O ľudskej práci v súvislostiach etiky a trhovej ekonomiky

 

Ján Pavol II encyklika “Laborem excercens”

…”práca je všeobecným povolaním, vedia to všetci ľudia”

LABOREM EXCERCENS slovensky TU

          Na záhlavie príspevku nadviažem kontaktovou, možno trochu provokujúcou poznámkou. Sv. otec má iste pravdu, keď hovorí, že …”práca je všeobecným povolaním, a že to  vedia všetci ľudia…”, ale žiada sa mi s istým nadsadením dodať, že paradoxne s výnimkou psychológov, čo sa pokúsim v nasledujúcom zdôvodniť. Pochopiteľne, nemyslím týmto svojím vyjadrením to, že by psychológovia nepracovali, alebo nechceli pracovať. 

Dodatok písaný 1. mája 2026. 
V posledných rokoch sa mi stále častejšie potvrdzuje, že práve psychológovia a psychologičky pracujú stále viac a viac, mnohí až na hranici sebaobetovania. Akoby sa na ich hlavy chceli zosypať všetky problémy našej nezvládnutej civilizácie. Možno je to aj jeden z dôsledkov ich prístupu k ľudskej práci, ktorý tvorí podstatu celého nášho deformovaného poňatia humanizmu, orientovaného na symptómy a charitu. 

Minulého a predminulého roku, začiatkom septembra, sa v Prahe opakovane konala konferencia FÓRUM 2000. Fórum 2000 je stretnutím politikov, filozofov, duchovných, vedcov a ďalších intelektuálov z celého sveta, ktorí sa do hlavného mesta schádzajú na pozvanie dvoch organizátorov celého podujatia; českého prezidenta Václava Havla a držiteľa Nobelovej ceny za literatúru, spisovateľa Elieho Wiesela.

Obsahom týchto konferencií boli otázky: “Kde sa nachádza ľudstvo na prelome tisícročí?”, “Akým hrozbám čelí?”, “Aké môžu byť budúce odpovede na súčasné globálne otázky?”

Jeden z účastníkov, profesor Nikolaus Lobkowicz, filozof, bývalý rektor Mníchovskej univerzity a bývalý prezident Katolíckej univerzity v nemeckom Eichstätte, sa k otázke tolerancie rozdielov v ľudskej spoločnosti i vo vzťahu k spravodlivejšiemu rozdeľovaniu spoločenského produktu a spravodlivejšiemu hodnoteniu ľudskej práce vyjadril nasledovne: “Tak či onak, je nebezpečne naivné domnievať sa, že neviditeľná ruka voľného trhu nakoniec vyrieši všetky krivdy. Trhová ekonomika je síce jedným z najväčších výdobytkov moderných čias, ale sama ešte nerieši všetky problémy ľudskej spoločnosti, naopak, niektoré nové problémy sama tvorí” (1997).

V podobnom duchu hovoril aj jeden z najznámejších súčasných liberálnych mysliteľov, sociológ a politológ lord Ralf Gustav Dahrendorf, ktorý asi najviac spomedzi filozofov rozvinul Popperovu filozofiu otvorenej spoločnosti (1997).

Aj my na Slovensku poznávame už desiaty rok nielen prednosti, ale aj strasti reformy celej spoločnosti a transformácie jej ekonomiky. Hospodárska, a nielen hospodárska recesia sú daňou, ktorú platíme za túto otvorenosť. Menia sa pri nej nielen vlastnícke vzťahy (privatizácia), ale aj vzťahy spoločenské (demokratizácia). Na vlastnej koži však pociťujeme, že trhový kapitalizmus nie je zďaleka všeliekom, ani ľahkou cestou k spravodlivejšej spoločnosti.

Jedným z mnohých príkladov, ktorý súvisí s našou profesionálnou orientáciou, je vážne porušovanie princípu spravodlivosti a objektívnosti pri hodnotení a odmeňovaní ľudskej práce.

Ľudia strácajú pocit a nemajú istotu, že väčšie množstvo kvalitnejšej a kvalifikovanejšej práce je finančne i spoločensky viac hodnotené ako menšie množstvo menej kvalitnej a menej kvalifikovanej práce. Toto ich poznanie sa bezprostredne premieta do medziľudských vzťahov, do motivácie ľudí pracovať, do rešpektovania etických noriem pracovného správania, ktoré sú nevyhnutnou podmienkou  hospodárnosti a prosperity jednotlivých organizácií  i celej spoločnosti.

          Ľudská spravodlivosť je predovšetkým objektívne hodnotenie spoločensky prospešnej ľudskej práce. Pravda, ak prijmete za         svoju tézu, že práca (ponímaná ako zmysluplná činnosť zameraná           na  utváranie hodnôt) je uhoľným kameňom ľudskej podstaty.                                       

A   nemysleli, či nemyslia si to len marxisti, ale aj kresťanskí filozofi.
Z nich napr. menej známy prešovský pedagóg a teológ žijúci v XVII. storočí Ján Bayer, ktorý v diele Ostium naturae (Dvere prírody) formuloval civilizačný význam ľudskej práce ako činnosť kultivujúcu prírodu a prirodzenosť človeka. Podľa neho je jediným účinným a skutočným poznaním pracovné poznanie.

 

V našich podmienkach upozornil na naznačené súvislosti medzi riadením a kultúrou celkom výnimočne už v roku 1996 Milan Hamada v dodnes málo známej a nedocenenej publikácii „Riadenie ako súčasť duchovnej kultúry“.

V tomto smere by som si dovolil, — dúfam, že nie svojím významom — malú odbočku k nedoceňovaniu, prehliadaniu a ignorovaniu poznatkov a metód psychológie práce, a to nielen napr. samotnými manažérmi v našich transformujúcich sa podnikoch, ale i v akademických inštitúciách. Silnú tendenciu k jej prehliadaniu majú aj psychológovia z iných aplikovaných disciplín, napr. klinickí psychológovia, čo sa stáva u nás vážnym problémom. V poslednom čase sa objavili aj publikované obavy renomovaných psychológov z psychiatrizácie psychológie, napr. T. Kollárik (1998).

S podobnými skúsenosťami sme sa stretli aj u iných autorov.

Francúzsky psychológ G. Politzer (1947), od ktorého i po päťdesiatich rokoch možno takmer bezo zvyšku prevziať hlboko premyslenú poznámku, píše: “Doposiaľ sme sa nestretli ani s jedinou učebnicou všeobecnej psychológie, ktorá by začínala presným rozborom rôznych stránok, faktorov a podmienok práce, povolaní, atď.”

V nadväznosti nato možno ako príklad uviesť tiež francúzskeho psychológa Luciena Séveho (1976), ktorý zdôrazňuje, že silnou tendenciou psychológov je orientácia na takú ľudskú bytosť, ktorá nepracuje a má nejaké adaptačné problémy. Nemal na mysli len také smery ako psychoanalýza, psychológia dieťaťa, či psychopatológia.

Poukázal na to, že bez primeraného docenenia spoločenskej práce nie je možné ani poznanie ľudskej osobnosti. “Je prekvapivé”, píše Lucien Séve, “že okrem niekoľkých bádateľov, často sa stretávame s podivne zaslepeným poňatím psychológie práce ako malého čiastkového špeciálneho odboru povedľa iných väčších psychológií, alebo v najlepšom prípade — ako jedného zo zvláštnych úsekov psychológie.”

Sme dokonca svedkami toho, že sa rozvíjajú rôzne vedy o práci (napr. ergonómia) a disciplíny o riadení ľudských zdrojov, ktoré si celkom vážne kladú za cieľ vysvetliť správanie človeka pri práci, o.i. na základe toho, čo nám hovoria rôzne teórie osobnosti, ktoré zase prácu ignorujú. (Česť výnimkám, medzi ktoré patrí aj Mikšíkova interakčná koncepcia osobnosti československej proveniencie a do úzadia ustupujúce teoretické koncepcie a projekty bývalých sovietskych psychológov, medzi nimi napr. A.N. Leontieva, B.G. Ananieva, B.F. Lomova, alebo aj českého J.Linharta).

Je to skutočne svet naruby.

A v našich postsocialistických podmienkach o to viac, že zvyšky kolektivistických inštinktov, ktoré vždy majú výhrady voči nejakým osobnostiam, s výnimkou zbožňovaného vodcu, stále kruto pretrvávajú.

Od gulášového komunizmu, ktorý fungoval na základe princípu nespravodlivej rovnosti, pričom niektorí si boli rovnejší, sme sa dostali k nespravodlivej nerovnosti, ktorá už začína klať oči, a spontánne                                           obracia pohľady našich ľudí                                                    k “výdobytkom socializmu” a päťcípej hviezde.

Sú problémy, ktoré trh nerieši. Patrí medzi ne aj spravodlivé rozdeľovanie príjmov v spoločnosti — ako dôležitý motivačný nástroj produktivity hospodárstva
a prosperity celej spoločnosti.

Na vážnosť tejto situácie v globálnom celosvetovom rámci upozornil aj pápež Ján Pavol II., počas homílie konanej v Havane na námestí Josého Martiho, ktorej sa po 38 rokoch zúčastnil aj prezident Fidel Castro, povedal:

“Ideologické a ekonomické systémy posledných storočí vo svojich programoch obsahovali často zárodky opozície a nejednoty. Práve toto hlboko poznačilo chápanie človeka a jeho vzťahy s druhými ľudmi. Niektoré z týchto systémov sa snažili zredukovať náboženstvo vyslovene na súkromnú rovinu, pričom ho zbavili akéhokoľvek prínosu a vplyvu na spoločnosť. V tejto súvislosti je dobré pripomenúť, že moderný štát nemôže z ateizmu alebo náboženstva urobiť jeden zo svojich vlastných politických princípov.

Na druhej strane sa na mnohých miestach rozvíja istá forma kapitalistického neoliberalizmu, ktorý sa usiluje podriadiť človeka a rozvoj národov slepým silám obchodu tým, že ich z pozície moci zaťažuje neúnosnými ťarchami. Tak sa často stáva, že sa jednotlivcom i národom, ako podmienka poskytnutia novej pomoci, nanucujú neznesiteľné ekonomické programy. Dochádza k prehnanému obohacovaniu niektorých, za cenu stále vzrastajúceho ochudobňovania mnohých, čím sa stáva, že bohatí sú stále bohatšími a chudobní stále chudobnejšími.”

Pápež stať uzaviera “…v tom všetkom ide o pravdu, ktorá nie je len rozumovým pochopením skutočnosti, ide o ľudskosť, pravdu o človeku, ide o jeho práva a povinnosti.” 

A tie, pretože sú vo svojej podstate nadzmyslové a všeľudské, dotýkajú sa aj nás, tu prítomných psychológov. Možno o to viac,                               o  čo  má duša človeka bližšie k duchovnému súcnu,                  ako k materiálnemu bytiu.

My ľudia sme vzájomne spojení — a to aj vtedy, ak o tom nevieme, nepriznávame si to, alebo zdanlivo iných nepotrebujeme. Ak chceme hodnotiť mieru dôstojnosti osoby človeka, treba ju hodnotiť predovšetkým spravodlivým
a objektívnym oceňovaním jeho spoločensky prospešnej práce.

V ľudskom správaní je nesporne vzťah medzi hierarchiou etických hodnôt, tvorbou, ochranou a zachovávaním ekonomických hodnôt. Kolektívne rozkrádanie spoločenského majetku, klientelizmus, ktorého rodnou sestrou je korupcia, vydieračstvo a príživníctvo, sú dve strany jednej mince, etickej a ekonomickej deštrukcie. Etická stabilita spoločnosti alebo etický rozklad spoločnosti má obyčajne ďalekosiahle dôsledky na všetky súčasti jej sociálno-ekonomického fungovania. Platí však i opačný vzťah, v dôsledku ktorého sa stabilita alebo rozklad iných podsystémov sociálno-ekonomického systému odráža i v stabilite alebo rozklade morálky.

Kardinál Jozef Tomko počas prednášky nazvanej “Z očí do očí” prednesenej pri promócii honoris causa na Univerzite Komenského poukázal na súvislosti témy etiky, keď povedal: “treba vyzdvihnúť, že pravdovravnosť medzi vládou a občanmi, vedúcim a vedenými, jasnosť vo verejnom hospodárení, nestrannosť vo verejnej službe, správne a spravodlivé používanie verejných peňazí, odmietanie nejasných a nedovolených prostriedkov na ich získavanie, na udržanie a rozmach moci, to sú etické zásady, ktoré majú svoj prvý koreň — ako aj mimoriadnu naliehavosť v transcendentálnej (teda nemateriálnej) hodnote osoby a v objektívnych mravných požiadavkách fungovania štátov.” Pri zakončení modifikovaného citátu z encykliky “Veritatis splendor” (Jas pravdy) upozornil najmä na riziko machiavelistického spojenectva medzi demokraciou a etickým relativizmom, ktoré vezme občanom a spoločnosti každú pevnú mravnú oporu, zbaví ho túžby poznať pravdu a urobí z nich len nástroj moci politikov a totalitného chápania sveta (1995).

Ťažisko súčasnej krízy spoločenskej morálky spočíva predovšetkým v tejto oblasti. Pýtať sa práve tu a teraz na dobro a spravodlivosť v odmeňovaní za prácu je darom demokracie, ale zároveň aj stále dosť veľké osobné riziko. Sloboda je vždy zároveň aj rizikom, ktoré aj vzhľadom na naše povolanie musíme podstúpiť, aby bolo možné zachovať dôstojnosť ľudskej práce a zmierňovať zjavnú sociálnu nespravodlivosť. Túto nespravodlivosť sú mnohí z nás nielen ochotní tolerovať, ale dokážu z nej aj ťažiť.

         Akési Princípy “podnikateľskej etiky”   ich vraj ospravedlňujú.             Nemôžeme súhlasiť s takou kapitalizáciou ľudských zdrojov, ktorej výsledkom je ich devastácia, aj keby mala byť len “dočasná”.

Uvedené vnímame umocnene v kontexte našej každodennej práce. Aj preto navrhujeme, aby v štandarde povolania psychológa práce, ako hlavný princíp činnosti psychológa práce garantovaný zákonom i stavovskou ustanovizňou, bolo jasne definované zachovávanie profesionálnej etiky, rešpektujúce dôstojnosť každého človeka, najmä so zreteľom na možné strety záujmov zamestnaneckých subjektov (zamestnávateľ, zamestnanec, štát).

          Psychológ práce pri ich konštruktívnom riešení uprednostňuje   uplatňovanie “princípu úžitku” pred “princípom zisku”, čo je  hlavnou etickou zásadou tohto povolania a jeho nezastupiteľným  prínosom v prospech jedinca, k prosperite organizácie  a celej spoločnosti . 

Použité pramene:

Bayer, J.: Ostium naturae. In: Riadenie ako súčasť duchovnej kultúry. Združenie pre riadenie a rozvoj ľudských zdrojov, Bratislava 1996, s. 3.

Hamada, M.: Riadenie ako súčasť duchovnej kultúry. Združenie pre riadenie a rozvoj ľudských zdrojov, Bratislava 1996.

Kollárik, T.: Psychiatria nesmie odsunúť nabok psychológiu. Rozhovor, denník PRÁCA, 17.1.1998, s. 7.

Lobkowicz, N.: The World We have Inherited. In: FORUM 2000, Conference report, September 3-6, Prague, 1997, s. 54 – 56.

Lord Dahrendorf, R. G.: The Worl We have Inherited. In: FORUM 2000, Conference report, September 3-6, Prague, 1997, s. 56 – 58.

Kardinál Tomko, J.: Lectio coran. Prednáška “Povedané z očí do očí” pri promócii honoris causa na Univerzite Komenského, denník SME, 31.3.1995, s.15.

Pápež Ján Pavol II.: Homília Sv. Otca konaná na námestí Josého Martího v Havane v roku 1998. Slovenský preklad textu pre potreby Národnej banky Slovenska poskytla Slovenská redakcia RÁDIA VATIKÁN, 1998.

Politzer, G.: La crise de la psychologie contemporaine, Edition sociales, 1947. In: Séve, L.: Marxizmus a teorie osobnosti, Svoboda, Praha 1976, s. 186 – 190.

Seifert, I., Kožiak, M.: Psychológ práce, štandard povolania. Návrh vypracovaný pre potreby Komplexnej analýzy zamestnaní SR. Interný materiál Sekcie pychológie práce, organizáce a personálneho rozvoja Slovenskej komory psychológov a Centra profesijných informácií Výskumného ústavu práce, sociálnych vecí a rodiny, Bratislava, máj 1999.

O ĽUDSKEJ PRÁCI  V SÚVISLOSTIACH ETIKY
A TRHOVEJ EKONOMIKY

PhDr. Milan KOŽIAK
predseda
Sekcie psychológov práce, organizácie a personálneho rozvoja
Slovenskej komory psychológov

   In.: Reflexie súčasnej psychológie na Slovensku, zborník vystúpení na IX. zjazde slovenských psychológov v Trenčíne, 30.6-2.7.1999, SPS SAV, str. 47.-52. , In.: Psychologie v ekonomické praxi, XXXV, 2000, č. 1-2, str. 12 -15. In.: Hospodárske noviny, č.7, 2. marec 2000

Prednesené na XX. kongrese európskych psychológov práce a organizácie (EAWOP), Praha 2001

 

Englisch version

On Human Work and Psychology (of Work) in the Context of Ethics and Market Economics

… “work is a universal vocation, everyone know this…”

                       John Paul II. “Laborem exercens”

 At the beginning of my paper, I seek to establish contact, perhaps with a somewhat provocative remark: The Pope expresses a kind of truth, when he says: … “work is universal vocation, everyone know this…”, but with some licence, we may add that this does not apply to psychologists, as I shall attempt to explain in the following text. Of course, I do not mean that psychologists do not work or do not want to work!

 

The FORUM 2000 conference was held in Prague last year, as in the previous year, at the beginning of September. Forum 2000 was a meeting of politicians, philosophers, religious people, scientists and other intellectuals from all over the world, who met in Prague at the invitation of the two organizers of the event – Czech president Václav Havel and the writer and Nobel prize winner Elie Wiesel.

The conference was concerned with the questions: “Where does humanity stand at the turn of the millennia?”, “What threats does it face?” and “What are possible answers to the present global problems?”

One of the participants, Professor Nikolaus Lobkowicz, philosopher, former rector of Munich University and former president of the Catholic University of Eichstätt in Germany, expressed his views on the question of tolerance of differences in human society and in relation to a fairer division of the social product and a fairer evaluation of human work, as follows: “In either case, it is dangerous to naïvely suppose that the invisible hand of the free market will eventually solve all wrongs. The market economy is one of the greatest achievements of modern times, but it does not solve all the problems of human society. On the contrary, it creates new problems” (1997). One of the most important recent liberal thinkers, the sociologist and political scientist Ralf Gustav Dahrendorf, who perhaps most among philosophers, developed Popper’s philosophy of the open society (1997), also spoke in a similar spirit.

 

We in Slovakia are already in our tenth year, not only of advantages, but also of the hardships involved in reform of society and transformation of the economy. Economic, together with other effects of economic recession are the price we are having to pay for this openness. Not only ownership relations (privatisation), but also social relations (democratisation) are changing. However, from our own experience, we perceive that market capitalism is far from being a cure-all, or an easy route to a more fairer society.

One of the many examples connected with our profession is the serious disturbance of the principle of fairness and objectivity in the evaluation and compensation of human work.

 

People are losing the feeling, and are no longer sure, more and better quality work is financially and socially more rewarding than less and poorer quality work. This awareness is directly reflected in inter-personal relations, in the motivation of people to work, and in respect for the ethical norms of work-behaviour, which are an essential condition for the economic activity and prosperity of individual organizations and the society as a whole.

Human justice is mainly the objective evaluation of socially beneficial work. The truth is, assuming that you accept this view, that work (understood as meaningful activity aimed at the creation of value) is a corner stone of human existence. This is not only the view of Marxists, but also, for that matter, of Christian philosophers. The 17th century Prešov teacher and theologian Ján Bayer is a lesser-known example. In his work Ostium naturae (Door of Nature) he wrote that the basic meaning of human work was an activity close to nature and the naturalness of man. According to him, experience gained through work, was the only effective and real experience.

In this respect, I should like to make a small (I hope not in importance) digression into the unrewarded, overlooked and ignored findings and methods of the psychology of work, and not only, for example, with respect to the somewhat isolated managers in companies undergoing reform, but also to academic institutions. Psychologists in other applied disciplines, for example, clinical psychologists, also have a strong tendency to overlook it, and this is becoming a serious problem amongst us. The fears of leading psychologists, for example T. Kollárik (1998), of the psychiatrization of psychology, were recently published.

We find similar experiences in other authors.

The French psychologist G. Politzer (1947), of whom a well considered comment can be accepted almost without reservation even after 50 years, wrote: “So far, we have not encountered even one textbook of general psychology, which begins with an exact analysis of the aspects, factors and conditions of work, vocation and so on.”

In this context, we might also mention the French psychologist Lucien Séve (1976), who emphasized that psychologists have a strong tendency to orient their attention towards human beings who do not work and have problems in adapting. He was not thinking only of such orientations as psychoanalysis, child psychology or psycho-pathology.

He also stated that understanding of human personality is not possible without appropriate evaluation of work in society. “It is surprising”, wrote Lucien Séve, “that apart from a few researchers, we often encounter a strange ignorance of the findings of work psychology, as a small specialized branch in relation to other fields in psychology, or at best – as one of the special sections of psychology.

We are even seeing the development of new sciences of work (for example ergonomics) and studies of the management of human resources, with the perfectly serious aim of explaining the behaviour of persons in a work environment, among other things, on the basis of what we learn from various theories of personality, which actually ignore the work aspect. (There are honourable exceptions, including Mikšík’s Czechoslovakia interaction conception and the fading theories and projects of former Soviet psychologists, such as A.N. Leontiev, B.G. Ananiev, B.F. Lomov, or the Czech J. Linhart).

 

This is really a world turned upside-down.

In our post-socialist situation, the remnants of collectivist instincts, which essentially contain reservations towards any personalities, with the exception of an admired leader, still cruelly persist.

From goulash communism, which functioned on the basis of the principle of unfair equality, in which some were more equal than others, we have progressed to unfair inequality, which is already becoming evermore apparent, and which automatically make our people think back to the “achievements of socialism” and the five-pointed star.

There are problems that the market cannot solve. They include the fair distribution of income in society – as an important motivating instrument of the productivity of the economy and prosperity of the society as a whole.

Pope John Paul II also pointed to the seriousness of this situation in the global context, in a sermon given in Havana, in the presence of President Fidel Castro. He said:

“The ideological and economic systems of the last centuries often contained the seeds of opposition and division in their programmes. Precisely this has deeply marked the understanding of man and his relations with other people. Some of these systems attempted to reduce religion exclusively to the private level, deprived of any contribution to, or influence on society. In this context, it is good to mention that the modern state cannot make either atheism or religion one of its own political principles.

On the other hand, a certain form of capitalist neo-liberalism has developed in many places. It endeavours to subordinate man and the development of nations to the blind forces of commerce, which places unbearable burdens on people. Thus, it often happens that individuals and nations are forced to accept unbearable economic programmes as a condition for the provision of new aid. Excessive enrichment of some occurs at the price of the growing impoverishment of many. The rich become ever richer, while the poor become ever poorer.”

The Pope concludes: “all this concerns a truth, which is not only a rational understanding of reality, but a matter of humanity, truth about man, about his rights and obligations.”

Since they are essentially universal considerations, they also concern us, the psychologists present today. Perhaps more so because the soul of man is closer to a spiritual than to a material being.

As persons, we are mutually connected – even if we do not know or acknowledge it, or we apparently do not need others. If we want to appraise the dignity of man, it is necessary to appraise it, above all, with a fair and objective appreciation of socially beneficial work.

In human behaviour, there is a clear relationship between the hierarchy of ethical values, and the creation, protection and preservation of economic success. Collective theft of social property, clientelism (the sister of which is corruption), blackmail and parasitism are two sides of the same coin, of ethic and economic destruction. The ethical stability of society or ethical disintegration of society usually has far-reaching results for all aspects of its socio-economic functioning. The opposite relationship also applies: the stability or disintegration of other sub-systems of the socio-economic system is reflected in the stability or disintegration of morality.

In a lecture entitled “Face to face” given when receiving an honorary degree from Commenius University, Cardinal Jozef Tomko pointed to aspects of the ethical theme, when he said: “it is necessary to emphasize that fairness between government and citizens, leaders and led, clarity in public economic activity, absence of party bias in public service, correct and fair use of public money, rejection of unclear and illegal means of obtaining it, for the maintenance and increase of power, are ethical principles which have their primary root – and extraordinary urgency, in the transcendental (that is non-material) worth of the person and in the objective moral demands of the functioning of states.” In an abbreviated quotation from the encyclical “Veritatis splendor”, he pointed especially to the risk of a Machiavellian alliance between democracy and ethical relativism, which deprives the citizen and society of any form of firm moral support, removing the wish to know the truth and making people only the instruments of power of politicians and a totalitarian understanding of the world (1995).

The heart of the present crisis of social morality lies especially in this area. To ask, here and now, for rights and fairness in rewarding work is a gift of democracy, but is still a significant personal risk. Freedom is always a risk in a way, which we must accept in relation to our profession, so that it continues to be possible to preserve the dignity of human work and moderate clear social injustice. Many of us are not only willing to tolerate this injustice, but are also wiling to profit from it. Allegedly, the principles of “business ethics” excuse them. We cannot agree with such commercialisation of human resources, which leads to their undoing, though this may only be “temporary”.

We can see this happening in our daily work. For this reason, we also propose that preservation of professional ethics, respecting the dignity of every person, especially with regard to possible conflicts of interest between employers, employees and the state should be clearly defined in the standard for the professional work of psychologists, as the main principle of the work of psychologists, guaranteed by legislation and professional regulations.

In their constructive solution, the work-psychologist gives priority to the “principle of use” before the “principle of profit”. This is the main ethical foundation of the profession and an essential contribution in favour of the individual, to the prosperity of organisations and the society as a whole (Seifert, I., Kožiak, M., 1999).

Sources:

Bayer, J.: Ostium naturae. In: Riadenie ako súčasť duchovnej kultúry. Združenie pre riadenie a rozvoj ľudských zdrojov, Bratislava 1996, s. 3.

 

Hamada, M.: Riadenie ako súčasť duchovnej kultúry. [Management as Part of Intellectual Culture.]  Združenie pre riadenie a rozvoj ľudských zdrojov, Bratislava 1996.

Kollárik, T.: Psychiatria nesmie odsunúť nabok psychológiu. [Psychiatry Cannot Replace Psychology.]Rozhovor, denník PRÁCA, 17.1.1998, s. 7.

Lobkowicz, N.: The World We have Inherited. In: FORUM 2000, Conference report, September 3-6, Prague, 1997, s. 54 – 56.

Lord Dahrendorf, R. G.: The Worl We have Inherited. In: FORUM 2000, Conference report, September 3-6, Prague, 1997, s. 56 – 58.

Kardinál Tomko, J.: Lectio coran. Prednáška “Povedané z očí do očí” pri promócii honoris causa na Univerzite Komenského [Lecture, ”Face to Face ” on receiving an honorary degree from Commenius University.], denník SME, 31.3.1995, s.15.

Pápež Ján Pavol II.: Homília Sv. Otca konaná na námestí Josého Martího v Havane v roku 1998. [Pope John Paul II: Homily of the Holy Father in Havana in 1998.] Slovenský preklad textu pre potreby Národnej banky Slovenska poskytla Slovenská redakcia RÁDIA VATIKÁN, 1998.

Politzer, G.: La crise de la psychologie contemporaine, Edition sociales, 1947. In: Séve, L.: Marxizmus a teorie osobnosti, [Marxism and the Theory of Personality.] Svoboda, Praha 1976, s. 186 – 190.

Seifert, I., Kožiak, M.: Psychológ práce, štandard povolania. Návrh vypracovaný pre potreby Komplexnej analýzy zamestnaní SR. [The Work Psychologist, Professional Standard. A Proposal Developed in Connection with a Comprehensive Analysis of Employment in the Slovak Republic.] Interný materiál Sekcie psychológie práce, organizáce a personálneho rozvoja Slovenskej komory psychológov a Centra profesijných informácií Výskumného ústavu práce, sociálnych vecí a rodiny, Bratislava, máj 1999.

Summary

The article reflects the socio-psychological dimension of the contradictory trend in economic reform of post socialist society in Slovakia. It points in particular to a persisting serious violation of the fairness principle in evaluation and remuneration of socially beneficial work. At the same time, it underlines the fact that market capitalism is not a panacea for all problems faced by the society, nor is it an easy way to a more fair society. In this connection, it stresses the underestimating, ignoring and simplifying of systematic procedures, knowledge and methods used in work psychology. This criticism is directed not only at the management of the transforming companies and institutions, but also to psychologists in certain related fields. The article also addresses the financially motivated phenomenon of clinicalisation of psychology in human resources science and in human resources management in respect of specific corporate practice. In conclusion, the principles of entrepreneurial and professional ethics are emphasized, especially with regard to the conflict of interests on the part of the parties involved in employment (the employer, the employee, the state). A solution is sought not only in connection with the development of work and legal legislation in any given country, but also in the context of the favourable integration processes underway in Europe. By the same token, in quoting Pope John Paul II, far from perfect neoliberal influence of multinational corporations and certain international institutions are pointed out. In this spirit, an issue is raised as to the increasingly conflicting aspects of globalisation due to the activities of these institutions, making the democratisation process in central and east European countries more difficult. On the other hand, the primary cause of problems is seen as a crisis of social morals in Slovakia. The majority of the productive people are becoming increasingly aware of the bitter human consequences caused by dehumanised reformism, ethical relativism, unfair political influence in business and imported consumption culture. According to the author, all the said factors undermine prosperity of the society as a whole, thereby jeopardising its identity at its very roots.

PhDr. Milan Kožiak Chairman of the

Section of Psychologists of Work, Organization and Personal Development, of the

Slovak Chamber of Psychologists

2001

Odkazy na relevantné články:

ĽUDSKÝ ČINITEĽ