Synergia účinku hudby a slova

Pri tvorbe Psychobalzamu boli základné kompozičné princípy hudby a slova podobné umeleckým žánrom (opera, opereta, muzikál). Odlišný však bol ich obsah, spôsob spracovania a samozrejme cieľ.

Podstata hlavného psychofyziologického účinku spojenia hudby a slova spočíva, v zmiernení vplyvu vmedzerených asociácií a negatívnych emócií poslucháča. Tieto vmedzerené asociácie predstavujú rôzne rušivé myšlienky, predstavy, spomienky, obavy, neistota, alebo aj pociťovanie bolesti. V mnohých prípadoch výskumného, experimentálneho overovania, dochádzalo pri optimálnom hudobno-slovnom kontrapunkte až ich blokovaniu.

Na tomto, z terapeutického hľadiska cennom blokovaní negatívnych, rušivých asociácií a emócií ma rozhodujúci podiel vhodná hudba. Táto zasahuje primárne podkôrové centrá a viac pravú mozgovú hemisféru ako ľavú. Stimuluje v nich príjemné utlmujúce pocity. Ktoré následne znižujú aktivitu šedej kôry mozgovej, čím ju pripravujú na prijatie ďalších súbežne znejúcich zvukových signálov, najme reči. Týmto spôsobom sa vytvára možnosť účinného globálneho ovplyvnenia “zasiahnutia“ oboch hemisfér a viacerých vrstiev mozgu a psychicky človeka.

Masívnosť súčasného pôsobenia hudby a slova sa prejavuje efektom synergie, ktorý nemožno považovať len za lineárny súčet dvoch činiteľov. Mnohokrát opakované merania poklesu aktivačnej úrovne organizmu človeka, poklesu jeho neuropsychickej tenzie pri vývoji Psychobalzamu to objektívne preukázali. Efekt účinku ich synergie (súzvuku) bol až o 200 % výraznejší ako tomu bolo len pri prednese štandardnej predlohy samotných predspánkových sugescií, alebo pri po počúvaní podkladovej predspánkovej hudby.

Veľmi podobné výsledky boli zaznamenané i pri aktivizačných verziách hudobno-slovných metód, vyvinutých pre potreby vrcholových športovcov.

Uvedené konštatovanie sa opierajú o objektívne merania bioelektrickej aktivity, prostredníctvom kožno-galvanického reflexu, ktorého pokles  nie je ovplyvniteľný vôľou.

Názorne to potvrdzuje typický grafický záznam časového priebehu bioelektrickej reakcie probantov:

A/ zápis pri čítaní emotívne neutrálneho textu  B/ zápis relaxácie pri počúvaní samostatnej slovnej predlohy (interpret K. Machata) C/ zápis relaxácie pri počúvaní kompletnej hudobno-slovnej kompozície

Zreteľné „vygumovanie“ vmedzerených asociácií, prejavujúcich sa ako „kostrbatá“ krivka, vytvorilo priestor pre účinnejší vplyv súbežne znejúcich terapeutických sugescií. Ich forma a obsah sú podmienené stupňom výcviku a cieľom autogénneho tréningu. Môže to byť len dosiahnutie hlbokého uvoľnenia, zameraného na rýchle zotavenie, plynulý a neprerušovaný spánok, ale aj na posilnenie sebadôvery, rozvážnosti, chuti k aktivite, či na odvykanie nejakého zlozvyku.

Dostupné pokusy o spájanie hudby a slovných sugescií u nás i zahraničí (napr. v Nemecku, Švédsku, či  v Poľsku) bilo v čase vývoja Psychobalzamu poznamenané nižšou kvalitou nahrávok a nie vždy profesionálnou úrovňou interpretácie (prednesu). Interpretmi slovných sugescií boli totiž skoro vždy samotní lekári alebo psychológovia. Títo  síce mali mnohoročné praktické skúsenosti a istú rutinu v danej oblasti, ale aj neprimerané hlasové dispozície a malú „zručnosť“ v práci s hlasom pred mikrofónom. Uvedené nemusí byť nedostatkom v bezprostrednom kontakte s klientom, pacientom v ambulancii, rozhodne však znižuje účinnosť prejavu určenom širšej verejnosti.

Predovšetkým z tohto dôvodu sme najskôr experimentálne nahradili hlas odborníkov hlasmi profesionálnych hercov, ktorí interpretovali štandardnú predlohu relaxačného textu. Zámer vybrať hercov s „darom“ hlasu“  a mimoriadnymi interpretačnými schopnosťami sa ukázal realizovateľný už po prvých skúškach, spojených s ich odbornou konzultačnou prípravou, vrátane vlastného nácviku autogénneho tréningu. Správnosť tohto postupu, ktorý mohol vyvolať v odborných kruhoch diskusiu sa potvrdila ohlasom poslucháčov slovenského rozhlasu na experimentálne vysielanie prípravných nahrávok určených pôvodne pre letcov a vrcholových športovcov.

V daných súvislostiach je potrebné, pre prípady oponentúry takýchto projektov uviesť aj niektoré ďalšie, celkom prekvapivé  výskumné poznatky, týkajúce sa porovnania účinku priamych a reprodukovaných sugescií a využívania možností heterosugescie v autogénnom tréningu.

Možnosti heterosugescie v autogénnom tréningu

Stále dostupnejšie technické prostriedky umožňujú takmer dokonalý záznam a reprodukciu zvuku.  Celkom zákonite sa začali využívať nielen v muzikoterapii, ale aj pri nácviku autogénneho tréningu (AT).

Jeho autor, J.H. Schultz dlho zotrvával na stanovisku, že AT je funkčný a účinný len ako autosugestívna metóda. Pod vplyvom technického rozvoja však  už roku 1969 urobil istý ústupok, keď v návode k cvičeniu AT odporúča využitie heterosugescie ako pomôcky, dokonca v podobe nahrávky na gramoplatni autora G. Steawena. Dodával však, že len pri nácviku pod vedením odborného lekára.

H. Lindemann (1975) sa však i naďalej striktne pridržiava pôvodnej Schultzovej koncepcie a zastáva názor, že cvičiteľ AT má vystupovať len v roli inštruktora a konzultanta. Uprednostňuje autosugestívny výcvik, pretože vraj heterosugestívne vyvolané pocit, napr. zážitok tiaže, tepla, atď., vedú pri domácich cvičeniach k sklamaniu a ťažšie sa daria.

Iní, napr. A. Katzenstein zastavajú názor, že raz objavený zážitok pomocou heterosugescie urýchľuje a uľahčuje i domáci nácvik. Dobré skúsenosti v tomto smere uvádzajú napr. Kleinsorge, Klumbies, Panov i ďalší.

Výskum M. Bouchala, M. Kuklety, M. Robeše a Z. Sekaninovej (1975) preukázal, že výsledky simultánneho, súčasného nácviku jednotlivých cvikov AT a nácviku sukcesívneho, t. j. klasického a postupného, sa pri analogickej dobe trvania nácviku nelíšili.

Modifikácie AT došli v priebehu rokov tak ďaleko, že v praxi niektorých zdravotníckych zariadení je s úspechom  realizované tzv. globálne poňatie AT. Jeho podstata spočíva v tom, že všetkých 6 prvkov je aplikovaných počas jedného cvičenia, bez ohľadu na to, či je cvičiaci začiatočník, alebo pokročilý. Míček (1984). Domnievame sa však, že takéto skracovanie a urýchľovanie výcviku AT je vhodné iba v stacionárnych podmienkach a mal by spočívať v kombinácii dvoch individuálnych autosugestívnych cvičení a jedného heterotréningu, s možnosťou konzultácie s cvičiteľom.

V tejto súvislosti vznikali viaceré otázky, do akej miery je cesta skracovania a urýchľovania výcviku reálna a v širšej miere použiteľná. U nás, už v rokoch 1968 – 1969 urobili v tomto smere experiment S.Kratochvíl a M. Štohanzlová, tiež  S. Kratochvíl s I. Pláňavom, ktorí viedli nácvik AT prostredníctvom rozhlasu. Výsledky zhrnuli v tom zmysle, že 81% cvičiacich rozhlasových poslucháčov, bolo schopných cítiť aspoň v miernom stupni (53% úplne a silno) jednotlivé pocity už pri prvej heterosugescii. Uvedení autori konštatovali, že takéto osvojovanie aspoň elementárnych cvikov AT (v spojení s domácimi cvičeniami a kontrolnou korešpondenciou – zasielanie záznamov z domácich cvičení) možno považovať za vhodnú formu sprístupnenia AT verejnosti a za nádejný podporný faktor mentálnej hygieny.

Od týchto modifikácií bol už len krok k vyžívaniu  AT pomocou magnetofónov. V prevažnej väčšine sa k tomu využívali miere dve verzie; denná a predspánková. Na stacionároch je záznam šírený rozhlasom po drôte, alebo pri skupinovom výcviku – z magnetofónov s primeranou kvalitou a intenzitou reprodukcie.

To vedie k položeniu niektorých zásadnejších otázok týkajúcich sa  nielen osobného a osobnostného prístupu k pacientovi a ku klientovi, ale aj situačných premenných a účinnosti heterosugescií pomocou technických zariadení, v porovnaní s priamymi sugesciami.

Podľa Hoskovca (1970) viacerí zahraniční autori, vychádzajúc z klinických skúseností uvádzajú, že sugestívny hlasový prejav zaznamenaný na magnetofónovej páske pôsobí podobne ako bezprostredné sugescie. Výskumná práca J. Hoskovca, D. Svorada a O. Lanca preukázala, že takto reprodukované sugescie pôsobia rovnako ako sugescie priame.

Napriek tomu, už citovaní autori Kleinsorge a Klumbies tvrdili, že vplyv reprodukovaných sugescií  je účinný len vtedy ak sa  sugestátor a recipient osobne poznajú. Overiť toto stanovisko sa podujali S.Kratochvíl a Schauerová (1968). Ich experiment spočíval v obrátenom poradí prezentácie sugescií. Teda najprv boli probantom prehrané sugescie z magnetofónu a len potom došlo k osobnému kontaktu so sugestátorom a priamym  sugesciám. Výsledok ich pokusu nedovolil zamietnuť nulovú hypotézu, čo svedčí pre predpoklad, že je ľahostajné, či hlas sugestátora vychádza z magnetofónu, alebo pochádza od prítomnej osoby. Za predpokladu, že hlavné charakteristiky prednesu, t. j. tempo, intonácia reči sú primerané a rovnaké. Je vhodné uviesť, že k tým istým, možno trochu prekvapivým a diskutabilným záverom došli nezávisle, o niečo neskôr aj americkí výskumníci T.X. Barber a D. S. Calverey (1974).