Za posledné dve desaťročia poskytol len jediný rozhovor, v ktorom však poodhalil rúško tajomstva zahaľujúce jeho život, lásky, strasti i radosti.

„Nie, neodchádzal som z divadla zatrpknutý. Rozhodol som sa tak sám. Prišla nová vlna, a tak som si povedal, že stačilo. Ale viacerí sme cítili, že je čas odísť. V divadelnej šatni som bol s Pištom Kvietikom a my sme si už dávnejšie hovorili, že pôjdeme do dôchodku. A keď z divadla odišla aj Zdena Grúberová, povedal som si, že odídem aj ja,“ zaspomínal si pán umelec v rozhovore pre Nový čas.

Tvrdí, že si teraz nažíva pekne v pokoji a má sa dobre. Jeho útočiskom je vila pod bratislavským Slavínom.

Manželka Marianna ho však navždy opustila pred šiestimi rokmi. Prežili spolu 58 rokov, ktoré opisuje ako nádherné.

Svoju celoživotnú lásku stretol v ochotníckom divadle u františkánov, kde začínal ako šepkár. Už ako dvanásťročný totiž začínal v rozhlase a venoval sa ochotníckemu divadlu.

„Bola odo mňa mladšia o jeden deň a jej otec bol letecký dôstojník. Jeden z prvých, ktorí lietali za prvej svetovej vojny v Taliansku so Štefánikom.“

Zlatý fond kinematografie by sa bez neho nezaobišiel

Práve kvôli láske sa Karol Machata vlastne podujal vyštudovať konzervatórium.

Dovtedy bol totiž študentom vysokej školy obchodnej, ktorú však zamenil za dramatický odbor.

„Vysoká škola múzických umení vtedy neexistovala. S Mariannou sme spolu chodili päť rokov a na Silvestra v roku 1950 sme sa zobrali. O desať mesiacov sa nám narodil syn Marián. Dostal meno po mame.“

Neskôr sa dvojici narodil druhý syn Stašek.

„Keď sa dral na svet, tak sme hrali hru Surovô drevo od Bukovčana a moja postava sa volala Stašek. So Zdenou Grúberovou sme tam hrali mileneckú dvojicu. S manželkou sme si priali dievča, a tak si asi viete predstaviť, akými gestami mi zo zákulisia dávali najavo, že to nie je dcéra, ale syn,“ spomínal so smiechom.

Prvé úlohy stvárnil na divadelných doskách v Martine. Najviac zarezonovali napríklad jeho titulné postavy Geľa Sebechlebského (1952) a Jánošíka (1953).

A práve od roku 1953 bol celých štyridsaťpäť rokov členom Činohry Slovenského národného divadla v Bratislave. Dokázal stvárniť hrdinské úlohy, ale vynikal i v komediálnych či lyrických polohách.

Vo filme debutoval postavou slovenského letca v českom filme Vítězná křídla 1950 a odvtedy patril medzi najobsadzovanejších filmových a televíznych hercov.

Zlatý fond slovenskej kinematografie by sa bez neho nezaobišiel. Zahral si napríklad v snímkach Zemianska česť, Dáždnik svätého Petra, Prerušená pieseň, Pieseň o sivom holubovi, Polnočná omša, Zločin slečny Bacilpýšky, Hriech Kataríny Padychovej, Skrytý prameň, Červené víno, či Soľ nad zlato.

Pupočnou šnúrou pripútaný k divadlu

Ako podotkla aj jeho dlhoročná kolegyňa, divadelná režisérka Alena Horvátová, „nech už hral Karol Machata kdekoľvek – v divadle, vo filme, v televízií či v rozhlase – vždy bol jednoducho kráľ“.

Spomedzi „divadelných“ asi najčastejšie po boku Zdeny Gruberovej, Milky Vášáryovej a Márie Kráľovičovej.

„Hrala som s ním Rómea a Júliu a od tých čias mi závideli všetky ženy,“ zaspomínala si Kráľovičová.

Divadlo bolo skrátka jeho životom.

„Alma mater je divadlo. Nedá sa nič robiť, k nemu som pripútaný pupočnou šnúrou a jemu zostanem verný, dokiaľ budem vládať. Mám rád divadlo preto, že je to umenie momentu. Ďalším stupienkom kaskády, po ktorej človek kráča k ovládnutiu hereckej profesie, je rozhlas. Vždy, keď som pristupoval k mikrofónu, mal som pocit, že by som sa mu mal pokloniť…“

Práve vďaka neopakovateľnému zamatovému hlasu bol priam predurčený pre rozhlasovú tvorbu.

Jeho barytón bol skrátka žiadaný. S rozhlasom začínal už ako trinásťročný.

„Prešiel som všetkým: hlásateľskou prácou, využívali ma v rozličných pásmach, čítaniach na pokračovanie, v recitácii, účinkoval som v početných rozhlasových hrách, čítal som rozprávky, nahral psychobalzam…“ spomínal v jednom z dávnych rozhovorov.

Hrozná rana osudu

Jeho starší syn Marián vyštudoval medicínu, mladší Stašek na FAMU v Prahe kameru. Ako otcovi sa mu však stala najhoršia vec, aká ho mohla postretnúť. Stašek dostal ako 45-ročný embóliu pľúc a zomrel.

„Bola to pre nás strašná rana. Manželka z toho žiaľu ochorela a ja som potom z divadla odišiel.“

Pani Marianna sa už z tohto nešťastia nikdy celkom nespamätala.

Karol Machata si rodinnú tragédiu aspoň sčasti kompenzoval úspechmi v kariére. V roku 1979 mu udelili titul národný umelec.

Za významné zásluhy v oblasti divadelnej, filmovej a rozhlasovej tvorby mu prezident v roku 2003 udelil štátne vyznamenie Pribinov kríž II. triedy.

V roku 2005 si prevzal cenu Tatrabanky za umenie a v roku 2008 získal cenu OTO a bol uvedený do Siene slávy.

Koncom uplynulého roka mu chcel Cenu ministra kultúry udeliť i Marek Maďarič. Nepochodil však.

„Pre ministra kultúry Marka Maďariča by bolo poctou oceniť jedného z našich najvýznamnejších slovenských hercov Karola Machatu.

Rešpektuje však to, že sa už pred rokmi takmer úplne uzavrel a nekomunikuje ani so svojím domovským Slovenským národným divadlom,“ uviedol Maďaričov hovorca Jozef Bednár.

„On je už taký. Všetky tieto veci usekol a pokariérne vyznamenania ho nezaujímajú,“ zhodujú sa umelcovi známi.

Divadlo ako rodina

Na to, čo v pracovnej oblasti dokázal, je však herec patrične pyšný.

„Nerád sa chválim, ale ja som toľko toho nahral, až som závidel kolegom, ktorí nehrajú. Považujem sa za jedného z ťahúňov, akými boli napríklad Ctibor Filčík či Julo Pántik. Ale boli to pekné časy, v divadle sme boli ako jedna rodina.“

Medzi kolegami vždy patril medzi najväčších vtipkárov. Jeho pamäť uchováva toľko spomienok, že by mohol napísať riadne hrubú knihu.

Aj tak ho však viac ako spomienky teší rodina. Má totiž štyri vnúčatká a tri pravnúčatká.

„Keď odo mňa odídu, nefunguje telefón, zapatrošia všetky ceruzky… Veľmi sú živé.“

Zdroj: Korzár 18. jan 2015

Spracovala: nit

Na tomto mieste je vhodné uviesť, že bez podpory Karola Machatu by slovenský Psychobalzam nikdy nebol vznikol.  … a pravdepodobne ani český. On prišiel s aj návrhom, otázkou “a prečo by sme nemohli urobiť aj českú verziu? bratia česi budú iste radi”. Keď prišla na pretras otázka kto ho načíta, potom čo ochorel Jiří Adamíra, ktorý ho mal nahovoriť a olympiáda sa blížila, bol to opäť Karol Machata, ktorý povedal “však predsa primár Sova”. Keď videl, že nám “nezapína” –  koho tým myslel, dodal “…, však ten z nemocnice na kraji mesta”. Hoci bol vo svojom návrhu dobroprajný, evidentne ho pobavilo, že niekto nepoznáva primára Sovu.🙂 

Potom s úsmevov dodal “nebojte sa – ja to vybavím” a bolo vymaľované! 🙂

Slovenský Psychobalzam, prednes Karol Machata (ukážka)