Možnosti heterosugescie v autogénnom tréningu
Stále dostupnejšie technické prostriedky umožňujú takmer dokonalý záznam a reprodukciu zvuku. Celkom zákonite sa začali využívať nielen v muzikoterapii, ale aj pri nácviku autogénneho tréningu (AT).
Jeho autor, J.H. Schultz dlho zotrvával na stanovisku, že AT je funkčný a účinný len ako autosugestívna metóda. Pod vplyvom technického rozvoja však už roku 1969 urobil istý ústupok, keď v návode k cvičeniu AT odporúča využitie heterosugescie ako pomôcky, dokonca v podobe nahrávky na gramoplatni autora G. Steawena. Dodával však, že len pri nácviku pod vedením odborného lekára.
H. Lindemann (1975) sa však i naďalej striktne pridržiava pôvodnej Schultzovej koncepcie a zastáva názor, že cvičiteľ AT má vystupovať len v roli inštruktora a konzultanta. Uprednostňuje autosugestívny výcvik, pretože vraj heterosugestívne vyvolané pocit, napr. zážitok tiaže, tepla, atď., vedú pri domácich cvičeniach k sklamaniu a ťažšie sa daria.
Iní, napr. A. Katzenstein zastavajú názor, že raz objavený zážitok pomocou heterosugescie urýchľuje a uľahčuje i domáci nácvik. Dobré skúsenosti v tomto smere uvádzajú napr. Kleinsorge, Klumbies, Panov i ďalší.
Výskum M. Bouchala, M. Kuklety, M. Robeše a Z. Sekaninovej (1975) preukázal, že výsledky simultánneho, súčasného nácviku jednotlivých cvikov AT a nácviku sukcesívneho, t. j. klasického a postupného, sa pri analogickej dobe trvania nácviku nelíšili.
Modifikácie AT došli v priebehu rokov tak ďaleko, že v praxi niektorých zdravotníckych zariadení je s úspechom realizované tzv. globálne poňatie AT. Jeho podstata spočíva v tom, že všetkých 6 prvkov je aplikovaných počas jedného cvičenia, bez ohľadu na to, či je cvičiaci začiatočník, alebo pokročilý. Míček (1984). Domnievame sa však, že takéto skracovanie a urýchľovanie výcviku AT je vhodné iba v stacionárnych podmienkach a mal by spočívať v kombinácii dvoch individuálnych autosugestívnych cvičení a jedného heterotréningu, s možnosťou konzultácie s cvičiteľom.
V tejto súvislosti vznikali viaceré otázky, do akej miery je cesta skracovania a urýchľovania výcviku reálna a v širšej miere použiteľná. U nás, už v rokoch 1968 – 1969 urobili v tomto smere experiment S.Kratochvíl a M. Štohanzlová, tiež S. Kratochvíl s I. Pláňavom, ktorí viedli nácvik AT prostredníctvom rozhlasu. Výsledky zhrnuli v tom zmysle, že 81% cvičiacich rozhlasových poslucháčov, bolo schopných cítiť aspoň v miernom stupni (53% úplne a silno) jednotlivé pocity už pri prvej heterosugescii. Uvedení autori konštatovali, že takéto osvojovanie aspoň elementárnych cvikov AT (v spojení s domácimi cvičeniami a kontrolnou korešpondenciou – zasielanie záznamov z domácich cvičení) možno považovať za vhodnú formu sprístupnenia AT verejnosti a za nádejný podporný faktor mentálnej hygieny.
Od týchto modifikácií bol už len krok k vyžívaniu AT pomocou magnetofónov. V prevažnej väčšine sa k tomu využívali miere dve verzie; denná a predspánková. Na stacionároch je záznam šírený rozhlasom po drôte, alebo pri skupinovom výcviku – z magnetofónov s primeranou kvalitou a intenzitou reprodukcie.
To vedie k položeniu niektorých zásadnejších otázok týkajúcich sa nielen osobného a osobnostného prístupu k pacientovi a ku klientovi, ale aj situačných premenných a účinnosti heterosugescií pomocou technických zariadení, v porovnaní s priamymi sugesciami.
Podľa Hoskovca (1970) viacerí zahraniční autori, vychádzajúc z klinických skúseností uvádzajú, že sugestívny hlasový prejav zaznamenaný na magnetofónovej páske pôsobí podobne ako bezprostredné sugescie. Výskumná práca J. Hoskovca, D. Svorada a O. Lanca preukázala, že takto reprodukované sugescie pôsobia rovnako ako sugescie priame.
Napriek tomu, už citovaní autori Kleinsorge a Klumbies tvrdili, že vplyv reprodukovaných sugescií je účinný len vtedy ak sa sugestátor a recipient osobne poznajú. Overiť toto stanovisko sa podujali S.Kratochvíl a Schauerová (1968). Ich experiment spočíval v obrátenom poradí prezentácie sugescií. Teda najprv boli probantom prehrané sugescie z magnetofónu a len potom došlo k osobnému kontaktu so sugestátorom a priamym sugesciám. Výsledok ich pokusu nedovolil zamietnuť nulovú hypotézu, čo svedčí pre predpoklad, že je ľahostajné, či hlas sugestátora vychádza z magnetofónu, alebo pochádza od prítomnej osoby. Za predpokladu, že hlavné charakteristiky prednesu, t. j. tempo, intonácia reči sú primerané a rovnaké. Je vhodné uviesť, že k tým istým, možno trochu prekvapivým a diskutabilným záverom došli nezávisle, o niečo neskôr aj americkí výskumníci T.X. Barber a D. S. Calverey (1974).
