Archív kategorií: Zápisky pre pamäť

Konšpiračné spomienky a úvahy

Rozhlas  –  maják 

zvestí a  magnet záujmov mocných

Konšpiračné spomienky a úvahy rozhlasového psychológa.

(bez demokratického sentimentu a totalitných reminescencií)

Rozhlasoví, programoví pracovníci (redaktori, moderátori, publicisti) sa zo všetkých síl usilujú overovať hodnovernosť vysielaných informácií a zachovať potrebnú mieru zmyslu pre “zdravý rozum” v tom čo do éteru hovoria, alebo čo hovoria ich hostia. Tí ich hostia sú často nadaní “veľkým” analytickým talentom. Zvlášť všelijakí tí “politológovia”, o samotných politikoch ani nehovoriac.

Ich niekedy “duchaplné” úvahy sa stále častejšie dotýkajú hraníc toho “zdravého rozumu” a dedukcií, ktoré sú za touto hranicou. Oponentmi sú často označované ako konšpiračné a v “offline” rozhovoroch  ako choré.

Teší ma, že verejnoprávnym i väčšine licencovaným médiíám na Slovensku sa celkom  úspešne darí rozpoznávať tieto hranice.

Zložitejšie je to však v nekonečnom priestore do ktorého nám okno  otvoril internet. Už pred jeho vznikom sme mali tušenie, že tie plody budú trpké a aj sú. Najmä v týchto pandemických časoch. Viac TU

Rozhlas  –  Maják 

zvestí a  Magnet záujmov mocných

Kde inde ak nie v takomto médiu akým bol a je rozhlas  sa stretávajú všetky možné vplyvy a sily, ktoré chcú hýbať daním v našom svete. Sily pozemské, “nebeské i tie podzemné” a zo všetkých svetových strán.  Najmä tie “podzemné” sú zvlášť efektívne, pretože stojí za nimi kapitál, sú dobre maskované a vo veľkej výhode pred silami, ktoré sa nemajú prečo skrývať.

O ich existencii v reálnom čase ani netušíme a dozvieme sa o nich, zväčša len hmlisto,  z odstupom času, niekedy aj rokov a desaťročí.

“Ak máš paranoiu, že sa deje niečo nekalé, to ešte neznamená, že sa to nedeje!”

Po roku ´89 som dlho nevedel rozdýchať tie zoznamy tajných spolupracovníkov, agentov z radov kolegov psychológov i rozhlasových zamestnancov. Viacerí sa zrejme celkom zámerne snažili  získať moju dôveru.  .. a boli medzi nimi aj významní zahranično-politickí komentátori a spravodajcovia. A nemuselo to byť len z dôvodov nejakých spravodajsko-informačných úloh, ale aj z čisto ľudských dôvodov hľadania odpovedí na otázky: Čo je v tomto našom svete ešte normálne? Čo je morálne a čo už nie?

Jednému z nich som napriek mu mimoriadne vďačný, zato, že ma udržiaval v obraze aj informáciami, o ktorých ešte dlho potom nemohol v éteri hovoriť. Pravidelne si požičiaval psychologickú  literatúru a objavoval sa na Psychologickom pracovisku Čs. rozhlasu po návratoch z rôznych americko – sovietskych summitov.

 

Pozdrav z Malty

 

“Malta je nová Jalta!”

Zvolal po návrate, ešte medzi dverami. Bral som to ako vtipnú rýmovačku. Len tak, akoby mimochodom hovoril všeličo, napr. aj o červenej ceruzke a červenej čiare po rieke Morave, ktorú videl na mape položenej na zelenom stole v zasadačke  jedného krížniku počas  prestávky v rokovaní.  Tá zasadačka bola nedostupná, ale spoločne s jedným českým novinárom, fotografom z Mladého světa motivovali  fľašou borovičky jedného černocha, ktorý tam mal na starosti upratovanie. 🙂

Tá čiara tam bola zreteľne zakreslená.  Písal sa december roku 1989 a v Československej socialistickej republike sa práve rozbiehala dlho pripravovaná nežná revolúcia. Už o dva roky dôjde k rozdeleniu ČSFR na dva samostatné štáty.

Konšpiračné spomienky a úvahy. Bush_and_Gorbachev_at_the_Malta_summit_in-December-2–3-1989.
Bush_and_Gorbachev_at_the_Malta_summit_in-December-2–3-1989.
Konšpiračné spomienky a úvahy.Námorná ochrana Summitu Malta 1989
Námorná ochrana Summitu Malta 1989

Kto z nás obyčajných pozemšťanov mohol čo i len tušiť, čo predznamenáva tá červená čiara po rieke Morave pre naše osudy v najbližších mesiacoch a rokoch?! Mať jasnovidecké vízie bolo vtedy ďaleko za hranicou konšpirácií, absurdity a normality. Vývoj však potvrdil, že za touto hranicou bola realita nasledujúcich udalostí.

V týchto sychravých  októbrových dňoch roku 2021 sa mi celkom spontánne vynárajú spomienky na udalosti po-novembrového vývoja,následne spojené s rozpadom Československej federatívnej republiky a konkrétnymi ľudskými príbehmi.

Jeden z nich bol dosť dramatický.

Istý sychravý piatkový podvečer v roku 1991 sa mi ozvala strážna služba hlavného vchodu do rozhlasovej Pyramídy. Vraj si nevedia poradiť s jednou serióznou, ale neodbytnou pani s asi 10 ročným dievčatkom, ktorá by chcela hovoriť s niekým z vedenia rozhlasu ohľadne vážneho ohrozenia ďalšej existencie Československa. Všetci kompetentní, ktorým volali sa s ňou odmietli stretnúť a nakoniec ju odkázali na psychológa, pretože ide vraj o “zjavne  narušenú osobu”.

Zašiel som na vrátnicu a priviedol ju aj s dcérkou na psychologické pracovisko rozhlasového Zdravotného strediska na Benediktiho ulici. Pani bola zjavne rozrušená a hovorila zrýchlene, ale pritom  zrozumiteľne. Jej strnulá mimika mi pripomínala výrazy tvárí ľudí s diagnózou “schizófrénia”, s ktorými som  možnosť stretnúť sa počas praxe v Psychiatrickej liečebni u prof. Kratochvíla  v Kroměříži.

Konšpiračné spomienky a úvahy. Schizofrénia, ilustratívny obr.
Schizofrénia, ilustratívny obrázok. zdroj: www.zdravoteka.sk/

 Už na chodbe sa rozhovorila, že “má informácie o protištátnych  aktivitách skupiny ľudí, ktorí pripravujú atentát na prezidenta Václava Havla a majú plány rozdelenia Československa. Cestuje za ním do Prahy, aby ho varovala”. Predtým však chcela o tom  niekoho informovať aj bratislavskom rozhlase, voči ktorému má vraj dôveru. Po krátkom čase prezradila, že utiekla z liečebne v Banskej Štiavnici,  od rodičov vzala “na výlet” dcéru a zo Sporiteľne vybrala v hotovosti všetky svoje úspory.

Táto inteligentná a vcelku kultivovane pôsobiaca žena evidentne trpela. Prežívala novú ataku schizofrénie a predstavovala veľké riziko pre seba aj pre svoju dcérku. Tá ju počúvala na slovo. S jej súhlasom som zavolal kolegovi Dr. Mariánovi Koščovi, psychológovi z Psychiatrickej kliniky nemocnice na Mickiewiczovej ul., ktorý s pomocou primariátu kliniky obratom zabezpečil  jej prevzatie do odbornej lekárskej starostlivosti.

Už nasledujúci pondelok sa na mojom pracovisku objavili dvaja páni. Legitimovali neidentifikovateľnými preukazmi a vraveli, že tie peniaze, ktoré mala mať dotyčná pri sebe u nej nenašli. Vraj či neviem “náhodou” kde by mohli byť?  Zvažovali sme rôzne alternatívy až nakoniec som si spomenul, že pri odchode z psychologického pracoviska zašla aj s dcérkou na toaletu. Tí páni prehľadali najprv dámske toalety, peniaze však nenašli. Nakoniec zašli aj na pánske a s inštinktom profesionálov našli veľký šúlok rôznych československých bankoviek zabalených v igelitovom sáčku zastrčený v  splachovacej nádrži nad jednou z toaliet.

Odľahlo mi!

Konšpiračné spomienky a úvahy

Záverom tohto príbehu, ktorý takto popísaný zverejňujem vôbec prvýkrát,  len dodávam, že od odchodu dvoch spomínaných pánov so šúľkom bankoviek nemám o jej osude žiadne informácie. Vo víre udalostí nasledujúcich mesiacov a rokov, ktoré boli rovnako hektické ako tie predošlé, som nemal žiadny priestor dostať sa k nim. Dnes, už ako dôchodcovi a s odstupom 30-tich rokov sa mi tento príbeh celkom spontánne vynoril v pamäti.  S ním  tiež obyčajný ľudský záujem o osud tej pani a osud jej dcérky. Ich mená a priezviská mi dávno vyprchali z pamäti.

Ak niekto z čitateľov toho blogu má o nich nejaké informácie, ak mu popísaný príbeh niečo hovorí, vopred mu ďakujem za ich sprostredkovanie.

Život bežal ďalej, len mi obyčajní ľudia  v malých Čechách i na malom  Slovensku sme žili v nádeji, že osudy štátu, vlastnej krajiny i svoje vlastné máme a budeme  mať vo vlastných rukách.

“Každý človek je navždy spoluzodpovedný za cestu iného človeka, ak ho stretol na svojej ceste a nejako mu do nej zasiahol. V dobrom či v zlom. To je zákon vesmíru a nedá sa z neho vyvliecť. V tej zodpovednosti sa ukrýva ODMENA pre tých čo nezištne pomáhajú a TREST pre tých čo túžia po moci!”

(Zem ľudí,  Antoine de Saint-Exupéry) 

Viac citátov

Edward Snowden & Jean Michel Jarre (Equinoxe)

Blog napísal a editoval PhDr. Milan Kožiak

V príprave:

Pokračovanie – Konšpiračné spomienky a úvahy – Konferencia Východ Západ v Bardejove -1991

Hits: 98

Na zamatové zhromaždenia som nechodil

slovo internetový magazín

Na zamatové zhromaždenia som nechodil

Nežná revolúcia ´89

 

Slovenský rozhlas
Slovenský rozhlas
Jeden príbeh – úvodom

Na prvé novembrové zhromaždenia Nežnej revolúcie na námestiach v Bratislave som nechodil. Nemal som čas. Od vtedajšieho námestníka riaditeľa rozhlasu Šaňa Millyho som dostal úlohu dohliadať na ľudových milicionárov. Tí najradikálnejší sa schádzali v rozhlasovom Erato Bare a vysedávali tam dlho do noci.

Erato -reštaurácia, bar pod Pyramídou
Erato -reštaurácia, bar Pod Pyramídou

Jedného večera keď sa začínali radikalizovať viac ako predtým mi námestník povedal “Seď tu s nimi. Objednávaj toľko koľko vypijú. Nesmú odisť pred polnocou!” Pozeral som naňho ako puk. “Však si psychológ, tak si poraď! … O ostatné sa postarám.” a niekam odišiel. Vedel som, že pod rozhlasovou Pyramídou bol veľký centrálny sklad milicionárskej výbavy a utajený vchod do skladu bol priamo v tom bare kde vysedávali. V sklade boli vraj aj samopaly a zo tri guľomety. To nebola žiadna sranda – jeden, dvaja najviac alkoholizovaní sa naozaj chceli vybrať so samopalmi medzi ľudí na námestí SNP. Boli však chvalabohu takí nemohúci, že nedokázali ani stáť a nie to ešte dokráčať na námestie. Na druhý deň ráno sa objavil pred vchodom do skladu obrnený transportér a pred vjazdom do rozhlasu (v suteréne z Mýtnej ul.) veľká kopa takýchto betónových ihlanov, ktorými boli obsypané naše hranice s Rakúskom. Nikto nemohol zo skladu nič vyniesť. 

betonovi_jezkovia_2.jpg
Betónoví ježkovia pred skladom Ľudových milícii rozhlasu. Nežná revolúcia ´89

Nič nie je také jednoznačné ako sa zdá na prvý pohľad. To, že novembrové udalosti v Bratislave, v Prahe a celom Československu prebehli bez krviprelevania a civilizovane majú nemalý podiel aj samotní komunisti. Mnohí z nich mali v tých zložitých časoch hlavy na správnom mieste a zdravý rozum v nich.

Generálny štrajk, protestné zhromaždenie pred pyramídou Československého rozhlasu, 27. november 1989,
Nežná revolúcia ´89. Generálny štrajk, protestné zhromaždenie pred pyramídou Československého rozhlasu, 27. november 1989
Otvoreny list mladých rozhlasákov, zväzákov r
Otvorený list mladých rozhlasákov, zväzákov, zdroj: Dušan Koblíšek

Vyznanie

Som presvedčený, že aj oni, nie iba  ľudia na námestiach a revoluční tribúni si zaslúžia naše uznanie!

Prečo o tom nik nehovorí?!

Museli ich byť tisíce po celom vtedy socialistickom Československu, nielen medzi milicionármi, vojakmi, ale aj v podnikoch, na dedinách, v mestách a aj v nomenklatúre. ​Mnohí z nich otvorene kritizovali pomery v strane i v štáte, nedokázali však presadiť potrebné zmeny. Nešlo to! Systém bol inertný a postavený na dogmách, ktoré s reálnym životom mali málo spoločného. Navyše tu bol Západ, Studená vojna a Víťazný kapitalizmus, ktorý bol a stále je alergický na nejaké sociálne ideály, istoty a hodnoty.

Ako som naznačil pracoval som vtedy v rozhlase ako psychológ práce. Už to bolo samé o sebe dosť komplikované a kontroverzné, pretože socializmus bol systém kolektivistický a psychológia bola stále vnímaná, niektorými naftalínovými dogmatikmi ako podozrivá “buržoázna paveda”, o jedincovi a nejakej jeho osobnosti. Tá osobnosť predstavovala pre postarších súdruhov vždy riziko. Tam bol kameň úrazu.

Spoločnosť potrebovala tvorivé a zrelé osobnosti ako soľ, ale systém im bránil prejavovať, realizovať sa a “vymýšľať”. Všetko bolo orientované len na uzavretú, plánovanú socializmu “prospešnú”, racionálnu tvorbu a produkciu. Zvrhlo sa to – a nielen u nás, ale v celom socialistickom tábore.

Nežná revolúcia ´89
Nežná revolúcia ´89

Tie novembrové udalosti, ktoré prebehli celkom zamatovo aj práve zásluhou mnohých komunistov, ktorí mali “hlavy na správnych miestach a zdravý rozum v nich” však ťažko prežívali mnohí z nich. Najmú tí mladší boli vzdelaní a vychovaní vo viere, že socializmus je najhumámnnejší spoločenský poriadok aký kedy na tejto planéte vznikol. V rozhlase som ich mal možnosť poznať – vo všetkých odtieňoch ľudských ambícií, schopností i charakterov.

Napriek tomu,

že poniektorým čitateľom sa teraz otvára “nožík vo vrecku” a s rizikom primitívnych reakcií na moju adresu, pre vlastný pokoj duše uvediem, že niektorí z nich boli najkrajší ľudia – v zmysle ľudskosti, akých som mal možnosť stretnúť. Práve tí najcitlivejší z nich, ktorých milovali aj rozhlasoví poslucháči bolestne a tragicky strácali zmysel svojej existencie. Nedokázali im pomôcť ani najlepší lekári v krajine. Aj také boli obete našej zamatovej revolúcie. Neboli to žiadni naivní hlupáci, či hlupane. Vedeli, že socialistický experiment s ľudskou spoločnosťou skončil odmietnutím a krachom nielen pre chyby systému, agresivitu kapitalizmu, ale aj pre obyčajné ľudské slabosti práve tých, ktorých životy chcel urobiť krajšími a lepšími.

Záverom

len poznamenám, že aj tí nehodní komunisti boli “anjeli”v porovnaní s tými bezzásadovým, chamtivýmii privatizérmi a mafiánmi, ktorí prišli k moci po nich a okupujú náš svet dodnes. Aj také sú dôsledky revolučného prerodu našej spoločnosti do podoby v ktorej žijeme dnes.

P.S. autor blogu nebol a ani nemohol byť členom komunistickej strany, ak už pre nič iné tak len preto, že v roku ´68 sa podieľal na amatérskom protiokupačnom vysielaní, začo bol súdený a nakoniec aj nepodmienečne odsúdený. Viac v blogu "Nezrušiteľný rozsudok ...". Ideály skutočného socializmu, socializmu s ľudskou tvárou mu však boli a zostali blízke. Autor nepopiera deformácie a krutosti komunizmu od čias jeho vzniku v Rusku a neskôr aj u nás. Jeho vyjadrenia sa opierajú o vlastné životné a pracovné skúsenosti po roku ´68, neraz negatívne poznamenané vplyvmi, ktoré viedli k Novembru ´89.
Viac TU.

počet zobrazení k 10.4.2021: 2876

blog prevzatý z internetového magazínu Slovo

Hits: 15

Prof.PhDr. Damián Kováč, DrSc.

prof.-PhDr.-Damian-Kovac-DrSc.

Zomrel Prof.PhDr. Damián Kováč, DrSc. zakladajúca osobnosť psychológie ako modernej vedy na Slovensku.
Moje posledné stretnutie s pánom profesorom na návšteve v jeho penzióne – spolu s Emilom Komárikom – takto pred rokom. Koľko plánov, koľko tém, koľko múdrosti ste nám vtedy darovali.
Ďakujem Vám za podporu, ochranu, pomoc, láskavé vedenie, za tú “hviezdu na nebi”, ktorou ste sa stali už pri našom prvom stretnutí na Ústave experimentálnej psychológie SAV ešte v roku 1972.

Príhovor Damiána Kováča
Príhovor Damiána Kováča pri príležitosti stého výročia narodenia nestora modernej psychológie na Slovensku prof. Antona Jurovského

“Narodil sa 3. augusta 1929 v Nižnom Slavkove. V roku 1952 absolvoval ako jeden medzi prvými na Slovensku vysokoškolské štúdium v odbore psychológia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Hneď po štúdiách nastúpil na vtedajšie Psychologické oddelenie Filozofického ústavu SAV, ktoré sa neskôr pretransformovalo na Ústav experimentálnej psychológie SAV. V rokoch 1960 až 1991 pôsobil na ústave vo funkcii riaditeľa (spolu vyše 31 rokov). V rokoch 1982 až 1986 bol členom Predsedníctva SAV, pôsobil ako predseda Vedeckého kolégia SAV pre psychológiu a pedagogiku (1978 – 1990), predseda Slovenskej psychologickej spoločnosti pri SAV (1978 – 1983) a predseda Československej psychologickej spoločnosti pri ČSAV (1978 – 1985). V 60. rokoch založil svojho času jediný karentovaný psychologický časopis východnej Európy Studia Psychologica, v ktorom zastával úlohu hlavného redaktora do roku 2008. Úspešným činom bolo tiež iniciovanie a organizovanie Stretnutí psychológov podunajských krajín, ktoré boli príležitosťou nielen pre slovenskú, ale aj pre celú východoeurópsku psychologickú komunitu stretnúť sa s kolegami z druhej strany železnej opony. Na ústave pôsobil ako vedecký pracovník až do roku 2010, neskôr ako emeritný vedecký pracovník.

Vedecký záujem profesora Kováča

sa sústreďoval najmä na oblasť vnímania, pamäti, psychomotoriky, viacjazyčnosti, laterality. Dôležitým bol tiež jeho podiel na rozvoji metodológie psychológie, všeobecnej psychológie, histórie psychológie, environmentálnej psychológie a tém kvality života. Je zakladateľom Bratislavskej školy experimentálnej psychológie uznávanej aj v zahraničí, vytvoril integračnú mezoteóriu osobnosti a transkulturálny model kvality života. Riešil množstvo domácich aj medzinárodných projektov. Za svoju vedeckú kariéru prednášal na mnohých domácich aj zahraničných univerzitách a vyškolil 33 doktorandov.

Svojím vedeckým nasadením a nadšením pre výskumnú aj organizačnú prácu sa nezmazateľne zapísal do histórie slovenskej psychológie. Kolegovia si ho budú pamätať najmä pre jeho hlbokú angažovanosť pre psychológiu ako vedu, vynikajúce rétorické schopnosti a neutíchajúci životný elán.

Česť jeho pamiatke!”

Text prevzatý od: Peter Halama, Ústav experimentálnej psychológie CSPV SAV

zdroj:www.psychologia.sav.sk/upload/osobnosti.pdf

OCENENIE PRI PRÍLEŽITOSTI JUBILEJNÉHO X. KONGRESU EURÓPSKEJ ASOCIÁCIE PSYCHOLÓGOV PRÁCE A ORGANIZÁCIE  (EAWOP) za celoživotné zásluhy o rozvoj psychológie práce na Slovensku,

Kongres EAWOP Praha 2001 Ocenenie za celoživotné zásluhy o rozvoj psychológie práce Damián Kováč
Ocenenie odvzdáva vtedajší podpredseda vlády a minister práce a sociálnych vecí Českej republiky, Vladimír ŠPIDLA. Praha 2001

 

Blog napísal a editorsky zostavil PhDr. Milan Kožiak

Hits: 11

Nezrušiteľný rozsudok zrušený po dvadsiatich rokoch.

slovo internetový magazínNezrušiteľný rozsudok zrušený po dvadsiatich rokoch.

Rekriminácia jedného príbehu.

V týchto dňoch sa kdekto patentovane vyjadruje k 50. výročiu augustových udalostí, k tomu čo ich spôsobilo, k čomu viedli a ako to celé prebiehalo. „Napíš dačo, však máš čo!“ hovoria mi kamaráti, kolegovia, rodina. Dlho, predlho som  mlčal, iba občas som utrúsil nejakú zmienku o „svete spoza mreží“. Koho by to zaujímalo? Nakoniec som sa nechal prehovoriť a otváram vám v skratke a trochu odľahčene jeden príbeh, môj vlastný príbeh spísaný v spomienkach počas dlhej noci z 20. na 21. augusta 2018.  

zrušený nezrušiteľný rozsudok

V roku 1968 som mal 20 rokov a pracoval ako zvukový technik vo vtedajšom Československom rozhlase Bratislava. Ako rádioamatér som doma vysedával po nociach pri rádioprijímačoch, počúval a nahrával, čo sa kde vo svete o Československu povedalo. Dodnes mám jedinečné nahrávky z vysielania zahraničných rozhlasových staníc, ktoré sa prihovárali v slovenskom a českom jazyku.

Rekonštrukcia vysielania z 50 rokov hibernovaného archívu zvukových záznamov, ktoré príslušníci ŠtB neobjavili.
TESNE PRED AUGUSTOVÝMI UDALOSŤAMI

som mal dovolenku a pripravoval sa u starých rodičov v Gemerskej Polome na štúdium psychológie na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Už v noci z 19. na 20. augusta bolo v éteri podozrivo ticho. Odmlčalo sa veľa silných krátkovlnných vysielačov na východe i na západe, a stíchli aj rušičky signálu. Myslel som si, že to zapríčinila slnečná búrka. Netušil som, že to bolo ticho pre búrkou pozemskou, ktorá sa spustila nasledujúcu noc a trvala do návratu A. Dubčeka z Moskvy. Odmlčali sa pretože vedeli čo sa chystá. Robili servis vysielačov, menili lampy, čistili antény. Len my v ČSSR sme nič netušili. Nikto!

Kto hovorí opak klame!

Tretí deň po okupačnej invázii vojsk Varšavskej zmluvy a  na opakovane vysielané výzvy kolegov z Čs. rozhlasu k prechodu do ilegality sme  pripravovali vysielaciu techniku zväzarmovského klubu v Rožňave. Vysielač sme oživili a začali vysielať na stredných vlnách, na frekvencii blízkej v tom čase populárnej stanici Rádio Luxemburg. Boli sme traja. Jeden vysielal, druhý nahrával a strihal, tretí robil spojku. Vysielali sme z opustenej vyhne, kováčskej dielne starého otca. Výkon sme mali slabučký, v noci sa však jeho dosah citeľne zlepšil. Poslucháči v rožňavsko-dobšinskej doline boli zrazu prekvapení, že zrazu počuli vo svojom rádioprijímači nielen BBC, Hlas Ameriky, či Slobodnú Európu, ale aj kanadský, talianský, čínsky, francúzsky, švédsky rozhlas v zrozumiteľnom jazyku. Vtedy vysielali slovensky a česky aj: Rádio Madrid, Rádio Belehrad, Rádio Monaco Monte Carlo, Rádio Káhira, Tirana či exotická stanica Rádio Quito z Ekvádoru.

Dokonca sme si trúfli vysielať aj vyhlásenie TASS-u

vysielané z Moskvy. Netušil som vtedy, že práve to raz bude poľahčujúca okolnosť. Naše vysielanie však pozostávalo predovšetkým z nekomentovaného výberu z vysielania  zahraničných a načich rozhlasových staníc stojacich na strane obrodného procesu a A. Dubčeka. Zvučku sme mali symbolickú, úvod z 5. Bethovenovej symfónie. Vysielali sme tri večery, dlho do noci. Vietor nám poškodil  izoláciu na amatérskom anténnom prívode a následný skrat na rímse starorodičovského domu nás z vysielania definitívne vyradil.

PO ROKU A POL SA OBJAVILI PRÍSLUŠNÍCI ŠTB A ZAČALO SA VYŠETROVANIE

Na odporúčanie starších som vzal celú kauzu na seba v nádeji, že bude kvalifikovaná ako prejav mladíckej nerozvážnosti a nie ako organizované protisocialistické sprisahanie kontrarevolučných živlov. Vyšlo to, hoci pri rekonštrukcii muselo byť každému jasné, že ten “únos” vysielacej techniky z rožňavského Zväzarmu nemohol vykonať jeden človek. Len rádiostanica LAMBDA mala aspoň 50 kg, nehovoriac o dvoch vysielačkách RM 31 a ďalšom zariadení.

zrušený nezrušiteľný rozsudok

Po piatich súdnych pojednávaniach na nižších úrovniach, (2x okresný, 2x krajský súd) počas ktorých sa mi podarilo ukončiť štúdium na vysokej škole vyniesol Najvyšší súd Slovenskej socialistickej republiky 27.novembra 1972 rozsudok „proti, ktorému už nebol prípustný ďalší opravný prostriedok“: šesť mesiacov nepodmienečného odňatia slobody. Mesiac nato, proti všetkej logike vtedajšej doby som mať byť promovaný.

Do poslednej chvíle som nevedel či áno, či nie.

Hodinu pred jej začiatkom mi vedúca štúdijného oddelenia bledá, ale s úsmevom oznámila, že mám ísť za fotografom dohodnúť sa koľko fotiek si objednám.To znamenalo len jedno, že ten doklad o ukončení VŠ predsa len dostanem. Zaručila sa za mňa celá katedra psychológie na čele s vtedajším vedúcim prof. Ondrejom Kondášom, mojou ročníkovou vedúcou Doc. Veronikou Kovalíkovou a ďalšími vzácnymi pedagógmi, ktorí napriek prebiehajúcej tvrdej normalizácii na katedre ešte zostali. Jednoducho svojimi postojom priviedli do rozpakov strážcov normalizácie snažiacich sa zablokovať nielen obhajobu mojej diplomovej práce ale aj promóciu. Významne mi pomohol aj riaditeľ Rádiocentra, vtedajšieho centrálneho vysokoškolského ústredia SZM Vojtech Tkáč, keď inicioval a podpísal moju spoločenskú záruku. Vďaka tomu som mohol doštudovať, i keď do väzenia som musel.

Odmietol som nastúpiť dobrovoľne do väzenia

a tak si pre mňa museli prísť jednu januárovú nedeľu príslušníci VB osobne. Bol podvečer a so snúbenicou sme sa chystali na Rusalku do SND. Do väzenskej cely ma bachári sotili úderom obušku po zátylku, s pokrikom „to máš za tú morzeovku!“. Mal som krásnych 25.

VO VäZENÍ

mi deň trval týždeň, týždeň mesiac, mesiac rok.  Rodina a priatelia boli v pohotovosti. Jeden priateľ Jaroslav Vaško, s  ktorým sme si vymieňali knižky antických filozofov a diskutovali o nich tak ako to robia dvadsaťroční, dokonca poslal prezidentovi Svobodovi  žiadosť o milosť. Hoci nebola vyslyšaná – ďakujem mu za to! To bolo odvážne! Vo väznici v Mlynskej doline bola v tom čase asi tisícka väzňov.

Náčelník väznice vedel akého tam má „klienta“

a tak som raz dostal úlohu opraviť väzeňský rozhlas. Podarilo sa. Či by som sa nepozrel aj na premietačku. Tak som sa stal nielen väzeňským DJ-om, ale aj premietačom. To oceňovali aj bachári, ktorým som v nočných službách premietal filmy. Dostal som  kľúče od väzeňskej knižnice, ktorá bola vzorne zásobovaná najnovšími titulmi. Strácali sa. Podozrenie padalo na bachárov. Na koho iného? Raz som zato od nich skoro dostal “deku”, ale v tej chvíli, už obkľúčený troma z nich vypadol elektrický prúd a súrne trebalo nájsť tie správne poistky. Vedel som kde a ktoré. To ma zachránilo. Dodnes žijem v presvedčení, že tie poistky vyrazil jeden sympatizujúci bachár.

PO NÁVRATE DO CIVILU

som skúšal nájsť prácu v psychiatrických liečebniach, aj v Čechách či na Morave. Nešlo to. V očiach normalizáciou vystrašených ľudí som bol aj tam kontrarevolučný rebel. Hoci nejeden z nich si pred 21. augustom tiež želal obrodu socializmu.Profesor Stanislav Kratochvíl, vtedy vedúci psychologického oddelenia PL v Kroměříži, ktorý sa ma tesne po prepustení ujal ako brigádnika však našiel odvahu. Vlastnoručne napísal žiadosť o moje prijatie. “Jenom si to přepište do slovenštiny a zaneste na personální.” Po dvoch týždňoch nám kádrováci oznámili, že “to teda nepůjde, když je tam takové to pozadí …”.

Za ten čas

čo som bol vo výkone trestu vyšlo nariadenie, ktoré mladistvým delikventom zabezpečovalo návrat do podniku, v ktorom boli zamestnaní pred nástupom výkonu trestu.  Nevedel som o tom. Práve na podnet prof. Kratochvíla  som sa vybral späť do Bratislavy vyskúšať či to nariadenie nebodaj platí.  Akoby ma tam čakali, po štvrťhodinovom pohovore v riaditeľni som bol “podmienečne” prijatý.  Ušľachtilé nariadenie. A tak som sa oblúkom vrátil späť do rozhlasu. Najprv ako zvukový technik, ale o rok a pol nato som už budoval rozhlasové psychologické pracovisko ako podnikový psychológ. Začínal som autogénnym tréningom u hlásadateľov, ich sociometrickou analýzou a psychologickou spôsobilosťou šoférov, ktorí spôsobovali príliš veľa a vážnych dopravných nehôd.

V rozhlase mi pomáhalo veľa ľudí.

Ich tichá solidarita bola citeľná. Hoci som len málokedy vedel ako kto skutočne zmýšľa. Podľa niektorých som bol človek ktorý okrem rečí niečo aj skutočne vykonal. Jedni si mysleli, že to bol protiokupačný, iní, že to bol kontrarevolučný počin.

Veľmi som sa tým nezaoberal.

Nadšene som veril, že psychológia a psychológia práce zvlášť  môžu prispieť k tomu aby bol náš život krajším, lepším a naša poctivá práca nás privedie do “socialistického, či  švajčiarskeho raja”.  Medzi mojich ochrancov patril aj vtedajší riaditeľ Čs. rozhlasu Pavol Kováč, ktorý chcel možno iba zistiť čím môže byť tá psychológia v rozhlase užitočná. Pravda boli aj takí, čo neodpovedali na pozdrav, ba i takí, ktorí pred odchodom do svojho dôchodku prišli s fľašou vína poprosiť o prepáčenie, že boli poverení sledovať ma. Mená podaktorých kolegov som po Novembri ´89 našiel na zoznamoch spolupracovníkov ŠTb. Ťažko som sa s tým vyrovnával. Niektorých som mal za blízkych priateľov.

Škoda, že normalizátori to v tej kádrovej, nomenklatúrnej politike a „ostnatým drôtom okolo hraníc“ tak preháňali. Nakoniec dosiahli opak. Sami zničili tie ideály a hodnoty za ktoré bojovali. Ten ľudský faktor je nevyspytateľný a nevďačný.

V Čs. rozhlase som vydržal aj preto, že myšlienky socializmu, toho Dubčekovho s ľudskou tvárou, mi boli blízke a boli blízke aj mnohým rozhlasovým pracovníkom, i keď to museli zastierať. Zostal som tam 19 rokov, do roku 1994. Toľko rokov, deň čo deň – ani sa mi nechce veriť, že som to prežil bez vyhadzova. V rádiu pracovalo vtedy okolo tisícky zamestnancov, z ktorých každý vedel že dvere psychologického pracoviska sú preňho vždy otvorené. Bola to tvrdá skúška osobnej dôvery i škola charakterov. Teraz mám na mysli nielen roky 89-90 kedy revolučný hlas ľudu meral každému jeho mieru zásluhy či viny. 

A POKIAĽ  IDE O MôJ PRÍBEH:

9. Septembra 1992 NAJVYŠŠÍ SÚD SLOVENSKEJ REPUBLIKY

rozsudkom (č.7 Tz50/92)  zrušil nezrušiteľný rozsudok SSR vynesený tiež v mene republiky (č.3 Tz94/72) vo všetkých jeho výrokoch o vine a treste. Za každý deň neoprávneného výkonu trestu som dostal „honorár“ 250 Kčs. Za tie peniaze som si kúpil jeden z prvých satelitných prijímačov prostredníctvom ktorého sledujem teraz už aj v obraze ako sa točí naša zemeguľa a naše malé Slovensko s ňou. Nie som z toho nadšený.

počet zobrazení: 5691 k 6.4.2021

blog prevzatý z inernetového magazínu SLOVO

 

Hits: 30

21. august 1968

21. august 1968 bol prvý z 10 000 dní okupácie Československa. “Bratia” k nám vtrhli v noci ako vlci. Dnešní mladí ľudia o tomto smutnom, ťažkom a bolestnom období našich dejín vedia prekvapivo veľmi málo.  Akoby sa ich to netýkalo.  Toto audio-video chce aspoň trochu prispieť k zreálneniu ich pohľadu na súčasný svet. Ten má totiž 4 svetové strany a dejiny sa nikdy neopakujú. Dajú sa však predvídať a dá sa z nich poučiť. Nie však prvoplánovo.

 

Slovenský rozhlas si v auguste 2018 dôstojne pripomenul smutné 50. výročie vpádu sovietskych vojsk a jednotiek Varšavskej zmluvy do Československa publicistickým seriálom.

Jeho autorom je publicista SRo Boris Koreň.

Boris Koreň

August ´68: Pred okupáciou – problémy Česko-slovenskej jari

Česko-slovenská jar priniesla závan slobody a demokracie, aj keď zatiaľ len čiastočným obmedzením vedúcej úlohy komunistickej strany, ktorá bola inak uzákonená v Ústave. Ľudia sa prestali báť vyslovovať svoje názory a upozorňovať na problémy v spoločnosti, pretože im už za to nehrozilo väzenie. Alexander Dubček, Ludvík Svoboda, Josef Smrkovský, Oldřich Černík a ďalší boli populárni ako rockové hviezdy a Slováci a Česi  im načúvali a dôverovali im. Všetko to však trvalo len krátko – od začiatku januára do 21. augusta 1968. O vývoji udalostí smerujúcich k okupácii hovorí Boris Koreň.

 filmové zábery z bratislavských ulíc 21. augusta 1968

August ´68: Okupácia deň po dni – 21. august

Slovensko si každoročne pripomína vpád sovietskych vojsk a jednotiek Varšavskej zmluvy do Československa, konkrétne Poľska, Maďarska a Bulharska. Štát bol v noci z 20. na 21. augusta 1968 okupovaný. Štátnu hranicu prekročilo viac ako 500 000 vojakov s ťažkou technikou. Na územie Česko -Slovenska prišlo 27 divízií zahraničných vojsk so 6 300 tankami a 800 lietadlami.

August ´68: Okupácia deň po dni – 22. august

Pred 50-rokmi bol druhý deň okupácie Česko-Slovenska vojskami piatich údajne bratských armád. Z vojenského hľadiska bola invázia úspešná. Československá armáda sa nebránila, voči obrovskej ľudskej a vojenskej presile by to bolo zbytočné. Najdôležitejší muži štátu boli zatknutí a unesení nevedno kam. No 22. august 1968 sa stal dôležitý z hľadiska politického neúspechu okupácie, práve v tento deň vyvrcholili snahy konzervatívnych komunistov nahradiť legálne vedenie strany a vládu.

August ´68: Okupácia deň po dni – 23. august

Tretí deň okupácie. Intervenčné vojská úspešne pokračovali v obsadzovaní územia Česko-Slovenska, no politické ciele okupácie skrachovali – nepodarilo sa vytvoriť revolučnú robotnícko-roľnícku vládu, ktorá by ich príchod privítala. Naopak, v Prahe sa zišiel 14. mimoriadny zjazd Komunistickej strany Česko-Slovenska, ktorý vo funkciách potvrdil Alexandra Dubčeka a ďalších mužov Česko-slovenskej jari a z vedenia odstránil väčšinu konzervatívnych komunistov. V celej krajine sa rozhorel občiansky odpor.

August ´68: Okupácia deň po dni – 24. august

Bola sobota. V Moskve sa snažil o rokovania s vedením sovietskych komunistov prezident Ludvík Svoboda, ktorý požadoval, aby sa na nich zúčastnili aj unesení a väznení členovia vedenia komunistickej strany a štátu. Občiansky odpor proti okupantom pokračoval. Všetky ústredné orgány – parlament, vláda, Slovenská národná rada a Česká národná rada jednoznačne odsúdili vojenskú intervenciu a podobne reagovala aj väčšina komunistických strán a vlád sveta. Na Slovensku sa hovorí o mimoriadnom zjazde komunistickej strany, no zatiaľ ho nikto nezvoláva. Českí komunisti žiadajú, aby bol čo najskôr.

August ´68: Okupácia deň po dni – 25. august

Nedeľa, 25. augusta 1968, nebola pokojným dňom. Naopak, na viacerých miestach okupační vojaci strieľali do ľudí a pribudli nové obete. V Moskve pokračovali rokovania medzi česko-slovenskou delegáciou a sovietskymi komunistami a bola vypracovaná prvá verzia dokumentu, ktorý do dejín vstúpil ako Moskovský protokol a dramaticky ovplyvnil nasledujúce dianie v Česko-Slovensku.

August ´68: Okupácia deň po dni – 26. august

V pondelok 26. augusta sa uskutočnili dve udalosti, ktoré výrazne ovplyvnili nasledujúci vývoj v Česko-Slovensku. Na domácej politickej scéne sa začal odkladaný mimoriadny zjazd Komunistickej strany Slovenska a v Moskve podpísala česko-slovenská delegácia so sovietskym politbyrom Moskovský protokol.

August ´68: Okupácia deň po dni – 27. August

Ráno, 27. augusta 1968. Do Česko-Slovenska sa vrátila delegácia, ktorá v Moskve podpísala dohodu so sovietskymi okupantmi. Čaká ju neľahká úloha  vysvetliť a obhájiť ju pred národom, ktorý má za sebou týždeň občianskeho odporu proti invázii cudzích vojsk, a ktorého väčšina dôveruje Alexandrovi Dubčekovi a jeho spolupracovníkom.

Viac o osude jedného z aktérov amatérskeho rozhlasového vysielania a autora úvodného videa na : https://www.noveslovo.sk/prispevok-v-…

Hits: 49