Žanna Vladimírovna Bičevská (Zhanna Bichevskaya) je významná ruská speváčka a folková hudobníčka s poľskými koreňmi a s modrou krvou. Narodila sa v Moskve a v roku 1971 absolvovala Moskovskú školu múzických umení. V 70. rokoch začala spievať ruské ľudové piesne a balady. Jej repertoár tvoria aj zhudobnené texty ruských básnikov. V 80. a začiatkom 90. rokov začali mať piesne Žanny Bičevskej viac politické, pronárodné a duchovné zameranie. Nahrala sériu sugestívnych vlasteneckých, monarchistických a náboženských piesní, sériu piesní o dôstojníkoch Bielej gardy a tiež piesne venované romanovským svätým mučeníkom. Príklon Bičevskej k pravosláviu a nostalgii za cárským Ruskom vyvolal mnoho polemík. Viaceré jej verejné vystúpenia v konzervatívnom a protizápadnom duchu rovnako vyvolali v Rusku nadšené, ale aj rozpačité reakcie.
Jej vzorom bol Bulat Okudžava, z ktorého repertoáru prevzala viacero skladieb. Sama svoj štýl sama pomenovala ako „ruský country–folk“. Úspešne vystúpila napr. v parížskej Olympii, kde ju porovnávali s Joan Baezovou voči čomu sa ohradila. Koncertovala tiež v Československu, napr. na festivale Porta, aj v ČT.
Zhanna Bichevskaya
Это было давно: Лет семнадцать назад, Вёз я девушку трактом почтовым. Круглолица, бела, Словно тополь стройна, И покрыта платочком шелковым.
Попросила она, Чтобы песню ей спел, Я запел, и она подхватила. А кругом тишина, Только я да она, И луна так лукаво светила.
Вдруг казачий разъезд Перерезал нам путь, Тройка быстрая вкопана встала. Кто-то выстрелил вдруг Прямо в девичью грудь, И она, как цветочек, завяла.
Перед смертью она Признавалася мне: “От жандармов я нынче бежала, Но злодейка-судьба Здесь настигла меня” – И навеки она замолчала.
Там, вдали за рекой Холм высокий стоит, Холм высокий, поросший травою. А под этим холмом Крепко девица спит, Что взяла мою песню с собою.
По диким степям Забайкалья,
Где золото роют в горах,
Бродяга, судьбу проклиная,
Тащился с сумой на плечах.
Бежал из тюрьмы темной ночью,
В тюрьме он за правду страдал.
Идти дальше нет уже мочи –
Пред ним расстилался Байкал.
Бродяга к Байкалу подходит,
Рыбацкую лодку берет
И грустную песню заводит,
Про Родину что-то поёт.
Бродяга Байкал переехал,
Навстречу родимая мать.
«Ах, здравствуй, ах, здравствуй, родная,
Здоров ли отец мой и брат?»
«Отец твой давно уж в могиле,
Землею засыпан лежит,
А брат твой давно уж в Сибири,
Давно кандалами гремит».
По Дону гуляет казак молодой,
А дева там плачет над быстрой рекой.
О чём дева плачешь, о чём Слёзы льешь?
Ах, как мне не плакать, слёз горьких не лить?
Когда молодою к цыганке пошла,
Цыганка гадала, за ручку брала.
Сказала, утонешь в день свадьбы своей
А милый мой тешит, чтоб не верила ей.
Зовёт он венчаться, он выстроил мост,
Он выстроил мост, да на тысячу вёрст.
Вот слышу, послышу мосточки гудут
Наверно, наверно невесту везут.
Вот конь, спотыкнулся и сшибся с моста.
Невеста упала в круты берега.
Во-первых, вскричала: “Прощай, мать, отец”,
Во-вторых, вскричала: “Прощай, белый свет”,
А в третьих, вскричала: “Прощай, милый мой,
Наверно, наверно, не жить нам с тобой”.
По Дону гуляет казак молодой,
А дева, а дева под мутной водой.
Пока земля еще вертится, Пока еще ярок свет, Господи, дай же Ты каждому Чего у него нет: Умному дай голову, Трусливому дай коня, Дай счастливому денег И не забудь про меня.
Пока землья еще вертится Господи, Твоя власть – Дай рвущемуся к власти Навластвоватся власть. Дай передышку щедрому . Хоть до исхода дня. Каину дай раскаянье И не забудь про меня.
Я знаю, Ты все умеешь, Я верую в мудрость Твою, Как верит солдат убитый, Что он проживает в раю; Как верит каждое ухо Тихим речам Твоим Как веруем и мы сами, Не ведая, что творим.
Господи, мой Боже Зеленоглазый мой, Пока земля еще вертится, И ето ей странно самой, Пока еще хватает Времени и огня – Дай же Ты всем понемногу И не забудь про меня.
стихи Булата Окуджавы
О Володе Высоцком я песню придумать решил: Вот еще одному не вернуться домой из похода Говорят, что грешил, что не к сроку свечу затушил … Как умел, так и жил, а безгрешных не знает природа.
Ненадолго разлука, всего лишь на миг, а потом Отправляться и нам по следам по его по горячим. Пусть кружит над Москвою орхипший его баритон, Ну а мы вместе с ним посмеемся и вместе поплачем
О Володе Высоцком я песню придумать хотел, Но дрожала рука и мотив со стихом не сходился… Белый аист московский на белое небо взлетел, Черный аист московский на черную землю спустился
Atmosféru, ktorá v tom čase panovala okolo vydania Psychobalzamu v OPUSE, n.p. dokresľuje aj príbeh súvisiaci so schvaľovacím konaním Jazykovej komisie na Min. kultúry SR.
Medzi kolegov, ktorí sa podieľali na príprave a finalizácii Psychobalzamu patril aj PhDr. Marián Košč. Spomínam ako sme sa spoločne s prof. Kratochvílom, ktorý bol odbornou záštitou tejto nahrávky a majstrom Chudíkom, interpretom relaxačného textu v češtine, rozčuľovali i bavili zároveň, nad postojmi vtedajších cenzorov, ktorí sa ako čert svätenej vody obávali metódy založenej na sugestívnom princípe.
Považovali ju za nástroj ideologickej diverzie,
ak nie za niečo ešte nebezpečnejšie. Schvaľovali ho až dve komisie – ideologická a jazyková. To vôbec nebolo, ani vo vtedajších časoch zvykom.
Tú prvú komisiu sa podarilo pacifikovať ukážkou podobnej metódy vyvinutej v ZSSR a posudkom prof. Pogádyho, vtedajšieho hlavného psychiatra Min. zdravotníctva SSR. Vypracovanie tohto posudku “vybavovali” najmä dvaja ľudia. Ivan Fiala vedúci horolozeckej výpravy na Mount Everest (Sagarmatha 1984), ktorej niektorí účastníci absolvovali výcvik v autogénnom tréningu a overovali prípravné verzie Psychobalzamu priamo počas tejto expedície.
Everest – Sagarmatha ´84 pohľadnica – Just Fiala2
Na pohľadnici z Nepálu sú autogramy všetkých členov Expedície Everest ´84. Pod Everest si vzali so sebouaj muziku čo im vylepšovala náladu. Neviem či som urobil dobre, že som im ju nahral na MGF kazety. Zvlášť sa "vytešovali" z pesničiek prvého slovenského "muzikálu" Na skle maľované. Od Jožka Justa viem, že si vraj pritom povybíjali baterky aj na vysielačkách. Samozrejme, že si pritom patrične "zahulákali" v snahe konkurovať Miškovi Dočolomanskému. Vraj "úžasná" bola tá ozvena ich spevu Vraj ju bolo ju počuť až na 100 km.:) Šerpovia sa v prvej chvíli zľakli, že sa zobudil snežný človek Yetti. Ten vraj vydáva podobné spevavé zvuky.
Pripomeňte si Miška Dočolomanského. Stojí to zato! Sláva im !
PhDr. Marián Košč,
ktorý ako klinický psychológ bol vo veci vydania Psychobalzamu v osobnom kontakte s prof. Pogádym, vtedajším riaditeľom Psychiatricej liečebne v Pezinku, ktorý významne pomohol usmerniť iracionálne obavy súdruhov. Napriek tomu sa cenzorom celý projekt podarilo takmer „zabiť“.
“ťiaž” verzus “ťarcha”
Jazyková komisia, ktorá posudzovala spisovnosť predlohy relaxačného textu presadzovala namiesto vraj nespisovného slova „ťiaž“, spisovne správny výraz „ťarcha“. Už len predstava sugescie „ťarcha v pravej ruke“ či „vaše obe nohy sú ťarchavé“ v nás vyvolávala dobre hlučný smiech.
Maestro Ladislav Chudík a Magdaléna Töröková, asistentka
Tí , ktorí ste zažili smiech Standu Kratochvíla viete o čom hovorím. Bol to však smiech cez slzy, pretože na druhý deň mala jazyková komisia na Min. kultúry Slovenskej socialistickej republiky rozhodnúť, či dajú Psychobalzamu zelenú alebo červenú. Bolo to prosím v roku 1982. Už vtedy sme "tušili?", "vedeli?", že spoločenský systém, ktorý niečo také dovolí, nemôže mať budúcnosť .
Marián prišiel vtedy so spásonosným nápadom – „urob s nimi asociačný experiment“ navrhol. “Navoď uvoľnenú atmosféru, hoci aj nejakými vtipmi na adresu psychiatrov a psychológov a v príhodnej chvíli navrhni krátke asociácie na bežné pojmy, ako – stôl, vidlička, deň – a nakoniec zaraď slovo ťarcha.” Podarilo sa mi to cez prestávku – na chodbe pri popolníku – väčšine tam prítomných dám, vtedy vlastne súdružiek, to asociovalo jedno jediné slovo „ťarchavosť“. Zhodne s úsmevmi na tvári konštatovali „ to je teda blbosť“ – tá ťarcha“ a hudobné vydavateľstvo OPUS dostalo zelenú titul vydať. Pri českej verzii takéto problémy nenastali, pretože „když to odsouhlasili slovenští soudruzi tak je to jistě v pořádku“. … a bolo “vymaľované“.
Výňatok z príspevku PhDr. Milana Kožiaka „Osobné momenty vo vzťahu dvoch psychológov“,prednesenom na konferencii nazvanej „PhDr. MARIÁN KOŠČ: VÝZNAMNÝ SLOVENSKÝ PSYCHOLÓG, KOLEGA A PRIATEĽ „ uskutočnenej pri príležitosti 10. výročia jeho úmrtia, dňa 6. decembra 2013v aule Pázmaneum Trnavskej univerity. *1:1:1953 – †10.12. 2003
Spoločne na 10.kongrese európskych psychológov práce a organizácie – EAWOP (Praha 2001). Zĺava: M. Košč, A. Číková, M. Kožiak.
Grécke slovo označujúce mier, “eirene” má podľa etymológov pôvod v oblati hudby. Znamená súzvuk všetkých tónov: vysokých i hlbokých, hlasných i tichých, … . Keď tóny súznia, súznia nielen medzi sebou navzájom, ale aj s ľuďmi okolo. To sa stáva iba vtedy keď harmónia medzi nimi vzniká prirodzene, podľa prírodou daných zákonitostí súzvuku, čiže nanásilne a slobodne.
V tom je ukrytý odkaz hudby pre mier medzi ľuďmi, ktorý stále mnohí bohapusto ignorujeme.
℘
HUDBA A MIER
V záujme hlavného zmyslu tohoto blogu ešte doplním, že latinské slovo “pax”(peace) pochádza zo slova “pacisci”, ktoré vyjadruje zhodu, dohodu, ktorá je vždy výsledkom jednania a vzájomného dohovoru.
V posledných mesiacoch , týždňoch a dňoch namiesto snahy o súzvuk stále častejšie počúvame pazvuky a hlasy, ktoré sú od vzájomného súladu vzdialené a stále sebavedomejšie nám vnucujú svoje predstavy o “MIERI”. Dokonca sa ich intenzita rozmohla tak, že slovo VOJNA sa stalo bežným výrazom (pred nedávnom niečo u nás nepredstaviteľné ) a slovo MIER sa mnohí obavájú vyslovovať z obáv, že budú považovaní prinajmešom za sympatizantov tej druhej strany konfliktu. Ak sa aj ozvú tak sú “algoritmami” vytesnení z mediálneho priestoru a často aj zablokovaní. V tom lepšom prípade sú považovaní za naivných romantikov, ktorí sú bojovne naladenými zbrojnošmi a ich lokajskými mediálnymi “expertami”, “analytikmi” a politikmi akurát tak na smiech.
V dejinách ľudstva sa veľa výnimočných mužov i žien vyjadrovalo k otázkam VOJNY a MIERU. Ich slová, odkazy a diela akoby v týchto dňoch nemali žiadnu váhu. Nikto si vraj vojnu neželá, ale všetci ju strnulo a v kŕči očakávajú- niektorí ju aktívne a podporujú, mnohí však “ako ovce v salaši” pasívne čakajú kým príde až k nim domov a vycerí na nich svoje zuby,
… a zdôvodňujú si to rôznymi fatalistickými múdrosťami typu:
„Mier- v medzinárodnom živote nie je ničím iným ako obdobím vzájomného podvádzania medzi dvoma vojnami.“ (Ambrose Bierce americký editorialista, novinár, novelista, fabulista a satirik 1842 – 1914)
Našťastie je stále dosť odkazov múdrych, ktorí napriek bolestným skúsenostiam s neznášanlivosťou a chamtivosťou národov postavili ľudstvu majáky MIERU a HUMANITY.
Ibaže tie posolstvá v tej kakafónii hlasov politikov, výbuchov bômb a bolesti miliónov takmer nepočuť.
Patria medzi nich aj dvaja velikáni Fridrich Schiller a Ludwig van Beethoven.
Ten prvý napísal ešte v 18. storočí “Ódu na radosť”, ktorá je vlastne výzvou celému civilizovanému svetu a nádejou možného mieru. Netušiac aké hrôzy zažije svet v dvoch svetových vojnách.
Fridrich Schiller (1759-1805)Rukopis “Ódy na radosť”
Óda na radosť
Radosť – krásna iskra Božia, elyzejskej dcéry hlas, teraz s láskou nevýslovnou ku svätyni vedieš nás.
Tvoje kúzla prinavrátia, čo zlá doba nechráni – všetci ľudia budú bratia pod tvojimi krídlami.
Ak ti dosiaľ šťastie prialo, priateľovi pomáhaj, ak túžiš za ženou stálou, príď – tu u nás nájdeš raj.
Keby sa dnes každá duša stretla hneď na úsvite, svätý mier viac nenarušia, plač so smútkom odíde.
Radosť! Človek odjakživa pije z ňadier prírody, ľudia tebou sa len živia, z teba žijú národy.
Plný strapec tmavej révy – darca najvzácnejších vín, tebou sýtia sa aj červy, teba schváli Cherubín.
Lúče slnečné sa roja, nebo žiari nad nami, spoločnými cestami poďme v časoch nepokoja.
V náruč poďte milióny – tu je bozk pre celý svet. Bratia k hniezdam vzneste let, kde náš milý Otec tróni.
V prach sa kloňte – milióny, života bez Tvorcu niet. Tam pri hviezdach bude bdieť, tam pri hviezdach musí tróniť.
Radosť, jasná iskra bohov, elyzejskej dcéry hlas, teraz s láskou nevýslovnou ku svätyni vedieš nás.
Ten druhý, Ludwig van Beethoven ju zhudobnil, hoci ju pre svoju hluchotu mohol počuť len vo svojom duševných predstavách.
Jeho Deviata symfónia akoby v prišla z inej galaxie. V nej Beethoven dovŕšil to, na čom celý život tvrdo pracoval, doslova drel niekoľko rokov. V súčasnosti význam tohto diela ďaleko prekročil kruhy hodnotenia hudobnej tvorby.
Nakoniec sa obe ich diela stali hymnickými symbolmi vyjadrujúcimi túžby a sny obyvateľov jedného stále ťažko skúšaného kontinetu, našej EURÓPY.
“Óda na radosť”
je záverečná časť Beethovenovej 9. symfónie d moll op 125 (Ode “An die Freude”). Vyjadruje idealistickú víziu bratstva celého ľudstva, ktorú zdieľal aj van Beethoven. Vyjadruje ideál slobody, mieru a solidarity. Symfónia mala premiéru 7. mája 1824 vo Viedni. “Óda na radosť” bola ako Európska hymna oficiálne uznaná v roku 1985.
S nádejou i radosťou zdieľam jej predvedenie Slovenskou filharmóniou a Zborom SF zachytené amatérskym videom (Patrika Regecziho) ešte v roku 2016. Hoci video nie je technicky najdokonalejšie veľkolepé predvedenie slovenskými umelcami ma napĺňa hrdosťou a vierou, že Projekt Európskej únie – napriek všetkým disharmóniam a falošným tónom je pre Slovensko a Slovákov správnou cestou a záštitou MIERU.
V nadväznosti na úvodné myšlienky o MIERI a VOJNE je v závere vhodné pripomenúť, že práve Fridrich Shiller odmietal násilie v akejkoľvek podobe.
Kľúč k riešeniu základných spoločenských problémov videl v estetickej výchove. Podľa neho drsné zvieracie inštinkty bránia moderným ľuďom žiť v slobode. Za rozhodujúci prostriedok kultivácie spoločnosti považuje umenie a výchovu ľudí krásou. “… Cesta k slobode a mieru vedie len cez krásu a kultiváciu ľudských duší” – to sú hlavné idei celého jeho diela. Jadrom väčšiny Schillerových básní je základný optimizmus charakteristický pre básnika, viera v človeka, presvedčenie, že ľudia sa môžu a mali by byť navzájom spriaznení, nie však ľahostajní k nerozumu, v ktorejkoľvek podobe. To bol najdôležiteší prvok jeho svetonázoru.
Problém integrity a vnútornej hodnoty jednotlivca videl v rozvíjaní harmonickej energii jeho zmyslových a duchovných síl. Tam, kde je narušená harmónia človeka, vzniká stav napätia. Tam, kde sa autoritatívne zachováva jednota za cenu oslabovania duchovných síl, človek upadá do stavu oslabenia. To sú dve protikladné hranice, ku ktorým sa človek posúva v dôsledku deľby práce, ktorá obsiahla celú oblasť spoločenského života už počas jeho života v 18. storočí. Schiller tvrdí, že rozpad integrity človeka, oslabenie jeho fyzických a duchovných síl „niča jeho schopnosť hladať mier v sebe a zmier vôkol seba. Práve krása v oslabenom človeku obnovuje jeho harmóniu, energiu a snahu hľadať súzvuk s inými ľuďmi“. Viac TU
Slová stále aktuálne aj v súčasnosti.
Zostáva len dodať, že hoci skutočná pozemská krása a harmónia je tichá, mierna a plachá vo svojich prejavoch potrebujú neustálu podporu káždého mierumilovného človeka.
Každý hlas je potrebný, každá hlas sa počíta, každý hlas zaváži zoči- voči hlučnej kakafónii zbrojnošov a ich zoskupení . Aj Ty môžeš pomôcť stlmiť ich primitívny, deštrukčný exibicionizmus a vyvážiť disonanciu, ktorú vyvolávajú všade kde sa objavia.
„Človek – to znie hrdo.“
Nedovoľme aby sa tento šľachetný výrok Maxima Gorkého stal len nenaplnenou víziou, ktorú navždy pochová i s nádejou na jej znovuzrodenie vojna, ktorá aj na nás v týchto dňoch cerí svoje zuby.
“Každý človek by mal vidieť v druhom človeku predovšetkým človeka a brata.”
Prakticky to znamená stavať príslušnosť k ľudstvu ako celku nad príslušnosť k národu, rase, náboženstvu či ideológii. Je to cieľ s ktorým by zrejme súhlasili aj hlavní protagonisti tohto blogu “O hudbe a mieri”; Ludwig van Beethoven a Fridrich Shiller. Celkom iste ho zdieľajú aj mnohí významní ľudia súčasnosti ( vedci, umelci, pedagógovia, technici, informatici, zdravotníci, či celkom obyčajní ľudia zbavení predsudkov a nánosov evolučného civilizačného vývoja. Prečo však mlčia?!
Tento vývoj priviedol ľudstvo na slepú koľaj!
Čím skôr si to uvedomíme a vycúvame z ohrozujúcej cesty – tým lepšie. Len potom ak to dokážeme môže sa život na krásnej modrej planéte stať kolískou života v širokom-ďalekom vesmíre.
Držme si palce PRIATELIA!
Earth Cosmos Dove of Peace, author: Finamayer, Pixabay free image
℘
℘
Nech sa nikdy nenaplní vízia apokalypsy z tohoto videa!
℘
Dodatok dopísaný 29.5.2022.
Európsky mládežnícky orchester pri EÚ (EUYO) zložený z najtalentovanejších, krásnych mladých hudobníkov všetkých členských štátov Európskej únie hrá Beethovenovu Symfóniu č. 9 d-mol pre divákov v berlínskom Konzerthause a pre poslucháčov na historickom namestí Gedarmenmarkt. Uprostred neho sa týči socha Schillera z bieleho mramoru. Schillerova ušľachtilá vízia zhudobnená Beethovenom sa stali v záverečnej časti tejto symfónie “Óda na radosť” (1:07:18) prísľubom nádeje a oslavou ideálu bratsva všetkých ľudí. Odôvodnene sa ju ustanovili ako oficiálnu hymnu Európskej únie. Zanietený a nadšený spev nemeckých divákov hovorí veľmi mnoho.
Ibaže …
Dirigentom European Union Youth Orchestra je mladý ruský dirigent Vasilij Petrenko, ktorý donedávna pôsobil aj ako umelecký riaditeľ Štátneho akademického filharmonického orchestra v Petrohrade. Podľa informácii BBC však musel prerušiť prácu vo svojej domovskej krajine pre “tragédiu na Ukrajine, … kým nebude obnovený mier” a nakoniec aj prácu šéfdirigenta Kráľovskej liverpoolskej filharmónie. Na rozdiel od iného legendárneho ruského dirigenta Valerija Gergieva, ktorý sa k Ruskom vedenej vojne na Ukrajine vôbec nevyjadroval.
Napriek tomu stratil angažmá v prestížnych svetových orchestroch. Bol napr. šéfdirigentom Londýnského symfonického orchestru a posledne ho z postu šéfdirigenta pre jeho mlčanie odvolala aj Mníchovká filharmónia. Podobne dopadla aj hviezdna Anna Netrebko, s ktorou zrušila zmluvu Viedenská štátna opera. Rozporuplné časy žijeme. Na jednej strane spievame Schillerove verše “všetci ľudia budú bratia, svätý mier nič nenaruší, plač so smútkom odíde”. Na strane druhej už aj mlčanie sú mnohí schopní považovať za prejav nepriateľstva. Nepripomína vám to niečo?
Mne áno. Schiller ani Beethoven by s podobnými perzekúciami umelcov vyjadrujúcimi sa len svojím umením iste nesúhlasili. Nesignalizuje to nástup nového totalitného myslenia v Európe – pod krídlami vznešených ideálov?
Ľudia bdite!
℘
℘
A celkom na záver čosi magické.
V japonskom Nagane sa pred Vianocami každý rok od roku 1983 zhromažďuje spevácky zbor 10 000 spevákov, aby zaspievali finále Beethovenovej 9. symfónie. Väčšina spevákov sú amatéri.
Blog “HUDBA A MIER” napísal a editoval PhDr. Milan Kožiak (26.5.2022)
Konšpiračné spomienky a úvahy rozhlasového psychológa na dôchodku.
Rozhlasoví, programoví pracovníci (redaktori, moderátori, publicisti) sa zo všetkých síl usilujú overovať hodnovernosť vysielaných informácií a zachovať potrebnú mieru zmyslu pre “zdravý rozum” v tom čo do éteru hovoria, alebo čo hovoria ich hostia. Tí ich hostia sú často nadaní “veľkým” analytickým talentom. Zvlášť všelijakí tí “politológovia”, o samotných politikoch ani nehovoriac.
Ich niekedy “duchaplné” úvahy sa stále častejšie dotýkajú hraníc toho “zdravého rozumu” a dedukcií, ktoré sú za touto hranicou. Oponentmi sú často označované ako konšpiračné a v “offline” rozhovoroch ako choré.
NeTeší ma, že verejnoprávnym i väčšine licencovaným médiíám na Slovensku sa stále menej darí rozpoznávať tieto hranice.
Zložitejšie je to však v nekonečnom priestore do ktorého nám okno otvoril internet. Už pred jeho vznikom sme mali tušenie, že tie jeho plody budú trpké a aj sú. Najmä v týchto pandemických časoch. Viac TU
Rozhlas – Maják zvestí
a Magnet záujmov mocných
Kde inde ak nie v takomto médiu akým bol a je rozhlas sa stretávajú všetky možné vplyvy a sily, ktoré chcú hýbať dianím v našom svete. Sily pozemské, “nebeské i tie podzemné” a zo všetkých svetových strán. Najmä tie “podzemné” sú zvlášť efektívne, pretože stojí za nimi kapitál, sú dobre maskované a vo veľkej výhode pred silami, ktoré sa nemajú prečo skrývať.
O ich existencii v reálnom čase ani netušíme a dozvieme sa o nich, zväčša len hmlisto, z odstupom času, niekedy aj rokov a desaťročí.
“Ak máš paranoiu, že sa deje niečo nekalé, to ešte neznamená, že sa to nedeje!”
Po roku ´89 som dlho nevedel rozdýchať tie zoznamy tajných spolupracovníkov, agentov z radov kolegov psychológov i rozhlasových zamestnancov. Viacerí sa zrejme celkom zámerne snažili získať moju dôveru. .. a boli medzi nimi aj významní zahranično-politickí komentátori a spravodajcovia. A nemuselo to byť len z dôvodov nejakých spravodajsko-informačných úloh, ale aj z čisto ľudských dôvodov hľadania odpovedí na otázky: Čo je v tomto našom svete ešte normálne? Čo je morálne a čo už nie?
Jednému z nich som napriek tomu mimoriadne vďačný zato, že ma udržiaval v obraze aj informáciami, o ktorých ešte dlho potom nemohol v éteri hovoriť. Pravidelne si požičiaval psychologickú literatúru a objavoval sa na Psychologickom pracovisku Čs. rozhlasu po návratoch z rôznych americko – sovietskych summitov.
“Malta je nová Jalta!”
Zvolal po návrate, ešte medzi dverami. Bral som to ako vtipnú rýmovačku. Len tak, akoby mimochodom hovoril všeličo, napr. aj o červenej ceruzke a červenej čiare po rieke Morave, ktorú videl na mape položenej na zelenom stole v zasadačke jedného krížniku počas prestávky v rokovaní. Tá zasadačka bola nedostupná, ale spoločne s jedným českým novinárom, fotografom z Mladého světa motivovali fľašou borovičky jedného černocha, ktorý tam mal na starosti upratovanie. 🙂
Tá čiara tam bola zreteľne zakreslená. Písal sa december roku 1989 a v Československej socialistickej republike sa práve rozbiehala dlho pripravovaná nežná revolúcia. Už o dva roky dôjde k rozdeleniu ČSFR na dva samostatné štáty.
Bush_and_Gorbachev_at_the_Malta_summit_in-December-2–3-1989.Námorná ochrana Summitu Malta 1989
Kto z nás obyčajných pozemšťanov mohol čo i len tušiť, čo predznamenáva tá červená čiara po rieke Morave pre naše osudy v najbližších mesiacoch a rokoch?! Mať jasnovidecké vízie bolo vtedy ďaleko za hranicou konšpirácií, absurdity a normality. Vývoj však potvrdil, že za touto hranicou bola realita nasledujúcich udalostí.
V týchto sychravých októbrových dňoch roku 2021 sa mi celkom spontánne vynárajú spomienky na udalosti po-novembrového vývoja,následne spojené s rozpadom Československej federatívnej republiky a konkrétnymi ľudskými príbehmi.
Jeden z nich bol dosť dramatický.
Istý sychravý piatkový podvečer v roku 1991 sa mi ozvala strážna služba hlavného vchodu do rozhlasovej Pyramídy. Vraj si nevedia poradiť s jednou serióznou, ale neodbytnou pani s asi 10 ročným dievčatkom. Tá naliehavo chcela hovoriť s niekým z vedenia rozhlasu ohľadne vážneho ohrozenia ďalšej existencie Československa. Všetci kompetentní, ktorým volali sa s ňou odmietli stretnúť a nakoniec ju odkázali na psychológa, pretože ide vraj o “zjavne narušenú osobu”.
Zašiel som na vrátnicu a priviedol ju aj s dcérkou na psychologické pracovisko rozhlasového Zdravotného strediska na Benediktiho ulici. Pani bola zjavne rozrušená a hovorila zrýchlene, ale pritom zrozumiteľne. Jej strnulá mimika mi pripomínala výrazy tvárí ľudí s diagnózou “schizófrénia”, s ktorými som možnosť stretnúť sa počas praxe v Psychiatrickej liečebni u prof. Kratochvíla v Kroměříži.
Už na chodbe sa rozhovorila, že “má informácie o protištátnych aktivitách skupiny ľudí, ktorí pripravujú atentát na prezidenta Václava Havla a majú plány rozdelenia Československa. Cestuje za ním do Prahy, aby ho varovala”. Predtým však chcela o tom niekoho informovať aj v bratislavskom rozhlase, voči ktorému má vraj dôveru. Po krátkom čase prezradila, že utiekla z liečebne v Banskej Štiavnici, od rodičov vzala “na výlet” dcéru a zo Sporiteľne vybrala v hotovosti všetky svoje úspory.
Táto inteligentná a vcelku kultivovane pôsobiaca žena evidentne trpela. Prežívala novú ataku schizofrénie a predstavovala veľké riziko pre seba aj pre svoju dcérku. Tá ju počúvala na slovo. S jej súhlasom som zavolal kolegovi Dr. Mariánovi Koščovi, psychológovi z Psychiatrickej kliniky nemocnice na Mickiewiczovej ul., ktorý s pomocou primariátu kliniky obratom zabezpečil jej prevzatie do odbornej lekárskej starostlivosti.
Už nasledujúci pondelok sa na mojom pracovisku objavili dvaja páni. Legitimovali neidentifikovateľnými preukazmi a vraveli, že tie peniaze, ktoré mala mať dotyčná pri sebe u nej nenašli. Vraj či neviem “náhodou” kde by mohli byť? Zvažovali sme rôzne alternatívy až nakoniec som si spomenul, že pri odchode z psychologického pracoviska zašla aj s dcérkou na toaletu. Tí páni prehľadali najprv dámske toalety, peniaze však nenašli. Nakoniec zašli aj na pánske a s inštinktom profesionálov našli veľký šúlok rôznych československých bankoviek zabalených v igelitovom sáčku zastrčený v splachovacej nádrži nad jednou z toaliet.
Odľahlo mi!
Záverom tohto príbehu, ktorý takto popísaný zverejňujem vôbec prvýkrát, len dodávam, že od odchodu dvoch spomínaných pánov so šúľkom bankoviek nemám o jej osude žiadne informácie. Vo víre udalostí nasledujúcich mesiacov a rokov, ktoré boli rovnako hektické ako tie predošlé, som nemal žiadny priestor dostať sa k nim. Dnes, už ako dôchodcovi a s odstupom 30-tich rokov sa mi tento príbeh celkom spontánne vynoril v pamäti. S ním tiež obyčajný ľudský záujem o osud tej pani a osud jej dcérky. Ich mená a priezviská mi dávno vyprchali z pamäti.
Ak niekto z čitateľov toho blogu “Spomienky a úvahy” má o nich nejaké informácie, ak mu popísaný príbeh niečo hovorí, vopred mu ďakujem za ich sprostredkovanie.
Život bežal ďalej, len MY obyčajní ľudia v malých Čechách i na ešte menšom Slovensku sme žili v nádeji, že osudy štátu, vlastnej krajiny i svoje vlastné máme a budeme mať vo vlastných rukách.
“Každý človek je navždy spoluzodpovedný za cestu iného človeka, ak ho stretol na svojej ceste a nejako mu do nej zasiahol. V dobrom či v zlom. To je zákon vesmíru a nedá sa z neho vyvliecť. V tej zodpovednosti sa ukrýva ODMENA pre tých čo nezištne pomáhajú a TREST pre tých čo túžia po moci!”
… a ešte jedna pripomienka tých dní, plných obáv i nádejí
Hovorí vám niečo meno Suzanne Massie (*1931)?
Je to americká historička a spisovateľka, ktorá radila bývalému prezidentovi Ronaldovi Reaganovi v posledných rokoch studenej vojny ako postupovať pri summitových rokovaniach so Sovietskym zväzom . Osobitne pri chápaní duše ťažko skúšaných Rusov a ich vôli žiť v mieri.
Jej kniha Land of the Firebird: The Beauty of Old Russia (Krajina ohnivého vtáka: Krása starého Ruska) pomáhala preklenúť bariéry, ktoré vznikli medzi USA a ZSSR v časoch antikokmunistickej hystérie po 2.sv. vojne. Bez jej osobného vkladu by sa dejiny studenej vojny vyvíjali podľa celkom iného scenáru.
O.i. pripomínala Reaganovi vtedajšie ruské reálie, osobitne ruskú kultúru, ale tiež anekdoty , napr. príslovie „doveryai, no proveryai“, čo znamená „dôveruj, ale preveruj“. Ten ho potom často používal pri diskusiách s Michailom Gorbačovom o jadrovom odzbrojení.
Suzanne Massie je príkladom toho ako môže jeden človek, len čarom svoje osobnosti prispieť k zmene dejín k lepšiemu. Nie je preto náhodou, že sa jej v dnešnom Rusku dáva prívlastok HRDINA.
Suzanne Massie sa na sklonku svojho života, ako prejav svojho protestu voči politike Západu voči súčasnému Rusku presťahovala do Petrohradu. Tam požiadala o udelenie ruského občianstva.
Veľavravné!
Blog “Konšpiračné spomienky a úvahy” napísal a editoval PhDr. Milan Kožiak
Pripoňme si symboliku tohto dňa, ktorý je nielen dňom vesmírnej rovnováhy medzi dňom a nocou na našej planéte, ale aj dňom symbolizujcim nekonečný boj medzi svetlom a tmou, medzi dobrom a zlom, medzi slobodou a otroctvom.
Facebook aj Instagram nás špehujú, tvrdí Edward Snowden
Tieto slová odzneli na koncerte Jeana Michela Jarra v Bratislave (marec 2016), ale napr. aj v Seattli (2018) ako prológ k jeho prekrásnej skladbe Equinoxe 7.
“Každý kto pomáha chrániť slobodu a demokraciu si zaslúži našu vďaku.
Edward Snowden tak urobil s vlastným osobným rizikom. Je čas postaviť sa za neho. Prosím zdieľajte.
Ďakujem.”
Jean Michel Jarre
Petíciu organizovanú Amnesty International podpísalo v roku 2016 sedemdesiat miliónov obyvateľov planéty. Bez úspechu.
Pripomeňme a opakujme si slová Edwarda Snowdena, ktoré nám adresuje z azylu do ktorého sa uchýlil v roku 2013.
“Technológie môže skutočne ohroziť naše súkromie. Otázkou je, prečo sú naše súkromné údaje prenášané online, alebo prečo sa naše súkromné údaje ukladajú do cudzích zariadení? Prečo sa nestaráte o právo na súkromie? Pretože nemáte čo skrývať? To je však niečo celkom iné. Akoby ste povedali, že sa nestaráte o slobodu prejavu, pretože nemáte čo povedať. Je to hlboko antisociálny postoj, pretože práva nie sú len individuálne, ale aj kolektívne a to, čo pre teba dnes nemusí mať hodnotu, môže mať hodnotu pre iných, pre celú populáciu, pre všetkých ľudí, pre celý náš spôsob života zajtra, a ak sa za to nepostavíš, potom kto? A keď sa k tomu neprihlásite vy, kto potom?! “
Bratislava, Slovensko 2024
Viaceré zverejnené informácie nasvedčujú tomu, že dnes dochádza aj na Slovensku k takému masívnemu a nelegálnemu získavaniu osobných údajov a sledovaniu iných ľudí, že súčasná pandémia je len slabým odvarom potencionálneho ohrozenia ľudských práv, slobody a demokracie. Vojna policajných štruktúr a tajných služieb, v ktorej “každý sleduje a odpočúva každého” je neklamným znakom, že sme sa ocitli na prahu obrovskej civilizačnej krízy. Máme šancu to ešte zmeniť!? …, alebo je nám to “šuma fuk”?
hudba Jean Michella Jarra znela na Slovensku už v roku 1987
Žanna Vladimírovna Bičevská (Zhanna Bichevskaya) je významná ruská speváčka a folková hudobníčka s poľskými koreňmi a s modrou krvou. Narodila sa v Moskve a v roku 1971 absolvovala Moskovskú školu múzických umení. V 70. rokoch začala spievať ruské ľudové piesne a balady. Jej repertoár tvoria aj zhudobnené texty ruských básnikov. V 80. a začiatkom 90. rokov začali mať piesne Žanny Bičevskej viac politické, pronárodné a duchovné zameranie. Nahrala sériu sugestívnych vlasteneckých, monarchistických a náboženských piesní, sériu piesní o dôstojníkoch Bielej gardy a tiež piesne venované romanovským svätým mučeníkom. Príklon Bičevskej k pravosláviu a nostalgii za cárským Ruskom vyvolal mnoho polemík. Viaceré jej verejné vystúpenia v konzervatívnom a protizápadnom duchu rovnako vyvolali v Rusku nadšené, ale aj rozpačité reakcie.
Jej vzorom bol Bulat Okudžava, z ktorého repertoáru prevzala viacero skladieb. Sama svoj štýl sama pomenovala ako „ruský country–folk“. Úspešne vystúpila napr. v parížskej Olympii, kde ju porovnávali s Joan Baezovou voči čomu sa ohradila. Koncertovala tiež v Československu, napr. na festivale Porta, aj v ČT.
Zhanna Bichevskaya
Это было давно: Лет семнадцать назад, Вёз я девушку трактом почтовым. Круглолица, бела, Словно тополь стройна, И покрыта платочком шелковым.
Попросила она, Чтобы песню ей спел, Я запел, и она подхватила. А кругом тишина, Только я да она, И луна так лукаво светила.
Вдруг казачий разъезд Перерезал нам путь, Тройка быстрая вкопана встала. Кто-то выстрелил вдруг Прямо в девичью грудь, И она, как цветочек, завяла.
Перед смертью она Признавалася мне: “От жандармов я нынче бежала, Но злодейка-судьба Здесь настигла меня” – И навеки она замолчала.
Там, вдали за рекой Холм высокий стоит, Холм высокий, поросший травою. А под этим холмом Крепко девица спит, Что взяла мою песню с собою.
По диким степям Забайкалья,
Где золото роют в горах,
Бродяга, судьбу проклиная,
Тащился с сумой на плечах.
Бежал из тюрьмы темной ночью,
В тюрьме он за правду страдал.
Идти дальше нет уже мочи –
Пред ним расстилался Байкал.
Бродяга к Байкалу подходит,
Рыбацкую лодку берет
И грустную песню заводит,
Про Родину что-то поёт.
Бродяга Байкал переехал,
Навстречу родимая мать.
«Ах, здравствуй, ах, здравствуй, родная,
Здоров ли отец мой и брат?»
«Отец твой давно уж в могиле,
Землею засыпан лежит,
А брат твой давно уж в Сибири,
Давно кандалами гремит».
По Дону гуляет казак молодой,
А дева там плачет над быстрой рекой.
О чём дева плачешь, о чём Слёзы льешь?
Ах, как мне не плакать, слёз горьких не лить?
Когда молодою к цыганке пошла,
Цыганка гадала, за ручку брала.
Сказала, утонешь в день свадьбы своей
А милый мой тешит, чтоб не верила ей.
Зовёт он венчаться, он выстроил мост,
Он выстроил мост, да на тысячу вёрст.
Вот слышу, послышу мосточки гудут
Наверно, наверно невесту везут.
Вот конь, спотыкнулся и сшибся с моста.
Невеста упала в круты берега.
Во-первых, вскричала: “Прощай, мать, отец”,
Во-вторых, вскричала: “Прощай, белый свет”,
А в третьих, вскричала: “Прощай, милый мой,
Наверно, наверно, не жить нам с тобой”.
По Дону гуляет казак молодой,
А дева, а дева под мутной водой.
Пока земля еще вертится, Пока еще ярок свет, Господи, дай же Ты каждому Чего у него нет: Умному дай голову, Трусливому дай коня, Дай счастливому денег И не забудь про меня.
Пока землья еще вертится Господи, Твоя власть – Дай рвущемуся к власти Навластвоватся власть. Дай передышку щедрому . Хоть до исхода дня. Каину дай раскаянье И не забудь про меня.
Я знаю, Ты все умеешь, Я верую в мудрость Твою, Как верит солдат убитый, Что он проживает в раю; Как верит каждое ухо Тихим речам Твоим Как веруем и мы сами, Не ведая, что творим.
Господи, мой Боже Зеленоглазый мой, Пока земля еще вертится, И ето ей странно самой, Пока еще хватает Времени и огня – Дай же Ты всем понемногу И не забудь про меня.
стихи Булата Окуджавы
О Володе Высоцком я песню придумать решил: Вот еще одному не вернуться домой из похода Говорят, что грешил, что не к сроку свечу затушил … Как умел, так и жил, а безгрешных не знает природа.
Ненадолго разлука, всего лишь на миг, а потом Отправляться и нам по следам по его по горячим. Пусть кружит над Москвою орхипший его баритон, Ну а мы вместе с ним посмеемся и вместе поплачем
О Володе Высоцком я песню придумать хотел, Но дрожала рука и мотив со стихом не сходился… Белый аист московский на белое небо взлетел, Черный аист московский на черную землю спустился
