Kaskáda mysle - Emil Komárik

KASKÁDA MYSLE – Emil Komárik (nová kniha)

KASKÁDA MYSLE – Emil Komárik

Predhovor autora k novej knihe, zverejnenej vôbec po prvýkrát.
Doc. PhDr. Emil Komárik, CSc.
Doc. PhDr. Emil Komárik, CSc.

“Táto kniha je o tom, že odpoveď na otázku o pôvode a evolúcii, alebo prípadne o stvorení človeka, nenájdeme vo vykopávkach kdesi  Olduvajskej rokline, ale  pod vlastnou kožou. A je určená tým, ktorí si kladú hlboké otázky a neuspokoja sa s plytkými odpoveďami.

Pozrel som sa na text  knižky a pýtal som sa sám seba, či je niekto, kto si také otázky kladie a kto by mohol byť ochotný tento text čítať. A komu by mohol byť užitočný. Ani na jednu z týchto otázok neviem odpovedať.

Ale viem jedno. Na tomto svete existujú pokolenia ľudí, ktorí sú zvedaví a plní túžby po poznaní. Lebo našou prirodzenosťou je, že sa s touto túžbou rodíme ako s osobitným a výnimočným darom matky prírody nášmu živočíšnemu druhu. Alebo ak chcete – s výnimočným Božím obdarovaním každého jednotlivca ľudského rodu.

cobble-hill-puzzle-horska-kaskada-1000 dielikov
cobble-hill-puzzle-horska-kaskada-1000 dielikov, zdroj: www.drento.sk

Včera večer o desiatej mi volala zúfalá mamička, či neviem, na ktorej planéte trvá noc osemdesiat rokov, lebo jej malá dcéra Emka druháčka ZŠ, to nutne potrebuje zistiť, inak celú noc nezaspí. Myslím si, že Emka asi patrí do pokolenia zvedavých a hľadajúcich, ktorí si nikdy nedajú pokoj kým nepochopia a ktorým sa kladenie otázok a hľadanie odpovedí stáva životným štýlom, aj keď naliehavosť  jej hľadania robí ťažkosti rodičom a okoliu natoľko, že tomu lekári a pedagógovia prisúdili diagnózu – vysoko funkčný autizmus.

Každý z nás túži poznať svet  a ako hovorí J. Piaget , dať mu zmysel. Nie všetci si však tento dar zvedavosti uchováme nepokazený. Mám pochopenie pre Emkin spôsob poznávania, lebo sa trochu podobá môjmu. Aj ja som od detstva robil starosti svojmu okoliu tým, že som sa pýtal, možno nie s takou naliehavosťou ako Emka, ale vytrvalo. Doteraz si pamätám na reakciu môjho dedka, keď som sa ho ako štvorročný so všetkou vážnosťou raz v nedeľu poobede spýtal, čo píšu v novinách a na môj údiv z toho, že ho moja otázka rozčúlila.

Je taký problém, nazýva sa metodológia. Keď ako dieťa chcete spoznať svet, rýchlo narazíte na to, že sám nemôžete preskúmať všetko. A musíte sa pýtať. A naraz stojíte pred faktom, že nestačí vedieť, ale musíte veriť, lebo nie všetky odpovede sú rovnako pravdivé. Potrebujete autoritu, ktorá vám umožní nepravdy odfiltrovať. Malá Emka bezmedzne dôveruje knihám, nevie ešte nič o preklepoch a tlačových chybách Úprimne jej želám, aby nakoniec našla svoju autoritu, tento oporný stĺp porozumenia svetu.

Ľutujem ľudí, ktorí majú oporný stĺp poznania taký krátky, že už došli až na vrchol a teraz nechcú nič ani počuť ani vidieť. A sú to ľudia každého veku, každého zamestnania, každej úrovne vzdelania. Sú dokonca aj vedci, ktorí tak uľpievajú na svojom výklade sveta, že o nich musel napísať filozof Thomas Kuhn slávnu vetu „staré paradigmy zomierajú ťažko, aj keď nefungujú“ a nové pravdy sa presadia až keď sa pominú nositelia starých.

Chcem ale veriť, že sú mnohí, a neviem, či sú väčšinou alebo menšinou, ktorí sa stále pýtajú a chcú poznať pravdu. Domnievam sa, že Emka patrí k nim, že je vyznamenaná darom zvedavosti a túžbou po poznaní ako generácie ľudí, čo si nedajú pokoj objavujú neznámo, kladú otázky a hľadajú odpovede. Tie potom poslúžia ,napríklad na to, aby mohli ísť večer pokojne spať, alebo prinesú plody, ktoré posúvajú dopredu svet. Možno k ním patríme viacerí. Takíto ľudia sú moje spriaznené duše, ktoré by nenechala na pokoji otázka, akú stopu na tele a duši človeka zanechal, či už proces evolúcie alebo postup stvorenia, ktorého posledným stupňom je každý z nás.

Asi som mal edukačnú výhodu, že ma dospelí nekŕmili báchorkami a bájkami. Nemusel som veriť na bociana, ani na Ježiška a Mikuláša. Ako sa deti rodia, som pochopil, keď som videl ako sa telia kravy, to že darčeky nenosí Mikuláš som vedel odmalička, lebo som videl, že mnohé z nich kupovali rodičia v obchodíku môjho otca. Ako sedliacke dieťa som vedel veľmi skoro rozoznať zrnká pšenice, žita, jačmeňa a ovsa. Ale dlho mi trvalo, kým som dokázal rozoznať obilie na jarnom poli podľa farby a tvaru klíčkov. Musel som sa naučiť čakať, kým to trochu podrástlo a bolo možné povedať, čo z toho bude.

Vždy som mal rád súvislosti, a úprimne ma hnevalo, že dejepis sme sa učili podľa štátov, každá krajina separátne a nijako som sa nemohol dopracovať k súvislým dejinám celej Európy. Napokon som si zostavil časovú os, našiel som kdesi zoznam pápežov aj s rokmi ich pôsobenia a dejiny Európy naraz prestali byť chaosom štátov a letopočtov.

Pre mojich rodičov autoritou bola Biblia. Vyrastať v evanjelikálnej rodine, kde Biblia leží celý deň na stole a je ohmataná a ošúchaná častým otváraním, označkovaná a popodčiarkovaná niekoľkými generáciami a jej každodenné spoločné čítanie  tvorí základný manuál na riešenie každodenných životných situácií, znamená, že sa bežne stretnete aj s diskusiou o témach, ktorým nerozumiete a dostanete aj odpovede, z ktorých nič nemáte.

Keď som sa raz spýtal otca, ako vzniká dúha, prečítal mi pasáž z Genezis o potope a povedal, že dúha je hranica, na ktorú sa Boh díva z jednej strany a my z druhej, aby sme si spoločne, my aj Boh,  pamätali, že potopa už nikdy nebude. Ale mňa vtedy zaujímalo prečo je tam tých sedem farieb a ako sa tvoria dúhy na vodných kvapkách v prúde vody z hasičskej striekačky. Túto odpoveď mi potom dala škola.

Miloval som školu, lebo mi dávala odpovede, ktoré som nemohol nájsť inde. Až omnoho neskoršie som pochopil, že existujú aj otázky a odpovede, ktoré sa v škole nenaučíte, otázky prečo sú veci také, aké sú a načo sú také a dokonca prečo musia byť také ako sú, prípadne prečo nie sú také, ako by mali byť..

Ak dostanete do génov nepokoj zvedavosti, nemôžete prestať klásť si stále nové otázky a skúmať, ako sa veci majú. Pri vašich obmedzených možnostiach sa musíte spoliehať na to, čo povedia a napíšu múdrejší ako vy. Malá Emka má problém, lebo sa ešte nenaučila metóde kritiky zdrojov, že to, čo je napísané, ešte nemusí byť pravda, že treba zdroje informácií porovnávať a posudzovať, či napísané je možné, či to nie je preklep, alebo dokonca zámer oklamať vás.

Môj osobný test dôvery v pravdivosť biblického textu spočíval  na hypotéze, že ak porovnáme dva rodokmene a spočítame roky života tak v istom bode musia súhlasiť. Výsledok? Matuzalem a Noe žili v tom istom čase. Porovnanie ich rodokmeňov ukázalo, že Matuzalem zomrel v roku potopy, záznam bol presný. Pri stavbe chrámu urobili nádrž, ktorá mala priemer desať siah a obopla ju šnúra ktorá mala tridsať siah. Odmeral som si to na šálke od kávy a zhruba to súhlasilo. Až dlho potom som sa dozvedel, že existuje Ludolfovo číslo.

Moje zovšeobecnenie? Ak je záznam presný tam, kde sa to dá overiť, treba brať vážne i výpovede, ktoré sa takto jednoducho overiť nedajú. Niektoré overovacie procedúry nefungujú takto jednoducho. V škole sme sa za môjho detstva učili, že vesmír nemá počiatok ani koniec. A potom keď sme boli starší nejaký belgický mních vymyslel big bang, a za pár rokov sa už učebnice fyziky prepisovali. Takže to biblické „berašitbará“ (na počiatku stvoril) už neznelo tak nevedecky.

Mimochodom, zvedavému chlapcovi zo zemplínskej dediny pripadalo neobyčajné, že stvorenie neba a zeme sa stalo v jednom kroku, ale na stvorenie života bolo potrebných niekoľko etáp. Asi to napadlo aj pána Darwina, keď sa pokúsil hľadať spôsob, ako by sa tento proces mohol uskutočňovať. V škole som sa dozvedel, že všetky živé tvory sú z buniek a tie sú v podstate všetky rovnaké. Iba sú rôzne zorganizované.

Nikdy som neskúmal moje nevedomé rozhodnutie prihlásiť sa na štúdium psychológie, aj keď som skôr uvažoval o niečom, čo má bližšie k práci rúk, konkrétne o stavebníctve. Možno to bol ten motív zvedavosti. Lebo vtedy som už vedel, že skutočné poznanie nespočíva v tom, že vieme, ako sa veci správajú, ale v tom, že vieme, prečo sa musia správať tak, ako sa správajú. A odpoveď na otázku, prečo sa my, ľudia, musíme správať tak ako sa správame  mi ani štúdium psychológie nedalo. A tak som hľadal ďalej a napokon niečo o tom napísal.

Pozývam tých, ktorým ešte ostal zachovaný ten inštinkt zvedavosti a ktorí sa nedali omámiť opojným pocitom, že už všetko vieme, aby skúsili chvíľu kráčať so mnou cestou, ktorú som prešiel pri hľadaní odpovedí na onú gnostickú otázku: Kto sme, odkiaľ prichádzame, kam ideme a aký je zmysel nášho pobytu na tejto planéte?

Nedomnievam sa, že som našiel odpoveď, ale ja už ďalej asi nepokročím, a možno niekto z vás nájde lepšie odpovede.”

Knihu KASKÁDA MYSLE otvoríte kliknutím na jej obálku

Dovetok

Před žádnou, žádnou záhadou

své šije neskloníme,

o nebes klenby nejzazší

svým duchem zazvoníme.

 

“Ten úryvok z Nerudových Písní kosmických si pamätám tuším od gymnaziálnych čias a nejako sa mi stále vracia.

Záhada ľudskej duše ma provokovala po celý život. Pri skúmaní ľudského spôsobu vládnutia samému sebe, som sa snažil ostať na tejto strane dúhy, opierať sa o overené poznatky, ale dovolil som si prekročiť hranicu medzi telom a duchom, lebo čosi čo nevieme definovať a pomenovať, sa mi ukazovalo ako spojovací článok umožňujúci pochopiť celostný zámer, podľa ktorého je človek ako prírodný jav vystavaný. Uvedomil som si, že existujú veci vo vnútri ľudského tela, ktoré sú a zrejme aj ostanú tajomstvom, a to život sám a aj spôsob, ako sa organizmy vyrovnávajú s vlastným telom a s prostredím, ktoré ich obklopuje. Že všetko to, čím život je, ako prebieha a ako sa udržiava, vyžaduje inteligentné rozhodovacie centrum, ktoré rozumie okoliu a ktoré má moc ovládať vlastné správanie. Toto utajené zariadenie som nazval mysľou. Štúdiom správania rôznych druhov živých bytostí som objavil štyri kvalitatívne odlišné spôsoby sebariadenia a načrtol som obraz, ako tieto spôsoby riadenia vytvárajú kaskádu,v ktorej každá zložitejšia sústava opatruje a ovláda tie jednoduchšie a ako jednoduchšie sústavy čakajú a poslúchajú riadiace pokyny vyšších sústav.

Napokon som dospel k názoru, že ľudský spôsob vládnutia sebe kombinuje dva spôsoby komunikácie. Ten, ktorý používajú všetky bytosti a riadia fungovanie svojho tela a svoje motorické správanie. A potom jazykovú komunikáciu, ktorou človek vstupuje do vzťahu s vonkajším svetom, a ktorá  mu umožňuje prekročiť obmedzenia živočíšneho sveta a vytvoriť nové, špecificky ľudské životné prostredie, spoločnosť, kultúru a civilizáciu. A nakoniec sformovať aj svoju vlastnú jedinečnosť a originalitu, svoju osobnosť.

Nemal som v úmysle prekročiť túto hranicu, ale princíp kaskády hovorí, že ak je ľudská myseľ riadiacim nástrojom, musí mať rovnakú architektúru ako všetky nižšie, a rovnako musí očakávať vedenie a príkazy od nejakého vyššieho riadiaceho stupňa.

Lenže, vo svete dostupnom poznaniu nejaký vyšší stupeň riadenia absentuje. Vystiera človek antény svojej mysle do prázdna?

Ale čo, ak by existoval nejaký neprázdny svet, ktorý by sa mohol na tieto antény napojiť?

Takáto otázka vyvoláva pokušenie uvažovať o možnosti, ako by vyzeral človek, keby vyššia riadiaca jednotka existovala a keby človek žil a správal sa podľa nej. Čím by sa líšil od reálneho človeka.  Je zrejme, že takáto jednotka by neriešila problémy, ktoré človek dokáže riešiť s tou výbavou, ktorú má. Takže zrejme by riešila len veci, ktoré teraz riešiť nevieme. Možno ich existuje viac, ale spomínam si minimálne na dve, strach zo smrti a morálku. Možno by som ešte pridal mier, zdravie a šťastný a spokojný život.

Moja vlastná civilizácia mi našeptáva, že tento vyšší riadiaci systém je realitou a nazýva ju Boh. Kniha Genezis hovorí, že originálna verzia človeka takúto jednotku obsahovala. Že nad svetom vnímateľným zmyslami je iný vyšší duchovný svet a v ňom osobný Boh, stvoriteľ  a vládca. Na pomedzí týchto dvoch svetov stojí človek, ako spojnica medzi duchovným a materiálnym svetom. Bol koncipovaný tak, aby jeho riadenie bolo zo sveta duchovného a jeho konanie malo byť vo svete materiálnom.  Asi by tento pôvodný model človeka nemal na zemi iné poslanie ako máme teraz, len by nemal problémy s jeho realizáciou.

Stalo sa však, že človek odoprel podriaďovať sa príkazom zhora a to malo za následok katastrofu, ktorú dnes nazývame Pád človeka. Súčasný človek, podľa tejto správy, je už len jednoduchším, rekonštruovaným variantom človeka s nižšou a jednoduchšou sústavou riadenia. S neriešenými otázkami života a smrti, pravdy a lži, dobra a zla.

Podľa svedectiev ľudí, ktorí ho poznali, bol jeden človek  Ježiš syn Jozefov z Nazareta presne človekom podľa tohto pôvodného dizajnu. Jeden z nich ho rovno nazval druhým Adamom.

Realita nepustí. Nevieme a nebudeme vedieť, či existuje Boh. Ale spoľahlivo vieme, že existuje náboženstvo, ktoré jeho existenciu považuje za skutočnú. A je to dokonca jeden z definičných znakov bytia človekom. Zase sa vraciam ku knihe Genezis, ktorá opisuje podmienky, pre vznik náboženstva potrebné. Prvou je potreba viery a absencia osobnej skúsenosti s božským. Až tretia generácia ľudí, objavila potrebu náboženstva. Zároveň tam nájdeme aj správu, že náboženstvo má dve základné podoby. Jedna sa prejavuje v uctievaní neznámeho Boha a druhá v konaní toho, čo človek považuje za dobré. Autor ich pomenoval menom Seta a Kaina.

Je vlastne úplne jedno, ako kto to svoje náboženstvo nazýva. Nezáleží na tom  či ste katolík, šintoista, budhista, hindu, šamanista, muslim alebo satanista, ateista, skeptik, agnostik alebo proste hľadajúci. Náboženstvo existuje na predpoklade, že existuje niečo, čo ma presahuje, že existuje „voľačo“, čo je viac ako môj svet vnímaný zmyslami. A že tento svet je nejako dôležitý na to, aby môj život mal zmysel.

O existencii takého sveta nemáme žiadnu istotu. Všetko, čo máme, sú len svedectvá ľudí, ktorí hovoria, že mali s týmto svetom nejakú skúsenosť a sú ochotní sa o ňu podeliť s nami.

Všetko ostatné je vecou toho, čo naša myseľ s týmito svedectvami urobí. Môžeme ich prijať ako pravdu, alebo ich môžeme odmietnuť. Obe alternatívy sú náboženské rozhodnutia. To nie je rozhodovanie medzi náboženstvom a nenáboženstvom, iba rozhodnutie k akému typu náboženstva sa prikloníme.

Niekto verí, že to neznáme je nejaká neosobná moc, sila energia alebo idea. Títo ľudia si hovoria skeptici, agnostici alebo ateisti. Iní predpokladajú, že to, čo nás presahuje, nie je slepá sila prírody, ale že je to osoba, inteligentná bytosť, ktorá je, môže, alebo má byť s nami vo vzťahu. Väčšina náboženstiev predpokladá, že je na nás, aby sme iniciatívu na vytvorenie vzťahu vyvíjali my ľudia. Tuším, len náboženstvo Biblie hovorí, že iniciatívu bude prejavovať aj druhá strana.

Ak teda existuje v tvojej mysli niečo, čo berieš vážne bez pochybností, ak existuje niečo, čo vnáša do života pokoj, ak existuje niečo, čo robíš preto, aby to malo zmysel, aj keď z toho neplynie úžitok, definoval si svoje náboženstvo. Zaradil si sa do skrytej koalície rovnako veriacich. A veľmi rýchlo zistíš, že takéto skryté spoločenstvo má aj vonkajšiu formu, ktorou dáva najavo svoju existenciu. A že takéto viditeľné spoločenstvo rovnako zmýšľajúcich potrebuješ.

Čo ma na svete náboženstva fascinuje, je skutočnosť, že každý veriaci vyznáva nejakú doktrínu, ktorú vie pomenovať, ale sotva nájdete dvoch, ktorí majú úplne rovnaký vlastný výklad tej doktríny. Že tak ako sú náboženstvá sociálnym javom, je zároveň náboženstvo výsostne individuálnym obsahom mysle človeka.

Možno treba nakoniec povedať, že aj ja osobne mám svoje vlastné náboženstvo a aj obsah viery, o ktorú opieram svoje chápanie zmyslu života, a ktorá je mi zdrojom morálky a hodnotovej orientácie. A že túto vieru zdieľam s druhými. Táto viera je založená na slovách Písma svätého a na svedectvách Božích svedkov.

A to, čo som napísal o kaskáde mysle nepovažujem za náboženskú doktrínu, ale za čisto hypotetickú štúdiu o možnostiach, ktoré poskytuje výklad poznatkov o spôsoboch riadenia seba samého, čo je pomerne zanedbávaný úsek ľudskej psychológie.”

O AUTOROVI

Doc. PhDr. Emil Komárik, CSc. absolvoval Filozofickú fakultu UK v odbore psychológia. Pracoval vo výskume ľudských zdrojov na Ústave experimentálnej psychológie SAV, na Ústave ekonomiky stavebníctva a na Ústave športových vied FTVŠ UK. Pôsobil ako vysokoškolský učiteľ na FF UPJŠ a na PdF UK. Ako personálny psychológ pôsobil v Závodoch ťažkého strojárstva a vo Východoslovenských železiarňach. Zaoberal sa problematikou výberu pracovníkov na špecifické funkcie v strojárskych a stavbárskych profesiách a vyhľadávaním a výberom športových talentov. V tejto oblasti ukončil niekoľko výskumných prác. V ostatnom období sa zaoberá problematikou výchovy detí s poruchami emocionality a správania. Od roku 1967 až do 1991 pracoval s kresťanskými skupinami mladých ľudí v Martine, Košiciach a Bratislave. Od roku 1995 do2004 viedol občianske združenie Nová nádej. Je autorom viacerých publikácií ako „Porozumieť bolesti“ a „Malé skupiny v charitatívnej službe“, vytvorené pre projekt „Rovesník“. Napísal učebnicu „Pedagogika emocionálne a sociálne narušených“ a monografiu „Metódy vedeckého poznávania človeka“. Bol tiež vedúcim autorského tímu, ktorý v roku 1994 vytvoril „Projekt Konštantín“, základnú filozofiu reformy vzdelávania na Slovensku.

 

Vydavateľstvo Michla Vaška,
Vydavateľstvo UK

 

 

 

 

 

 

Pedagogika emocionálne a sociálne narušených
Vydavateľ: Univerzita Komenského, ISBN80-223-1394-7
a dvoch zbierok poézie
Emil Komárik Oči sú horké plamene
STUDIO SIESTA – audio dostupné po kliknutí

 

Vydavateľstvo Porta libri, e-shoop po kliknutí

a na dôvažok ešte rozhovor

Slovenské národné noviny, Rodina a škola, 2020, č. 14
Slovenské národné noviny, Rodina a škola, 2020, č. 14, zväčšíte po kliknutí na obrázok

Blog venovaný knihe KASKÁDA MYSLE -Emil Komárik, so súhlasom jej autora editoval PhDr. Milan Kožiak

   Binaurálny zvuk – viac TU

 

Hits: 940

6 odpovedí na „KASKÁDA MYSLE – Emil Komárik (nová kniha)“

  1. Som technik, informatik a nechal som sa zlákať k čítaniu tejto knihy. Obracajú sa mi schémy myslenia a s nimi aj mozgové závity. Zatiaľ som sa dozvedel, že som trojlístkovec. Nikdy som neuvažoval v dimenziách miliárd rokov, ale táto kniha ma k tomu vedie. Som vizuálny typ a aby som sa nestratil v časopriestore tak prepočítal tie roky na milimetre. Ak jeden rok predstavuje jeden milimeter, tak tie 4 milardy rokov rokov vývoja života predstavujú 4 000 km. To je pekná dĺžka. Aj tak sa mi to zdá málo aby – len samovývojom vzniklo – niečo také ako človek. Uvidím čo nám chce naznačiť autor. Pre mňa celkom dobrodružné čítanie.

  2. Prepotrebná knižka, vlastne – dielo akých je málo. Emil Komárik trpezlivo, taktne a citlivo naznačuje cestu atómov až k zázraku života. Pridal by som do nej aj obrázky, stačili by kresby nadaného grafika. Mne osobne imponuje ten obrázok kaskády zložený z tisícovky dielikov puzzlí. Predstavme si ich v škatuli a začnite skladať . Každý dielik milón rokov. Možno lepšie pochopíme to tajomstvo, ktoré nám docent popisuje vo svoje knihe. Veľká vďaka za ňu!

  3. Celá kniha je celý Emil. Múdra. Čítal som si ju (a vôbec to nebolo jednoduché), jej autor ma sprevádzal a ponúkal mi, aby som rozmýšľal. Teda k tomu, čo by malo byť pre človeka celkom prirodzené. Vnímam ju teda (aj) ako cestu, ktorá vedie v čase postmodernizmu k prirodzenosti. Emil, ďakujem.

  4. Docent Emil Komárik patrí bezo sporu k našej najlepšej intelektuálnej elite národa. Jeho myšlienky sú plné otáznikov a tak nám dáva šancu myslieť a rozmýšľať nad vecami, ktoré sú všade okolo nás a my ich možno ani nevidíme, napriek tomu, že ich máme priamo pred očami.

  5. Vyšlo už mnoho dobrých kníh o ľudskej psychike a jej previazanosti s vonkajším i biologickým prostredím človeka. Táto však je nie len racionálne logická, ale je v nej aj duša i srdce autora. Vnímam ju ako zásadný počin jedného z najrenomovanejších slovenských psychológov, Iste sa onedlho dočkáme jej knižného vydania a uloženia na čestné miesta v knižniciach. Gratulujem autorovi a ďakujem editorovi za sprístupnenie jej e-verzie.

  6. Pozoruhodná kniha slovenského psychológa a výnimočného autora.
    Emil Komárik v nej s láskavým odstupom sumarizuje získané poznatky o živote, o človeku a svoje skúsenosti s ním. Čaro knihy spočíva aj v tom, že ponúka mnoho osobných výpovedí, mnoho otázok a naznačuje aj zopár – aspoň tých najpodstatnejších odpovedí.
    Viem, že ju písal dlho, zopár rokov opakovane cizeloval každú vetu s ohľadom na budúceho čitateľa, ktorého chcel zasvätiť do úžasných tajomstiev života na našej planéte, tajomstiev ľudského vedomia, myslenia, či konania. Je písaná príjemným príhovorovým, takmer esejistickým štýlom, ktorý iste osloví zvedavých a hľadajúcich.
    Mal som tú česť oboznámiť sa s jej rukopisom. Už vtedy som tušil, že mi zmení pohľad na to ako funguje svet.
    Ak patríte k tým ľuďom, ktorí nemajú “patent na pravdu” je určená práve vám.
    Jej digitálna verzia je do vydania knižnej podoby zdieľaná so súhlasom autora na tejto stránke. Nenechajte si ujsť túto dočasnú a “free” príležitosť.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *