ČAS NA TICHO

TICHO NIE JE PRÁZDNE

TICHO JE PLNÉ ODPOVEDÍ

 

Ticho zvnútorňuje skúsenosti, zážitky a nové informácie.

Ticho zvyšuje citlivosť a empatiu.

Ticho uvoľňuje napätie, ktoré je v tele a v mozgu.

Ticho bojuje proti nespavosti.

Ticho vytvára nové mozgové bunky.

Ticho nie je prázdne. Ticho je plné odpovedí.

klavír, … akoby sa vznášal niekde medzi zemou a tými oblakmi (od 14:50).

CITÁTY O TICHU

“Ticho sa nenachádza na končiaroch hôr a hluk sa nezdržiava na mestských trhoviskách. Oboje je v srdci človeka.” – Lao-c’ –

“Slová si môžu protirečiť, mlčanie nikdy!”
– Robert Hamerling –

“Správne slovo môže byť veľmi účinné, no nijaké slovo nie je také účinné ako mlčanie v pravej chvíli.” – Mark Twain –

“Rádio je skvelý vynález, stačí pohyb ruky – a je ticho.” – Julian Tuwim –

“Dva roky treba, aby sme sa naučili hovoriť, a päťdesiat rokov, aby sme sa naučili mlčať.”
– Ernest Hemingwain –y –

“Pre múdreho má mlčanie hodnotu odpovede.”
– Euripides –

„Boh je priateľom mlčania. Všimnite si, že príroda, stromy, rastliny a kvety rastú v tichu. Všimnite si, ako sa nebo, slnko a mesiac nečujne pohybujú.  Aj  my  potrebujeme  byť  ticho,  aby  sme  sa  mohli dotknúť duše.“
– Matka Tereza –

Čas na ticho  

Každá duša máva munchovské pocity. Osamelý výkrik na moste, ktorý nepočuť, pretože ho pohltilo ticho. Ticho je priestor, v ktorom sa rodí myšlienka. Myšlienka je most medzi bipolárnymi svetmi. V esejach Etely Farkašovej Čas na ticho dominuje na jednej strane polarita pracovného, zážitkového či turistického malströmu zrýchľovania času a na druhej strane jej opak: túžba po pomalosti, tichu a vychutnávaní „prítomnosti bytia“.

Starý americký slogan čas sú peniaze sa v čase globalizácie presunul do vyššieho levelu, a to vo vzťahu k moci ako nástroja nadvlády nad všetkým: „Disponovať rýchlou technikou znamená nielen doslovne schopnosť byť vo vzdialenom priestore (fyzicky) ,skôr‘, ale aj schopnosť ovládnuť ho, a teda zaistiť si výhodnejšiu mocenskú pozíciu.“

Odštartovali sa preteky v rýchlosti, na ktorých má každý svoju bežeckú dráhu. Víťazmi nie sú najlepší, ale najrýchlejší. Prioritu má chrlenie všetkého, ale najmä toho, čo sa dá najrýchlejšie, v najväčšom množstve a najvýhodnejšie predať.

Zrkadlí sa to aj v literatúre a ostatných druhoch umenia, ktoré prestávajú byť národnými v zmysle vysokej kultúry, pretože rozhoduje kvantita (od výpožičiek v knižniciach po počet predaných výtlačkov). Kvalita a hĺbka, etika a vertikalita sú prežitky spomaleného času. Všetko ekonomicky nerentabilné je brzdou. Kto spomalí, sám sa vylúči z arény. V osobnom rozhovore mi Etela Farkašová povedala, že dokonca aj Beethovenove symfónie sa hrajú kratšie ako kedysi, teda rýchlejšie, pretože aj dirigenti a orchestre majú dnes už iné chápanie rýchlosti a pomalosti ako v čase, keď diela vznikali.

Zrýchľovanie, ktoré sa stále stupňuje, je znakom nového chápania dimenzie času ako sociálnej hodnoty. Rýchlosťou vzniká novodobá sociálna i duchovná diskriminácia. Pomalý = menej hodnotný. Rýchly = produktívny, dynamický, flexibilný, a teda použiteľnejší. Bipolarita času ústi do filozofie zneistenia: „do novej provizórnosti ako spôsobu vyrovnávania sa s nepodplatiteľným a nepolapiteľným časom (…) ostáva fragmentarizované bytie bez vedomia spolunáležitosti s celkom: neukotvené a zneistené“. Podľa Farkašovej vzniká moderné Prokrustovo lôžko, v ktorom sme otesávaní a ohobľovávaní podľa šablóny zrýchlenia.

Plodom zrýchľovania ako cieľa je „vedomie provizórnosti“, „ja bez kontinuity“, „dezintegrovaný subjekt vytrhnutý z vlastnej histórie“. Východiskom z tohoto zneistenia je návrat k pomalosti, vyrovnávanie technickej racionality racionalitou etickou. V každom z nás je bytostne obsiahnutá túžba po zvnútorňovaní a sebanapĺňaní. Cesta k nim vedie cez mlčanie a ticho. Aj Gándhí praktizoval niekoľko desaťročí takzvané mlčiace pondelky, keď s nikým neprehovoril. Vo výnimočných prípadoch, ak to bolo naozaj nevyhnutné, použil ako komunikačný prostriedok ceruzku a papier. Je takmer nepredstaviteľné, aby sme praktizovali mlčanie ako nepísaný zákon omerty, zúrodňujúci naše vnútorné psycho-duchovné priestory, a predsa je nevyhnutný pre zachovanie vnútornej integrity i identity. Podľa autorky na počiatku nebolo slovo, ale ticho, čo dokladá analýzou básní Maše Haľamovej od Milana Rúfusa či huslistu lotyšského pôvodu Gideona Kremera. Rúfus píše: „… na počiatku nebolo slovo. Nemý živel sa zmietal sám v sebe miliardy ľudských rokov, kým vydal prvú neartikulovanú hlásku… Na počiatku je ticho tajomstva.“

Meditačný priestor, kde sa ticho dá takmer hmatateľne uchopiť, je priestor umenia. Je „katarzným predpriestorom“, v ktorom sa môžeme učiť byť vo vlastnom bytí, nezabíjať sa zabíjaním času, a teda byť v čase vnútri svojho času.

Esejistickú knihu prozaičky, filozofky, esejistky a poetky Etely Farkašovej som prečítala na jeden dúšok. Pozostáva z esejí: Rýchlosť naša každodenná, Chvála pomalosti, Turizmus ako (konzumný) model prežívania, Čas na ticho a „Neprázdne prázdno“: o poézii ticha/mlčania. Netvrdím, že toto čítanie je ľahké, ale stojí za to. Texty, ktorých sa zmocňujeme ľahko ako akciového tovaru vo výpredaji, zvyčajne nemajú veľkú hodnotu.

Čím hlbšími obsahmi sýtime svoju myseľ, tým viac prispievame k jej naplneniu. Ak aj na slovenskej literárnej scéne nedominuje esej ako kráľovná žánrov, kde sa autor vydáva napospas mysliteľským postupom a má odvahu odhaliť svoj vnútorný diskurz pred verejnosťou, tak eseje Etely Farkašovej patria k jej nespochybniteľným klenotom, v korune zo slov.

Recenziu eseje Etely Farkašovej napísala Dana Podracká

Ticho zvnútorňuje skúsenosti, zážitky a nové informácie.

Ticho zvyšuje citlivosť a empatiu.

Ticho uvoľňuje napätie, ktoré je v tele a v mozgu.

Ticho bojuje proti nespavosti.

Ticho vytvára nové mozgové bunky.

Ticho nie je prázdne. Ticho je plné odpovedí.

 

“Najkrajšia hudba je aj tak ticho.” – Marián Varga