Dôsledkom – empirických aj výskumne overených poznatkov, uvedených v predchádzajúcej záložke „Možnosti heterosugescie v autogénnom tréningu“ bolo, že vplyvu osobnosti pri prezentácii sugescií sa začala pripisovať iná rola ako v minulosti. Predstava o nutnosti zvláštneho vzhľadu, alebo sily v bola takmer celkom opustená. Ukázalo sa, že popri situačných činiteľoch, najmä pokojnom prostredí, pohodlnej polohe a pod. je najdôležitejším činiteľom spôsob prednesu sugescií. Je potrebné, aby tieto boli vyslovované s pokojnou istotou a primerane vyjadrovali presvedčenie, že sa obsah sugerovaného uskutoční. Spôsob môže byť materinský i autoritatívny. Jednoduché inštruovanie má signifikantne nižší účinok. Je vhodné len na začiatku celého postupu.
V prípade PSYCHOBALZAMU má textová predloha celkom prozaickú kompozíciu s osobitným slohom, vymykajúcim sa z rámca umeleckého či vecného štýlu. Ide o tzv. sugestívny štýl, apelujúci viac na emócie a obrazotvornosť ako na racionálnu zložku vedomia.
Jeho výrazové prostriedky využívajú síce prvky básnického jazyka (rovnozvučnosť, synonymické výrazy, prirovnania, metonýmie a ďalšie), nie však za účelom umeleckého vyjadrenia citu, nálady či myšlienky, ale za účelom ovplyvnenia psychického stavu recipienta v mimovedomej, alebo len čiastočne vedomej rovine je psychickej aktivity.
Sugestívnosť prednesu kládla mimoriadne nároky na vlastné citové preladenie interpreta a zvnútornenie role terapeuta. Tiež na precízne vypracovanie vetnej intonácie, frázovanie a vokalizácie jednotlivých ťažiskových sugescií.
Uvedené nároky sú čiastočne v kontradikcii s vyššie uvedeným stanoviskom, že osobnosť sugestátora nie je dôležitá.
V úvode je prednes jednoduchý, inštruujúci, neskôr zhovievavo vysvetľujúci, z časti poetizujúci až imaginatívny. V závere skoro permisívny až ospalý. Prednes relaxačného textu je adekvátny hudbe, ktorej tempo s plynutím jednotlivých sekvencií klesá v oblúku andante, adagio, largo.
V tejto praxou overenej koncepcii hudobno-slovnej relaxácii znie hudba v pozadí. Jej funkcia je sekundárna. To však neznamená je druhoradosť. Jej poslaním je hudobne dokresliť a dopĺňať prednes relaxačného textu. Je výber a úprava by mali, popri formálne ilustratívnej funkcií tiež tlmočiť psychologický podtext prehlbujúci uvoľnenie a vyvolávať, vyššie popísaný blok v medzerených asociácií.
Túto úlohu môže splniť, ak jej harmonicky vyrovnaná línia pôsobí na väčšinu potenciálnych poslucháčov ako príjemné „zvukové pole“ a nebudú si uvedomovať jej formu ani obsah.
Základným kritériom výberu hudobných skladieb a výňatkov bol preto muzikoterapeutický „izoprincíp“ vyjadrujúci potrebu takej zostavy hudobných, ktoré v úvode zostavy korešpondujú s predpokladaným negatívnym psychickým rozpoložením poslucháča, trápiaceho sa ťažkosťami pri zaspávaní. V strednej časti toto rozpoloženie neutralizujú a v závere prehĺbia spánkové uvoľnenie. Krátka úvodná časť, ktorá rezonuje s disharmonickým psychickým rozpoložením potenciálneho poslucháča môže, pri náhodnom počúvaní nahrávky vyvolávať primerané odozvy. Až po nej nasleduje výber skladieb a výňatkov s príjemnou melodikou, upokojujúcim, neskôr až tlmiacim účinkom. Takýto účinok vyvoláva predovšetkým pravidelný a pokojne plynúci rytmus, zmierňujúce až pomalé tempo a citlivý prenos dynamiky z jednej skladby do druhej.
Za najvyhovujúcejšie sú v tomto zmysle považované diela z hudobného baroka a klasicizmu, prípadne i pokojné imaginatívne časti impresionistických diel.
Slovný prednes bol nahrávaný samostatne a nezávisle na hudobnom podklade. To umožnilo je postsynchronizáciu s vybranými hudobnými skladbami. Tie boli spätne rovnako stvárňované a upravované primerane slovnému prednesu a so zreteľom na hudobno-slovný kontrapunkt, najmä v závere jednotlivých sekvencií.
