Zomrel Prof.PhDr. Damián Kováč, DrSc. zakladajúca osobnosť psychológie ako modernej vedy na Slovensku.
Moje posledné stretnutie s pánom profesorom na návšteve v jeho penzióne – spolu s Emilom Komárikom – takto pred rokom. Koľko plánov, koľko tém, koľko múdrosti ste nám vtedy darovali.
Ďakujem Vám za podporu, ochranu, pomoc, láskavé vedenie, za tú “hviezdu na nebi”, ktorou ste sa stali už pri našom prvom stretnutí na Ústave experimentálnej psychológie SAV ešte v roku 1972.
Príhovor Damiána Kováča pri príležitosti stého výročia narodenia nestora modernej psychológie na Slovensku prof. Antona Jurovského
“Narodil sa 3. augusta 1929 v Nižnom Slavkove. V roku 1952 absolvoval ako jeden medzi prvými na Slovensku vysokoškolské štúdium v odbore psychológia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Hneď po štúdiách nastúpil na vtedajšie Psychologické oddelenie Filozofického ústavu SAV, ktoré sa neskôr pretransformovalo na Ústav experimentálnej psychológie SAV. V rokoch 1960 až 1991 pôsobil na ústave vo funkcii riaditeľa (spolu vyše 31 rokov). V rokoch 1982 až 1986 bol členom Predsedníctva SAV, pôsobil ako predseda Vedeckého kolégia SAV pre psychológiu a pedagogiku (1978 – 1990), predseda Slovenskej psychologickej spoločnosti pri SAV (1978 – 1983) a predseda Československej psychologickej spoločnosti pri ČSAV (1978 – 1985). V 60. rokoch založil svojho času jediný karentovaný psychologický časopis východnej Európy Studia Psychologica, v ktorom zastával úlohu hlavného redaktora do roku 2008. Úspešným činom bolo tiež iniciovanie a organizovanie Stretnutí psychológov podunajských krajín, ktoré boli príležitosťou nielen pre slovenskú, ale aj pre celú východoeurópsku psychologickú komunitu stretnúť sa s kolegami z druhej strany železnej opony. Na ústave pôsobil ako vedecký pracovník až do roku 2010, neskôr ako emeritný vedecký pracovník.
Vedecký záujem profesora Kováča
sa sústreďoval najmä na oblasť vnímania, pamäti, psychomotoriky, viacjazyčnosti, laterality. Dôležitým bol tiež jeho podiel na rozvoji metodológie psychológie, všeobecnej psychológie, histórie psychológie, environmentálnej psychológie a tém kvality života. Je zakladateľom Bratislavskej školy experimentálnej psychológie uznávanej aj v zahraničí, vytvoril integračnú mezoteóriu osobnosti a transkulturálny model kvality života. Riešil množstvo domácich aj medzinárodných projektov. Za svoju vedeckú kariéru prednášal na mnohých domácich aj zahraničných univerzitách a vyškolil 33 doktorandov.
Svojím vedeckým nasadením a nadšením pre výskumnú aj organizačnú prácu sa nezmazateľne zapísal do histórie slovenskej psychológie. Kolegovia si ho budú pamätať najmä pre jeho hlbokú angažovanosť pre psychológiu ako vedu, vynikajúce rétorické schopnosti a neutíchajúci životný elán.
OCENENIE PRI PRÍLEŽITOSTI JUBILEJNÉHO X. KONGRESU EURÓPSKEJ ASOCIÁCIE PSYCHOLÓGOV PRÁCE A ORGANIZÁCIE (EAWOP) za celoživotné zásluhy o rozvoj psychológie práce na Slovensku,
Ocenenie odvzdáva vtedajší podpredseda vlády a minister práce a sociálnych vecí Českej republiky, Vladimír ŠPIDLA. Praha 2001
Blog napísal a editorsky zostavil PhDr. Milan Kožiak
Doc. PhDr. Eva Jaššová. PhD. bola nielen známou psychologičkou, slovenskou novinárkou, mediálnou odborníčkou a politologičkou., ale – čo vie asi málokto – aj poetkou.
* 1954 – † 15. marec 2014, Komjatice
Pred siedmimi rokmi sa vrátila do sveta éterických bytostí, ktoré nazývame anjelmi.
Takúto si ju pamätám.
spomienkový medailón
Málo známe okolnosti začiatkov jej pôsobenia na tejto planéte.
Jedného dňa , takto z jari v roku 1980 ktosi placho zaklopal na dvere Psychologického pracoviska ČsRo na Slovensku v Bratislave. Sotva som to klopanie začul. Pred nimi stálo krehké dievča, ktorého prvá veta, ešte pred vstupom do miestnosti znela: “Rada by som … , chcela by som …, u vás pracovať.”
“Som bez práce. Počula som vás v rádiu, …. . Myslím, že by sme si rozumeli.”
To bola priama reč. Zaujala ma hneď na začiatku. Usadil som ju aby mi rozpovedala svoj príbeh:
Ako čerstvá absolventka štúdia psychológie na FFUK v Bratislave začala pracovať ako detská psychologička v Domove pre deti s nariadenou ústavnou starostlivosťou od narodenia až do dospelosti, prevažne s ľahkým mentálnym postihnutím. Ten Domov sa nachádzal v jednej z najdlhších dolín Slovenska – tam kde „líšky dávajú dobrú noc a medvede oberajú spolu s vami lesné plody“.
Hladujúce deti.
Zakrátko po nástupe zistila, že deti tam hladujú a personál si v plných taškách odnášal domov “rezne so zemiakovým šalátom”. Opakovane!
“Musela som sa ozvať!” Začala písať žiadosti o vykonanie kontrôl kde sa vtedy dalo, ale odozva “žiadna”. Dôsledkom bolo, že sa stala viac ako nepohodlnou. Vtedy sa rozhodla napísať rovno Gustávovi Husákovi, vtedajšiemu prezidentovi ČSSR a Generálnemu tajomníkovi ÚV KSČ. Ten dal akýsi pokyn a pomery sa vraj zlepšili, ale tí “ľudia” tam zostali. Eva tam vydržala dva roky.
Ktosi jej poradil, aby zmenila pôsobisko. “Po vzájomnej dohode s vedením ústavu” a so slzami v očiach opustených detí sa rozlúčila a zjavila sa pred mojími dverami. Nie som si istý či neprišla aj s kufrom rovno zo železničnej stanice,
Ten “ktosi” však nebol hocikto. To som pochopiteľne nemohol tušiť. Na prekvapenie sa môj návrh zamestnať ju, zrejme vopred informovanému kádrovo personálnemu námestníkovi zapáčil a bleskovo ho realizoval. Ani nie za týždeň som mal novú kolegyňu. Bolo to v roku 1980.
Eva sa od prvého dňa s odhodlaním pustila do knihy, ktorú mala rozpísanú spoločne s kolegom, vtedy ešte docentom Mironom Zelinom.
Nechával som jej dosť priestoru na písanie tejto knihy, v ktorej som videl prínos aj pre jej ďalšie lektorské pôsobenie v rozhlase. Popri tom ju postupne zasväcoval do psychológie práce a samotnej činnosti pracoviska. Niekedy to bolo trochu komplikované, pretože jej špecializáciou bola detská psychológia. Občasné konzultačné návštevy kolegu Mirona Zelinu na pracovisku som preto vnímal ako obohacujúce a inšpirujúce.
PSYCHOBALZAM A OLYMPIÁDA
Intenzívne som vtedy trénoval redaktorov, moderátorov v autogénnom tréningu a robil experimenty s jeho hudobno-slovnými modifikáciami. Blížila sa Letná olympiáda v Moskve (198O) a tak sa s požehnaním vedenia rozhlasu ozvali ľudia z Československého zväzu telesnej výchovy a požiadali nás o psychologickú prípravu vrcholových športovcov. Pracovisko začali navštevovať nielen špičkoví športovci, ale aj takí majstri slova akými boli Karol Machata a Ladislav Chudík, ktorí prepožičali magnetofónovým nahrávkam svoje hlasy. To Evu zaujalo a pomáhalo “preladiť sa” na psychológiu práce s dospelými. K svojmu pôvodnému zameraniu však vždy inklinovala.
Po olympiáde záujem verejnosti i odborných kruhov o našu prácu narastal, čo prinieslo aj celkom neočakávaný efekty.
EFEKTY ÚSPECHU
Po tom čo hudobné vydavateľstvo OPUS vydalo kazety PSYCHOBALZAM v slovenčine a češtine začali prichádzať listy nielen od radových občanov, ale aj odborníkov, lekárov, psychológov, liečebných a špeciálnych pedagógov. V jednom z nich napísala primárka oddelenia Detskéj traumatológie a popálením, Thomayerovej nemocnice v Prahe, že deti, ktoré musia dlho a pokojne polohovať reagujú na uspávací Psychobalzam určený dospelým lepšie ako na rozprávky. Priamo apelovala aby sme čím skôr “vyrobili” aj detský psychobalzam. To Evu oslovilo a začala sa viac venovať tejto téme.
Ten ďaší efekt už taký príjemný nebol. Dozvedel som sa o ňom až “post faktum” od samotnej Evy. Ten “ktosi” čo držal nad ňou ochranné krídlo naozaj nebol hocikto. Bol to jej snaživý strýko, vtedajší ideologický tajomník na ÚV KSS. Pri jednom rodinnom stretnutí dospel k poznaniu, že jeho neteri stolička asistentky na psychologickom pracovisku príliš nesvedčí a rozhodol sa povýšiť ju. Neznalý pomerov však stroskotal na postoji vedenia rozhlasu a aj čestnom a statočnom postoji samotnej Evy, ktorá odmietla využiť takú príležitosť “nahradiť ma” vo funkcii podnikového psychológa ČsRo. Rozhlasoví súdruhovia vtedy porozmýšľali ako to urobiť aby ” vlk zostal sýty a baran celý”. Navrhli jej miesto redaktorky v Hlavnej redakcii vysielania pre deti a mládež.
Eva to s úľavou prijala .
Tak sa začala jej úspešná cesta redaktorky a moderátorky. Od samého začiatku udivovala svojími projektami a ich neočakávaným ohlasom. Za všetky uvediem len jeden. V ktoromsi seriáli o prírode a rastlinkách v nej sľúbila, že každé dieťa, ktoré pošle do rozhlasu korešpondečný lístok so správnou odpoveďou na otázky dostane ako odmenu semienko akejsi mäsožravej rastlinky vhodnej na domáce pestovanie. Vtedy prišli do rozhlasu vrecia korešpondenčných lístkov so správnymi odpoveďami a zrazu bolo tých semienok málo. Rozhlas ich musel doviezť dokonca z Maďarska. Vtedy si ma na “koberec predvolali” kolegyne z podateľne, ktoré sa vraj idú zblázniť z toho návalu a nestíhajú baliť a posielať tie semienka. Vraj za to môžem ja. Vraj prečo, načo som ju prijal do rozhlasu!? Eva sa len záhadne usmievala.
A to nebol jej jediný takýto “výstrelok”. Samozrejme, že to nerobilo dobrú krv ani medzi jej kolegyňami, ktoré “dreli” roky a taký virvar sa im nikdy nepodaril. Navyše – na čo siahla to jej vždy prinieslo nejaké ocenenie, prinajmenšom v Rozhlasovej žatve, každoročnom vyznamenávaní úspešných rozhlasákov.
ÉTERICKÁ BYTOSŤ
Jej krásnu éterickú povahu dokresľuje aj príhoda, ktorú mi popísal jeden rozhlasový šofér, ktorý ju viezol na akési interwiev do Trenčína. Pri Trnave zistila, že má vybitú batériu na magnetofóne a nabájačku zabudla v redakcii. Museli sa vrátiť. Na mieste nahrávania zase zistila, že v magnetofóne nie vložená kotúľka na ktorú sa natáčal nahrávací pás. “Vtedy som si myslel, že mi vypadnú všetky vlasy. Nakoniec sa však sama vynašla. Išla do predajne elektra, kúpila celuloidovú kotúľku určenú pre iný typ magnetofónu, čosi z nej odlomila a nahrávku sme doniesli včas.” Zrejme tomu šóférovi venovala jednu z básní, ktoré prikladám v prílohe.
Nápadníkov mala nemálo, ale načo sú anjelovi nápadníci?
Napriek tomu ich jej éteričnosť až magicky priťahovala. Najmä tí ženatí sa pri nej cítili akosi inšpirovane a “bezpečne”. Prepočítali sa! Ich neokrôchanosť a naivitu im spočítala v básni “Vy ženatí páni”. Tá báseň kolovala v samizdate dlho po rozhlase a poniektorým narobila veru dosť problémov.
Výber z jej básní, ktoré mi raz doniesla na USB kľúči nájdete v prílohe
Dokázala tiež poriadne prekvapiť a zaskočiť aj najvyššie postavených súdruhov. Bez vedomia nadriadených sa zúčastnila – ako redaktorka Čs. rozhlasu 7. mája 1989 púte na Bradlo, organizovanej vtedy ilegálnym Hnutím za občiaku slobodu, pri príležitosti 70 rokov od tragickej smrti gen. M. R. Štefánika. Viac TU
Len poznamenám, že Eva chodievalo na Bradlo pravidelne a dávno predtým ako vzniklo nejaké hnutie obrody.
Tam nahrala rozhovor s Hanou Ponickou, signatárkou Charty 77 a jednou z predstaviteliek disidentov na Slovensku, ktorý Čs. rozhlas nemohol v tom čase vysielať. Nakoniec sa k záznamu nejako záhadne dostali západné vysielačky Slobodná Európa , Hlas Ameriky a odvysielali ho.
Hana Ponická poskytuje rozhovor na Bradle redaktorke Čs. rozhlasu PhDr. Eve Jaššovej.
Tým sa Evine pôsobenie v Čs. rozhlase zo dňa na deň skončilo. Znášala to však statočne, hrdo a takmer ako osudové predurčenie.
Po jej odchode z rozhlasu sme sa stretávali už sporadicaky. Hodne cestovala. Len z ďiaľky som obdivoval ten jej rozlet. Akoby niekto riadil “z vyššej moci” tie jej prelety po Slovensku. Zvládala ich zdanlivo ľahko a pôsobila odrazu aj na troch-štyroch pozíciách. Niečo také dokáže len elektrón. Ako to dokázala ona?
Však mala krídla!
Pretože som za celý profesný život zmenil zamestnávateľa len raz Eva bola pre mňa vzorom pripavenosti na zmenu. Vzorom oddanosti vyšším princípom, o ktorých však nerada hovorila. Na prvom mieste medzi nimi však bola tichá, neproklamatívna láska k slovenčine, k Slovensku a nekonečná práca preň.
Nebola idelogicky konfrontačná, ak však niekto spochybňoval, bagatelizoval miesto SLOVENSKA pod Slnkom – vedela vytiahnuť “ohnivý meč” – svoje pero a poriadne ním zamávať.
Po jej nútenom odchode z rádia som už nemal prehľad o jej aktivitách – tak uvediem aspoň tie, ktoré uvádza WIKIPÉDIA : Pôsobila na Fakulte telesnej výchovy a športu UK, v Akadémii Policajného zboru SR, na Fakulte masmediálnej komunikácie UCM v Trnave, na Fakulte dramatických umení v Banskej Bystrici, Katedre estetiky FF UK v Bratislave, na Katedre žurnalistiky UKF v Nitre (2002 – 2012). Neslôr ako vedecká pracovníčka Ministerstva obrany SR, kde bola riaditeľkou Oddelenia psychologickej a sociálnej starostlivosti. Bola poslankyňou Mestského zastupiteľstva hlavného mesta SR Bratislava, v rámci toho bola členkou Mestskej školskej rady a zakladateľkou, koordinátorkou Bratislavského detského parlamentu. Bola asistentkou poslankyne Národnej rady SR a členkou Rozhlasovej rady. V rokoch 2002- 2013 bola samostatnou vedeckou pracovníčkou Ústavu politických vied SAV. Potom pracovala na Ústave politických vied Stredoeurópskej vysokej školy v Skalici. Pôsobila na Vysokej škole v Sládkovičove, kam sa vrátila v roku 2013. V rokoch 1989 – 1999 šéfredaktorka PSYCHOFÓRA, bulletinu Slovenskej psychologickej spoločnosti pri SAV. V roku 2006 šéfredaktorka časopisu ROMANI VORBA, RÓMSKE SLOVO, prvého časopisu, ktorý vydávali olašskí Rómovia s podporou MPSVR SR, v rámci toho bola akreditovanou sociálnou pracovníčkou MPSVR SR.
Výber z štúdijný, výskumných prác a publikovaných diel môžete najsť TU .
Nikdy neodmietla príležitosť zapojiť sa do akejkoľvek verejnoprospešnej činnosti.
V Novembri ´89 sa otvorene prihlásila k národnému prúdu slovenskej politiky a v roku 1999 sa stala členkou Slovenskej národnej strany.
TANČIAREŇ
Poslednou našou spoločnou aktivitou bola TANČIAREŇ v roku 2011. Vtedy už zrejme vedela, že je vážne chorá. Mal som vtedy licenciu od SOZA, aparatúru a veľa – veľa hudby. Eva mala plán zužitkovať našu TANČIAREŇ aj ako zoznamku pre ľudí, ktorí si hľadajú partnera. S takouto agentúrou mala profesionálne skúsenosti, aj agentúrne skúsenosti. Vždy mala plány aj na tri životy.
Tam som si s ňou zatancoval – v jednu septembrovú sobotu 2011 – posledné tango.
Ukážka z repertoáru Tančiarne v Zlatej Lipe (Dúbravka 2011)
PhDr. MARIÁN KOŠČ: VÝZNAMNÝ SLOVENSKÝ PSYCHOLÓG, KOLEGA A PRIATEĽ
6. decembra 2013 sa v aule Pázmaneum (Univerzitné námestie v Trnave) uskutočnila pri príležitosti 10. výročia úmrtia úmrtia PhDr. Mariána Košča konferencia venovaná jeho odkazu.
Organizátori ma požiadali o vystúpenie v programe konferencie s navrhovanou témou:
“Osobné momenty vzťahu dvoch psychológov”.
Pozvánka
Táto žiadosť ma dosť zaskočila, aj preto, že spomienky na blízkeho človeka sú pre každého z nás pod zvláštnou „súkromnou“ ochranou. Tiež však tým, že som sa musel “popasovať” s interpretáciou osobných vzťahových momentov dvoch ľudí videných očami jedného z nich.
Pokúšal som sa o to vo viacerých prípravných verziách. Nedokázal som to však uspokojivo bez toho aby som popri Mariánovej osobnosti a jeho práci, nenačrtol aj kontúry spoločenských pomerov a aj niektoré detaily našej spolupráce. Takže prosím o zhovievavosť ak uvediem – dúfam, že v záujme oživenia a zreálnenia spomienok na Mariána, aj niektoré reálie súvisiace s ich autorom.
Cestu k sebe sme hľadali pomerne dlho.
Kolegialita prerastala v priateľstvo pomaly a rokmi vzájomnej spolupráce. Pracoval som „vtedy“ ako podnikový psychológ v Československom rozhlase na Slovensku (taký bol naozaj oficiálny názov Slovenského rozhlasu). Vydržal som tam 19 rokov, do roku 1994, kedy som odišiel z rozhlasovej pyramídy do susednej budovy Národnej banky Slovenska, v nádeji na „niečo lepšie“.
Mýlil som sa však. V rozhlase pracujú ľudia so slovom a hudbou, v banke s peniazmi. Ten rozdiel by som vyjadril slovami Vojtecha Mihálika, ktorý v jednej nádhernej básni v zbierke Účasť, slovami matky adresovaných synovi vyslovil „synu, ľudia sú od peňazí studení“ a neobávam sa dodať, že v bankách dupľom.
Kontakty s Mariánom som spočiatku zväčša inicioval sám, najmä vtedy ak niektorí z mojich rozhlasových kolegov, či kolegýň, začali mať „tvrdšie“ problémy s alkoholom, nejakými vidinami, alebo ponurým videním budúcnosti. Poznamenávam, že to bolo ešte v 70- 80 – tych rokoch minulého storočia, teda za hlbokého socializmu, kedy vízia zmeny spoločenských pomerov bola na hony vzdialená.
Marián pracoval vtedy na Psychiatrickej klinike na Mickewiczovej ul. a z rozhlasu na Zochovej, alebo Mýtnej ul. bolo k nemu na skok. Ani raz neodmietol pomoc, ani vtedy keď bol inak zaneprázdnený, alebo ak, také či onaké psychické ťažkosti mojich rozhlasových kolegov sprevádzal nejaký „prúšvih“ . A bol to niekedy naozaj „horúci zemiak“, ktorý chceli súdruhovia riešiť prísne disciplinárne, vyhadzovmi a pod. Pritom šlo napr. o začínajúcu, vážnu ataku psychózy, suicidálne tendencie, atď… Podarilo sa nám občas prikryť aj iné „prúšvihy“, ktoré skôr vyznievali ako revolty mojich rozhlasových kolegov voči spoločenskému systému, ktorý tu chcel byť „na večné časy“.
Z tejto etapy mojej spolupráce s ním by bolo toho veľa hodného spomenutia, a hoci túto jeho ochranu a priamu pomoc ľuďom považujem za najcennejšiu v psychologickej práci, dnešné spomienkové stretnutie vytvára priestor aby som spomenul aj ďalšie momenty nášho vzťahu a spolupráce.
Tak ako som sprvu chodieval za Mariánom častejšie na kliniku ja (aj za Vierkou Páleníkovou a Katkou Vajdičkovou) – tak sa neskôr zastavil u mňa na Psychologickom pracovisku častejšie on. Zaujímal sa o práce spojené s prípravou a finalizáciou Psychobalzamu (hudobno – slovnej predspánkovej relaxácie). Spomínam ako sme sa spoločne s prof. Kratochvílom, ktorý bol odbornou záštitou tejto nahrávky a majstrom Chudíkom, interpretom relaxačného textu v češtine, rozčuľovali i bavili zároveň, nad postojmi vtedajších cenzorov, ktorí sa ako čert svätenej vody obávali metódy založenej na sugestívnom princípe. Považovali ju za nástroj ideologickej diverzie, ak nie za niečo ešte nebezpečnejšie. Schvaľovali ho až dve komisie ideologická a jazyková.Tú prvú sa podarilo pacifikovať ukážkou podobnej metódy vyvinutej v ZSSR a posudkom prof. Pogádyho, vtedajšieho hlavného psychiatra Min. zdravotníctva SSR. Vypracovanie tohto posudku sprostredkovali najmä dvaja ľudia. Ivan Fiala vedúci horolozeckej výpravy na Mount Everest, ktorej niektorí účastníci absolvovali výcvik v autogénnom tréningu a overovali prípravné verzie Psychobalzamu priamo počas tejto expedície. A tiež Marián, ktorý ako klinický psychológ bol v tejto veci s prof. Pogádym v osobnom kontakte. Napriek tomu sa cenzorom celý projekt podarilo takmer „zabiť“. Jazyková komisia, ktorá posudzovala spisovnosť predlohy relaxačného textu presadzovala namiesto nespisovného slova „ťiaž“, spisovne správny výraz ťarcha. Už len predstava sugescie „ťarcha v pravej ruke“ či „vaše obe nohy sú ťarchavé“ v nás vyvolávala dobre hlučný smiech. Tí s Vás, ktoré ste zažili smiech prof. Kratochvíla viete o čom hovorím. Bol to však smiech cez slzy, pretože na druhý deň mala jazyková komisia na Min. kultúry Slovenskej socialistickej republiky rozhodnúť, či dajú Psychobalzanu zelenú alebo červenú. Písal sa rok 1982.
Marián prišiel vtedy so spásonosným návrhom – „urob s nimi asociačný experiment“.
Navoď uvoľnenú atmosféru, hoci aj nejakými vtipmi na adresu psychiatrov a psychológov a v príhodnej chvíli navrhni krátke asociácie na bežné pojmy, ako – stôl, vidlička, deň – a nakoniec zaraď slovo ťarcha. Podarilo sa mi to cez prestávku – na chodbe pri popolníku – väčšine tam prítomných dám, vtedy vlastne súdružiek, to asociovalo jedno jediné slovo „ťarchavosť“. Zhodne s úsmevmi na tvári konštatovali „ to je teda blbosť“ – tá ťarcha“ a hudobné vydavateľstvo OPUS dostalo zelenú titul vydať. Pri českej verzii takéto problémy nenastali, pretože „když to odsouhlasili slovenští soudruzi tak je to jistě v pořádku“.
O desať rokov neskôr.
V roku 1994 vyšla vo vydavateľstve Slovo kniha nemecko – francúzskeho spisovateľa, úspešného manažéra a podnikateľa Ericha J. Lejeuna, s neuveriteľným názvom „Ži čestne – staň sa bohatým“. Napísal som vtedy predslov k jej slovenskému vydaniu. Dlho som s tým váhal, či tá kniha nie je nejaký gýč, s pretlakom lacného životného optimizmu. Marián o tom váhaní vedel, diskutovali sme spolu a bol to práve on, ktorý mi vnukol (len tak ako to vedel on) myšlienky, na ktoré potom čitatelia (i z našej psychologickej obce) kladne reagovali. Hoci často s úsmevom hovorievali „také niečo existuje?“, Čitateľ však zistí, že ide o iné bohatstvo ako to dnes zbožňované „zlaté teľa“.
Marián odmietol moju ponuku spoluautorstva predhovoru. Po vydaní knihy však dobehol a nadšene sa rozhovoril o súradniciach etického konania v dnešných zložitých časoch. Bolo to takto spontánne prvý a posledný krát. Nebol z tých, ktorí povrchne filozofovali o etike a morálke. …, akoby sme sa obaja tejto témy zľakli. .., len sme si občas vymieňali knižky.
To sme ešte netušili, ako nás táto téma zviazala, a že nás onedlho čaká strastiplná cesta prípravy a obhajoby Etického kódexu psychologickej činnosti, presadzovania pojmov psychika a psychická spôsobilosť na prácu v novom Zákonníku práce a Zákone o ochrane osobných údajov. Čo jeden napísal, druhý bez váhania na úradoch obhajoval a podpísal. Bola to niekedy dosť strastiplná cesta , sprevádzaná ignoranciou zo strany byrokratov a právnikov príslušných úradov a ministerstiev.
Dovolím si teraz odcitovať niektoré z myšlienok, ktoré sa zrodili v našom spoločnom dialógu. Ak ste niekedy mali možnosť zažiť takýto spoločný, až „metafyzický diálog“ s ním tak viete o čom hovorím…
Jedna z jeho myšlienok,
až podobenstiev, ktorú vyslovil v tých našich rozpravách zachytených v spomínanom predslove ku knihe „Ži čestne staň sa bohatým“ znela „Od svetla tiene utekajú!
Fyzikálna zákonitosť „od svetla tiene utekajú“. Vyjadruje aj jednu vážnu pravdu, pravdu duševnej sily a duchovnej energie. Zhodli sme sa v tom, že Zázračná sila svetla má nielen fyzikálnu ale aj mravnú podstatu. Sami pre seba sme akoby objavovali ako sa to „neživé“ fyzické svetlo -oblúkom stretáva s duchovným.
Osvetlenie vnímal takmer synonymom videnia, poznania, vyjasnenia, usporiadanosti, čistoty a pravdy. Aj tak možno vysvetliť v čom spočíva tajomstvo úspechu „slnečných ľudí“, pre ktorých sú statočnosť a čestnosť hlavnými princípmi ich vzťahov s inými ľuďmi .
Dovolím si ešte v tejto súvislosti uviesť jednu krátku úvahu, ktorá vzišla z takto spoločne pretavených myšlienok. Týka sa chápania pojmu optimizmus. Zhodli sme sa v tom, že často je tento pojem vyslovovaný v médiách ako floskula. Takýto opar zmizne rovnako rýchle ako zanikne v priestore to slovo. Podľa neho, byť takýmto optimistom je nezodpovedné, takmer rovnako ako byť pesimistom. Mali sme svoje skúsenosti s „historickým optimizmom“, podľa ktorého sme už dávno mali byť v komunistickom raji. Zhodli sme sa v tom, že takýto optimizmus je alibistický a nebezpečný v tom, že necháva veci samé na seba a nakoniec sa zvrháva v násilie
Pre optimistov sú dôležité predsavzatia, budovateľské plány. Tie „sa“ určite uskutočnia. S pesimistami, ktorých krédom je „ nejako bolo, nejako bude, alebo „márnosť nad márnosť“ majú spoločnú práve tú nezodpovednú pasivitu, pohodlnosť, známu pod zľudovelým “samosato“. Chvalabohu existuje ešte tretia skupina ľudí, ktorá nie je zvlášť vítaná v akejkoľvej spoločnosti strážcov ideí a dogiem. Sú to skeptici, ktorí triezvo posudzujú podstatu ľudskej povahy i spoločenskú realitu, a skepticky, t. j. činorodo ju pretvárajú. Patril k nej aj Marián.
Čo som na ňom mimoriadne oceňoval
bolo to, že hoci bol vzdelaním a praxou klinický psychológ, mal porozumenie aj pre iné oblasti aplikovanej psychológie. Už v tých časoch sa prejavujúca „klinizácia“ celej aplikovanej psychológie ho trápila a bojoval s ňou ako najlepšie vedel. Prejavilo sa to nielen tým, že sa angažoval aj v Predsedníctve novovzniknutej SKP kde podporoval vznik jednotlivých sekcií. Konkrétne pri zakladaní Sekcie psychológie práce nám dodával elán a opäť aj podnetné myšlienky.
Spomínam ako sme v roku 2001 celé leto pripravovali analýzu stavu aplikovanej psychológie na Slovensku, i v nadväznosti na nelichotivé spoločenské pomery. V septembri sme mali mať na túto tému spoločný príspevok na Psychologických dňoch v Trenčíne. Nazvali sme ho „Profesionálna etika a aktivita psychológov vo veciach stavovských a verejných“. Bola to dosť kritická reflexia našich neduhov a lapsusov. Mnohí sa vtedy cítili byť oslovení a mnohí zasiahnutí. Nečudo!!!
Pripomeniem len názvy niektorých kapitoliek:
O našom alibizme, nepraktickosti, jalovom akademizme a vlastnom rybníčku.
Spravodlivosť v hodnotení a odmeňovaní ľudskej práce
Stagnácia profesionality, vizitka vlastných limitov.
Každý môže posúdiť, čo sa zmenilo k lepšiemu a čo naopak!
Občas sme sa stretávali
, len tak “pri dobrej polievke a pri dobrom víne“, aj s kolegom Dr. Ivanom Seifertom, v pivničnej krčmičke na Fazuľovej ul., ktorú sme mali všetci traja „po ceste z práce“ (Marián z hl. stanice a ceste z Trnavy). Spomínam si na jedno z našich posledných stretnutí. Bolo ti niekedy na jeseň roku 2003. Z ničoho nič sme začali všetci traja spriadať plány na založenie eseročky. Vymýšľali sme názov, rozdeľovali pozície, ale hlavne konkretizovali predmet podnikania. Marian – organizátor a neuropsychológ, Ivan – ekonóm a informatik a mne zostalo vymýšľanie a technika. Predmet podnikania, dve – tri oblasti: prvá – (SAF) spätná akustická aferentácia ako metóda detekcie osôb náchylných k psychickému zlyhaniu , druhá AVS – audiovizuálna stimulácia, ako metóda harmonizácie a synchronizácie činnosti hemisfér a stimulácie psychickej aktivity. Dnes by sme sa asi usilovali získať nejaký GRANT, ako o to založiť výskumno-aplikačnú s.r.o.
O metódach sa krátko zmienim v nádeji, že niekoho vážnejšie zaujmú. Pokúšam sa týmto aj čiastočne zmierniť výčitky, ktorými sa mi Marian občas prihovára, pri našich – teraz sporadických, už tak trochu metafyzických stretnutiach, na Ružinovskom cintoríne.
Krátko sa zmienim najskôr o tej druhej.
O vplyve hudby na správanie a prežívanie človeka vieme toho iste všetci dosť. Podobný, možno povedať ešte výraznejší a neurofyziologicky čistejší účinok majú aj nehudobné zvuky rôznej frekvencie, intenzity a fázového posunu. Zvlášť účinné pre potreby neurofyziologickej optimalizácie činnosti mozgu majú tzv. binaurálne zvuky s miernym frekvenčným alebo fázovým posunom. Mozog je jemná rôsolovitá (štruktúra) suspenzia, ktorá okrem spracovávania pocitov , vnemov, myslenia a mohých iných funkcií aj inak reaguje na vonkajšie podnety. Na fyzikálne, chemické a iné, aj organické látky. Na tie zvukové reaguje rezonanciou a vibráciami. A teraz by som sa zmienil o tom jednoduchom fígle, ktorým vlastne AVS je. Ak napr. prehrávame prostredníctvom slúchadiel v jednom uchu 1000 Hz/s a v druhom uchu 1010 Hz/s - s opačnou fázou, v mozgu sa to vyskladá tak, že tých 1000 Hz sa vzájomne neutralizuje, anihiluje a na mozog pôsobí len 10 hz. Čo je frekvencia bioprúdov činnosti mozgu známa ako alfa hladina +/-. Inak pomerne ťažko dosiahnuteľná, hoci rôznymi autosugestívnymi a meditačnými postupmi, ľudstvom odjakživa využívanými. Mozog túto externú frekvenciu absorbuje, ľahko ju príjme, splynie s ňou a doslova sa lieči, zotavuje.
Metódou AVS , dnes už nazývanou tiež ADS (audiostrobe. - ktorá využíva pre dosiahnutie želaných účinkov aj svetelné podnety), sa to dá dosiahnuť podstatne rýchlejšia a bez nejakého tlaku na hodnotovú prestavbu osobnosti, ktoré mnohé z týchto meditatívnych techník vyvíjajú. To, že táto „anihilácia“ energie kmitočtov s opačnou fázou skutočne funguje sa môže presvedčiť každý, kto si zadováži - dnes už bežne komerčne dostupný prístroj s takýmto programom. Tých 10 Hz nepočujeme, ľudské ucho pociťuje len zvuky do 20 Hz. Tých 10 Hercov už vyvoláva len vibrácie, s ktorými mozog rezonuje. To, že sa v mozgu skutočne vyskladá z pôvodných 1000 a 1010 Hz len 10 HZ sa dá ľahko dokázať rôznymi experimentmi. My sme s Mariánom obalili v Experimentálnom štúdiu SRo každé slúchadlo zvlášť mikrotenovým sáčkom a ponorili sme ho do sklenenej nádoby s vodou. Ak sme prehrávali zvuky rovnakých frekvencií v rovnakej fáze nič sa nedialo. Počuli sme ich síce slabšie, ale počuli. Ak sme v jednom slúchadle fázu otočili zvuk sa stratil. Ak sme v jednom slúchadle frekvenciu zvýšili napr. o to tých 10 hercov, tiež sme nič nepočuli, ale voda v tej nádobe uprostred medzi slúchadlami sa začala, jemne ale zreteľne chvieť, akoby vrieť. Pokiaľ ide o CNS, takéto vibrácie dokázateľne veľmi jemne zasahujú mozgovú hmotu, až na úrovni synaptických spojení nervových vlákien. Celé to pôsobenie dnes už zdokonalené aj o spomínané vizuálne podnety, prostredníctvom špeciálnych okuliarov optimalizuje činnosť celého mozgu, vrátane mozgovej kôry. Pre pesimistov takého vplyvu by som len rád pripomenul, že mozog je zložený z približne 90 % vody. Vtedy - pred 10 – 15 rokmi - bolo naším plánom túto metódu lepšie preskúmať, možno zdokonaliť, overiť a sprístupniť na praktické využitie. Iste je menej riziková ako mnohé psychofarmaká, ktoré sú už zo svoje podstaty cudzorodé látky.
Jednou z uvažovaných možností využitia bol tiež vývoj anyhilátora hluku. Už vtedy prudko sa rozvíjajúca mikroprocesorová technika dovoľovala takmer okamžité obrátenie fáz zvuku, ktorý spôsobuje ich vzájomné pohltenie.
To, že som v tomto spoločnom pláne nepokračoval je jedna z tých tichých Mariánových výčitiek, o ktorých som sa zmienil v úvode.
Ten náš druhý experimentálne výskumný zámer sa týkal štandardizácie a praktického psychodiagnostického využitia metódy SAAF (spätná akustická aferentácia).
Doteraz sa úspešne využíva pri terapii zajakavosti. Jej podstata spočíva v tom, že sa zajakavému človeku prehráva do slúchadiel vlastný hlasový prejav s istým oneskorením. Narušená synchronizácia signálov z rečové centra do rečového ústrojenstva sa výrazne zlepší a verbálny prejav takto postihnutého jedinca sa normalizuje. Mariana zaujalo to, že som túto metódu požíval pri výbere, konkurzoch rozhlasových hlásateľov a redaktorov. Viedli ma k tomu niektoré skúsenosti výskumníkov z Ústavu leteckého zdravotníctva v Prahe, ktorí začiatkom 70 - tych rokov publikovali povzbudivé indície a dokumentovali vzťahu medzi rečovým prejavom ovplyvneným SAFF a integritou osobnosti na konštitučnej, neurofyziologickej úrovni. Podľa niektorých výskumov sa dokonca objavovali vzťahy medzi úspešnosťou v tejto skúške a integritou osobnosti - až na genetickej úrovni. Vo väzbe na odolnosť voči záťaži a stresu a bez presahov do hodnotovej orientácie a jej morálnych kvalít. Najmä pri veľkých konkurzoch sa táto metóda stala mimoriadne užitočná, pretože dovoľovala pomerne ľahko a rýchlo detekovať jedincov náchylných k zlyhaniu plynulého verbálneho prejavu. Pritom nešlo o zhoršenie výkonu podmienené neuropsychickou labilitou. Dve diplomové práce ,ktoré korelovali výsledky v skúškach tejto metódy a dotazníku SPIDO DOZ , vyvinutého špeciálne na detekciu osôb náchylných k psychickému zlyhaniu, potvrdili isté korelačné vzťahy. Boli však miernejšie ako očakávané. Mohlo to byť spôsobené tým, že všetci probanti (redaktori, hlásatelie) absolvovali vstupné pohovory pred výberovou komisiou a následné "psychotesty", ktorých cieľom bol o.i. posúdiť aj odolnosť voči záťaži a stresu.
Ak by niektorí zo študentov prejavili záujem o preskúmanie vyššie naznačených vzťahov a núkajúcich sa hypotéz rád (i v mene Dr. Košča) poskytnem stále archivované štúdijné podklady.
Tak, a to by mohlo byť – zdá sa všetko – čo som zo spomienok na spoločnú cestu s Mariánom Koščom a našich plánov povyberal pre túto chvíľu.
Ostáva mi len poďakovať samu, i na tomto mieste, za to jeho – v úvode spomínané – „vzácne svetlo, ktoré nevrhá tiene“ a vyvoláva nezabudnuteľný pocit láskavej spolupatričnosti a zmysluplnosti nášho plahočenia sa na tomto svete.
Prednesené 6. decembra 2013 ba spomienovej kofernecii venovanej 10. výročiu predčasnéjho úmrtia PhDr. Mariána Košča venovanej jeho odkazu.
PhDr. Milan Kožiak
Na konferencii odznel aj audio „Výber z myšlienok Dr. Mariána Košča vyslovených v diskusnej relácii Klub rádia Devín SRo, venovaný „Zmyslu života a tiež životu a dielu Viktora Frankla“. Záujemcom ho ponúkame vo video úprave, prostredníctvom odkazu na kanále YouTube
PhDr. Marián Košč
PhDr. Marián Košč (1. 1. 1953 – 10. 12. 2003)
PhDr. Marián Košč sa narodil v roku 1953 v Martine. Pracoval na Katedre psychológie Fakulty humanistiky Trnavskej univerzity v Trnave. Profesijne sa zameriaval na klinickú psychológiu, psychodiagnostiku, neuropsychológiu, problematiku duševného zdravia a pastorálnej psychológie.
Psychológov na Slovensku čakajú legislatívne zmeny. Budú zmysluplné, alebo … ?!
Na margo najnovších informácií o pripravovaných legislatívnych zmenách o psychologickej činnosti na Slovensku:Cieľom diskutovaných zmien by nemalo byť zvýšenie kvality a dostupnosti psychologických služieb len pre klientov v rámci reformy starostlivosti o duševné zdravie. Akútnou sa javí potreba úprav výkonu povolania psychológ v SR vo všetkých psychologických disciplínach teda aj mimo rezortu zdravotníctva. Ako bude riešená žalostná situácia uplatňovania poznatkov a metód aplikovanej psychológie napríklad v oblasti "ludského činiteľa" a "ľudských zdrojov"? Pre manažérov je zdravie zamestnancov iste dôležitý aspekt, ale rozhodne nie primárny. Dôležitejší je pre nich potenciálny a reaálny prínos psychológie a psychológov v oblasti bezpečnosti pri práci, v prevencii výkonových zlyhaní pri výkone morálne náročných a rizikových povolaní, fukcií a činností, vrátane koncepčného a systémoveho riadenia ľudských zdrojov. V tejto oblasti mala slovenská psychológia práce a organizácie desaťročia silné a rešpektované postavenie. Nezmyselné a účelové začlenenie ich činnosti pod rezort zravotníctva napáchalo nedozerné škody.
Nový "nadrezortný?!" zákon má vraj byť "o psychologickej činnosti a psychoterapii". To je čo za nezmysel?!
Ak je psychoterapia psychologickou činnosťou, tak potom jej uvádzanie priamo v názve nového zákona je nadbytočné. Zo snáh takto vymedziť nový zákon trčí ako „slama z topánok“ panklinické elitárstvo, ktoré už narobilo toľko škôd. Takéto očividné priorizovanie psychoterapie narúša princíp rovnocennosti všetkých psychologických činnosti, ktoré by mali byť definované v Prvej hlave a v prvom paragrafe nového zákona. Následný paragraf môže vymedziť špecifiká podmienky výkonu jednotlivých psychologických činností, vrátane psychoterapie. Okrem toho takýto elitársky prístup vnáša diskriminačné prvky do celej aplikovanej psychológie a statusu psychológov, ktorí tieto činnosti vykonávajú.
24.mája 2021
X -tá právna úprava výkonu psychologických činností podľa novely zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti (účinná od 1. júla 2014) spôsobuje zmätok a je nielen neúčinná ale aj škodlivá. Tá posledná taxatívne vymedzila zriadenie iba ambulancie klinickej psychológie avšak ignorovala skutočnosť, že iné právne predpisy (napríklad nariadenie vlády č. 296/2010 Z.z.), ako aj samotný obsah psychologickej činnosti rozlišujú viaceré jej druhy (okrem klinickej psychológie aj poradenskú psychológiu a pracovno-organizačnú psychológiu, … ).
Pre mnohých psychológov, ktorí získali špecializačnou skúškou oprávnenie na výkon špecializačných činností poradenskej psychológie a pracovnej a organizačnej psychológie mala takáto právna úprava ďalekosiahle dopady.
V praxi takéto nastavenie systému nielen nekorešponduje so súčasnou koncepciou ďalšieho vzdelávania zdravotníckych pracovníkov (psychológov), ale aj a výrazne komplikuje a obmedzuje aplikovanie poznatkov a metód aplikovanej psychológie mimo rezortu zdravotníctva.
Táto kvázi “reforma” sa teda minula účinku a vôbec neprispela k oživeniu uplatňovania psychológie v ekonomike a hospodárstve SR!
Dátum účinnosti novely, ktorou sa mala upraviť činnosť dopravnej psychológie vo všetkých ambulanciách, teda v ambulancii klinickej psychológie, ambulancii poradenskej psychológie a ambulancii pracovnej a organizačnej psychológie bol stále je v nedohľadne.
Zámerov zmeniť a doplniť nevyhovujúcu vyhlášku bolo v legislatívnom procese už niekoľko, ale zostali stáť na mieste.
“Ktosi” roky len “zapracuváva” pripomienky z medzirezortného pripomienkového konania!
Jeden pretrvávajúci problém napr. spočíva pri výkone certifikovanej pracovnej činnosti „dopravná psychológia“ . Situácia nastala prijatím vyhlášky Ministerstva zdravotníctva SR č. 315/2014 Z. z., ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška č. 770/2004 Z. z.. Nie je totiž jasné, kde sa má takáto činnosť vykonávať a súčasne sú ohrozené odborné činností, ktoré dopravní psychológovia vykonávajú podľa osobitných predpisov (napr. cestný zákon – dopravný psychológ overuje psychickú spôsobilosť napr. pri zadržaní vodičského preukazu). O posudzovaní nositeľov zbraní a streliva ani nehovoriac.
Mimoriadne vážnym problémom aj v kontexte medzinárodných zmlúv a dohôd ku ktorým sa zaviazala SR je porušovanie základných ľudských práv, v nadväznosti na ochranu osobných údajov získavaných psychologickým testovaním osôb pri posudzovaní spôsobilosti na prácu – známym ako PSYCHOTESTY. Táto mimoriadne citlivá činnosť sa potencionálne dotýka každého občana v produktívnom veku, ktorý nemusí mať a zväčša ani nemá žiadne zdravotné ťažkosti.
Testované osoby
zväčša ani netušia, že majú zákonný nárok na poskytnutie spätnej väzby z takéhoto posudzovania. Ako občan SR má každá osoba po posúdení psychickej spôsobilosti na prácu žiadať nielen ústnu informáciu, ale aj kópiu psychologického posudku zdôvodňujúceho prijatie, či neprijatie na výkon práce o ktorú sa uchádzal!
DOKLAD?!
V súčasnosti zaužívaná prax vydávania len “Dokladu o psychickej spôsobilosti” – spôsobilý, nespôsobilý – je chránená alibistickým „zdravotníckym tajomstvom“, skrývajúcim sa za lekársky posudok o zdravotnej spôsobilosti. To alibisticky a z pohodlnosti, či skôr neschopnosti (napísať psychologický posudok a podpísať sa pod neho, o čom som sa mal mnohokrát presvedčiť ) síce vyhovuje istým ekonomicky motivovaným záujmovým skupinám v psychologickej pospolitosti, ale zároveň aj hrubo porušuje etické princípy psychologickej činnosti, zásady zachovania ľudskej dôstojnosti a práva napr. na také informácie testovaných osôb o nich samotných, ktoré rozhodujú o ich profesionálnom živote.
V pozadí týchto deštruktívnych zmätkov bola invazívna agresia malej skupiny “podnikavých” ekonomicky motivovaných psychológov ešte v rokoch 2003-4 kedy Dzurindova vláda rušila šmahom ruky profesné združenia na Slovensku. Videla v nich ohrozenie liberálneho ducha trhovej ekonomiky. To využilo zopár psychológov majúcich tesné prepojenie na Odbor legislatívnej a právnej činnosti na Min zdravotníctva SR a v mene vidiny svojich ziskov rozbili funkčnú a dobre sa rozvíjajúcu pôvodnú Komoru slovenských psychológov. Boli takí nažhavení “podnikať”, že sa neštítili pod vlastnými vyjadreniami v pripomienkovom konaní napr. k novele Zákona o strelných zbraniach a strelive ( č. 190/2003 Z. z.) ani falšovania podpisov predseníčky pôvodnej Komory Dr. Hany Ščibrányovej!
Žiaľ viacerí psychológovia z rezortu zdravotníctva, vidiaci možnosti privyrobenia v iných rezortoch sa týmto príležitostiam vôbec nebránili, práve naopak.
Metodologické a aplikačné rozdiely prístupu v klinickej psychológii a v psychológii práce.
V záujme veci prikladám na porovnanie s tými alibistickými “papierikmi o spôsobilosti”náhodný výber troch reálych (dôsledne anonymizovaných) posudkov posúdenia psychickej spôsobilosti, ktoré psychológovia práce štandardne predkladali manažérom a odovzdávali posudzovaným.
Posudzovaní zamestnanci dostávali posudok ako prví, t.j. predtým ako si ho mohol prečítať kompetentný vedúci.
Posudzovaní uchádzači mali možnosť získať posudok až po ukončení výberového konania.
Na oba spôsoby nadväzovala možnosť konzultácie obsahu posudku a jeho záveru.
Dôsledky vyššie naznačených deformácií popisujú psychológovia na soc. sieťach aj takýmito zarážajúcimi skúsenosťami:
“S tymto problemom “fusovania” klinikov do psychologie prace som sa stretal pocas celej svojej kariery psychologa prace – podnikoveho psychologa a poslednych 10 rokov ako manazer ludskych zdrojov. V tejto pozicii som mal moznost manazersky posudit “kvalitu” ich expertiz. Zazil som, ako sa nevyberanymi sposobmi snazili predavat “psychotestovanie” dokonca aj tam, kde uz posobil domaci podnikovy psycholog práce. Bez znalosti podnikovej kultury, bez predchádzajucej analyzy prace a validizacie testov. Tito nasi kolegovia (mena im radsej darujem, niektori sa stali aj medialne znami) si bez zacervenania dovolili posudzovat psychicku sposobilost pre vykon prace vyzbrojeni vedomostami z psychopatologie a patopsychologie. S “testovymi bateriami” ktore boli v najlepsom pripade vhodne akurat tak na diagnostikovanie urovne mentalnych schopnosti, ci normality a dusevneho zdravia…” Matej Glos
“Nové, silné a inštitucionálne zastrešenie a aj legislatívna ochrana psychologickej činnosti a aj klientov sú nutné. Pričlenenie činnosti všetkých psychológov pod rezort zdravotníctva bolo veľkou chybou a narobilo veľké morálne aj ekonomické škody. V súčasnosti väčšina neštátnych psychológov hrá na svoje tričko a ich práca je pod minimálnou kontrolou. Výnimkou sú možno len poradenskí a školskí psychológovia. Psychológovia práce zanikli a aj keď majú VŠ kvalifikáciu a špecializáciu robia všeličo možné, len aby sa uživili. To je neúnosná situácia. Nech si klinici zostanú v rezorte zdravotníctva, ale činnosť školských, športových, výskumníkov, nech zastrešuje rezort školstva a pracovných a poradenských Min. práce, soc. vecí a rodiny, policajtov a vojenských min obrany a vnútra. Nadrezortná komora je logické a optimálne riešenie. Ak to bude inak *bude to paškvil!” Daniel Ost
“Oni, tí nielenže nevedia, ale ani nechcú vedieť aký je rozdiel medzi testovaním a posudzovaním psychickej spôsobilosti na prácu. Za všetky prípady, s ktorými som sa stretol uvediem aspoň tento: Vedúca oddelenia istej banky, v ktorej som práve začínal ako podnikový psychológ ma oslovila “pán doktor, Váš kolega – psychológ, ktorý nás testoval ma obvinil, že som pri testovaní inteligencie odpisovala. Prísne som to odmietla. Tak potom musel odpisovať váš sused, máte úplne rovnaké výsledky – povedal. Čo som mala robiť, je to môj riaditeľ – odpovedala som. ” V miestnosti kde testovanie prebiehalo bolo okolo veľkého okrúhleho stolu 20 stoličiek. Aj kvôli zabezpečeniu rovnakých podmienok pre všetkých testovaných som v tejto miestnosti testoval najviac 9 osôb. On, ten “psychológ”, klinický psychológ, zakladateľ “slovenskej psychológie zdravia” ich do tej miestnosti nahnal 20. Čo dodať? Urobil som čo som mohol aby sa už v banke neobjavil. … a takýchto prípadov sú stovky. “Milan Kožiak
asi zodpovedá potrebám zdravotníckej praxe. Je to pochopiteľné, ale už ťažšie akceptovateľné a ospravedlniteľné je to, že ekonomická motivácia vedie týchto úzko špecializovaných odborníkov k “sebarealizácii” aj v oblasti riadenia ľudských zdrojov. O tej majú možno nejaké informácie, ale nie potrebné – aspoň základné vedomosti. Často nemajú ani potuchy o koncepčnom riadení či systémovej prevencii v oblasti bezpečnosti pri práci a takých tragédií aká sa stali napr. vo Vojenskom opravárenskom závode v Novákoch a inde. Nová Komora slovenských psychológov by s tým chcela niečo urobiť, ale nedokázala sa zatiaľ pohnúť z miesta. ” “Ľudský činiteľ” – naše alibi (2. časť – vrátane kritiky slovenskej psychologickej praxe)
SVETLO NA KONCI TUNELA
Isté svetlo na konci tunela priniesla nasledovná správa zverejnená na stránke Slovenskej komory psychológov. Hovorí aj o tom , že Min. zdravotníctva podporuje vznik nadrezortnej komory psychológov na Slovensku.
Píše sa v nej:
Zriadenie nadrezortnej komory psychológov a nový zákon o psychologickej činnosti a psychoterapii.
To sú témy, o ktorých na ministerstve zdravotníctva vo štvrtok 20. augusta 2020 rokovala medzirezortná pracovná skupina. Je súčasťou je i Slovenská komora psychológov, v zastúpení prezidentkou SKP Mgr. Evou Klimovou. Akademickú obec zastupoval člen Rady SKP doc. Mgr. Anton Heretik, PhD.
Cieľom diskutovaných zmien by nemalo byť zvýšenie kvality a dostupnosti psychologických služieb len pre klientov v rámci reformy starostlivosti o duševné zdravie. Akútnou sa javí potreba úprav a zjednodušenia systému vzdelávania a výkonu povolania psychológ v SR vo všetkých psychologických disciplínach.
20. augusta 2020 rokovala medzirezortná pracovná skupina, ktorej súčasťou je i Slovenská komora psychológov v zastúpení prezidentky Mgr. Evy Klimovej (prvá zľava)
Chaos, ktorý spôsobilo zrušenie pôvodnej Slovenskej komory psychológov zriadenej podľa zákona č. 199/ 1994 vznikol ešte v rokoch 2003 -4, kedy došlo k nezmyselnému začleneniu činnosti psychológov pod rezort zdravotníctva. Je načase začať s jeho postupným odstraňovaním. Škody, ktoré však napáchal tento účelový krok sú nedozerné a ich náprava bude trvať roky.
Psychológov na Slovensku čakajú legislatívne zmeny. Budú zmyslupné, alebo… ?!
PhDr. Milan KožiakAutor absolvoval študium klinickej psychológie na FF Univerzity Komenského a štúdium psychológie práce a riadenia na Karlovej Univerzite. Začínal ako klinický psychológ na psychologickom oddelení Psychiatrickej liečebne v Kroměříži u prof. Stanislava Kratochvíla. Neskôr pracoval 33 rokov ako psychológ práce v pozícii podnikového psychológa v Československom rozhlase, Slovenskom rozhlase a v Národnej banke Slovenska. Bol opakovane zvolený do Predsedníctva Slovenskej psychologickej spoločnosti pri SAV. Založil a viedol Sekciu psychológie práce a organizácie pri pôvodnej Slovenskej komore psychológov. Táto bola pohltená rezortom zdravotníctva, čo hodnotí ako vážnu chybu v aplikácii poznatkov a metód psychológie na Slovensku.
Ocenenie českých a slovenských psychológov práce na európskom fóre.
V dňoch 16. – 19. mája 2001 sa v Prahe konal výročný X. európsky kongres psychológie práce a organizácie, usporiadaný Európskou asociáciou psychológov práce a organizácie (EAWOP). Počas jeho priebehu sa uskutočnilo slávnostné ocenenie českých a slovenských psychológov.
Garantom a organizátorom tohto jubilejného medzinárodného podujatia bola Česká asociácia psychológov práce a organizácie (ČAPPO). Záštitu prevzali ministerstvá práce, zahraničných vecí ČR a primátor Prahy.
Kongres otváral vtedajší podpredseda vlády a minister práce a sociálnych vecí Českej republiky, Vladimír ŠPIDLA.
Václav Špidla a Martina Klicperová
Slovenskí psychológovia (Sekcia psychológov práce, organizácie a personálneho rozvoja pri Slovenskej komore psychológov a Slovenská psychologická spoločnosť pri SAV) sa od roku 1999 podieľali na prácach spojených s jeho prípravou a samotným priebehom. Veľkorysé podmienky vytvorené organizátormi umožnili nielen účasť ocenených nestorov slovenskej psychológie na kongrese, ale aj účasť dvadsiatich študentov psychológie zo slovenských univerzít. Celkom sa zo Slovenska kongresu zúčastnilo viac ako 60 psychológov vrátane psychológov vykonávajúcich prax psychológov práce v súčasnosti.
Usporiadatelia uskutočnili v rámci kongresu podujatia, ktoré zahraničným účastníkom, odbornej i občianskej verejnosti pripomenuli osemdesiatročnú tradíciu výskumu, vzdelávania a praxe psychológie práce v Čechách a na Slovensku. Hoci dnes už nemôžeme hovoriť o spoločnej štátnosti, československá vzájomnosť medzi psychológmi práce pretrváva. Bola dôstojne i s uznaním prezentovaná pred medzinárodnou obcou viac ako 900 psychológov práce z 39 krajín Európy, Ameriky, Ázie, Afriky a oficiálnymi zástupcami významných európskych a svetových psychologických ustanovizní. Konkrétne to dokumentuje kongresová publikácia „Fragmets of the 80 years of psychology of work and organization in the Czech republik and Slovakia“, ktorá obsahuje 12 príspevkov slovenských psychológov z celkom 24 spoluautorov (odborným, prekladateľským a z veľkej časti aj organizačným garantom slovenskej časti tejto publikácie bol Prof. Damián Kováč).
V tejto veci požiadal predseda Organizačného výboru PhDr. M. Šolc a predseda Honorárneho výboru kongresu Doc. Zb. Bureš, DrSc. o spoluprácu Slovenskú psychologickú spoločnosť pri SAV a Slovenskú komoru psychológov. Tieto slovenské psychologické ustanovizne sa dohodli na postupe, ktorého výsledkom bol spoločný návrh kandidátov na ocenenie zaslaný Honorárnemu výboru X. Európskeho kongresu psychológov práce a organizácie.
Slávnostné ocenenia českých a slovenských psychologičiek a psychológov na kongresovom plenárnom fóre a tiež pri príležitosti 80. výročia psychológie práce v Čechách a na Slovensku patrilo medzi dôstojné, reprezentatívne podujatia Výročného Kongresu EAWOP.
PRI PRÍLEŽITOSTI JUBILEJNÉHO X. KONGRESU EURÓPSKEJ ASOCIÁCIE PSYCHOLÓGOV PRÁCE A ORGANIZÁCIE (EAWOP) boli za celoživotné zásluhy o rozvoj psychológie práce v Čechách a na Slovensku slávnostne ocenení títo psychológovia:
Josef Brožek, (nar. 1913), prof. PhDr. Čechoamerický psycholog a antropolog, pracoval u fy Baťa koncem 30tých let, pak odešel do USA. Vynikl jako psycholog experimentální a práce. Několik posledních dekád se věnoval historii psychologie a v tomto oboru světově proslul. Autor a spoluautor mnoha odborných publikací.
Václav Břicháček, (nar. 1930), doc. PhDr., působil v Psychologickém ústavu a na katedře psychologie FF UK, věnoval se studiu výkonnosti a rozhodovacích procesů. Vynikající metodolog. Propracoval intenzivní výzkumné strategie. Napsal Úvod do psychologického škálování (1978) a Sledování změn v činnostech jedince (1986).
Václav Břicháček
Oldřich Matoušek, (nar. 1921), PhDr. CSc., zabýval se bezpečností práce a ergonomií, inženýrskou psychologií, byl vedoucím psychologického oddělení Ústavu hygieny práce a chorob z povolání. Autor a spoluautor řady významných odborných prací.
Oldřich Matoušek
Marie Mayerová, (nar. 1935), doc. PhDr. CSc., působila v podniku Škoda Plzeň, v Ústavu železničního zdravotnictví Plzeň a na katedře psychologie a sociologie řízení Západočeské univerzity, je vedoucí této katedry. Zabývala se motivací pracovní činnosti, profesiografií, vlivem stresu na výkonnost.
Marie Mayerovázľava Oldřich Matoušek, Marie Mayerová, Jiří Růžička, Lubomír Stejskal, moderuje Martina Klicperová
Zbyněk Bureš, (nar. 1924), doc. PhDr. DrSc., působil v Ústavu lidské práce, Ústavu bezpečnosti práce, Vědeckovýzkumném ústavu dopravním, v Psychologickém ústavu UK a na katedře psychologie FF UK. Prováděl základní výzkum v psychologii práce, který se týkal zejm. spolehlivosti pracovní činnosti. Autor základních učebních textů psychologie práce. Iniciátor řady konferencí o psychologii práce s vedoucími pracovníky průmyslu, předseda redakční rady čtvrtletníku Psychologie v ekonomické praxi, čestný předseda ČAPPO (CAWOP).
Zbyněk Bureš
Jozef Daniel, doc. PhDr., DrSc.. Bol vedúcim odboru psychológie práce, Výskumného ústavu práce, kde sa zameriaval najmä na profesiografiu. V Ústave experimentálnej psychológie SAV viedol oddelenie inžinierskej psychológie, kde sa venoval výskumu pracovných pobytov, analýze práce operátora, diagnostike odolnosti voči záťaži, zmenovej a nočnej práci. V súčasnosti prednáša psychológiu na UKF (Univerzita Konštantína filozofa) v Nitre. Už v roku 1963 publikoval knihu psychológia práce, jako prvú s touto témou v ČSSR.
Jozef Daniel
Jiří Hoskovec, (nar. 1933), prof. PhDr. CSc., působil ve Výzkumném ústavu bezpečnosti práce, v Psychologickém ústavu UK a na katedře psychologie FF UK. Zabýval se zejm. dopravní psychologií a výzkumem přenosu dovedností ze simulátorů na řízení dopravních prostředků. Je předsedou redakční rady časopisu Psychologie v ekonomické praxi.
Jiří Hoskovec
Damián Kováč, (nar. 1929), prof. PhDr., DrSc., dlhodobý riaditeľ Ústavu experimentálnej psychológie SAV s vysoko výkonným oddelením inžinierskej psychológie, tvorca medzinárodne uznávanej Bratislavskej školy experimentálnej psychológie, iniciátor a hlavný redaktor karentovaného časopisu STUDIA PSYCHOLOGICA (vychádza v anglickom jazyku), autor (editor) viacerých monografií a vyše 450 odborných štúdií doma i v zahraničí, viacročný predseda Československej a Slovenskej psychologickej spoločnosti, pôsobil ako hosťujúci profesor na viacerých univerzitách v zahraničí.
Damián Kováč
Milan Kubalák, PhDr. CSc. V priebehu svojej dlhoročnej práce v Bratislavskom Slovnafte venoval systematickú pozornosť komplexnému rozvoju psychológie práce v súlade s reálnymi aktuálnymi a perspektívnymi potrebami. Okrem vedúceho psychologického pracoviska v Slovnafte pracoval vo funkcii personálneho riaditeĺa a vedúceho odboru sociálneho riadenia. V rokoch 1990-1992 vykonával funkciu námestníka ministra práce a sociálnych vecí SROV. Do roku 1997 pracoval ako vysokoškolský pedagóg na Katedre psychológie FF UK v Bratislave.
Milan Kubalák
Vivien Soyková, Milan Kubalák
Emil Pejhovský, (nar. 1909), PhDr. CSc., byl žákem prof. J. Doležala. Působil jako vedoucí psychologického oddělení fy Baťa ve Zlíně, v Ústavu psychologie práce Vysoké školy báňské v Ostravě a na katedře psychologie FF UP v Olomouci. Zabýval se zejm. personalistikou a psychologií řízení. Pomáhal vybudovat psychologickou laboratoř ve Vítkovických železárnách v Ostravě. Prosazoval aplikaci psychologie práce a organizace na Ostravsku.
Ján Chryzostom Raiskup, PhDr., ako žiak prof. Jurovského začínal v r. 1945 na Psychotechnickom ústave, resp. Československom ústave práce v Bratislave. V roku 1948 prešiel do Vítkovických železiarní v Ostrave, kde bol vedúcim psychotechnického laboratória a začleňovacej poradne. V roku 1963 sa vrátil do Bratislavy a nastúpil jako psychológ na Výskumný ústav hygieny práce a chorôb z povolania, resp. Výskumný ústav preventívneho lekárstva. Tu pracoval vo výskume neuropsychického zaťaženia a na štandardizácii metodiky profesiografie a psychodiagnostiky až do roku 1985.
zľava: Ján Chryzosotm Raiskup, Eva Letovancová, Kožený, Miloslav Šolc, Agnesa Číková
Jiří Růžička, (nar. 1929), prof. PhDr. DrSc., působil na katedře psychologie a sociologie práce Vysoké školy ekonomické v Praze, kam přešel v roce 1968. Stal se vyhledávaným spoluřešitelem v mezioborových týmech, složených z ekonomů, sociologů a psychologů.
Jiří Růžička
Miluše Sedláková, (nar. 1936), PhDr. CSc., působí v Psychologickém ústavu AV ČR a na katedře psychologie Pedagogické fakulty UK. Zabývá se poznávacími procesy vymezenými jako procesy zpracování informací, specificky mentální reprezentací. Je autorkou a spoluautorkou řady prací, zejm. je známa Psychologie XX. Století. Je vedoucí redaktorkou časopisu Československá psychologie.
Miluše Sedláková
Lubomír Stejskal, (nar. 1920), PhDr., psycholog práce, zejm. její bezpečnosti, prováděl aplikovaný výzkum a poskytoval služby průmyslovým závodům. Byl vedoucím meziresortního střediska psychologie práce při Psychologickém ústavu UK v Praze.
Lubomír Stejskal
V rámci X. kongresu Európskej asociácie psychológov práce a organizácie sa pri príležitosti 80. výročia uplatňovania psychológie práce a organizácie v Čechách a na Slovensku konali aj “Dni výmeny skúseností”. V ich závere, za prítomnosti zahraničných účastníkov z celého sveta sa uskutočnilo aj slávnostné ocenenie psychológov, ktorí sa zaslúžili o rozvoj tejto aplikovanej psychologickej disciplíny v Českej republike a na Slovensku.
Táto výnimočná udalosť prebehla v Novej radnici na Mariánskom námestí v centre Starého mesta pražského.
Úvodom slávnosti sa prítomným zahraničným hosťom i oceňovaným psychológom prihovorili Doc. PhDr. Zbyněk Bureš, CSc., čestný predseda Českej asociácie psychológov práce a organizácie, čestný podpredseda Honorary Committe (výberovej komisie) a predseda Sekcie psychológov práce práce, organizácie a personálneho rozvoja SKP PhDr. Milan Kožiak ( člen Organizačného výboru X. kongresu EAWOP).
Ocenenia získali títo slovenskí psychológovia:
Veronika KOVALÍKOVÁ, PhDr., CSc.
Vedecká pracovníčka v oblasti sociálnej psychológie, psychológie dieťaťa a poradenskej psychológie. Obľúbená vysokoškolská pedagogička sociálnej psychológie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Školiteľka ašpirantov v odbore sociálnej psychológie. Angažovala sa aj v aplikácii psychologických poznatkov, predovšetkým vo výchovnom a manželskom poradenstve.
Veronika Kovalíková
Libuša MARŠÁLOVÁ, PhDr., DrSc.
Pôsobila ako samostatná vedecká pracovníčka v Psychologickom ústave Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Predmetom jej teoretickej a vedecko-výskumnej činnosti bola oblasť psychológie učenia a pamäti, psycholingvistiky, ako aj psychológie osobnosti, najmä so zameraním na motivačné zložky v štruktúre osobnosti. Vyvíjala a adaptovala viaceré metodiky, z ktorých niektoré po validizácii na výberoch slovenskej populácie boli publikované. V rámci pedagogickej činnosti na katedre psychológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave položila základy systémového prístupu v oblasti metodológie výskumu. Príslušné publikácie stále tvoria súčasť študijného materiálu poslucháčov základných a aplikovaných disciplín psychológie.
Obe ocenené sa Kongresu nemohli zúčastniť preto im boli medaily s plaketami odovzdané počas slávnostného stretnutia na Ústave experimentálnej psychológie SAV.
V roku 1967 založil národný podnik Psychodiagnostické
a didaktické testy v Bratislave, ktorého je aj po transformácii na akciovú spoločnosť Psychodiagnostika stále riaditeľom. V roku 1993 založil Psychodiagnostiku s.r.o. v Brne, ktorej je tiež riaditeľom. Od svojho vzniku vydala Psychodiagnostika 224 psychodiagnostických testov domácej i zahraničnej provinencie a viacero knižných publikácií. Psychodiagnostika, a. s. je členom Medzinárodnej testovej komisie a súčasne výhradným distribútorom niektorých zahraničných vydavateľstiev z USA a Anglicka. Je spoluautorom a upravovateľom deviatich psychodiagnostických testov a spoluautorom publikácie Kompendium psychodiagnostických metód.
Vladimír Černýzľava Vladimír Černý a Hieronym Florek
Hieronym FLOREK, Doc., PhDr., CSc.,
Pôsobil ako vedecký pracovník v Ústave experimentálnej psychológie Slovenskej akadémie vied v Bratislave. Neskôr (23 rokov) na jednotlivých fakultách Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave. Teraz pôsobí na katedre psychológie Trnavskej univerzity v Trnave. Na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave pôsobil 36 rokov. Na úrovni základného výskumu sa venoval psychológii práce, hlavne inžinierskej psychológii, sociálnej psychológii práce a psychológii výtvarného umenia. Uskutočnil prieniky psychologických poznatkov do technického prostredia a do sveta výtvarného umenia (aktivity na celoštátnych, európskych i svetových podujatiach).
Hieronym Florek, Vivien Soyková, Jiří Čermák
Rudolf KOSTOLANSKÝ, PhDr.,CSc.
V období rokov 1972 – 1987 člen medzinárodnej redakcie časopisu Human Development (Krager Verlag, Bern, Švajčiarsko). Zakladajúci
a výkonný redaktor (1968 1972) orgánu Československej psychologickej spoločnosti „Psychológ v Československu“. Osnovateľ vyučovania gerontopsychológie na Slovensku. Organizátor nových pracovísk psychológie práce v odvetví železničnej dopravy, iniciátor napojenia na výskum v Slovenskej akadémii vied v Bratislave.
Rudolf Kostolanský (tretí zľava)Rudolf Kostolanský
Jozef KOŠČO, Prof., PhDr., CSc.
Svoju odbornú kariéru začal v Psychotechnickom ústave, neskôr Československom ústave práce v Bratislave, potom viedol jeho pobočku v Košiciach. Pôsobil v ridiacich a vedeckých pozíciách na viacerých vysokých školách a ústavoch na Slovensku. V rokoch 1967 – 1970 bol riaditeľom Ústavu psychológie profesionálneho vývinu a poradenstva. Venoval sa výberu zamestnancov a výchovnému poradenstvu. Je iniciátorom a organizátorom medzinárodne akceptovanej biodromálnej koncepcie psychologických poradenských služieb (generálny gestor porady expertov UNESCO v roku 1970 v Bratislave o úlohách biodromálneho poradenstva v permanentnom vzdelávaní). Je autorom 14 knižných, monografických prác a početných odborných štúdií, článkov a expertíznych elaborátov. Pôsobil ako koordinátor štátnych a rezortných plánov výskumu a ako vedúci a školiteľ diplomantov a doktorandov.
zľava Jozef Koščo, Vivien Soyková, Jiří Čermák.
Bruno MIGLIERINI, PhDr., DrSc.
Ako pracovník a neskôr vedúci armádneho psychologického pracoviska sa zaslúžil o rozvoj psychologickej diagnostiky v armáde. Upravil viaceré zahraničné testy a dotazníky, vytvoril a vydal rad vlastných testov a dotazníkov. Vo viac než sto publikáciách sa zaoberal najmä otázkami reliability a validity psychodiagnostických metód a možnosťami ich využitia v praxi. Výsledky svojej vedeckej práce v armáde zhrnul do monografie Poznávanie a formovanie osobnosti vojaka (Naše vojsko, Praha, 1984).
zľava Bruno Miglierini, Eva Letovancová, Daniel Kožený, Miloslav Šolc, Agnesa Číková.
Juraj STANKO, PhDr.
Od roku 1966 pracoval v oblasti industriálnej psychológie
a ergonómie vo VSž v Košiciach, teraz US Steel, kde mnoho rokov pôsobil ako vedúci psychologického pracoviska. Je spolu-zakladateľom jedného z najväčších psychologicko – fyziologických laboratorií v bývalom Československu. Podieľal sa na vypracovaní a štandardizovaní psychologických metód výberu pracovníkov pre rizikové a náročné profesie, ako sú napr. žeriavnici a operátori. Tieto komplexné metodiky boli úspešne využívané v samotných VSž ako aj v celom rezorte ťažkého priemyslu a strojárstva. Bohaté praktické skúsenosti využíval pri praktických cvičeniach adeptov psychológie.
Juraj Stankozľava Juraj Stanko a Michal Stríženec
Michal STRÍŽENEC, Doc., PhDr., DrSc.
Od roku 1954 pôsobil ako vedecký pracovník v Ústave experimentálnej psychológie Slovenskej akadémie vied v Bratislave. Výskumne sa zameriaval na inžiniersku psychológiu (analýza činnosti operátora, myslenie operátora, systém človek – počítač). Túto disciplínu externe prednášal na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a publikoval z nej vedecké štúdie a monografie. V rokoch 1991 – 99 bol riaditeľom Ústavu experimentálnej psychológie.
zľava Michal Stríženec, Vivien Soyková, Čermák Jiří
Ján TIMKO, Doc., PhDr., CSc.
Zo začiatku sa venoval vplyvu pracovného prostredia na senzomotorické procesy u robotníkov. Neskoršie sa špecializoval na skúmanie a riešenie problémov adjustácie vojakov a vplyvov externých podmienok vojenskej činnosti na prežívanie a správanie sa vojakov. Rozpracoval mnohé teoretické a metodicko-organizačné zásady pre riadenie vojenských jednotiek a útvarov, ktoré zverejnil v mnohých článkoch
a v monografii Vojak v psychickej záťaži. Dvadsať rokov pracoval ako vedúci skupiny psychológie vojenskej činnosti a zástupca vedúceho katedry psychológie Vysokej vojenskej pedagogickej školy v Bratislave. Významnou mierou prispel k rozvoju teórie a praxe psychológie práce v armáde i k jej využívaniu v príprave učiteľov autoškôl na Slovensku.
Ján Timko
Ján VONKOMER, Doc, PhDr., CSc.
Vedúci katedry psychológie na Vojenskej akadémii. Skúmal a riešil režim práce a odpočinku operátorov. Založil a vybudoval vedecko-výskumné pracovisko na vývin uplatnenia psychologických testov v armáde. Vyvinul a štandardizoval originálne testy inteligencie a osobnosti. Bol predsedom Slovenskej psychologickej spoločnosti pri Slovenskej akadémii vied a podpredsedom Československej psychologickej spoločnosti.
Ján Vonkomer
V mene ocenených sa poďakoval organizátorom Kongresu (EWOP, Českej asociácii psychológov práce a organizácii, Slovenskej komore psychológov a Slovenskej psychologickej spoločnosti) za ich, – v našich postsocialistických podmienkach mimoriadne zložitú prácu pri navrhovaní a výbere oceňovaných Ján Vonkomer. Upozornil, že tento akt oceňovania českých a slovenských psychológov za ich celoživotné zásluhy na medzinárodnom fóre má aj významný domáci spoločenský rozmer.
Ján Vonkomer
Galéria ocenených českých psychológov práce a organizácie :
Vzhľadom na skutočnosť, že oceňovanie celoživotných zásluh je vždy ľudsky a spoločensky vážnou a citlivou záležitosťou, považujeme za vhodné aj po rokoch sprístupniť Zápisnicu spoločnej oceňujúcej komisie SPS SAV a SKP (pôvodne publikovanej v stavovskom profesnom časopise Slovenskej psychologickej spoločnosti SAV – PSYCHOFÓRUM ).
Robíme tak v dobrej viere, že sprístupnenie postupu práce oceňujúcej komisie potvrdí a zdokumentuje slovenským psychológom a návštevníkom tejto internetovej stránky našu snahu o maximálnu objektívnosť výberu navrhovaných kandidátov, ale aj preto preto, že vidíme veľký potenciál posilnenia identity a aj integrity celej našej psychologickej obce práve cestou prejavenia úcty voči našim učiteľom – aj v iných odboroch psychológie. To, že forma spoločenského ocenenia ich celoživotnej práce je vhodná a hodnotná, potvrdili mnohé zážitky i úprimné prejavy prítomných, vrátane hostí a členov Výkonného výboru EAWOP. Viacerí po vypočutí profesných životopisov oceňovaných sa takmer v rozrušení priznávali k tomu, ako málo „o vás vieme“. Aj to môže byť zaiste pozitívnou skúsenosťou pre naše vzájomné vnímanie sa v súčasnosti a návodom nielen na európsku integračnú ústretovosť, ale tiež ústretovosť takpovediac domácu. Viacerí z prítomných mladších českých a slovenských psychológov totiž dopĺňali poznanie zahraničných kolegov, keď v úcte k celoživotnej práci svojich kolegýň a kolegov spontánne opakovali: „ ako málo sa poznáme navzájom“.
Prečo je tomu tak?
Kto iný by to mohol zistiť a možno i zmeniť, – ak nie psychológovia?
Spoločne na 10.kongrese európskych psychológov práce a organizácie – EAWOP (Praha 2001). Zĺava: M. Košč, A. Číková, M. Kožiak.
Z Á P I S N I C A spoločnej oceňujúcej komisie Slovenskej psychologickej spoločnosti pri SAV a Slovenskej komory psychológov
Na spoločnom zasadaní Predsedníctva Slovenskej komory psychológov a Hl. výboru Slovenskej psychologickej spoločnosti pri SAV dňa 13.2.2001 bol členom Organizačného výboru X. Európskeho kongresu psychológov práce a organizácie PhDr. M. Kožiakom, prednesený návrh postupu a spoluúčasti SKP na oceňovaní nestorov slovenskej psychológie práce. Spoločná oceňujúca komisia SPS SAV a SKP zložená z ôsmich členov schválila predbežne zostavený návrh HV SPS pri SAV zo dňa 12.1.2001, ktorý zohľadňoval proporcionálne zastúpenie oboch ustanovizní. Po krátkej diskusii bola komisia doplnená o novozvolenú predsedníčku SKP PhDr. Hanu Ščibranyovú.
Hlavným kritériom výberu oceňovaných kolegov, seniorov, ktorí už nepracujú aktívne, mali byť zásluhy odborno-praktické, organizačné, vedecké, pedagogické a publikačné.
Členmi komisie sa na základe konsenzuálneho súhlasu prítomných členov Predsedníctva SKP a Hlavného výboru SPS stali: E. Adamovičová (tajomníčka HV SPS), PhDr. M. Bratská, CSc.(SPS), PhDr. A. Číková(SKP), PhDr. M. Kožiak (SPS, predseda komisie), PhDr. M. Kubalák, CSc. (SKP), PhDr. E. Letovancová, CSc. (SKP), PhDr. I. Seifert (SKP), PhDr. I. Sarmány – Schuller, CSc. (predseda Hl.výboru SPS SAV), PhDr. Hana Ščibranyová (predsedníčka SKP).
Poslanie komisie
menovité odporúčanie štyroch kolegov a kolegýň zo slovenskej psychologickej obce na ocenenie odovzdané na európskom fóre (traja mali byť psychológmi práce a jeden z oblasti teoretickej, všeobecno – psychologickej alebo metodologickej, s významnými prínosmi podporujúcimi rozvoj psychológie práce)
menovité odporúčanie ďalších 6 – 10 kolegov a kolegýň na ocenenie odovzdané na československom fóre, počas slávnostného večera k 80. výročiu psychológie práce a organizácie v Českých krajinách a na Slovensku
zabezpečenie a včasné sprostredkovanie podkladov potrebných k práci Honorárneho výboru kongresu (stručné profesné charakteristiky, fotografie)
Organizačný a Honorárny výbor kongresu upozornili, že definitívne upresnenie počtu ocenených bude možné až pri súhrne všetkých doručených návrhov. Zároveň je tiež vhodné pripomenúť, že kompetencie definitívneho výberu ocenených z jednotlivých národných ustanovizní prináležia Honorárnemu výboru Kongresu. Jeho predsedníčkou je Veronique De KEYSER (Belgicko), predsedníčka EAWOP a podpredsedom Zbyněk BUREŠ (Česká republika).
Tento orgán, mal včas upresniť počet oceňovaných kandidátov a fakticky tým aj rozhodnúť o výbere (redukcii) kandidátov na ocenenie, ak by bol počet navrhovaných vyšší ako finálna kvóta. Uvedené podmienky kládli špecifické požiadavky na pružnú, ale pritom korektnú prácu komisie.
Tieto požiadavky sa týkali najmä:
zachovania dôvernosti všetkých vyjadrení členov komisie zachovania diskrétnosti informácií o všetkých navrhovaných kandidátoch
realizácie postupu umožňujúceho objektivizáciu hodnotení kandidátov členmi komisie
zabezpečenia transparentnosti a vierohodnosti odporúčaní komisie
Menovité návrhy na ocenenie pri príležitosti konania X. kongresu EAWOP 2001 v Prahe, v priebehu kongresového plenárneho zasadania
Na základe vyjadrení získavaných v priebežných konzultáciách s členmi SPS a SKP boli ako kandidáti, ktorých prínos pre slovenskú psychológiu práce bol spontánne a vo všeobecnej zhode kladne hodnotený, uvádzaní nasledovní nestori slovenskej psychológie:
PhDr. Jozef DANIEL, DrSc.,
prof. Damián KOVÁČ,DrSc.,
PhDr. Milan KUBALÁK, CSc.,
PhDr. Ján Chryzostom RAISKUP.
Členovia komisie prítomní na jej rokovaní 4. apríla 2001 uvedených kandidátov jednotne a bez pripomienok podporili a vyjadrili súhlas s odoslaním návrhu na ich ocenenie na medzinárodnom kongresovom fóre.
Ocenenia pri príležitosti 80. výročia psychológie práce a organizácie v Čechách a na Slovensku (postup výberu navrhovaných kandidátov).
Okrem návrhov a podkladov na ocenenie našich kolegov na európskom fóre nás organizátori žiadali aj o poskytnutie návrhov na ocenenia pri príležitosti 80. výročia psychológie práce a organizácie v Čechách a na Slovensku.
Ocenenia majú byť odovzdávané počas slávnostného večera česko-slovenského „Dňa výmeny skúseností“. Podľa pokynov organizátorov, majú byť hlavným kritériom výberu kolegov a kolegýň, seniorov, ktorí už nepracujú aktívne, zásluhy odborno-praktické, organizačné, vedecké, pedagogické a publikačné.
Vzhľadom na uvedené podmienky a kritériá výberu oceňovaných, sa prítomní členovia komisie po predchádzajúcej diskusii dohodli na nasledovnom a následne realizovanom postupe:
menovitý súhrn doručených návrhov členov HV SPS (viď zápis HV SPS zo dňa 12.1.2001), doplnený o návrhy členov komisie (neprítomní členovia sa vyjadrili ku prvotnej kandidátke telefonicky). Tento súhrn predstavoval 23 navrhovaných kandidátov
zúženie počtu kandidátov podľa kritéria „dôchodkový vek“ a „odborno – profesnej kvalifikácie“ na 18
stručné charakteristiky, otázky a diskusia hodnotiaca 18 kandidátov podľa odborno-praktických, organizačných, vedeckých, pedagogických a publikačných zásluh
určenie jednotného systému hodnotenia všetkých 18 kandidátov, umožňujúceho ich objektivizované kvantifikované porovnanie
Komisia sa rozhodla uplatniť numerickú poradovú hodnotiacu stupnicu. Na základe sumárneho posúdenia si každý člen komisie stanovil svoje poradie priority kandidátov. Toto poradie bolo potom postupom spriemernenia využité pri objektivizovanom určení poradia uchádzačov.
Kvôli zmierneniu vplyvu niektorých artefaktov (vrátane neodôvodnených preferencií) pri posudzovaní sa členovia komisie dohodli na priamej, ústnej forme bodového hodnotenia jednotlivých kandidátov.
Takto transparentne získané pozície jednotlivých kandidátov vyjadrujú skupinové stanovisko komisie. Podľa vôle všetkých prítomných členov komisie je toto stanovisko považované za základ pre vypracovanie menovitého návrhu jednotlivcov na ocenenia pamätnou plaketou EAWOP pri príležitosti 80. výročia psychológie práce a organizácie v Čechách a na Slovensku. Abecedný zoznam kandidátov na ocenenie má zahŕňať len tých kandidátov, ktorí získali poradovú pozíciu do limitu daného organizátormi Kongresu.
Vzhľadom na približnú kvótu kandidátov na toto ocenenie zo Slovenska, ktorá počas konzultácií s organizátormi Kongresu kolísala okolo čísla 10, komisia pristúpila k príprave podkladov (charakteristík) na ocenenie nasledovných kolegov a kolegýň:
V prípade, že počet kandidátov navrhovaných na ocenenie bude vyšší alebo nižší ako finálna kvóta pridelená Honorary Comittee kongresu, organizátori si vyhradili možnosť operatívnej korekcie. Podľa slov PhDr. Miloslava Šolca,Csc., predsedu Organizačného výboru kongresu je pravdepodobné, že úprava bude mať podobu rožšírenia o jedného prípadne dvoch kandidátov zo Slovenska. Po vzájomnej dodatočnej konzultácii by mal byť jedenástym oceneným psychológom práce zo Slovenska PhDr. Juraj STANKO z VSŽ.
Z Á P I S N I C A zo zasadania spoločnej oceňujúcej komisie Slovenskej psychologickej spoločnosti pri SAV a Slovenskej komory psychológov
dňa 4. apríla 2001.
Z á v e r o m možno konštatovať, že spoločná oceňujúca komisia SPS SAV a SKP odporúča oceniť vyššie uvedených kolegov a kolegyne na základe dôkladného prehodnotenia pracovných a odborných aktivít všetkých kandidátov, z hľadiska ich podielu na rozvoji psychológie práce v rámci SR, ako aj stanovených pravidiel. V uvedenej súvislosti si však dovoľujeme vysloviť názor, že limitujúce kritérium veku podstatne obmedzilo možnosť žiadúcej objektivity výberu. Napriek tomu považujeme za vhodné a potrebné poďakovať sa organizátorom Kongresu EAWOP 2001 v Prahe za možnosť a príležitosť oceniť na medzinárodnom fóre kolegyne a kolegov, ktorí sa významne zaslúžili o rozvoj psychológie práce na Slovensku.
PhDr. Milan Kožiak, predseda spoločnej oceňujúcej komisie Slovenskej psychologickej spoločnosti pri SAV a Slovenskej komore psychológov
20. augusta 1968 som celý deň oberal jablká v záhrade na fare v Gemerskej Polome , v Slovenskom Rudohorí. Za odmenu som ochutnal trochu omšového vínka a od pána farára dostal s venovaním vtedy pre cenzúru nedostupné Freudove spisy v češtine, vydané ešte v medzivojnom období. Pre nastávajúceho študenta psychológie – hotový poklad. Pán farár sa ma opýtali čo nového vo svete, keďže vedeli že po večeroch vysedávam pri rádiách a “chytám” krátke vlny za nohy. “Akosi je ticho v éteri, možno nejaké erupcie na Slnku” odpovedal som. Mýlil som sa. Neboli to erupcie, to len technici všetkých veľkých svetových vysielačov (Hlasu Ameriky. Hovorí Moskva, Slobodnej Európy, BBC, RAI, Deutchlanfunk-u, Deutche Welle, Rádia Peking , Rádia Tirana, i mojej obľúbenej CBC – Hovorí Kanada. … ) čistili antény, vymieňali vysielacie lampy a chystali sa na explóziu, ktorá nastala o pár hodín. Všetci naokolo vedeli, že sa niečo chystá, len my v ČSSR sme oduševnene žili ideálmi “socializmu s ľudskou tvárou”.
Kto vtedy tvrdil, že vedel čo sa stane – klamal. Vlastne takí vtedy ani neboli, – len potom, o rok, sa začali vynárať spomedzi nás ako “bzdochy, ucholaky a ploštice”.
ON – neznámy sovietsky vojak sedel tento deň v obrnenom transportéri, kdesi na československých hraniciach a chystal sa “brániť” našu vlasť, – v mene socialistickej internacionálnej pomoci.
Obaja sme mali krásnych 20 rokov.
Donedávna sme o sebe nevedeli. Osud však chcel aby sa to zmenilo. V ruskej TV Rossija1 som náhodou videl filmový dokument, v ktorom po 50-tich rokoch hovorí istý radista Jurij Petrovič Sinelščikov o vraj pekných spomienkach na prijatie a privítanie pražanmi počas augustových dní ´68.
Napísal som mu list a Jurij Petrovič odpovedal.
Netušil som v akých rozdielnych svetoch žijeme.
Ten filmový “dokument” bol podnetom k napísaniu blogu, ktorý som pôvodne zverejnil v Novom slove a dnes ho “oprášil”.
℘
Pre zväčšenie – kliknite na obr.
Dnešní mladí ľudia vedia o augustových udalostiach roku ´68 a ich dôsledkoch prekvapivo veľmi málo.
Akoby sa ich to netýkalo. Tento blog chce aspoň trochu prispieť k zreálneniu ich pohľadu na súčasný svet. Ten má totiž 4 svetové strany a dejiny sa nikdy neopakujú. Dajú sa však predvídať a dá sa z nich poučiť. Nie však prvoplánovo.
V súvislosti s každoročným pripomínaním „bratskej internacionálnej pomoci“, podľa medzinárodného práva “OKUPÁCIE” sa toho pohovorilo a popísalo veľa. Aj preto som nemal v pláne nejako zvlášť sa tomuto dátumu venovať a čosi dodávať. V roku 2019 sa však opäť objavil démon „komunistickej pravdy“ – v podobe snáh relativizovať príčiny a dôsledky okupácie vtedajšieho Československa armádami Varšavskej zmluvy, pod velením armády Zväzu sovietskych socialistických republík.
Znovu sa potvrdilo, že tento démon nespí a dáva o sebe vedieť spôsobom, ktorý ignoruje všetko čo mu stojí v ceste. Prehliadanie, či zľahčovanie takýchto prejavov “insomnie démonov” sa mi zdá dosť nebezpečné – najmä v kontexte silnejúceho spochybňovania našej proeurópskej orientácie a tiež krátkej historickej pamäte nových generácií Čechov a Slovákov.
O čo vlastne šlo?
Podpredseda zákonodarnej komisie Ruskej dumy Jurij Petrovič SINELŠČIKOV (poslanec za Komunistickú stranu Ruska) prišiel v máji, po troch rokoch opäť s návrhom zákona, ktorý chce priznať ruským účastníkom okupácie Československa status vojnových veteránov. Ten by im zaručoval nielen úctu verejnosti ako k obrancom vlasti, hoci ďaleko za jej hranicami, ale hlavne množstvo finančných a iných výhod vrátane zvýšenej penzie.
„ … v podstate nás do toho nič nie je. Je to predsa vec ruskej štátnej kasy“ hovoria moji prorusky orientovaní priatelia. Až nato, že návrh zákona hovorí o “oprávnenom vstupe legálne pozvanej armády”.
Kto je Jurij Petrovič Sinelščikov? Jurij Petrovič Sinelčikov je poslanec štátnej dumy, t.j dolnej komory Federálneho zhromaždenia Ruskej federácie (parlamentu) nominovaný Komunistickou stranou Ruskej federácie. V súčasnosti vykonáva funkciu podpredseda jedného z jej najdôležitejších orgánov –zákonodarného výboru. V roku 1968 sa sám ako čatár spojovacej jednotky zúčastnil obsadzovania Prahy a vraj má na privítanie pražanmi pekné spomienky. Medzičasom vyštudoval právo v Odesse, stal sa zástupcom hlavného prokurátora Moskvy a z rúk Putina dostal ocenenie „Ctihodný právnik“.
Rokovanie poslancov ruskej Dumy o návrhu zákona, ktorý legitimizuje oprávnenosť okupácie Československa v roku 1968
zdroj: web Komunistickej strany Ruskej federácie
Chcel som si sám pre seba urobiť v tom jasno a tak som mu napísal na jeho verejnú poštovú schránku spontánny a trochu expresívny list, s tým, že aspoň vyskúšam ako to v Rusku funguje. Či vôbec pán poslanec odpovie a tiež v nádeji, že možno nejako prijateľne vysvetlí dôvody aj ten virvar čo vznikol okolo návrhu zákona čo predkladá.
„ Vážený Jurij Petrovič.
Venujte pozornosť názoru súvisiaceho s Vášou činnosťou ospravedlňujúcou vojenskú intervenciu do Českolovenska v roku 1968.
Ukazuje sa, že naši ruskí “bratia” dodnes nepochopili ako v roku 1968 znásilnili a ponížili Čechov a Slovákov. Ruské impérium bolo vždy impériom, so všetkým čo k tomu patrí. Panslavizmus, ktorým sa tak hrdia aj niektorí slovenskí politici, bol vždy nástrojom expanzie. Už od čias Petra Veľkého a Kataríny II.
Boľševici po revolúcii v roku 1917 šikovne prevzali Marxove myšlienky o medzinárodnom proletariáte aby šírili svoj neokolonializmus na všetky svetové strany. Na iste v mnohom opodstatnené anti-kapitalistické heslá lákali národy zúbožené zvlášť po II. sv. vojne. Aj okupačnú inváziu do Československa zdôvodňovali a nazývali ” internacionálnou bratskou pomocou”. Vtrhli ste k nám “v noci ako vlci” bez vedomia vrchných predstaviteľov ČSSR: prezidenta, vlády, Federálneho zhromaždenia, bez vedomia vtedy vládnucej politickej sily Komunistickej strany Československa a proti vôli drvivej väčšiny Čechov a Slovákov. Ruská kultúra, hudba, literatúra, ľudová kultúra, umenie výtvarné, film, atď. sú iste v mnohom obdivuhodné, avšak to, že rusi si nikdy, ale nikdy úprimne nepriznali (a robia to tak dodnes) svoju chybu, či chyby, škodí najviac im samotným. Správajú sa ako “slon v porceláne” a pritom žijú v krivde, že im svet ubližuje – za dobro, ktoré robili a robia vo svete. Iste, predovšetkým Rusku a rusom patrí veľká vďaka za porážku fašismu, ale nielen im… Dnešná Ukrajina je však trpkým a bolestným príklad toho “dobra”. Samozrejme, že sa na tom priživuje Západ. Ten vnímam ako “vlka v barančom rúchu”. Sám som zvedavý kam ten stret civilizácií vyústi. Zdá sa mi, že každý z nás, môže prispieť k reflexii iných národov i sebareflexii toho vlastného. Ide len o to, akú dáme tej “našej pravde” tvár. S pozdravom M.K. „
Pravdu povediac odpoveď na takýto list som ani nečakal. Bol som spokojný s tým, že som ho vôbec – síce trochu kostrbato napísal a poslal. Asi po mesiaci som však v mailovej schránke objavil nasledovné riadky. Posúďte!
“Vážený Milan Kožiak. Dostal som Váš list. Ďakujem, že ste si všimli moju prácu na príprave zákona o veteránoch československých udalostí v 1968 roku. Pozornosť medzinárodného spoločenstva opäť raz potvrdzuje, že tieto udalosti zostávajú v pamäti občanov oboch krajín. Nemôžem obísť skutočnosť, že rozmiestnenie vojsk sa uskutočnilo na základe priania československej strany. S takýmito žiadosťami sa na ZSSR obracali kolektívy podnikov. V auguste 1968 sa so žiadosťou o vstup vojsk na vedenie ZSSR obrátila väčšina členov Politbyra ÚV Komunistickej strany Československa a tiež viacerí členovia vlády ČSSR. V predvečer operácie v telefonickom rozhovore o to prosil Brežneva osobne generálny tajomník ÚV KSČ Dubček. O zákonnosti našej činnosti svedčia aj následné rozhodnutia československých úradov. Napr. 18. Októbra 1968 Národné zhromaždenie ČSSR schválilo „„Dohodu o podmienkach dočasného pobytu vojsk Sovietskeho zväzu na území Československa“. Serióznym potvrdením správnosti konania sovietov bola rezignácia Alexandra Dubčeka z funkcie generálneho tajomníka ÚV KSČ, ktorá sa uskutočnila na základe vôle československých komunistov a československého národa v apríli 1969. Nakoniec v decembri 1970 plenárne zasadanie Ústredného výboru prijalo dokument „Poučenie z krízového vývoja a rozvoj komunistickej strany Československa po XIII zjazde KSČ”, v ktorom sa konštatovalo, že internacionálna pomoc bratských socialistických strán bola včasným, nevyhnutným a jediným správnym rozhodnutím. Verím, že diskusie o augustových udalostiach 1968 v Československu nezabránia ďalšiemu rozvoju priateľstva a spolupráce medzi národmi Českej republiky a Ruska.” Sinelščikov Jurij Petrovič
Čo dodať?
Neuveriteľná zlátanina imperiálnych klamstiev a výmyslov je tento list! Celkom „mimo misy“! Neodpovedal som. Obávam sa, že odpoveď by bola ešte expresívnejšia ako môj prvý pokus ujasniť si vzájomne „fakty a dojmy“. Pre mňa osobne je šokujúce poznanie, že takíto ľudia medzi ktorých patrí aj pán prokurátor a poslanec Sinelščikov zrejme bezvýhradne veria svojej (o)bludnej „pravde“ a sú imúnni voči argumentom, „jasným ako Slnko“.
Nemali by sme ich podceniť!
Tie postojové stereotypy sú imúnne dokonca aj voči oficiálnej politike dnešného Ruska. Jeho predstavitelia sa opakovanie vyjadrili k nezákonnosti vojenskej intervencie. Niekdajší ruský prezident Boris Jeľcin počas návštevy Prahy v roku 1993 augustovú inváziu do Československa odsúdil ako neprípustnú. Dodal však ale, že demokratické Rusko nenesie v tejto veci žiadnu zodpovednosť, pretože vina padá na bývalé vedenie Sovietskeho zväzu. Jeho nástupca, terajší prezident Putin ešte v roku 2006 uznal morálnu zodpovednosť Ruska za vpád vojsk do bývalého Československa . Sú ich slová úprimné a dôveryhodné?
Je potom táto otázka vôbec opodstatnená?
Diskutabilný návrh zákona síce vypracovala v zákulisí ruskej oficiálnej politiky pomerne malá strana ruských komunistov, ale na jeho dopracovaní sa podieľalo viac ako 60 zástupcov všetkých parlamentných frakcií ruskej dumy, členovia branného výboru, zástupcovia ministerstva zahraničných vecí a viacerých spoločenských organizácií.
Po protestoch slovenských i českých politických predstaviteľov ( Zeman, Pellegriny, Lajčák, Zaorálek, Petříček..) je osud tohto zákona zatiaľ nejasný. Ruské štátne médiá však ale stále „z času na čas“ vypúšťajú testovacie propagandistické balóniky. Napríklad len spomínaný odvysielala dokumentárny film o “odtajnených stránkach” dejín vojenského paktu Sovietskeho zväzu a jeho satelitov, Varšavskej zmluvy. Tá podľa Zmluva bola podľa toho dokumentu obranným spojením, ktoré chránilo sovietskych spojencov pred “agresívnou” Severoatlantickou alianciou.
Rusko sa pravidelne ohradzuje proti „prepisovaniu dejín“, čím však myslí predovšetkým spochybňovanie vlastnej interpretácie dejín a predovšetkým sovietskych zásluh na víťazstve nad nacistickým Nemeckom. To Rusku a Rusom nemožno uprieť!, … ale ako píšem v liste Sinelščikovovi Rusko v tom nie je nevinne. O dezinterpretáciu dejín sa mocní sveta usilujú odjakživa.
„Pre vlka a medveďa sú zajace v lese len taká neposlušná poskakujúca háveď“ vravievali môj starý otec, netušiac aký rámec raz dám ich slovám.
Podhubie imperiálnej mentality Ruska je stále živé!
Na objasnenie týchto vyjadrení považujem za vhodné aspoň trochu priblížiť ich historické pozadie. Aj keby sa mohlo niekomu zdať, že s 21.augustom 1968 a súčasnými deizinterpretačnými tendenciami nesúvisia – tak dúfam, že to zdanie sa rozplynie.
Priznávam – dlho som nerozumel súčasným ráznym krokom Ukrajincov pri presadzovaní ukrajinského jazyka v správe svojho štátu. Však len ruskojazyčného obyvateľstva žije na východe Ukrajiny takmer 10 miliónov. Majdan a minulá (Porošenkova) kyjevská vláda ich len popudila proti sebe. Dôsledkom bola občianska vojna medzi dvoma slovanskými národmi, ktorá si len do 24.februára t.r. vyžiadala viac ako 10 000 zabitých a jej mierové riešenie je po začatí “špeciálnej vojenskej operácie” v nedohľadne. Oficiálny Kremeľ i ruská propaganda vidia príčiny zanovito “v náraste ukrajinského nacionalizmu po roku 1991 podporovaného USA a NATO”. Kremeľ si stále nedokáže uvedomiť a priznať, že odpor Ukrajincov voči Rusku má hlboké historické korene – v imperátorskej politike cárskeho Ruska a neskôr v stalinizme.
Už Peter Veľký vydal v r. 1720 dekrét zakazujúci vydávať knihy v ukrajinskom jazyku a vyňať ukrajinské texty z kníh pravoslávnej cirkvi! V podobnom duchu postupovali aj Peter II. aj Katarína II. ktorí zakazovali učiť deti v ukrajinských školách v ich materinskom jazyku a používať ukrajinskú abecedu! V tlaku na asimiláciu nepoddajného ukrajinského národa, čiastočne úspešnom len na východe Ukrajiny pokračovali aj cári Alexander I. a Alexander II, ktorých nariadenia zakazovali ukrajinské ľudové piesne a dokonca aj modlitby v ukrajinčine.
Vieme vôbec o tom?
Toto video je dostupné len po kliknutí na Prehrať na YouTube. Odporúčam.
Nehorázne veci sa diali Ukrajincom aj neskôr. O tom však snáď inokedy.
Ak k tomu pridáme opakované vyjadrenie ruského prezidenta V.V. Putina na adresu Ukrajiny a Ukrajincov tak mohlo byť každému jasné kam to celé smeruje. … ale nebolo!
Hoci s Putinom v mnohých iných, najmä vyjadreniach voči politike USA a NATO súhlasím, tentoraz si dovolím vysloviť názor, že pán prezident Putin týmto vyjadrením na Svetovom ekonomickom fóre v Petrohrade (2019) mier na Ukrajine totálne zabil. Vonkoncom nechápe historické súvislosti, – ak opakovane, ako pokazený gramofón hovorí, že „v Bielorusku a na Ukrajine sú všetci “ruskí”, že “všetci sú jeden národ a to národ ruský, že Ukrajina je, či bola len takou “okrajinou” veľkej ruskej ríše, … ” .
Všimnite si výraz tváre hovorkyne Min.zahraničných vecí RF Márie Zacharovovej (01:36), ktorá si zrejme veľmi dobre uvedomuje čo tieto slová Putina znamenajú a čo spôsobia. Za zmienku stojí aj moderátorka diskusie Sofia Ševarnadze, vnučka bývalého ministra zahraničia Eduarda Ševarnadzeho (za Gorbačovovej éry). Tá dokázala klásť prítomným opakovane aj nepríjemné otázky a bola viacerými, aj západnými médiami označená za hrdinku tohto diskusného fóra. Za zmienku stojí aj skutočnosť, že na ňom dôstojne vystúpil aj premiér Slovenskej republiky Peter Pellegrini.
Záverom
Táto pretrvávajúca imperiálna mentalita a rétorika Ruska vyvolávala obavy a poburoval mnohých (aj) rusky a väčšinu nerusky hovoriacich obyvateľov susedných štátov. Výsledkom takéhoto prilievania oleja do ohňa je výrazný nárast nacionalizmu (v Gruzínsku, v Polsku, pobaltí a najmä na Ukrajine). Pre ostatné národy v Európe je práve príbeh Ukrajiny, tak ako bol pred polstoročím príbeh Československa, výstrahou a jednou z odpovedí na otázku: Čo je hrozbou mieru a kto vyvoláva stále rastúcu nedôveru medzi národmi a štátmi východnej Európy?
Iste tých príčin nárastu napätia v medzinárodných vzťahoch je viac. Pokúsil som aspoň trochu priblížiť a objasniť tú najbližšiu.
Vďaka Pánu Bohu, že Slovensko nie je bezprostredným susedom tohto veľkého “brata” a ochrancu Slovanov.
Ibaže – pri geopolitických hrách veľmocí je všetko možné.
Čo zreálni náš pohľad na súčasný svet. Ten má totiž 4 svetové strany a dejiny sa nikdy neopakujú. Dajú sa však predvídať a dá sa z nich poučiť. Nie však prvoplánovo.
“Opak tvojej pravdy tiež môže byť pravdou” (Niels Bohr).
Z vlka sa môže stať baránok a z baránka vlk!
… a zajace behajúce po lese – sú pre medveďa, či vlka len taká poskakujúca háveď a potrava?
Originály korešpondencie:
Jurij Petrovič Sinelščikov
20. August 2022 – ožíva imperiálna mentalita Ruska?
Napísal a editoval Milan Kožiak
“*LEN HUDBA POVIE DOSLOVA I ČO SA NEPOMESTÍ DO SLOVA” *
Metódou AVS , dnes už nazývanou tiež ADS (audiostrobe. - ktorá využíva pre dosiahnutie želaných účinkov aj svetelné podnety), sa to dá dosiahnuť podstatne rýchlejšia a bez nejakého tlaku na hodnotovú prestavbu osobnosti, ktoré mnohé z týchto meditatívnych techník vyvíjajú. To, že táto „anihilácia“ energie kmitočtov s opačnou fázou skutočne funguje sa môže presvedčiť každý, kto si zadováži - dnes už bežne komerčne dostupný prístroj s takýmto programom. Tých 10 Hz nepočujeme, ľudské ucho pociťuje len zvuky do 20 Hz. Tých 10 Hercov už vyvoláva len vibrácie, s ktorými mozog rezonuje. To, že sa v mozgu skutočne vyskladá z pôvodných 1000 a 1010 Hz len 10 HZ sa dá ľahko dokázať rôznymi experimentmi. My sme s Mariánom obalili v Experimentálnom štúdiu SRo každé slúchadlo zvlášť mikrotenovým sáčkom a ponorili sme ho do sklenenej nádoby s vodou. Ak sme prehrávali zvuky rovnakých frekvencií v rovnakej fáze nič sa nedialo. Počuli sme ich síce slabšie, ale počuli. Ak sme v jednom slúchadle fázu otočili zvuk sa stratil. Ak sme v jednom slúchadle frekvenciu zvýšili napr. o to tých 10 hercov, tiež sme nič nepočuli, ale voda v tej nádobe uprostred medzi slúchadlami sa začala, jemne ale zreteľne chvieť, akoby vrieť. Pokiaľ ide o CNS, takéto vibrácie dokázateľne veľmi jemne zasahujú mozgovú hmotu, až na úrovni synaptických spojení nervových vlákien. Celé to pôsobenie dnes už zdokonalené aj o spomínané vizuálne podnety, prostredníctvom špeciálnych okuliarov optimalizuje činnosť celého mozgu, vrátane mozgovej kôry. Pre pesimistov takého vplyvu by som len rád pripomenul, že mozog je zložený z približne 90 % vody. Vtedy - pred 10 – 15 rokmi - bolo naším plánom túto metódu lepšie preskúmať, možno zdokonaliť, overiť a sprístupniť na praktické využitie. Iste je menej riziková ako mnohé psychofarmaká, ktoré sú už zo svoje podstaty cudzorodé látky.
Jednou z uvažovaných možností využitia bol tiež vývoj anyhilátora hluku. Už vtedy prudko sa rozvíjajúca mikroprocesorová technika dovoľovala takmer okamžité obrátenie fáz zvuku, ktorý spôsobuje ich vzájomné pohltenie.
Doteraz sa úspešne využíva pri terapii zajakavosti. Jej podstata spočíva v tom, že sa zajakavému človeku prehráva do slúchadiel vlastný hlasový prejav s istým oneskorením. Narušená synchronizácia signálov z rečové centra do rečového ústrojenstva sa výrazne zlepší a verbálny prejav takto postihnutého jedinca sa normalizuje. Mariana zaujalo to, že som túto metódu požíval pri výbere, konkurzoch rozhlasových hlásateľov a redaktorov. Viedli ma k tomu niektoré skúsenosti výskumníkov z Ústavu leteckého zdravotníctva v Prahe, ktorí začiatkom 70 - tych rokov publikovali povzbudivé indície a dokumentovali vzťahu medzi rečovým prejavom ovplyvneným SAFF a integritou osobnosti na konštitučnej, neurofyziologickej úrovni. Podľa niektorých výskumov sa dokonca objavovali vzťahy medzi úspešnosťou v tejto skúške a integritou osobnosti - až na genetickej úrovni. Vo väzbe na odolnosť voči záťaži a stresu a bez presahov do hodnotovej orientácie a jej morálnych kvalít. Najmä pri veľkých konkurzoch sa táto metóda stala mimoriadne užitočná, pretože dovoľovala pomerne ľahko a rýchlo detekovať jedincov náchylných k zlyhaniu plynulého verbálneho prejavu. Pritom nešlo o zhoršenie výkonu podmienené neuropsychickou labilitou. Dve diplomové práce ,ktoré korelovali výsledky v skúškach tejto metódy a dotazníku SPIDO DOZ , vyvinutého špeciálne na detekciu osôb náchylných k psychickému zlyhaniu, potvrdili isté korelačné vzťahy. Boli však miernejšie ako očakávané. Mohlo to byť spôsobené tým, že všetci probanti (redaktori, hlásatelie) absolvovali vstupné pohovory pred výberovou komisiou a následné "psychotesty", ktorých cieľom bol o.i. posúdiť aj odolnosť voči záťaži a stresu.
Ak by niektorí zo študentov prejavili záujem o preskúmanie vyššie naznačených vzťahov a núkajúcich sa hypotéz rád (i v mene Dr. Košča) poskytnem stále archivované štúdijné podklady.
