ju odkázali na psychológa, pretože ide vraj o “zjavne  narušenú osobu”.

Zašiel som na vrátnicu a priviedol ju aj s dcérkou na psychologické pracovisko rozhlasového Zdravotného strediska na Benediktiho ulici. Pani bola zjavne rozrušená a hovorila zrýchlene, ale pritom  zrozumiteľne. Jej strnulá mimika mi pripomínala výrazy tvárí ľudí s diagnózou “schizófrénia”, s ktorými som  možnosť stretnúť sa počas praxe v Psychiatrickej liečebni u prof. Kratochvíla  v Kroměříži.

Schizofrénia, ilustratívny obr.
Schizofrénia, ilustratívny obrázok. zdroj: www.zdravoteka.sk/

 Už na chodbe sa rozhovorila, že “má informácie o protištátnych  aktivitách skupiny ľudí, ktorí pripravujú atentát na prezidenta Václava Havla a majú plány rozdelenia Československa. Cestuje za ním do Prahy, aby ho varovala”. Predtým však chcela o tom  niekoho informovať aj v bratislavskom rozhlase, voči ktorému má vraj dôveru. Po krátkom čase prezradila, že utiekla z liečebne v Banskej Štiavnici,  od rodičov vzala “na výlet” dcéru a zo Sporiteľne vybrala v hotovosti všetky svoje úspory.

Táto inteligentná a vcelku kultivovane pôsobiaca žena evidentne trpela. Prežívala novú ataku schizofrénie a predstavovala veľké riziko pre seba aj pre svoju dcérku. Tá ju počúvala na slovo. S jej súhlasom som zavolal kolegovi Dr. Mariánovi Koščovi, psychológovi z Psychiatrickej kliniky nemocnice na Mickiewiczovej ul., ktorý s pomocou primariátu kliniky obratom zabezpečil  jej prevzatie do odbornej lekárskej starostlivosti.

Už nasledujúci pondelok sa na mojom pracovisku objavili dvaja páni. Legitimovali neidentifikovateľnými preukazmi a vraveli, že tie peniaze, ktoré mala mať dotyčná pri sebe u nej nenašli. Vraj či neviem “náhodou” kde by mohli byť?  Zvažovali sme rôzne alternatívy až nakoniec som si spomenul, že pri odchode z psychologického pracoviska zašla aj s dcérkou na toaletu. Tí páni prehľadali najprv dámske toalety, peniaze však nenašli. Nakoniec zašli aj na pánske a s inštinktom profesionálov našli veľký šúlok rôznych československých bankoviek zabalených v igelitovom sáčku zastrčený v  splachovacej nádrži nad jednou z toaliet.

Odľahlo mi!

Konšpiračné spomienky a úvahy

Záverom tohto príbehu, ktorý takto popísaný zverejňujem vôbec prvýkrát,  len dodávam, že od odchodu dvoch spomínaných pánov so šúľkom bankoviek nemám o jej osude žiadne informácie.  Vo víre udalostí nasledujúcich mesiacov a rokov, ktoré boli rovnako hektické ako tie predošlé, som nemal žiadny priestor dostať sa k nim. Dnes, už ako dôchodcovi a s odstupom 30-tich rokov sa mi tento príbeh celkom spontánne vynoril v pamäti.  S ním  tiež obyčajný ľudský záujem o osud tej pani a osud jej dcérky. Ich mená a priezviská mi dávno vyprchali z pamäti.

Ak niekto z čitateľov toho blogu “Spomienky a úvahy” má o nich nejaké informácie, ak mu popísaný príbeh niečo hovorí, vopred mu ďakujem za ich sprostredkovanie.

Život bežal ďalej, len MY obyčajní ľudia  v malých Čechách i na ešte menšom  Slovensku sme žili v nádeji, že osudy štátu, vlastnej krajiny i svoje vlastné máme a budeme  mať vo vlastných rukách.

“Každý človek je navždy spoluzodpovedný za cestu iného človeka, ak ho stretol na svojej ceste a nejako mu do nej zasiahol. V dobrom či v zlom. To je zákon vesmíru a nedá sa z neho vyvliecť. V tej zodpovednosti sa ukrýva ODMENA pre tých čo nezištne pomáhajú a TREST pre tých čo túžia po moci!”

(Zem ľudí,  Antoine de Saint-Exupéry) 

Viac citátov

Edward Snowden & Jean Michel Jarre (Equinoxe)

… a ešte jedna pripomienka tých dní, plných obáv i nádejí

Hovorí vám niečo meno Suzanne Massie (*1931)?
Je to americká historička a spisovateľka, ktorá radila bývalému prezidentovi Ronaldovi Reaganovi v posledných rokoch studenej vojny ako postupovať pri summitových rokovaniach so Sovietskym zväzom . Osobitne pri chápaní duše ťažko skúšaných Rusov a ich vôli žiť v mieri.
Jej kniha Land of the Firebird: The Beauty of Old Russia (Krajina ohnivého vtáka: Krása starého Ruska) pomáhala preklenúť bariéry, ktoré vznikli medzi USA a ZSSR v časoch antikokmunistickej hystérie po 2.sv. vojne. Bez jej osobného vkladu by sa dejiny studenej vojny vyvíjali podľa celkom iného scenáru. 
O.i. pripomínala Reaganovi vtedajšie ruské reálie, osobitne ruskú kultúru, ale tiež anekdoty , napr. príslovie „doveryai, no proveryai“, čo znamená „dôveruj, ale preveruj“. Ten ho potom často používal pri diskusiách s Michailom Gorbačovom o jadrovom odzbrojení.
Suzanne Massie je príkladom toho ako môže jeden človek, len čarom svoje osobnosti prispieť k zmene dejín k lepšiemu. Nie je preto náhodou, že sa jej v dnešnom Rusku dáva prívlastok HRDINA.
Suzanne Massie sa na sklonku svojho života, ako prejav svojho protestu voči politike Západu voči súčasnému Rusku presťahovala do Petrohradu. Tam požiadala o udelenie ruského občianstva.
Veľavravné!

Blog “Konšpiračné spomienky a úvahy” napísal a editoval PhDr. Milan Kožiak

 

 

Na zamatové zhromaždenia som nechodil

slovo internetový magazín

Na zamatové zhromaždenia som nechodil

Nežná revolúcia ´89

 

Slovenský rozhlas
Slovenský rozhlas
Jeden príbeh – úvodom

Na prvé novembrové zhromaždenia Nežnej revolúcie na námestiach v Bratislave som nechodil. Nemal som čas. Od vtedajšieho námestníka riaditeľa rozhlasu Šaňa Millyho som dostal úlohu tlmiť vášne poniektorých radikálnejších zamestnancov  a najmä dohliadať na Ľudových milicionárov – oceľovú päsť komunistickej strany. Tí najbojovnejší spomedzi nich sa schádzali vo vtedy preplnenom rozhlasovom bare ERATO a vysedávali tam dlho do noci.

Erato -reštaurácia, bar pod Pyramídou
Erato -reštaurácia, bar Pod Pyramídou

Jedného večera keď sa začínali radikalizovať viac ako predtým mi námestník povedal “Seď tu s nimi. Objednávaj toľko koľko vypijú. Nesmú odisť pred polnocou!” Pozeral som naňho ako puk. “Však si psychológ, tak si poraď! … O ostatné sa postarám.” a niekam odišiel. Vedel som, že pod rozhlasovou Pyramídou bol veľký centrálny sklad milicionárskej výstroje a utajený vchod do skladu bol priamo pri stole v tom bare kde vysedávali. V sklade boli okrem ich uniforiem a obuškov aj zbrane, vraj aj samopaly a zo tri guľomety. To nebola žiadna sranda – dvaja z nich najviac alkoholizovaní sa naozaj chceli vybrať so samopalmi medzi ľudí na námestí SNP. Boli však chvalabohu takí nemohúci, že nedokázali ani stáť a nie to ešte dokráčať na námestie.

Na druhý deň ráno sa objavil pred vchodom do skladu obrnený transportér a pred vjazdom do rozhlasu (v suteréne z Mýtnej ul.) veľká kopa betónových ihlanov, ktorými boli obsypané naše hranice s Rakúskom. Nikto nemohol zo skladu nič vyniesť. 

betonovi_jezkovia_2.jpg
Betónoví ježkovia pred skladom Ľudových milícii rozhlasu. Nežná revolúcia ´89

 

Nič nie je také jednoznačné ako sa zdá na prvý pohľad.

To, že novembrové udalosti v Bratislave, v Prahe a celom Československu prebehli bez krviprelevania a civilizovane majú nemalý podiel aj samotní komunisti. Mnohí z nich mali v tých zložitých časoch hlavy na správnom mieste a zdravý rozum v nich.

Generálny štrajk, protestné zhromaždenie zamstnancov rozhlasu pod pyramídou - 27. november 1989
Nežná revolúcia ´89. Generálny štrajk, protestné zhromaždenie zamestnancov rozhlasu pod Pyramídou – 27. november 1989
Otvoreny list mladých rozhlasákov, zväzákov r
Otvorený list mladých rozhlasákov, zväzákov, zdroj: Dušan Koblíšek

Vyznanie

Som presvedčený, že aj oni, nie iba  ľudia na námestiach a revoluční tribúni si zaslúžia naše uznanie!

Prečo o tom nik nehovorí?!

Museli ich byť tisíce po celom vtedy socialistickom Československu, nielen medzi milicionármi, vojakmi, ale aj v podnikoch, na dedinách, v mestách a aj v nomenklatúre. ​Mnohí z nich otvorene kritizovali pomery v strane i v štáte, nedokázali však presadiť potrebné zmeny. Nešlo to! Systém bol inertný a postavený na dogmách, ktoré s reálnym životom mali málo spoločného. Navyše tu bol Západ, Studená vojna a Víťazný kapitalizmus, ktorý bol a stále je alergický na nejaké sociálne ideály, istoty a hodnoty.

Ako som naznačil pracoval som vtedy v rozhlase ako psychológ. Už to bolo samé o sebe dosť komplikované a kontroverzné, pretože socializmus bol systém “kolektivistický” a psychológia bola stále vnímaná, niektorými naftalínovými dogmatikmi ako podozrivá “buržoázna paveda” o akomsi jedincovi a nejakej jeho osobnosti. Tá osobnosť predstavovala pre postarších súdruhov vždy strašiaka a riziko. Tam bol kameň úrazu.

Spoločnosť potrebovala tvorivé a zrelé osobnosti ako soľ, ale systém im bránil prejavovať, realizovať sa a “vymýšľať”. Všetko bolo orientované len na uzavretú, plánovanú socializmu “prospešnú”, racionálnu prácu  a produkciu. Zvrhlo sa to – a nielen u nás, ale v celom socialistickom tábore.

Nežná revolúcia ´89
Nežná revolúcia ´89

Tie novembrové udalosti, ktoré prebehli celkom zamatovo aj práve zásluhou mnohých komunistov, ktorí mali “hlavy na správnych miestach a zdravý rozum v nich” však ťažko prežívali mnohí z nich. Najmä tí mladší boli vzdelaní a vychovaní vo viere, že socializmus je najhumámnnejší spoločenský poriadok aký kedy na tejto planéte vznikol. V rozhlase som ich mal možnosť poznať – vo všetkých odtieňoch ľudských ambícií, schopností i charakterov.

Napriek tomu,

že poniektorým čitateľom sa teraz otvára “nožík vo vrecku” a s rizikom primitívnych reakcií na moju adresu, pre vlastný pokoj duše uvediem, že niektorí z nich boli najkrajší ľudia – v zmysle ľudskosti, akých som mal možnosť stretnúť.

Práve tí najcitlivejší z nich, ktorých milovali aj rozhlasoví poslucháči bolestne a tragicky strácali zmysel svojej existencie. Nedokázali im pomôcť ani najlepší lekári v krajine. Aj také boli obete našej zamatovej revolúcie. Neboli to žiadni naivní hlupáci, či hlupane. Vedeli, že socialistický experiment s ľudskou spoločnosťou skončil odmietnutím a krachom nielen pre chyby systému, agresivitu kapitalizmu, ale aj pre obyčajné ľudské a charakterové slabosti práve tých, ktorí vraj chceli naše životy chcel urobiť krajšími a lepšími.

Záverom

len poznamenám, že aj tí nehodní komunisti boli “anjeli”v porovnaní s tými bezzásadovýmí, chamtivými privatizérmi a mafiánmi, maskovaní politickými tričkami “od výmyslu sveta”,  ktorí prišli k moci po nich a okupujú náš svet dodnes. Aj také sú dôsledky revolučného prerodu našej spoločnosti do podoby v ktorej žijeme dnes.

PhDr. Milan Kožiak

P.S. autor blogu nebol a ani nemohol byť členom komunistickej strany, ak už pre nič iné tak len preto, že v roku ´68 sa podieľal na amatérskom protiokupačnom vysielaní, začo bol súdený a nakoniec aj nepodmienečne odsúdený. Viac v blogu "Nezrušiteľný rozsudok ...". Ideály socializmu s ľudskou tvárou mu však boli a zostali blízke. Autor nepopiera deformácie a krutosti komunizmu od čias jeho vzniku v Rusku a neskôr aj u nás. Jeho vyjadrenia sa opierajú o vlastné životné a pracovné skúsenosti po roku ´68, neraz negatívne poznamenané vplyvmi, ktoré viedli k Novembru ´89 a aj po ňom.
Viac TU.

počet zobrazení k 10.4.2021: 2876

blog prevzatý z internetového magazínu Slovo

Prof.PhDr. Damián Kováč, DrSc.

prof.-PhDr.-Damian-Kovac-DrSc.

Zomrel Prof.PhDr. Damián Kováč, DrSc. zakladajúca osobnosť psychológie ako modernej vedy na Slovensku.
Moje posledné stretnutie s pánom profesorom na návšteve v jeho penzióne – spolu s Emilom Komárikom – takto pred rokom. Koľko plánov, koľko tém, koľko múdrosti ste nám vtedy darovali.
Ďakujem Vám za podporu, ochranu, pomoc, láskavé vedenie, za tú “hviezdu na nebi”, ktorou ste sa stali už pri našom prvom stretnutí na Ústave experimentálnej psychológie SAV ešte v roku 1972.

Príhovor Damiána Kováča
Príhovor Damiána Kováča pri príležitosti stého výročia narodenia nestora modernej psychológie na Slovensku prof. Antona Jurovského

“Narodil sa 3. augusta 1929 v Nižnom Slavkove. V roku 1952 absolvoval ako jeden medzi prvými na Slovensku vysokoškolské štúdium v odbore psychológia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Hneď po štúdiách nastúpil na vtedajšie Psychologické oddelenie Filozofického ústavu SAV, ktoré sa neskôr pretransformovalo na Ústav experimentálnej psychológie SAV. V rokoch 1960 až 1991 pôsobil na ústave vo funkcii riaditeľa (spolu vyše 31 rokov). V rokoch 1982 až 1986 bol členom Predsedníctva SAV, pôsobil ako predseda Vedeckého kolégia SAV pre psychológiu a pedagogiku (1978 – 1990), predseda Slovenskej psychologickej spoločnosti pri SAV (1978 – 1983) a predseda Československej psychologickej spoločnosti pri ČSAV (1978 – 1985). V 60. rokoch založil svojho času jediný karentovaný psychologický časopis východnej Európy Studia Psychologica, v ktorom zastával úlohu hlavného redaktora do roku 2008. Úspešným činom bolo tiež iniciovanie a organizovanie Stretnutí psychológov podunajských krajín, ktoré boli príležitosťou nielen pre slovenskú, ale aj pre celú východoeurópsku psychologickú komunitu stretnúť sa s kolegami z druhej strany železnej opony. Na ústave pôsobil ako vedecký pracovník až do roku 2010, neskôr ako emeritný vedecký pracovník.

Vedecký záujem profesora Kováča

sa sústreďoval najmä na oblasť vnímania, pamäti, psychomotoriky, viacjazyčnosti, laterality. Dôležitým bol tiež jeho podiel na rozvoji metodológie psychológie, všeobecnej psychológie, histórie psychológie, environmentálnej psychológie a tém kvality života. Je zakladateľom Bratislavskej školy experimentálnej psychológie uznávanej aj v zahraničí, vytvoril integračnú mezoteóriu osobnosti a transkulturálny model kvality života. Riešil množstvo domácich aj medzinárodných projektov. Za svoju vedeckú kariéru prednášal na mnohých domácich aj zahraničných univerzitách a vyškolil 33 doktorandov.

Svojím vedeckým nasadením a nadšením pre výskumnú aj organizačnú prácu sa nezmazateľne zapísal do histórie slovenskej psychológie. Kolegovia si ho budú pamätať najmä pre jeho hlbokú angažovanosť pre psychológiu ako vedu, vynikajúce rétorické schopnosti a neutíchajúci životný elán.

Česť jeho pamiatke!”

Text prevzatý od: Peter Halama, Ústav experimentálnej psychológie CSPV SAV

zdroj:www.psychologia.sav.sk/upload/osobnosti.pdf

OCENENIE PRI PRÍLEŽITOSTI JUBILEJNÉHO X. KONGRESU EURÓPSKEJ ASOCIÁCIE PSYCHOLÓGOV PRÁCE A ORGANIZÁCIE  (EAWOP) za celoživotné zásluhy o rozvoj psychológie práce na Slovensku,

Kongres EAWOP Praha 2001 Ocenenie za celoživotné zásluhy o rozvoj psychológie práce Damián Kováč
Ocenenie odvzdáva vtedajší podpredseda vlády a minister práce a sociálnych vecí Českej republiky, Vladimír ŠPIDLA. Praha 2001

 

Blog napísal a editorsky zostavil PhDr. Milan Kožiak

Nezrušiteľný rozsudok zrušený po dvadsiatich rokoch.

slovo internetový magazínNezrušiteľný rozsudok zrušený po dvadsiatich rokoch.

Rekriminácia jedného príbehu.

V týchto dňoch sa kdekto patentovane vyjadruje k 50. výročiu augustových udalostí, k tomu čo ich spôsobilo, k čomu viedli a ako to celé prebiehalo. „Napíš dačo, však máš čo!“ hovoria mi kamaráti, kolegovia, rodina. Dlho, predlho som  mlčal, iba občas som utrúsil nejakú zmienku o „svete spoza mreží“. Koho by to zaujímalo? Nakoniec som sa nechal prehovoriť a otváram vám v skratke a trochu odľahčene jeden príbeh, môj vlastný príbeh spísaný v spomienkach počas dlhej noci z 20. na 21. augusta 2018.  

zrušený nezrušiteľný rozsudok

V roku 1968 som mal 20 rokov a pracoval ako zvukový technik vo vtedajšom Československom rozhlase Bratislava. Ako rádioamatér som doma vysedával po nociach pri rádioprijímačoch, počúval a nahrával, čo sa kde vo svete o Československu povedalo. Dodnes mám jedinečné nahrávky z vysielania zahraničných rozhlasových staníc, ktoré sa prihovárali v slovenskom a českom jazyku.

Rekonštrukcia vysielania z 50 rokov hibernovaného archívu zvukových záznamov, ktoré príslušníci ŠtB neobjavili.
TESNE PRED AUGUSTOVÝMI UDALOSŤAMI

som mal dovolenku a pripravoval sa u starých rodičov v Gemerskej Polome na štúdium psychológie na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Už v noci z 19. na 20. augusta bolo v éteri podozrivo ticho. Odmlčalo sa veľa silných krátkovlnných vysielačov na východe i na západe, a stíchli aj rušičky signálu. Myslel som si, že to zapríčinila slnečná búrka. Netušil som, že to bolo ticho pre búrkou pozemskou, ktorá sa spustila nasledujúcu noc a trvala do návratu A. Dubčeka z Moskvy. Odmlčali sa pretože vedeli čo sa chystá. Robili servis vysielačov, menili lampy, čistili antény. Len my v ČSSR sme nič netušili. Nikto!

Kto hovorí opak klame!

Tretí deň po okupačnej invázii vojsk Varšavskej zmluvy a  na opakovane vysielané výzvy kolegov z Čs. rozhlasu k prechodu do ilegality sme  pripravovali vysielaciu techniku zväzarmovského klubu v Rožňave. Vysielač sme oživili a začali vysielať na stredných vlnách, na frekvencii blízkej v tom čase populárnej stanici Rádio Luxemburg. Boli sme traja. Jeden vysielal, druhý nahrával a strihal, tretí robil spojku. Vysielali sme z opustenej vyhne, kováčskej dielne starého otca. Výkon sme mali slabučký, v noci sa však jeho dosah citeľne zlepšil. Poslucháči v rožňavsko-dobšinskej doline boli zrazu prekvapení, že zrazu počuli vo svojom rádioprijímači nielen BBC, Hlas Ameriky, či Slobodnú Európu, ale aj kanadský, talianský, čínsky, francúzsky, švédsky rozhlas v zrozumiteľnom jazyku. Vtedy vysielali slovensky a česky aj: Rádio Madrid, Rádio Belehrad, Rádio Monaco Monte Carlo, Rádio Káhira, Tirana či exotická stanica Rádio Quito z Ekvádoru.

Dokonca sme si trúfli vysielať aj vyhlásenie TASS-u

vysielané z Moskvy. Netušil som vtedy, že práve to raz bude poľahčujúca okolnosť. Naše vysielanie však pozostávalo predovšetkým z nekomentovaného výberu z vysielania  zahraničných a načich rozhlasových staníc stojacich na strane obrodného procesu a A. Dubčeka. Zvučku sme mali symbolickú, úvod z 5. Bethovenovej symfónie. Vysielali sme tri večery, dlho do noci. Vietor nám poškodil  izoláciu na amatérskom anténnom prívode a následný skrat na rímse starorodičovského domu nás z vysielania definitívne vyradil.

PO ROKU A POL SA OBJAVILI PRÍSLUŠNÍCI ŠTB A ZAČALO SA VYŠETROVANIE

Na odporúčanie starších som vzal celú kauzu na seba v nádeji, že bude kvalifikovaná ako prejav mladíckej nerozvážnosti a nie ako organizované protisocialistické sprisahanie kontrarevolučných živlov. Vyšlo to, hoci pri rekonštrukcii muselo byť každému jasné, že ten “únos” vysielacej techniky z rožňavského Zväzarmu nemohol vykonať jeden človek. Len rádiostanica LAMBDA mala aspoň 50 kg, nehovoriac o dvoch vysielačkách RM 31 a ďalšom zariadení.

zrušený nezrušiteľný rozsudok

Po piatich súdnych pojednávaniach na nižších úrovniach, (2x okresný, 2x krajský súd) počas ktorých sa mi podarilo ukončiť štúdium na vysokej škole vyniesol Najvyšší súd Slovenskej socialistickej republiky 27.novembra 1972 rozsudok „proti, ktorému už nebol prípustný ďalší opravný prostriedok“: šesť mesiacov nepodmienečného odňatia slobody. Mesiac nato, proti všetkej logike vtedajšej doby som mať byť promovaný.

Do poslednej chvíle som nevedel či áno, či nie.

Hodinu pred jej začiatkom mi vedúca štúdijného oddelenia bledá, ale s úsmevom oznámila, že mám ísť za fotografom dohodnúť sa koľko fotiek si objednám.To znamenalo len jedno, že ten doklad o ukončení VŠ predsa len dostanem. Zaručila sa za mňa celá katedra psychológie na čele s vtedajším vedúcim prof. Ondrejom Kondášom, mojou ročníkovou vedúcou Doc. Veronikou Kovalíkovou a ďalšími vzácnymi pedagógmi, ktorí napriek prebiehajúcej tvrdej normalizácii na katedre ešte zostali. Jednoducho svojimi postojom priviedli do rozpakov strážcov normalizácie snažiacich sa zablokovať nielen obhajobu mojej diplomovej práce ale aj promóciu. Významne mi pomohol aj riaditeľ Rádiocentra, vtedajšieho centrálneho vysokoškolského ústredia SZM Vojtech Tkáč, keď inicioval a podpísal moju spoločenskú záruku. Vďaka tomu som mohol doštudovať, i keď do väzenia som musel.

Odmietol som nastúpiť dobrovoľne do väzenia

a tak si pre mňa museli prísť jednu januárovú nedeľu príslušníci VB osobne. Bol podvečer a so snúbenicou sme sa chystali na Rusalku do SND. Do väzenskej cely ma bachári sotili úderom obušku po zátylku, s pokrikom „to máš za tú morzeovku!“. Mal som krásnych 25.

VO VäZENÍ

mi deň trval týždeň, týždeň mesiac, mesiac rok.  Rodina a priatelia boli v pohotovosti. Jeden priateľ Jaroslav Vaško, s  ktorým sme si vymieňali knižky antických filozofov a diskutovali o nich tak ako to robia dvadsaťroční, dokonca poslal prezidentovi Svobodovi  žiadosť o milosť. Hoci nebola vyslyšaná – ďakujem mu za to! To bolo odvážne! Vo väznici v Mlynskej doline bola v tom čase asi tisícka väzňov.

Náčelník väznice vedel akého tam má „klienta“

a tak som raz dostal úlohu opraviť väzeňský rozhlas. Podarilo sa. Či by som sa nepozrel aj na premietačku. Tak som sa stal nielen väzeňským DJ-om, ale aj premietačom. To oceňovali aj bachári, ktorým som v nočných službách premietal filmy. Dostal som  kľúče od väzeňskej knižnice, ktorá bola vzorne zásobovaná najnovšími titulmi. Strácali sa. Podozrenie padalo na bachárov. Na koho iného? Raz som zato od nich skoro dostal “deku”, ale v tej chvíli, už obkľúčený troma z nich vypadol elektrický prúd a súrne trebalo nájsť tie správne poistky. Vedel som kde a ktoré. To ma zachránilo. Dodnes žijem v presvedčení, že tie poistky vyrazil jeden sympatizujúci bachár.

PO NÁVRATE DO CIVILU

som skúšal nájsť prácu v psychiatrických liečebniach, aj v Čechách či na Morave. Nešlo to. V očiach normalizáciou vystrašených ľudí som bol aj tam kontrarevolučný rebel. Hoci nejeden z nich si pred 21. augustom tiež želal obrodu socializmu.Profesor Stanislav Kratochvíl, vtedy vedúci psychologického oddelenia PL v Kroměříži, ktorý sa ma tesne po prepustení ujal ako brigádnika však našiel odvahu. Vlastnoručne napísal žiadosť o moje prijatie. “Jenom si to přepište do slovenštiny a zaneste na personální.” Po dvoch týždňoch nám kádrováci oznámili, že “to teda nepůjde, když je tam takové to pozadí …”.

Za ten čas

čo som bol vo výkone trestu vyšlo nariadenie, ktoré mladistvým delikventom zabezpečovalo návrat do podniku, v ktorom boli zamestnaní pred nástupom výkonu trestu.  Nevedel som o tom. Práve na podnet prof. Kratochvíla  som sa vybral späť do Bratislavy vyskúšať či to nariadenie nebodaj platí.  Akoby ma tam čakali, po štvrťhodinovom pohovore v riaditeľni som bol “podmienečne” prijatý.  Ušľachtilé nariadenie. A tak som sa oblúkom vrátil späť do rozhlasu. Najprv ako zvukový technik, ale o rok a pol nato som už budoval rozhlasové psychologické pracovisko ako podnikový psychológ. Začínal som autogénnym tréningom u hlásadateľov, ich sociometrickou analýzou a psychologickou spôsobilosťou šoférov, ktorí spôsobovali príliš veľa a vážnych dopravných nehôd.

V rozhlase mi pomáhalo veľa ľudí.

Ich tichá solidarita bola citeľná. Hoci som len málokedy vedel ako kto skutočne zmýšľa. Podľa niektorých som bol človek ktorý okrem rečí niečo aj skutočne vykonal. Jedni si mysleli, že to bol protiokupačný, iní, že to bol kontrarevolučný počin.

Veľmi som sa tým nezaoberal.

Nadšene som veril, že psychológia a psychológia práce zvlášť  môžu prispieť k tomu aby bol náš život krajším, lepším a naša poctivá práca nás privedie do “socialistického, či  švajčiarskeho raja”.  Medzi mojich ochrancov patril aj vtedajší riaditeľ Čs. rozhlasu Pavol Kováč, ktorý chcel možno iba zistiť čím môže byť tá psychológia v rozhlase užitočná. Pravda boli aj takí, čo neodpovedali na pozdrav, ba i takí, ktorí pred odchodom do svojho dôchodku prišli s fľašou vína poprosiť o prepáčenie, že boli poverení sledovať ma. Mená podaktorých kolegov som po Novembri ´89 našiel na zoznamoch spolupracovníkov ŠTb. Ťažko som sa s tým vyrovnával. Niektorých som mal za blízkych priateľov.

Škoda, že normalizátori to v tej kádrovej, nomenklatúrnej politike a „ostnatým drôtom okolo hraníc“ tak preháňali. Nakoniec dosiahli opak. Sami zničili tie ideály a hodnoty za ktoré bojovali. Ten ľudský faktor je nevyspytateľný a nevďačný.

V Čs. rozhlase som vydržal aj preto, že myšlienky socializmu, toho Dubčekovho s ľudskou tvárou, mi boli blízke a boli blízke aj mnohým rozhlasovým pracovníkom, i keď to museli zastierať. Zostal som tam 19 rokov, do roku 1994. Toľko rokov, deň čo deň – ani sa mi nechce veriť, že som to prežil bez vyhadzova. V rádiu pracovalo vtedy okolo tisícky zamestnancov, z ktorých každý vedel že dvere psychologického pracoviska sú preňho vždy otvorené. Bola to tvrdá skúška osobnej dôvery i škola charakterov. Teraz mám na mysli nielen roky 89-90 kedy revolučný hlas ľudu meral každému jeho mieru zásluhy či viny. 

A POKIAĽ  IDE O MôJ PRÍBEH:

9. Septembra 1992 NAJVYŠŠÍ SÚD SLOVENSKEJ REPUBLIKY

rozsudkom (č.7 Tz50/92)  zrušil nezrušiteľný rozsudok SSR vynesený tiež v mene republiky (č.3 Tz94/72) vo všetkých jeho výrokoch o vine a treste. Za každý deň neoprávneného výkonu trestu som dostal „honorár“ 250 Kčs. Za tie peniaze som si kúpil jeden z prvých satelitných prijímačov prostredníctvom ktorého sledujem teraz už aj v obraze ako sa točí naša zemeguľa a naše malé Slovensko s ňou. Nie som z toho nadšený.

počet zobrazení: 6614   k 5.6.2023

blog prevzatý z inernetového magazínu SLOVO

 

20. August 2020 – ožíva imperiálna mentalita Ruska?

20. augusta 1968 som celý deň oberal jablká v záhrade na fare v   Gemerskej Polome , v Slovenskom Rudohorí.  Za odmenu som ochutnal trochu omšového vínka a od pána farára dostal s venovaním vtedy pre  cenzúru nedostupné Freudove spisy v češtine, vydané ešte v medzivojnom období. Pre nastávajúceho študenta psychológie – hotový poklad.  Pán farár sa ma opýtali čo nového vo svete, keďže vedeli že po večeroch vysedávam pri rádiách a “chytám” krátke vlny za nohy.  “Akosi je ticho v éteri, možno nejaké erupcie na Slnku” odpovedal som. Mýlil som sa. Neboli to erupcie, to len technici všetkých veľkých svetových vysielačov (Hlasu Ameriky. Hovorí Moskva, Slobodnej Európy, BBC, RAI,  Deutchlanfunk-u, Deutche Welle, Rádia Peking , Rádia Tirana, i mojej obľúbenej CBC – Hovorí Kanada. … ) čistili antény, vymieňali vysielacie lampy a chystali sa na explóziu, ktorá nastala o pár hodín. Všetci naokolo vedeli, že sa niečo chystá, len my v ČSSR sme oduševnene žili ideálmi “socializmu s ľudskou tvárou”.
Kto vtedy tvrdil, že vedel čo sa stane – klamal. Vlastne takí vtedy ani neboli, – len potom, o rok,  sa začali vynárať spomedzi nás ako “bzdochy, ucholaky a ploštice”.
ON – neznámy sovietsky vojak sedel tento deň v obrnenom transportéri, kdesi na československých hraniciach a chystal sa “brániť” našu vlasť, – v mene  socialistickej internacionálnej pomoci.
Obaja sme mali krásnych 20 rokov.
Donedávna sme o sebe nevedeli. Osud však chcel aby sa to zmenilo. V ruskej TV Rossija1 som náhodou videl filmový dokument, v ktorom po 50-tich rokoch hovorí istý radista Jurij Petrovič Sinelščikov o vraj pekných spomienkach na prijatie a privítanie pražanmi počas augustových dní ´68.
Napísal som mu list a Jurij Petrovič odpovedal.
Netušil som v akých rozdielnych svetoch žijeme.
Ten filmový “dokument” bol podnetom k napísaniu blogu, ktorý som pôvodne zverejnil v Novom slove a dnes ho  “oprášil”.

21. August 2022 - ožila imperiálna mentalita Ruska?
Pre zväčšenie – kliknite na obr.

 

Dnešní mladí ľudia vedia o augustových udalostiach roku ´68 a ich dôsledkoch prekvapivo veľmi málo.

Akoby sa ich to netýkalo. Tento blog chce aspoň trochu prispieť k zreálneniu ich pohľadu na súčasný svet. Ten má totiž 4 svetové strany a dejiny sa nikdy neopakujú. Dajú sa však predvídať a dá sa z nich poučiť. Nie však prvoplánovo.

V súvislosti s každoročným pripomínaním „bratskej internacionálnej pomoci“, podľa medzinárodného práva “OKUPÁCIE”  sa toho pohovorilo a popísalo veľa. Aj preto som nemal v pláne nejako zvlášť sa tomuto dátumu venovať a čosi dodávať.  V roku 2019  sa však opäť objavil démon „komunistickej pravdy“ – v podobe snáh relativizovať príčiny a dôsledky okupácie vtedajšieho Československa armádami Varšavskej zmluvy, pod velením armády Zväzu sovietskych socialistických republík.

Znovu sa potvrdilo, že tento démon nespí a  dáva o sebe vedieť spôsobom, ktorý ignoruje všetko čo mu stojí v ceste. Prehliadanie, či zľahčovanie takýchto prejavov “insomnie démonov” sa mi zdá dosť nebezpečné – najmä v kontexte silnejúceho spochybňovania našej proeurópskej orientácie a tiež krátkej historickej pamäte nových generácií Čechov a Slovákov.

O čo vlastne šlo?

Podpredseda zákonodarnej komisie Ruskej dumy Jurij Petrovič SINELŠČIKOV (poslanec za Komunistickú stranu Ruska) prišiel v máji, po troch rokoch opäť s návrhom zákona, ktorý chce priznať ruským účastníkom okupácie Československa status vojnových veteránov. Ten by im zaručoval nielen úctu verejnosti ako k obrancom vlasti, hoci ďaleko za jej hranicami, ale hlavne množstvo finančných a iných výhod vrátane zvýšenej penzie.

„ … v podstate nás do toho nič nie je. Je to predsa vec ruskej štátnej kasy“ hovoria moji prorusky orientovaní priatelia. Až nato, že návrh zákona hovorí o “oprávnenom vstupe legálne pozvanej armády”.

Kto je Jurij Petrovič Sinelščikov?
Jurij Petrovič Sinelčikov je poslanec štátnej dumy, t.j dolnej komory Federálneho zhromaždenia Ruskej federácie (parlamentu) nominovaný Komunistickou stranou Ruskej federácie. V súčasnosti vykonáva funkciu podpredseda jedného z jej najdôležitejších orgánov –zákonodarného výboru. V roku 1968 sa sám ako čatár spojovacej jednotky zúčastnil obsadzovania Prahy a vraj má na privítanie pražanmi pekné spomienky. Medzičasom vyštudoval právo v Odesse, stal sa zástupcom hlavného prokurátora Moskvy a z rúk Putina dostal ocenenie „Ctihodný právnik“.

Rokovanie poslancov ruskej Dumy o návrhu zákona, ktorý legitimizuje oprávnenosť okupácie Československa v roku 1968

21. August 2022 - ožila imperiálna mentalita Ruska?
zdroj: web Komunistickej strany Ruskej federácie

Chcel som si sám pre seba urobiť v tom jasno a tak som mu napísal  na jeho verejnú poštovú schránku spontánny a trochu expresívny list, s tým, že aspoň vyskúšam ako to v Rusku funguje. Či vôbec pán poslanec odpovie a tiež v nádeji, že možno nejako prijateľne vysvetlí dôvody aj ten virvar čo vznikol okolo návrhu zákona čo predkladá.

„ Vážený Jurij Petrovič.

Venujte pozornosť názoru súvisiaceho s Vášou činnosťou ospravedlňujúcou vojenskú intervenciu do Českolovenska v roku 1968.

Ukazuje sa, že naši ruskí “bratia” dodnes nepochopili ako v roku 1968 znásilnili a ponížili Čechov a Slovákov. Ruské impérium bolo vždy impériom, so všetkým čo k tomu patrí. Panslavizmus, ktorým sa tak hrdia aj niektorí slovenskí politici, bol vždy nástrojom expanzie. Už od čias Petra Veľkého a Kataríny II.

Boľševici po revolúcii v roku 1917 šikovne prevzali Marxove myšlienky o medzinárodnom proletariáte aby šírili svoj neokolonializmus na všetky svetové strany. Na iste v mnohom opodstatnené anti-kapitalistické heslá lákali národy zúbožené zvlášť po II. sv. vojne. Aj okupačnú inváziu do Československa zdôvodňovali a nazývali ” internacionálnou bratskou pomocou”.
Vtrhli ste k nám “v noci ako vlci” bez vedomia vrchných predstaviteľov ČSSR: prezidenta, vlády, Federálneho zhromaždenia, bez vedomia vtedy vládnucej politickej sily Komunistickej strany Československa a proti vôli drvivej väčšiny Čechov a Slovákov.
Ruská kultúra, hudba, literatúra, ľudová kultúra, umenie výtvarné, film, atď. sú iste v mnohom obdivuhodné, avšak to, že rusi si nikdy, ale nikdy úprimne nepriznali (a robia to tak dodnes) svoju chybu, či chyby, škodí najviac im samotným. Správajú sa ako “slon v porceláne” a pritom žijú v krivde, že im svet ubližuje – za dobro, ktoré robili a robia vo svete.
Iste, predovšetkým Rusku a rusom patrí veľká vďaka za porážku fašismu, ale nielen im… Dnešná Ukrajina je však trpkým a bolestným príklad toho “dobra”. Samozrejme, že sa na tom priživuje Západ. Ten vnímam ako “vlka v barančom rúchu”. Sám som zvedavý kam ten stret civilizácií vyústi.
Zdá sa mi, že každý z nás, môže prispieť k reflexii iných národov i sebareflexii toho vlastného. Ide len o to, akú dáme tej “našej pravde” tvár.
S pozdravom M.K. „

Pravdu povediac odpoveď na takýto list som ani nečakal. Bol som spokojný s tým, že som ho vôbec  – síce trochu kostrbato napísal a poslal. Asi po mesiaci som však v mailovej schránke objavil nasledovné riadky. Posúďte!

“Vážený Milan Kožiak.
Dostal som Váš list. Ďakujem, že ste si všimli moju prácu na príprave zákona o veteránoch československých udalostí v 1968 roku. Pozornosť medzinárodného spoločenstva opäť raz potvrdzuje, že tieto udalosti zostávajú v pamäti občanov oboch krajín.
Nemôžem obísť skutočnosť, že rozmiestnenie vojsk sa uskutočnilo na základe priania československej strany. S takýmito žiadosťami sa na ZSSR obracali kolektívy podnikov. V auguste 1968 sa so žiadosťou o vstup vojsk na vedenie ZSSR obrátila väčšina členov Politbyra ÚV Komunistickej strany Československa a tiež viacerí členovia vlády ČSSR. V predvečer operácie v telefonickom rozhovore o to prosil Brežneva osobne generálny tajomník ÚV KSČ Dubček.
O zákonnosti našej činnosti svedčia aj následné rozhodnutia československých úradov. Napr. 18. Októbra 1968 Národné zhromaždenie ČSSR schválilo „„Dohodu o podmienkach dočasného pobytu vojsk Sovietskeho zväzu na území Československa“. Serióznym potvrdením správnosti konania sovietov bola rezignácia Alexandra Dubčeka z funkcie generálneho tajomníka ÚV KSČ, ktorá sa uskutočnila na základe vôle československých komunistov a československého národa v apríli 1969. Nakoniec v decembri 1970 plenárne zasadanie Ústredného výboru prijalo dokument „Poučenie z krízového vývoja a rozvoj komunistickej strany Československa po XIII zjazde KSČ”, v ktorom sa konštatovalo, že internacionálna pomoc bratských socialistických strán bola včasným, nevyhnutným a jediným správnym rozhodnutím.
Verím, že diskusie o augustových udalostiach 1968 v Československu nezabránia ďalšiemu rozvoju priateľstva a spolupráce medzi národmi Českej republiky a Ruska.”
Sinelščikov Jurij Petrovič

Čo dodať?

Neuveriteľná zlátanina imperiálnych klamstiev a výmyslov je tento list! Celkom „mimo misy“! Neodpovedal som. Obávam sa, že odpoveď by bola ešte expresívnejšia ako môj prvý pokus ujasniť si vzájomne „fakty a dojmy“. Pre mňa osobne je šokujúce poznanie, že takíto ľudia medzi ktorých patrí aj pán prokurátor a poslanec Sinelščikov zrejme bezvýhradne veria svojej (o)bludnej „pravde“ a sú imúnni voči argumentom, „jasným ako Slnko“.

Nemali by sme ich podceniť!

Tie postojové stereotypy sú imúnne dokonca aj voči oficiálnej politike dnešného Ruska. Jeho predstavitelia sa opakovanie vyjadrili k nezákonnosti vojenskej intervencie. Niekdajší ruský prezident Boris Jeľcin počas návštevy Prahy v roku 1993 augustovú inváziu do Československa odsúdil ako neprípustnú. Dodal však ale, že demokratické Rusko nenesie v tejto veci žiadnu zodpovednosť, pretože vina padá na bývalé vedenie Sovietskeho zväzu. Jeho nástupca, terajší prezident Putin ešte v roku 2006 uznal morálnu zodpovednosť Ruska za vpád vojsk do bývalého Československa . Sú ich slová úprimné a dôveryhodné?

Je potom táto otázka vôbec opodstatnená?

Diskutabilný návrh zákona síce vypracovala v zákulisí ruskej oficiálnej politiky pomerne malá strana ruských komunistov, ale na jeho dopracovaní sa podieľalo viac ako 60 zástupcov všetkých parlamentných frakcií ruskej dumy, členovia branného výboru, zástupcovia ministerstva zahraničných vecí a viacerých spoločenských organizácií.

Po protestoch slovenských i českých politických predstaviteľov ( Zeman, Pellegriny, Lajčák, Zaorálek, Petříček..) je osud tohto zákona zatiaľ nejasný. Ruské štátne médiá však ale stále „z času na čas“ vypúšťajú testovacie propagandistické balóniky. Napríklad len spomínaný odvysielala dokumentárny film o “odtajnených stránkach” dejín vojenského paktu Sovietskeho zväzu a jeho satelitov, Varšavskej zmluvy. Tá podľa Zmluva bola podľa toho dokumentu obranným spojením, ktoré chránilo sovietskych spojencov pred “agresívnou” Severoatlantickou alianciou.

Rusko sa pravidelne ohradzuje proti „prepisovaniu dejín“, čím však myslí predovšetkým spochybňovanie vlastnej interpretácie dejín a predovšetkým sovietskych zásluh na víťazstve nad nacistickým Nemeckom. To Rusku a Rusom nemožno uprieť!, … ale ako píšem v liste Sinelščikovovi Rusko v tom nie je nevinne. O dezinterpretáciu dejín sa mocní sveta usilujú odjakživa.

„Pre vlka a medveďa sú zajace v lese len taká neposlušná poskakujúca háveď“ vravievali môj starý otec, netušiac aký rámec raz dám ich slovám.

 

 

Podhubie imperiálnej mentality Ruska je stále živé!

Na objasnenie týchto vyjadrení  považujem za vhodné aspoň trochu priblížiť ich historické pozadie. Aj keby sa mohlo niekomu zdať, že s 21.augustom 1968 a súčasnými deizinterpretačnými tendenciami nesúvisia – tak dúfam, že to zdanie sa rozplynie.

21. August 2022 - ožila imperiálna mentalita Ruska?

Priznávam – dlho som nerozumel súčasným ráznym krokom Ukrajincov pri presadzovaní ukrajinského jazyka v správe svojho štátu. Však len ruskojazyčného obyvateľstva žije na východe Ukrajiny takmer 10 miliónov. Majdan a minulá (Porošenkova) kyjevská vláda ich len popudila proti sebe. Dôsledkom bola občianska vojna medzi dvoma slovanskými národmi, ktorá si len do 24.februára t.r.  vyžiadala viac ako 10 000 zabitých a jej mierové riešenie je po začatí “špeciálnej vojenskej operácie” v nedohľadne. Oficiálny Kremeľ i ruská propaganda vidia príčiny zanovito “v náraste ukrajinského nacionalizmu po roku 1991 podporovaného USA a NATO”. Kremeľ si stále nedokáže uvedomiť a priznať, že odpor Ukrajincov voči Rusku má hlboké historické korene – v imperátorskej politike cárskeho Ruska a neskôr v stalinizme.

Už Peter Veľký vydal v r. 1720 dekrét zakazujúci vydávať knihy v ukrajinskom jazyku a vyňať ukrajinské texty z kníh pravoslávnej cirkvi! V podobnom duchu postupovali aj Peter II. aj Katarína II. ktorí zakazovali učiť deti v ukrajinských školách v ich materinskom jazyku a používať ukrajinskú abecedu! V tlaku na asimiláciu nepoddajného ukrajinského národa, čiastočne úspešnom len na východe Ukrajiny pokračovali aj cári Alexander I. a Alexander II, ktorých nariadenia zakazovali ukrajinské ľudové piesne a dokonca aj modlitby v ukrajinčine.

Vieme vôbec o tom?

Toto video je dostupné len po kliknutí na Prehrať na YouTube. Odporúčam.

Nehorázne veci sa diali Ukrajincom aj neskôr. O tom však snáď inokedy.

Ak k tomu pridáme opakované vyjadrenie ruského prezidenta V.V. Putina na adresu Ukrajiny a Ukrajincov tak mohlo byť každému jasné kam to celé smeruje.  … ale nebolo!

21. August 2022 - ožila imperiálna mentalita Ruska?

Hoci s Putinom v mnohých iných, najmä vyjadreniach voči politike USA a NATO súhlasím, tentoraz si dovolím vysloviť názor, že pán prezident Putin týmto vyjadrením na Svetovom ekonomickom fóre v Petrohrade   (2019)  mier na  Ukrajine totálne zabil. Vonkoncom nechápe historické súvislosti, – ak opakovane, ako pokazený gramofón hovorí, že „v Bielorusku a na Ukrajine sú všetci “ruskí”, že “všetci sú jeden národ a to národ ruský, že Ukrajina je, či bola len takou “okrajinou” veľkej ruskej ríše, … ” .

Všimnite si výraz tváre hovorkyne Min.zahraničných vecí RF Márie Zacharovovej (01:36), ktorá si zrejme veľmi dobre uvedomuje čo tieto slová Putina znamenajú a čo spôsobia. Za zmienku stojí aj moderátorka diskusie Sofia Ševarnadze, vnučka bývalého ministra zahraničia Eduarda Ševarnadzeho (za Gorbačovovej éry). Tá dokázala klásť prítomným opakovane aj nepríjemné otázky a bola viacerými, aj západnými médiami označená za hrdinku tohto diskusného fóra. Za zmienku stojí aj skutočnosť, že na ňom dôstojne vystúpil aj premiér Slovenskej republiky Peter Pellegrini.

Záverom

Táto pretrvávajúca imperiálna mentalita a rétorika Ruska vyvolávala  obavy a poburoval mnohých (aj) rusky a väčšinu nerusky hovoriacich obyvateľov susedných štátov. Výsledkom takéhoto prilievania oleja do ohňa je výrazný nárast nacionalizmu (v Gruzínsku, v Polsku, pobaltí a najmä na Ukrajine). Pre ostatné národy v Európe je práve príbeh Ukrajiny, tak ako bol pred polstoročím príbeh Československa, výstrahou a jednou z odpovedí na otázku: Čo je hrozbou mieru a kto vyvoláva stále rastúcu nedôveru medzi národmi a štátmi východnej Európy? 

Iste tých príčin nárastu napätia v medzinárodných vzťahoch je viac. Pokúsil som aspoň trochu priblížiť a objasniť tú najbližšiu.

Vďaka Pánu Bohu, že Slovensko nie je bezprostredným susedom tohto veľkého “brata” a ochrancu Slovanov.

Ibaže – pri geopolitických hrách veľmocí je všetko možné.

Čo zreálni náš pohľad na súčasný svet. Ten má totiž 4 svetové strany a dejiny sa nikdy neopakujú. Dajú sa však predvídať a dá sa z nich poučiť. Nie však prvoplánovo.
“Opak tvojej pravdy tiež môže byť pravdou” (Niels Bohr).
Z vlka sa môže stať baránok a z baránka vlk!
… a zajace behajúce po lese – sú pre medveďa, či vlka len taká poskakujúca háveď a potrava?

Originály korešpondencie:

21. August 2022 - ožila imperiálna mentalita Ruska?

21. August 2022 - ožila imperiálna mentalita Ruska?

Jurij Petrovič Sinelščikov
Jurij Petrovič Sinelščikov

 

20. August 2022 – ožíva imperiálna mentalita Ruska?

Napísal a editoval Milan Kožiak

Spomienky na jednu knižku a jej autora

  Spomienky na jednu knižku a jej autora 

(takmer autobiografické a trochu sentimentálne)

 alebo

“Bez autogénneho tréningu posádky by APOLLO 11 na Mesiaci havarovalo!”

Inžinierska psychológia B-F. Lomov

  Kniha, ktorá mi zmenila život a otvorila dvere k práci  rozhlasového psychológa

 

“Ľudský činiteľ” za socializmu 

(časť 5. – stroboskopický efekt)
Stalo sa to takto: Písal sa rok 1969 a bolo práve 20.augusta, teda deň pred prvým výročím okupácie ČSSR. To „výročie“ malo v celom štáte búrlivý priebeh. O život prišlo niekoľko ľudí, - najmä v Brne, pokiaľ si spomínam. Mal som 21 rokov. Popri štúdiu som si vtedy privyrábal ako zvukový technik a asistoval pri vysielaní Rozhlasových novín. V ten deň sa na chodbách vysielacieho traktu z ničoho nič mihli neznáme postavy a pred budovou rozhlasu na Zochovej ulici stáli "zvláštni ľudia". Správy vtedy čítala hlásateľka DARINKA REKOVÁ. Všetci sme boli rozrušení. V hlavných správach nechtiac prečítala slovo „TRAKCIE“ s breptom „FRAKCIE“. Tá veta znela približne takto: „zo Sovietskeho zväzu k nám vedú nové vysokonapäťové frakcie elektrického prúdu, ktoré sú zdrojom svetla, tepla pre naše domácnosti a energie pre štát a jeho priemysel...“. 

Hlásateľka Československého rozhlasu v Bratislave DARINA REKOVÁ
Hlásateľka Československého rozhlasu v Bratislave DARINA REKOVÁ, zdroj: archív  SRo
Dnes by sme sa nad tým usmiali. Vtedy tomu však bolo inak. Napätie bol také veľké, že aj medzi stenami "preskakovali iskry". Spočiatku bolo hrobové ticho. O niekoľko dní sa však spustil zvláštny tichý virvar. že si je ho možné ťažko predstaviť inde a v inom čase. Tento brept poslúžil ako zámienka pre vyšetrovanie a následne aj previerky v celom kolektíve hlásateľov. Samozrejme v jeho centre sa ocitla nešťastná Darinka Reková. Poznal som ju celkom dobre, - vravela, že nevie ako sa to mohlo stať a zúfala si z tých všelijakých inkvizičných pohovorov. Objavila sa KGB, vtedajšia ŠtB a čo ja viem kto sa ešte zo dňa na deň stal, z bývalých rozhlasových kolegov, nosičom zástavy normalizácie. Nedalo mi to vtedy spávať. S hlásateľmi sme mali spoločnú chodbu, z vysielacej miestnosti sme sa cez veľké okno vzájomne videli. Spomenul som si, že asi pred mesiacom údržbári v hlásateĺniach vymieňali ŽIARIVKY. V každej hlásateni bolo na strope 6 panelov, každý so 6-timi žiarivkami. Dokopy 36 svetiel. Na niečí pokyn nechali tí údržbári na strope len každú druhú žiarivku. Urobil to najhoršie čo mohli urobiť! Svietilo teda 18 žiariviek, ale každá v rovnakej, polovičnej amplitúde. Teda nie kontinuálne ako bežné žiarovky, ktoré vyžívajú na svietenie celých 50Hz/s, ale len hornú, či dolnú periódu. Bežne sa to nedalo postrehnúť, ale pri pohybe oka sa to občas prejavovalo ako blikanie. Odborníci tento jav už vtedy mali celkom dobre preskúmaný. Nazvali ho „stroboskopický efekt“. Pri čítaní spôsobuje, že dochádza k zámene napr. písmen ako „b“ a „d“, „m“ a „n“ a tiež „t“ a „f“. Bol som vtedy radový technik a moje slová o „stroboskopickom efekte“ brali na ľahkú váhu. Práve som robil skúšku z psychológie práce a v jednej z učebníc som našiel popísané rizikové účinky tohoto efektu pri odčítaní údajov z indikátorov v leteckej doprave a a tiež pri čítaní textu. Tá kniha mala názov „Inžinierska psychológia“. Jej autorom bol už vtedy svetoznámy sovietsky psychológ Boris Fjodorovič Lomov. To zabralo! Rozhlasoví súdruhovia boli veľmi radi, že sa to takto hodnoverne vysvetlilo a pred uniformovanými sovietskymi súdruhmi mohli zdôvodňovať, že ten brept nebol žiadnou provokáciou. 
Tú knihu si požičali a už mi ju nevrátili.
 
Darinka Reková následné dianie ťažko prežívala. Mala rada svoju prácu. Ako zámienku za ten nechcený brept, jej potom chceli spočítať nielen vysielanie v auguste 1968, ale aj chladné, neústretové postoje k rozhlasovým normalizátorom, ktorí sa začali vynárať ako spasiteľskí démoni. Nakoniec ten svoj boj tragicky vzdala. ŠtB-áci nemohli pripustiť, že ju vlastne utýrali a tak na vysvetlenie začali šíriť rôzne dezinformácie. Aj takéto môžu byť súvislosti jedného mizerného breptu. Na jeho začiatku stál "ľudský činiteľ", ktorý sa vtedy u nás vnímal len ako komplikujúci zdroj problémov "pri rozvoji a budovaní socialistickej vlasti". Žiaľ - podobne je tomu tak dodnes, hoci v iných spoločenských pomeroch.
Paradoxne mi táto smutná príhoda pomohla pri návrate do rozhlasu po skončení štúdia a po nedobrovoľnom pobyte vo výchovno-nápravnom zariadení. Viac TU. 
Dve hlavné rozhlasové intelektuálky Perla Karvašová a Zora - Dagmar Kločková, ktoré ešte dlho po auguste ´68 "chodili v čiernom"  sa ešte počas môjho štúdia chválili, že to oni "vyhnali" toho chlapca od zvukárov čo čítal a počúval Antickú knihovňu * študovať na FF UK.  Veľká súdružka Margita Bullová, hlavná inšpektorka vysielania a účastníčka SNP, ktorú som mal ľudsky celkom rád, mi dala k štúdiu odporúčanie, možno aj preto, že som doučoval jej syna a za odmenu býval u nich v podnájme na Schillerovej ul., kým som sa presťahoval do susedného VŠ internátu "Horský park", ... 
Sociológiu som mal v oku, ale v roku ´68 ju neotvárali, tak sa mojím osudom stala psychológia. Chcem tým poukázať len na to, že v povedomí rozhlasákov, hlavne tých na Zochovej ul. stále žila - aj po niekoľkých rokoch - spomienka na tú udalosť so "stroboskopickým efektom". 
Po nedobrovoľnom "azyle" som si niekoľko mesiacov nevedel nájsť prácu. Nebolo mi všetko jedno. Kádrováci v Psychiatrickej liečebni v Kroměříži rozhodli, že "když máte takové to pozadí, tak sme tú žádosť o přijetí nedali ani na schválení CZV KSČ". Vrátil som sa teda na Slovensko. Profesor Damián Kováč, riaditeľ Ústavu experimentálnej psychológie, kde som robil diplomovku ma poslal za svojím menovcom do rozhlasu. Asi vedel prečo.  
Vtedajší riaditeľ rozhlasu Pavol Kováč hneď na pri prvom stretnutí vytiahol z regálu jednu knižku a spýtal sa ma či je moja. Už dávno som sa zmieril s jej stratou. Bola to "Inžinierska psychológia" B.F. Lomova, ktorú som mal na str.100 ošifrovanú. Keď som odpovedal ´áno". Opýtal sa, či sa chcem vrátiť späť do rozhlasu. Odpovedal som rovnako "áno". "Ste prijatý" znel jeho verdikt ani nie po 15 minútach rozhovoru,-  napriek šrámom za moje "hriechy" v roku ´68.  
Prvá akcia, na ktorú som sa ako začínajúci psychológ podujal bol Autogénny tréning hlásateľov. Ten ma ako nezamestnateľného  brigádnika naučil viesť prof. Stanislav Kratochvíl v PL Kroměřiž. Hlásatelia patrili vždy medzi hrdú a vzdorovitú rozhlasovú elitu. Aj preto som mal spočiatku trochu obavy ako dopadne moja psychologická premiéra v rozhlase. Sami mi to však uľahčili. Na cvičenia a  konzultácie chodili disciplinovane takmer všetci (dámy i páni) a najmä poctivo cvičili abecedu autosugescie aj doma. Dodnes vidím ležať krásne dámy vedľa seba na koberčekoch, ktoré si nosili do prepožičaného "fitneska" v Ústave detskej psychológie a patopsychológie so sebou (Hanu Rendekovú, Magdu Šmihulovú, Nóru Seleckú, Nina Kramárová,...) a vedľa nich mužské hlásateľské esá, akými boli Miro Havel, Janko Bílý, Július Hvozdík, Paľo Sobek, či veľký recesista, boxer a budúci emigrant Imro Fábri. Zhovievavo a trpezlivo počúvali moje prvé pokusy o sugescie "ťiaže, "tepla" atď., vyslovované málo školeným, nehlásateľským hlasom.
To bola ich vďačnosť za odhalenie účinkov "stroboskopického efektu" v hlásateľniach. Šéf hlásateľov Janko Bálint im tú relaxáciu dokonca preplácal ako výkon povolania.  
Takto sme sa navzájom snažili preklenúť traumu, ktorú nám všetkým spôsobil august ´68.  
Takto čarovne sa prepletajú nitky príbehov a osudov knižiek a ľudí, s ktorými som sa mal možnosť v živote stretnúť. 
Ďakujem im za to! 

Vtedy som netušil, že sa s B.F. Lomovom stretnem osobne.  O 19 rokov neskôr na V. zjazde  Čs. psychológov v Brne (1980) . Na to stretnutie mám len hmlisté spomienky. Na záverečnom bále ma ktosi posadil vedľa neho. Slovo dalo slovo a tak som mu po chvíli  vyrozprával tú “story” so stroboskopickým efektom v rozhlase.  Potľapkal ma po pleci tak, že som skoro spadol zo stoličky,  povedal “chorošo ” a objednal ďalšiu fľašu červeného vína. Potom sa mi zdal trochu osamelý a tak som poslal za ním kolegyňu Michailu Svobodovú aby ho pozvala do tanca. Míša mi potom povedala, že takého výborného tanečníka už dávno nemala. 🙂
Reminescencie na Borisa Fjodoviča Lomova
Pri druhom stretnutí už v Bratislave v roku 1983 mi B.F. Lomov celkom súkromne - počas diskotéky, ktoré som s rozhlasovým audio-vybavením robieval pre bratislavských psychológov -  pri dopíjaní  druhej fľaše červeného vína, (ktoré vtedy priniesol k DJ pultu Dr. Ivan Šípoš, (neúnavný organizátor neformálnych stretnutí psychológov) -  povedal približne tieto slová:  "Bez autogénneho tréningu by Američania na mesiaci hladko nepristáli" - a rozpovedal mi príbeh, o ktorom sme v tom čase ani netušili. 
" Počas pristávacie manévru, pri obliekaní skafandru Edwin  ALDRIN nechtiac zavadil  o palubný počítač a vypol ho. Na  nové naštartovanie počítača zostávalo málo času a hrozila havária.  Vtedy sa rozhodol veliteľ celej misie Neil ARMSTONG prepnúť celý systém na  ručné ovládanie pristávania. To si vyžadovalo mimoriadne zručnosti a tiež schopnosť nepodľahnúť obrovskému stresu. Tú mu poskytol práve autogénny tréning" povedal B.F. Lomov. 
Ako? - opýtal som sa opatrne, aby som sa dozvedel čo najviac. 
"Nič tajuplné na tom nie je. Z autogénneho tréningu zostane nakoniec len jedna formulka, ktorú Schultz sfomuloval nasledovne   -  "Som absolútne pokojný, som si istý, viem čo mám urobiť, dokážem to! - americkí astronauti k tomu ešte dodávali predstavu "Moja myseľ je čistá a pevná ako diamant! " Taká koncentrácia trvá zlomok okamih. Možno stačí na ňu jeden nádych a výdych" a dodal - žiadna iná technika sebaregulácie toto takto efektívne neumožňuje." 
Nakoniec témy a bez ďalšieho komentára dodal: "To  že Armstrong úspešne zvládol pristátie sa stalo nakoniec jeho "malým krokom , ale veľkým krokom pre ľudstvo" je dnes historickou skutočnosťou..., ale my máme Gagarina. Iné je, že tesne po pristáti na Mesiaci Armstrong sa rozhodol ako veliteľ misie, zmeniť na Zemi podpísaný protokol, že prvý krok na inom vesmírnom telese urobí  vedec Dr. Aldrin. Nakoniec  sa stalo, že ho urobila noha vojaka Neila Armstronga." 

akademik B.F.Lomov
Akademik Boris Fjodorovič LOMOV

Tento vysoký, plavovlasý a modrooký bojar z hrdého Novgorodu mi učaroval. Zvlášť potom ako zhodnotil udalosti v roku 1968 a po ňom. Bolo mi cťou, že ma považoval za svojho kolegu.

V roku 1983 sme však debatovali aj celkom vážne, tak aby niečo z toho mohol odvysielať aj Československý rozhlas. 🙂


Výňatok zo zachovalého záznamu interview s B.F. Lomovom počas jeho návštevy Psychologického pracoviska, ktoré nazval "psychologickým laboratóriom" (1983). 
imagination

Pri rozlúčke  som B.F. Lomovovi  odovzdal niekoľko MGF kaziet s Psychobalzamom a prípravnou nahrávkou Psychosiesty.  Tá ho osobitne zaujala.

Na oplátku som od Borisa Fjodoroviča dostal s venovaním knihu “Psychologické problémy kozmických letov”, ktorá obsahuje príspevky viacerých sovietskych kozmonautov a tiež málo známu, hoci pozoruhodnú knihu Jurija Gagarina (spoluator Vladímir Lebedev) “Psychológia vo vesmíre”. Prelúskal som ich obe  zo všetkých strán a majú dodnes čestné miesto v mojej knižnici.  

Psychologické problémy kozmických letov

Psychológia a kozmos Gagarin Lebedev

Po čase som od neho dostal gramoplatňu s nahrávkou autogénneho tréningu, ktorú nahrali ruskí psychológovia A.A. Repin a V.E. Rožňov. Bola určená pre potreby Vojenského námorníctva ( zvlášť pre posádky ponoriek)  a Flotilu morského rybného priemyslu.

 

Až po mnohých rokoch som sa z otvoreného archívu ŠtB dozvedel, že práve na jeho podnet mi Mestský výbor KSS v Bratislave, po takmer desiatich rokoch odkladania dal v roku 1987 súhlas k nastúpeniu štúdia vedeckej ašpirantúry na Ústave experimentálnej psychológie SAV.   Asi som bol voči súdruhom málo ústretový, čomu sa nedalo vyhnúť, už len z podstaty práce podnikového psychológa a tiež aj preto, že som mal tej rebélie za ušami viac ako dosť.  Viac napr. TU. Nebolo by spravodlivé nespomenúť v tejto súvislosti aj druhého muža z fotografie vyššie – prof. Damiána Kováča, riaditeľa spomenutého ústavu, ktorý  v jednej mojej clivej chvíli poznamenal “počkáme na teba, aj druhú päťročnicu”.  Nakoniec prišiel november ´89.  V rádiu som mal kopu inej práce  a moja ašpirantúra odplávala dole Dunajom. 🙁

Pohľad na spálňu ruskej ponorky v tesnej blízkosti torpedových strieľní
Sandra Bullock Gravity 3
Ilustrativny screen z filmu Gravity – Sandra Bullock 3
Záverom
Ak raz človek začne cestovať vesmírom a osídľovať iné vesmírne telesá, tak limity ľudského činiteľa budú rozhodovať o úspechu tej-ktorej vesmírnej misie. Bez vedecky prepracovaného a dokonale osvojeného systému autoregulácie psychických stavov a procesov sa nezaobíde žiaden člen posádky kozmických lodí. Autogénny tréning bude jeho  súčasťou – takou nevyhnutnou akou je dnes pre nás vzduch a kyslík v ňom, ktorý dýchame.   
FASCINUJÚCI VESMÍR

Spomienky na jednu knižku a jej autora 

Autorský blog: PhDr. Milan Kožiak

“Ľudský činiteľ” – naše alibi (1. časť)

“Ľudský činiteľ” – naše alibi (2. časť – vrátane kritiky slovenskej psychologickej praxe)

„Ľudský činiteľ“ – naše alibi (3. časť – dnešok je zrkadlom našej včerajšej ne-zodpovednosti)

“Ľudský činiteľ” – naše alibi (4. časť – psychológia ne-zodpovednosti)

21. august 1968

21. august 1968 bol prvý z 10 000 dní okupácie Československa. “Bratia” k nám vtrhli v noci ako vlci. Dnešní mladí ľudia o tomto smutnom, ťažkom a bolestnom období našich dejín vedia prekvapivo veľmi málo.  Akoby sa ich to netýkalo.  Toto audio-video chce aspoň trochu prispieť k zreálneniu ich pohľadu na súčasný svet. Ten má totiž 4 svetové strany a dejiny sa nikdy neopakujú. Dajú sa však predvídať a dá sa z nich poučiť. Nie však prvoplánovo.

 

Slovenský rozhlas si v auguste 2018 dôstojne pripomenul smutné 50. výročie vpádu sovietskych vojsk a jednotiek Varšavskej zmluvy do Československa publicistickým seriálom.

Jeho autorom je publicista SRo Boris Koreň.

Boris Koreň

August ´68: Pred okupáciou – problémy Česko-slovenskej jari

Česko-slovenská jar priniesla závan slobody a demokracie, aj keď zatiaľ len čiastočným obmedzením vedúcej úlohy komunistickej strany, ktorá bola inak uzákonená v Ústave. Ľudia sa prestali báť vyslovovať svoje názory a upozorňovať na problémy v spoločnosti, pretože im už za to nehrozilo väzenie. Alexander Dubček, Ludvík Svoboda, Josef Smrkovský, Oldřich Černík a ďalší boli populárni ako rockové hviezdy a Slováci a Česi  im načúvali a dôverovali im. Všetko to však trvalo len krátko – od začiatku januára do 21. augusta 1968. O vývoji udalostí smerujúcich k okupácii hovorí Boris Koreň.

 filmové zábery z bratislavských ulíc 21. augusta 1968

August ´68: Okupácia deň po dni – 21. august

Slovensko si každoročne pripomína vpád sovietskych vojsk a jednotiek Varšavskej zmluvy do Československa, konkrétne Poľska, Maďarska a Bulharska. Štát bol v noci z 20. na 21. augusta 1968 okupovaný. Štátnu hranicu prekročilo viac ako 500 000 vojakov s ťažkou technikou. Na územie Česko -Slovenska prišlo 27 divízií zahraničných vojsk so 6 300 tankami a 800 lietadlami.

August ´68: Okupácia deň po dni – 22. august

Pred 50-rokmi bol druhý deň okupácie Česko-Slovenska vojskami piatich údajne bratských armád. Z vojenského hľadiska bola invázia úspešná. Československá armáda sa nebránila, voči obrovskej ľudskej a vojenskej presile by to bolo zbytočné. Najdôležitejší muži štátu boli zatknutí a unesení nevedno kam. No 22. august 1968 sa stal dôležitý z hľadiska politického neúspechu okupácie, práve v tento deň vyvrcholili snahy konzervatívnych komunistov nahradiť legálne vedenie strany a vládu.

August ´68: Okupácia deň po dni – 23. august

Tretí deň okupácie. Intervenčné vojská úspešne pokračovali v obsadzovaní územia Česko-Slovenska, no politické ciele okupácie skrachovali – nepodarilo sa vytvoriť revolučnú robotnícko-roľnícku vládu, ktorá by ich príchod privítala. Naopak, v Prahe sa zišiel 14. mimoriadny zjazd Komunistickej strany Česko-Slovenska, ktorý vo funkciách potvrdil Alexandra Dubčeka a ďalších mužov Česko-slovenskej jari a z vedenia odstránil väčšinu konzervatívnych komunistov. V celej krajine sa rozhorel občiansky odpor.

August ´68: Okupácia deň po dni – 24. august

Bola sobota. V Moskve sa snažil o rokovania s vedením sovietskych komunistov prezident Ludvík Svoboda, ktorý požadoval, aby sa na nich zúčastnili aj unesení a väznení členovia vedenia komunistickej strany a štátu. Občiansky odpor proti okupantom pokračoval. Všetky ústredné orgány – parlament, vláda, Slovenská národná rada a Česká národná rada jednoznačne odsúdili vojenskú intervenciu a podobne reagovala aj väčšina komunistických strán a vlád sveta. Na Slovensku sa hovorí o mimoriadnom zjazde komunistickej strany, no zatiaľ ho nikto nezvoláva. Českí komunisti žiadajú, aby bol čo najskôr.

August ´68: Okupácia deň po dni – 25. august

Nedeľa, 25. augusta 1968, nebola pokojným dňom. Naopak, na viacerých miestach okupační vojaci strieľali do ľudí a pribudli nové obete. V Moskve pokračovali rokovania medzi česko-slovenskou delegáciou a sovietskymi komunistami a bola vypracovaná prvá verzia dokumentu, ktorý do dejín vstúpil ako Moskovský protokol a dramaticky ovplyvnil nasledujúce dianie v Česko-Slovensku.

August ´68: Okupácia deň po dni – 26. august

V pondelok 26. augusta sa uskutočnili dve udalosti, ktoré výrazne ovplyvnili nasledujúci vývoj v Česko-Slovensku. Na domácej politickej scéne sa začal odkladaný mimoriadny zjazd Komunistickej strany Slovenska a v Moskve podpísala česko-slovenská delegácia so sovietskym politbyrom Moskovský protokol.

August ´68: Okupácia deň po dni – 27. August

Ráno, 27. augusta 1968. Do Česko-Slovenska sa vrátila delegácia, ktorá v Moskve podpísala dohodu so sovietskymi okupantmi. Čaká ju neľahká úloha  vysvetliť a obhájiť ju pred národom, ktorý má za sebou týždeň občianskeho odporu proti invázii cudzích vojsk, a ktorého väčšina dôveruje Alexandrovi Dubčekovi a jeho spolupracovníkom.

Viac o osude jedného z aktérov amatérskeho rozhlasového vysielania a autora úvodného videa na : https://www.noveslovo.sk/prispevok-v-…