Spomienky na jednu knižku a jej autora

  Spomienky na jednu knižku a jej autora 

(takmer autobiografické a trochu sentimentálne)

 alebo

“Bez autogénneho tréningu posádky by APOLLO 11 na Mesiaci havarovalo!”

  Kniha, ktorá mi zmenila život a otvorila dvere k práci  rozhlasového psychológa . 

“Ľudský činiteľ” za socializmu 

(časť 5. – stroboskopický efekt)

Stalo sa to takto: Písal sa rok 1969 a bolo práve 20.augusta, teda deň pred prvým výročím okupácie ČSSR. To „výročie“ malo v celom štáte búrlivý priebeh. O život prišlo niekoľko ľudí, - najmä v Brne, pokiaľ si spomínam. Mal som 21 rokov. Popri štúdiu som si vtedy privyrábal ako zvukový technik a asistoval pri vysielaní Rozhlasových novín. V ten deň sa na chodbách vysielacieho traktu z ničoho nič mihli neznáme postavy a pred budovou rozhlasu na Zochovej ulici stáli "zvláštni ľudia". Správy vtedy čítala hlásateľka DARINKA REKOVÁ. Všetci sme boli rozrušení. V hlavných správach nechtiac prečítala slovo „TRAKCIE“ s breptom „FRAKCIE“. Tá veta znela približne takto: „zo Sovietskeho zväzu k nám vedú nové vysokonapäťové frakcie elektrického prúdu, ktoré sú zdrojom svetla, tepla pre naše domácnosti a energie pre štát a jeho priemysel...“. 

Hlásateľka Československého rozhlasu v Bratislave DARINA REKOVÁ, zdroj: archív  SRo

Dnes by sme sa nad tým usmiali. Vtedy tomu však bolo inak. Napätie bol také veľké, že aj medzi stenami "preskakovali iskry". Spočiatku bolo hrobové ticho. O niekoľko dní sa však spustil zvláštny tichý virvar. že si je ho možné ťažko predstaviť inde a v inom čase. Tento brept poslúžil ako zámienka pre vyšetrovanie a následne aj previerky v celom kolektíve hlásateľov. Samozrejme v jeho centre sa ocitla nešťastná Darinka Reková. Poznal som ju celkom dobre, - vravela, že nevie ako sa to mohlo stať a zúfala si z tých všelijakých inkvizičných pohovorov. Objavila sa KGB, vtedajšia ŠtB a čo ja viem kto sa ešte zo dňa na deň stal, z bývalých rozhlasových kolegov, nosičom zástavy normalizácie. Nedalo mi to vtedy spávať. S hlásateľmi sme mali spoločnú chodbu, z vysielacej miestnosti sme sa cez veľké okno vzájomne videli. Spomenul som si, že asi pred mesiacom údržbári v hlásateĺniach vymieňali ŽIARIVKY. V každej hlásateni bolo na strope 6 panelov, každý so 6-timi žiarivkami. Dokopy 36 svetiel. Na niečí pokyn nechali tí údržbári na strope len každú druhú žiarivku. Urobil to najhoršie čo mohli urobiť! Svietilo teda 18 žiariviek, ale každá v rovnakej, polovičnej amplitúde. Teda nie kontinuálne ako bežné žiarovky, ktoré vyžívajú na svietenie celých 50Hz/s, ale len hornú, či dolnú periódu. Bežne sa to nedalo postrehnúť, ale pri pohybe oka sa to občas prejavovalo ako blikanie. Odborníci tento jav už vtedy mali celkom dobre preskúmaný. Nazvali ho „stroboskopický efekt“. Pri čítaní spôsobuje, že dochádza k zámene napr. písmen ako „b“ a „d“, „m“ a „n“ a tiež „t“ a „f“. Bol som vtedy radový technik a moje slová o „stroboskopickom efekte“ brali na ľahkú váhu. Práve som robil skúšku z psychológie práce a v jednej z učebníc som našiel popísané rizikové účinky tohoto efektu pri odčítaní údajov z indikátorov v leteckej doprave a a tiež pri čítaní textu. Tá kniha mala názov „Inžinierska psychológia“. Jej autorom bol už vtedy svetoznámy sovietsky psychológ Boris Fjodorovič Lomov. To zabralo! Rozhlasoví súdruhovia boli veľmi radi, že sa to takto hodnoverne vysvetlilo a pred uniformovanými sovietskymi súdruhmi mohli zdôvodňovať, že ten brept nebol žiadnou provokáciou. 
Tú knihu si požičali a už mi ju nevrátili.
 
Darinka Reková následné dianie ťažko prežívala. Mala rada svoju prácu. Ako zámienku za ten nechcený brept, jej potom chceli spočítať nielen vysielanie v auguste 1968, ale aj chladné, neústretové postoje k rozhlasovým normalizátorom, ktorí sa začali vynárať ako spasiteľskí démoni. Nakoniec ten svoj boj tragicky vzdala. ŠtB-áci nemohli pripustiť, že ju vlastne utýrali a tak na vysvetlenie začali šíriť rôzne dezinformácie. Aj takéto môžu byť súvislosti jedného mizerného breptu. Na jeho začiatku stál "ľudský činiteľ", ktorý sa vtedy u nás vnímal len ako komplikujúci zdroj problémov "pri rozvoji a budovaní socialistickej vlasti". Žiaľ - podobne je tomu tak dodnes, hoci v iných spoločenských pomeroch.
Paradoxne mi táto smutná príhoda pomohla pri návrate do rozhlasu po skončení štúdia a po nedobrovoľnom pobyte vo výchovno-nápravnom zariadení. Viac TU. 
Dve hlavné rozhlasové intelektuálky Perla Karvašová a Zora - Dagmar Kločková, ktoré ešte dlho po auguste ´68 "chodili v čiernom"  sa ešte počas môjho štúdia chválili, že to oni "vyhnali" toho chlapca od zvukárov čo čítal a počúval Antickú knihovňu * študovať na FF UK.  Veľká súdružka Margita Bullová, hlavná inšpektorka vysielania a účastníčka SNP, ktorú som mal ľudsky celkom rád, mi dala k štúdiu odporúčanie, možno aj preto, že som doučoval jej syna a za odmenu býval u nich v podnájme na Schillerovej ul., kým som sa presťahoval do susedného VŠ internátu "Horský park", ... 
Sociológiu som mal v oku, ale v roku ´68 ju neotvárali, tak sa mojím osudom stala psychológia. Chcem tým poukázať len na to, že v povedomí rozhlasákov, hlavne tých na Zochovej ul. stále žila - aj po niekoľkých rokoch - spomienka na tú udalosť so "stroboskopickým efektom". 
Po nedobrovoľnom "azyle" som si niekoľko mesiacov nevedel nájsť prácu. Nebolo mi všetko jedno. Kádrováci v Psychiatrickej liečebni v Kroměříži rozhodli, že "když máte takové to pozadí, tak sme tú žádosť o přijetí nedali ani na schválení CZV KSČ". Vrátil som sa teda na Slovensko. Profesor Damián Kováč, riaditeľ Ústavu experimentálnej psychológie, kde som robil diplomovku ma poslal za svojím menovcom do rozhlasu. Asi vedel prečo.  
Vtedajší riaditeľ rozhlasu Pavol Kováč hneď na pri prvom stretnutí vytiahol z regálu jednu knižku a spýtal sa ma či je moja. Už dávno som sa zmieril s jej stratou. Bola to "Inžinierska psychológia" B.F. Lomova, ktorú som mal na str.100 ošifrovanú. Keď som odpovedal ´áno". Opýtal sa, či sa chcem vrátiť späť do rozhlasu. Odpovedal som rovnako "áno". "Ste prijatý" znel jeho verdikt ani nie po 15 minútach rozhovoru,-  napriek šrámom za moje "hriechy" v roku ´68.  
Prvá akcia, na ktorú som sa ako začínajúci psychológ podujal bol Autogénny tréning hlásateľov. Ten ma ako nezamestnateľného  brigádnika naučil viesť prof. Stanislav Kratochvíl v PL Kroměřiž. Hlásatelia patrili vždy medzi hrdú a vzdorovitú rozhlasovú elitu. Aj preto som mal spočiatku trochu obavy ako dopadne moja psychologická premiéra v rozhlase. Sami mi to však uľahčili. Na cvičenia a  konzultácie chodili disciplinovane takmer všetci (dámy i páni) a najmä poctivo cvičili abecedu autosugescie aj doma. Dodnes vidím ležať krásne dámy vedľa seba na koberčekoch, ktoré si nosili do prepožičaného "fitneska" v Ústave detskej psychológie a patopsychológie so sebou (Hanu Rendekovú, Magdu Šmihulovú, Nóru Seleckú, Nina Kramárová,...) a vedľa nich mužské hlásateľské esá, akými boli Miro Havel, Janko Bílý, Július Hvozdík, Paľo Sobek, či veľký recesista, boxer a budúci emigrant Imro Fábri. Zhovievavo a trpezlivo počúvali moje prvé pokusy o sugescie "ťiaže, "tepla" atď., vyslovované málo školeným, nehlásateľským hlasom.

To bola ich vďačnosť za odhalenie účinkov "stroboskopického efektu" v hlásateľniach. Šéf hlásateľov Janko Bálint im tú relaxáciu dokonca preplácal ako výkon povolania.  
Takto sme sa navzájom snažili preklenúť traumu, ktorú nám všetkým spôsobil august ´68.  
Takto čarovne sa prepletajú nitky príbehov a osudov knižiek a ľudí, s ktorými som sa mal možnosť v živote stretnúť. 
Ďakujem im za to! 

Reminescencie na Borisa Fjodoviča Lomova

Pri druhom stretnutí už v Bratislave v roku 1983 mi B.F. Lomov celkom súkromne - počas diskotéky, ktoré som s rozhlasovým audio-vybavením robieval pre bratislavských psychológov -  pri dopíjaní  druhej fľaše červeného vína, (ktoré vtedy priniesol k DJ pultu Dr. Ivan Šípoš, (neúnavný organizátor neformálnych stretnutí psychológov) -  povedal približne tieto slová:  "Bez autogénneho tréningu by Američania na mesiaci hladko nepristáli" - a rozpovedal mi príbeh, o ktorom sme v tom čase ani netušili. 
" Počas pristávacie manévru, pri obliekaní skafandru Edwin  ALDRIN nechtiac zavadil  o palubný počítač a vypol ho. Na  nové naštartovanie počítača zostávalo málo času a hrozila havária.  Vtedy sa rozhodol veliteľ celej misie Neil ARMSTONG prepnúť celý systém na  ručné ovládanie pristávania. To si vyžadovalo mimoriadne zručnosti a tiež schopnosť nepodľahnúť obrovskému stresu. Tú mu poskytol práve autogénny tréning" povedal B.F. Lomov. 
Ako? - opýtal som sa opatrne, aby som sa dozvedel čo najviac. 
"Nič tajuplné na tom nie je. Z autogénneho tréningu zostane nakoniec len jedna formulka, ktorú Schultz sfomuloval nasledovne   -  "Som absolútne pokojný, som si istý, viem čo mám urobiť, dokážem to! - americkí astronauti k tomu ešte dodávali predstavu "Moja myseľ je čistá a pevná ako diamant! " Taká koncentrácia trvá zlomok okamih. Možno stačí na ňu jeden nádych a výdych" a dodal - žiadna iná technika sebaregulácie toto takto efektívne neumožňuje." 

Nakoniec témy a bez ďalšieho komentára dodal: "To  že Armstrong úspešne zvládol pristátie sa stalo nakoniec jeho "malým krokom , ale veľkým krokom pre ľudstvo" je dnes historickou skutočnosťou..., ale my máme Gagarina. Iné je, že tesne po pristáti na Mesiaci Armstrong sa rozhodol ako veliteľ misie, zmeniť na Zemi podpísaný protokol, že prvý krok na inom vesmírnom telese urobí  vedec Dr. Aldrin. Nakoniec  sa stalo, že ho urobila noha vojaka Neila Armstronga." 

Akademik Boris Fjodorovič LOMOV

Tento vysoký, plavovlasý a modrooký bojar z hrdého Novgorodu mi učaroval. Zvlášť potom ako zhodnotil udalosti v roku 1968 a po ňom. Bolo mi cťou, že ma považoval za svojho kolegu.

V roku 1983 sme však debatovali aj celkom vážne, tak aby niečo z toho mohol odvysielať aj Československý rozhlas. 🙂

Výňatok zo zachovalého záznamu interview s B.F. Lomovom počas jeho návštevy Psychologického pracoviska, ktoré nazval "psychologickým laboratóriom" (1983). 

Pri rozlúčke  som B.F. Lomovovi  odovzdal niekoľko MGF kaziet s Psychobalzamom a prípravnou nahrávkou Psychosiesty.  Tá ho osobitne zaujala.

Na oplátku som od Borisa Fjodoroviča dostal s venovaním knihu “Psychologické problémy kozmických letov”, ktorá obsahuje príspevky viacerých sovietskych kozmonautov a tiež málo známu, hoci pozoruhodnú knihu Jurija Gagarina (spoluator Vladímir Lebedev) “Psychológia vo vesmíre”. Prelúskal som ich obe  zo všetkých strán a majú dodnes čestné miesto v mojej knižnici.  

Po čase som od neho dostal gramoplatňu s nahrávkou autogénneho tréningu, ktorú nahrali ruskí psychológovia A.A. Repin a V.E. Rožňov. Bola určená pre potreby Vojenského námorníctva ( zvlášť pre posádky ponoriek)  a Flotilu morského rybného priemyslu.

Až po mnohých rokoch som sa z otvoreného archívu ŠtB dozvedel, že práve na jeho podnet mi Mestský výbor KSS v Bratislave, po takmer desiatich rokoch odkladania dal v roku 1987 súhlas k nastúpeniu štúdia vedeckej ašpirantúry na Ústave experimentálnej psychológie SAV.   Asi som bol voči súdruhom málo ústretový, čomu sa nedalo vyhnúť, už len z podstaty práce podnikového psychológa a tiež aj preto, že som mal tej rebélie za ušami viac ako dosť.  Viac napr. TU. Nebolo by spravodlivé nespomenúť v tejto súvislosti aj druhého muža z fotografie vyššie – prof. Damiána Kováča, riaditeľa spomenutého ústavu, ktorý  v jednej mojej clivej chvíli poznamenal “počkáme na teba, aj druhú päťročnicu”.  Nakoniec prišiel november ´89.  V rádiu som mal kopu inej práce  a moja ašpirantúra odplávala dole Dunajom. 🙁

Pohľad na spálňu ruskej ponorky v tesnej blízkosti torpedových strieľní

Ilustrativny screen z filmu Gravity – Sandra Bullock 3

Záverom

Ak raz človek začne cestovať vesmírom a osídľovať iné vesmírne telesá, tak limity ľudského činiteľa budú rozhodovať o úspechu tej-ktorej vesmírnej misie. Bez vedecky prepracovaného a dokonale osvojeného systému autoregulácie psychických stavov a procesov sa nezaobíde žiaden člen posádky kozmických lodí. Autogénny tréning bude jeho  súčasťou – takou nevyhnutnou akou je dnes pre nás vzduch a kyslík v ňom, ktorý dýchame.   

FASCINUJÚCI VESMÍR

Spomienky na jednu knižku a jej autora 

Autorský blog: PhDr. Milan Kožiak

“Ľudský činiteľ” – naše alibi (1. časť)

“Ľudský činiteľ” – naše alibi (2. časť – vrátane kritiky slovenskej psychologickej praxe)

„Ľudský činiteľ“ – naše alibi (3. časť – dnešok je zrkadlom našej včerajšej ne-zodpovednosti)

“Ľudský činiteľ” – naše alibi (4. časť – psychológia ne-zodpovednosti)