Ak ste pravidelne cvičili podľa predošlých inštrukcií, mali by ste sa už vedieť dobre a rýchlo uvoľniť na vnútorný pokyn a odpútať sa od rušivých vplyvov. Teraz môžete pristúpiť k “objaveniu zážitku srdca”, ktorý je 4. písmenom abecedy autosugescie.Štvrté cvičenie sa teda zameriava na nácvik nevôľovej regulácie činnosti srdca, ktoré ako je známe, tiež veľmi rýchle a silne reaguje na rôzne vplyvy z psychickej oblasti. Činnosť srdca si však človek obyčajne neuvedomuje, a preto si cvičenie kladie za úlohu ju v určitom zmysle odhaliť.Cieľom tohto cvičenia je teda naučiť sa pociťovať kľudný tlkot srdca v srdečnej krajine. Ľudia si svoje srdce uvedomujú vtedy, keď sú rozčúlení alebo udýchaní, teda vtedy, keď srdce pracuje na väčšie obrátky. Ak ležíme v kľude a nemáme náhodou horúčku pociťujeme tep srdca dosť obťažne.K nácviku “srdca” pristupujeme vždy po vyvolaní pocitov tiaže a tepla, alebo TEPLEJ TIAŽE a po krátkej a príjemnej chvíli pasívneho vnímania vlastného dychu. Potom si zľahka položíme pravú ruku na hruď v tom mieste, kde zvyčajne cítime tlkot srdca najviac. Pokúsime sa vnímať jeho rytmus ako príjemnú hudbu. Pri každom výdychu sa ako vlna za vlnou šíri teplá tiaž do dlaní…, až do chodidiel… A popritom sa snažíme tichou, vnútornou rečou sami pre seba, vyslovovať v rytme srdca nasledovne slová a vety: – moje srdce tlčie pokojne a rovnomerne, – pokojne a presne…, pokojne a isto… Keď po niekoľkých cvičeniach dokážete objavovať zážitok srdca v hrudi istejšie, môžete vrátiť pravú ruku do pôvodnej polohy.
LIEČIVÉ PREDSTAVY
Pre objavovanie srdca je typické strácanie sa zážitku, akési jeho zahmlenie. Neznamená to však, že nám srdce nebodaj prestalo tĺcť, čo niektorých začiatočníkov aj trochu vyplaší. Znamená to len, že jeho spočiatku krehký vnem, je prehlušený vnemom výraznejším. Najčastejšie ním býva vlastný dych, ktorý môže mať pri autogénnom tréningu niekedy i podobu vzdychu. Niekto skôr ako srdce v hrudi objaví tep pulzujúcej krvi v prstoch. rúk. Pocíti vlnu pulzu, akoby v ozvene, vždy o niečo neskôr za úderom srdca. Pritom je užitočné, liečivé predstaviť si “vak so živou vodou” (imaginácia z rozhlasovej relácie), v ktorom je to naše srdce uložené. Vtedy zvyčajne pocítime, ako sa v okolí srdca šíri teplo, sprevádzané objektívne merateľným rozšírením koronárnych ciev a zlepšením prekrvenia samotného srdcového svalu. Mnohí absolventi autogénneho tréningu tvrdia, že práve objavenie zážitku srdca zásadne zmenilo ich postoj k životu vôbec a samozrejme i k tomu svojmu.
Život súčasného človeka dychtivo využívajúceho všetko dobré, čo prináša civilizácia poznamenali aj mnohé záporné vplyvy. Zhon, pracovná neistota, nervozita, málo spánku, informačná explózia, nepravidelná životospráva, osobné sklamania a konflikty, k tomu zopár káv, nejaké tie cigarety a zrazu prestávame byť a cítiť sa zdravými.
Vo vreckách, kabelkách, v zásuvkách písacích stolov zhromažďujeme rôzne lieky – ľahko dostupné a rýchle harmonizátory našich ilúzií a depresií. Niektorí z nás im zakrátko začnú veriť viac ako sami sebe. Pre iných cestu z problémov vyznačil pohárik “niečoho ostrejšieho”, tretí sa odreagujú “výbuchmi”, pri ktorých pourážajú aj tých, ktorí im podávajú ruku. A všetci do jedného sa časom ocitajú v slepej uličke. Z predmetu “umenie žiť” dostávame, aj po maturite či promócii, veľkú nedostatočnú.
Burnout – /twitter.com/avogado6
V tejto situácii vystupuje do popredia čoraz naliehavejšie potreba viac využívať aj seriózne, vedecky overené postupy a metódy regulovania našich emócií, duševných procesov, i techniky zvyšovania odolnosti voči záťaži a stresu. Tak, aby sme si dokázali uchovať duševnú rovnováhu, chuť tvoriť a tešiť sa zo života a zdravia i vtedy, keď nesvieti slnko práve nad tou našou hlavou.
JE UVOĽNENIE SA UMENIE?
Väčšina ľudí sa domnieva, že ak chce – tak dokáže relaxovať. Lenže, ako potvrdzujú všemožné výsledky výskumov stresu a jeho dôsledkov, nie je tomu tak. Ľudia ocitajúci sa za istou hranicou psychickej záťaže a stresu sa už uvoľniť nedokážu. Ich vnútorné napätie ohrozuje nielen ich výkon (pracovný, športový), ale aj zdravie. Sami si to však o sebe nemyslia a tvrdia, že dokážu relaxovať. Priviesť ich k poznaniu, že majú v tomto smere rezervy je dosť často problém.
Túto skúsenosť výstižne popísala jedna z absolventiek kurzu autogénneho tréningu „ Myslela som si, že dokážem relaxovať, lenže už prvé cvičenia mi robili ťažkosti. Nevedela som sa pri nich odpútať od mojich starostí a problémov, ktoré rušili priebeh cvičení. Asi po dvoch týždńoch som začala tušiť o čom to celé je. Medzi tou mojou predstavou o relaxácii a skutočnou relaxáciou je asi taký rozdiel aký je medzi králikom a kráľom.“
Nič nie je také ťažké, ako veci zdanlivo najľahšie.
Prosím, urobte pokus: Uvoľnite sa! Koľkokrát to musím klientom povedať, toľkokrát konštatujem, že to nedokážu. Ručičku relaxometra, prístroja, ktorý meria stupeň neuropsychickej tenzie, napätia, nemožno oklamať. Nie a nie klesnúť. Indikuje, že náš myšlienkový úľ bzučí ďalej. Ako ho stíšiť? A to ešte na želanie. To je veľké umenie.
Existuje totiž akési robenie ničnerobením. Čosi ako vedomé, avšak nie vôľové pozabudnutie, vypnutie. A čo máme vypnúť? No predsa vtieravé myšlienky, obavy, úzkosť a sprievodné napätie! Svalové, neuropsychické, vegetatívne. Na to však, ako sa ukazuje, nestačí len spoznať, že sme v napätí, ale treba sa naučiť zmierniť ho alebo i celkom odstrániť. Až potom totiž môžeme od niekoho žiadať, aby niečo lepšie pochopil, aby prestal “robiť niečo”, o čom vlastne ani nevie, že to robí.
Viete, čo je to skutočná relaxácia?
Pozrite sa na mačku, ako leží a odpočíva, hoci aj na nepohodlnom izbovom radiátore. To dokonale poddajne uvoľnenie tela je nákazlivé. Chyťte ju za labku a poznáte, čo je to pravá relaxácia.
mača na radiátore
AUTOGÉNNY TRÉNING LIEK NA STRES
spiace mača na rebríku
A tu sme zrazu uprostred všetkých ľudských a všeľudských zmätkov. Čím viac sa vzďaľujeme od prírody, od rastlín, od zvierat, tým viac sa vzďaľujeme i sami od seba a jeden od druhého. Tým väčší je vnútorný nepokoj, tým ostrejšie sú konflikty. Pôsobíme na seba vzájomne a ani nevieme ako. Sme v tomto smere takmer analfabeti. Topíme sa v pocitoch a napätiach, vinách i obvineniach a za racionálne vydávame i to, čo je len pôžitkárske alebo egoistické.
Niekto je v napätí, ktoré sa mu prejavuje i v hlase. Sám však o tom nevie, neuvedomuje si to. Ale pritom sa úprimne rozhorčuje, prečo ten druhý, napríklad na druhom konci telefónu, zvyšuje svoj hlas. Slová, dobré slová, akými sú napríklad “ďakujem”, “prosím”, “áno” možno vysloviť storakým spôsobom. Pritom ten posledný spôsob môže človeka, ktorému ich adresujeme, aj uraziť. Vieme o tom?
výstižné
Ak máme ľudsky žiť a prežiť, psychológia by mala byť maturitným predmetom! Ani ekológia nemá bez nej šancu. Úcta k prírode i k iným ľuďom sa začína úctou k sebe. Ako si však môžeme vážiť; to, čo poznáme tak povrchne. Neospravedlňuje nás ani Sokrates keď tvrdí, že sebapoznanie je zo všetkého najťažšie. Svojim žiakom však uľahčoval túto úlohu zvláštnou relaxačnou procedúrou, ktorej podstata nám dnes už nie je známa. Vieme však, že jej mottom bolo heslo:
“Uvoľnenú myseľ napadne tvorivá myšlienka rýchlosťou blesku!”
Ktovie, koľko spoločného mala táto procedúra s metódou, na ktorú vás chceme upozorniť?
Cieľom III. cvičenia kurzu je naučiť sa pozorovať svoj dych: pokojne, akoby nezúčastnene, nechať ho voľne plynúť, nijako neovplyvňovať svojou vôľou jeho rýchlosť ani hĺbku. A práve to je na tomto cvičení ťažké. Skúste to. Len čo zameriame svoju pozornosť na dýchanie, ktoré bolo do tejto chvíle úplne automatické, máme tendenciu s ním začať manipulovať.
Úvod 3. lekcie kurzu AT (učinkujú PhDr. Milan Kožiak, PhDr. Pavol Šrámek a priami účastníci kurzu)
Záverečná časť 3. lekcie kurzu autogénneho tréningu (diskusia, inštrukcie k domácim cvičeniam)
Tretie cvičenie – kľudný dych
Každý, kto pravidelne cvičil “tiaž” a “teplo” by sa mal už dobre uvoľňovať a vedieť rýchlo pohrúžiť do stavu príjemnej pohody a pokoja “autogénneho stavu” alebo tiež do tzv. alfa hladiny.
Znakom osvojenia prvých dvoch písmen abecedy autosugescie je skutočnosť, že pocit TIAŽE a TEPLA sa ako súhrnná predstava rozšíri po celom tele, čomu môžete pomôcť spojením oboch cvikov do jednej formulky “TEPLÁ TIAŽ”. Po dvojtýždňovom cvičení možno dosiahnuť tento stav v priebehu necelých dvoch minút. Celý algoritmus prvých dvoch cvikov je však vhodné z času na čas detailne “predýchať”.
Tretím a najdôležitejším písmenom abecedy autosugescie je v autogénnom tréningu dýchanie.
POKOJNE, NEZÚČASTNENE…
Napätie a stresy spolu s nedostatkom pohybu sa prejavujú aj na dýchaní: často je neprirodzene zrýchlené, a preto aj plytké a povrchné. Zdravý, pokojný, vyrovnaný človek dýcha bránicou. Trvale rebrové dýchanie neúmerne zaťažuje hrudné svaly a namáha spojená s neustálym zdvíhaním hrudníka sa prenáša najmä na krčnú chrbticu. Len budúce mamičky musia takto dýchať, pretože bránica už smerom dole nemá voľný pohyb.
Cieľom III. cvičenia nášho kurzu
je naučiť sa pozorovať svoj dych: pokojne, akoby nezúčastnene, nechať ho voľne plynúť, nijako neovplyvňovať svojou vôľou jeho rýchlosť ani hĺbku. A práve to je na tomto cvičení ťažké. Skúste to. Len čo zameriam svoju pozornosť na dýchanie, ktoré bolo do tejto chvíle úplne automatické, máme tendenciu s ním začať manipulovať.
Naučiť sa sledovať, len sledovať, “ako mi to samo” pravidelne, ticho, rovnomerne, úplne pokojne dýcha, je zmyslom tohto cvičenia. Teda nie “JA dýcham pokojne…”, ale “dýcha sa mi pokojne…”. Vdychujeme a vydychujeme len nosom.
Po navodení relaxácie, t.j. pocitu ťažoby a tepla, sa sústreďujeme na myšlienku “dych je celkom kľudný” . Účelom tohto cvičenia je naučiť sa pozorovať dýchanie a pritom s nim nemanipulovať, teda neovplyvňovať vlastnou vôľou rýchlosť dýchania, ani jeho hĺbku.
V tom je práve obtiažnosť tohto cviku. Ak začneme venovať pozornosť nejakej automatickej činnosti nášho organizmu, obyčajne tento automatizmus porušujeme; cvičením sa máme naučiť sledovať dýchanie bez takéhoto rušivého vplyvu. Máme sa poddať ukľudnujúcemu dojmu, ktorým kľudný dych pôsobí. Aby sa pri nácviku zdôraznila automatičnosť cvičenia, používajú psychológovia formulku “dýcha mi to”. Formulka “dýcham kľudne” ako zistíte nás zvádza, aby sme s dychom niečo zámerne robili, zrychľovali ho, spomaľovali, a pod. To je v autogénny tréning – 3. lekcia.
Cvičenie teda považujeme za zvládnuté vtedy, keď človek pri sústredení sa na svoje dýchanie dokáže vnímať jeho rytmičnosť a pravidelnosť, pričom do tohto procesu nezasahuje.
Najmä zo začiatku sa môže dýchanie prehĺbiť a nadobudnúť až charakter vzdychu. Takýmto a podobným prejavom treba nechať voľný priebeh. Ako sa objavili, tak aj odídu. Dýchanie pri tomto cvičení nemusí byť samo o sebe len pravidelné, jeho intenzita sa môže celkom prirodzene striedať.
Patrí k najstaršej generácii našich hercov a k najobľúbenejším umelcom minulého storočia. Zo sveta umenia sa však nenápadne stiahol ešte v roku 1998 a veľa o ňom odvtedy nepočuť. Jeho podmanivý hlboký a zamatový hlas sa však z našich duší nikdy nevytratí.
Karol Machata
Za posledné dve desaťročia poskytol len jediný rozhovor, v ktorom však poodhalil rúško tajomstva zahaľujúce jeho život, lásky, strasti i radosti.
„Nie, neodchádzal som z divadla zatrpknutý. Rozhodol som sa tak sám. Prišla nová vlna, a tak som si povedal, že stačilo. Ale viacerí sme cítili, že je čas odísť. V divadelnej šatni som bol s Pištom Kvietikom a my sme si už dávnejšie hovorili, že pôjdeme do dôchodku. A keď z divadla odišla aj Zdena Grúberová, povedal som si, že odídem aj ja,“ zaspomínal si pán umelec v rozhovore pre Nový čas.
Tvrdí, že si teraz nažíva pekne v pokoji a má sa dobre. Jeho útočiskom je vila pod bratislavským Slavínom.
Manželka Marianna ho však navždy opustila pred šiestimi rokmi. Prežili spolu 58 rokov, ktoré opisuje ako nádherné.
Svoju celoživotnú lásku stretol v ochotníckom divadle u františkánov, kde začínal ako šepkár. Už ako dvanásťročný totiž začínal v rozhlase a venoval sa ochotníckemu divadlu.
„Bola odo mňa mladšia o jeden deň a jej otec bol letecký dôstojník. Jeden z prvých, ktorí lietali za prvej svetovej vojny v Taliansku so Štefánikom.“
Zlatý fond kinematografie by sa bez neho nezaobišiel.
Práve kvôli láske sa Karol Machata vlastne podujal vyštudovať konzervatórium.
Dovtedy bol totiž študentom vysokej školy obchodnej, ktorú však zamenil za dramatický odbor.
„Vysoká škola múzických umení vtedy neexistovala. S Mariannou sme spolu chodili päť rokov a na Silvestra v roku 1950 sme sa zobrali. O desať mesiacov sa nám narodil syn Marián. Dostal meno po mame.“
Neskôr sa dvojici narodil druhý syn Stašek.
„Keď sa dral na svet, tak sme hrali hru Surovô drevo od Bukovčana a moja postava sa volala Stašek. So Zdenou Grúberovou sme tam hrali mileneckú dvojicu. S manželkou sme si priali dievča, a tak si asi viete predstaviť, akými gestami mi zo zákulisia dávali najavo, že to nie je dcéra, ale syn,“ spomínal so smiechom.
Prvé úlohy stvárnil na divadelných doskách v Martine. Najviac zarezonovali napríklad jeho titulné postavy Geľa Sebechlebského (1952) a Jánošíka (1953).
A práve od roku 1953 bol celých štyridsaťpäť rokov členom Činohry Slovenského národného divadla v Bratislave. Dokázal stvárniť hrdinské úlohy, ale vynikal i v komediálnych či lyrických polohách.
Vo filme debutoval postavou slovenského letca v českom filme Vítězná křídla 1950 a odvtedy patril medzi najobsadzovanejších filmových a televíznych hercov.
Zlatý fond slovenskej kinematografie by sa bez neho nezaobišiel. Zahral si napríklad v snímkach Zemianska česť, Dáždnik svätého Petra, Prerušená pieseň, Pieseň o sivom holubovi, Polnočná omša, Zločin slečny Bacilpýšky, Hriech Kataríny Padychovej, Skrytý prameň, Červené víno, či Soľ nad zlato.
Pupočnou šnúrou pripútaný k divadlu
Ako podotkla aj jeho dlhoročná kolegyňa, divadelná režisérka Alena Horvátová, „nech už hral Karol Machata kdekoľvek – v divadle, vo filme, v televízií či v rozhlase – vždy bol jednoducho kráľ“.
Spomedzi „divadelných“ asi najčastejšie po boku Zdeny Gruberovej, Milky Vášáryovej a Márie Kráľovičovej.
„Hrala som s ním Rómea a Júliu a od tých čias mi závideli všetky ženy,“ zaspomínala si Kráľovičová.
Divadlo bolo skrátka jeho životom.
„Alma mater je divadlo. Nedá sa nič robiť, k nemu som pripútaný pupočnou šnúrou a jemu zostanem verný, dokiaľ budem vládať. Mám rád divadlo preto, že je to umenie momentu. Ďalším stupienkom kaskády, po ktorej človek kráča k ovládnutiu hereckej profesie, je rozhlas. Vždy, keď som pristupoval k mikrofónu, mal som pocit, že by som sa mu mal pokloniť…“
Práve vďaka neopakovateľnému zamatovému hlasu bol priam predurčený pre rozhlasovú tvorbu.
Jeho barytón bol skrátka žiadaný. S rozhlasom začínal už ako trinásťročný.
„Prešiel som všetkým: hlásateľskou prácou, využívali ma v rozličných pásmach, čítaniach na pokračovanie, v recitácii, účinkoval som v početných rozhlasových hrách, čítal som rozprávky, nahral psychobalzam…“ spomínal v jednom z dávnych rozhovorov.
Hrozná rana osudu
Jeho starší syn Marián vyštudoval medicínu, mladší Stašek na FAMU v Prahe kameru. Ako otcovi sa mu však stala najhoršia vec, aká ho mohla postretnúť. Stašek dostal ako 45-ročný embóliu pľúc a zomrel.
„Bola to pre nás strašná rana. Manželka z toho žiaľu ochorela a ja som potom z divadla odišiel.“
Pani Marianna sa už z tohto nešťastia nikdy celkom nespamätala.
Karol Machata si rodinnú tragédiu aspoň sčasti kompenzoval úspechmi v kariére. V roku 1979 mu udelili titul národný umelec.
Za významné zásluhy v oblasti divadelnej, filmovej a rozhlasovej tvorby mu prezident v roku 2003 udelil štátne vyznamenie Pribinov kríž II. triedy.
V roku 2005 si prevzal cenu Tatrabanky za umenie a v roku 2008 získal cenu OTO a bol uvedený do Siene slávy.
Koncom uplynulého roka mu chcel Cenu ministra kultúry udeliť i Marek Maďarič. Nepochodil však.
„Pre ministra kultúry Marka Maďariča by bolo poctou oceniť jedného z našich najvýznamnejších slovenských hercov Karola Machatu.
Rešpektuje však to, že sa už pred rokmi takmer úplne uzavrel a nekomunikuje ani so svojím domovským Slovenským národným divadlom,“ uviedol Maďaričov hovorca Jozef Bednár.
„On je už taký. Všetky tieto veci usekol a pokariérne vyznamenania ho nezaujímajú,“ zhodujú sa umelcovi známi.
Divadlo ako rodina
Na to, čo v pracovnej oblasti dokázal, je však herec patrične pyšný.
„Nerád sa chválim, ale ja som toľko toho nahral, až som závidel kolegom, ktorí nehrajú. Považujem sa za jedného z ťahúňov, akými boli napríklad Ctibor Filčík či Julo Pántik. Ale boli to pekné časy, v divadle sme boli ako jedna rodina.“
Medzi kolegami vždy patril medzi najväčších vtipkárov. Jeho pamäť uchováva toľko spomienok, že by mohol napísať riadne hrubú knihu.
Aj tak ho však viac ako spomienky teší rodina. Má totiž štyri vnúčatká a tri pravnúčatká.
„Keď odo mňa odídu, nefunguje telefón, zapatrošia všetky ceruzky… Veľmi sú živé.“
Zdroj: Korzár 18. jan 2015
Na tomto mieste je vhodné uviesť, že bez podpory Karola Machatu by slovenský Psychobalzam nikdy nebol vznikol. … a pravdepodobne ani český. On prišiel s aj návrhom, otázkou “a prečo by sme nemohli urobiť aj českú verziu? bratia česi budú iste radi”. Keď prišla na pretras otázka kto ho načíta, potom čo ochorel Jiří Adamíra, ktorý ho mal nahovoriť a olympiáda sa blížila, bol to opäť Karol Machata, ktorý povedal “však predsa primár Sova”. Keď videl, že nám “nezapína” – koho tým myslel, dodal “…, však ten z nemocnice na kraji mesta”. Hoci bol vo svojom návrhu dobroprajný, evidentne ho pobavilo, že niekto nepoznáva primára Sovu.🙂
Potom s úsmevov dodal “nebojte sa – ja to vybavím” a bolo vymaľované! 🙂
Aj výborný a trpezlivý učiteľ môže nad sebou v triede stratiť kontrolu. O koncentráciu na učenie žiakov ho môže obrať frustrácia či pocit ohrozenia, ktorý sa objavuje so šikanou zo strany kolegov či nadriadeného.
“Čo majú znamenať tie známky?“ www.burjanoskole.sk
Kde sa mobbing a bossing v školstve berú? Psychológ a pedagóg Miron Zelina hovorí, že vysoká záťaž či viac stresov oproti minulosti spôsobujú na pracoviskách napätie, nervozitu, impulzívne reakcie alebo uzatváranie sa do seba.
“Takými stresmi je veľa úloh v určitých časových úsekoch, byrokracia, časté zmeny predpisov, čo vedie k chybám a ku konfliktom. Ďalej je to nedostatok učebníc a dobrých metodických materiálov, čo sťažuje prípravu na vyučovanie,” približuje.
Pod stres sa však podľa odborníka podpisuje aj zhoršujúce sa správanie žiakov k učiteľom, no aj rodičov k učiteľom. A zároveň… “Riaditeľ niekomu povolí ďalšie vzdelávanie, niekomu nie, niekoho odmeňuje, iného nie, niekto má veľa nadpočetných hodín, iný nie, a tak ďalej,” podotýka Zelina.
Kto sa s kým pozná
Podľa viceprezidenta Slovenskej komory učiteľov Vladimíra Crmomana pretrvávajú v školstve socialistické mechanizmy. Šikana, ako tvrdí, vzniká tam, kde sa nadriadeným nestane človek na základe morálnych či odborných kvalít.
“Fungujú tam skôr mechanizmy, kto sa s kým pozná, kto je s kým kamarát, to je väčšinou dôvod narušených vzťahy na pracovisku,“ vysvetľuje.
Ak nadriadený vychádza z prostredia rodinkárstva alebo ho priamo zavádza, prostredie je náchylnejšie šikanovať.
Presadiť vôľu nasilu
Spriaznení ľudia vedia toho, kto má moc, podržať a nadriadený si vie dovoliť viac.
“Začne sa u neho prejavovať vedomie moci a prestáva rešpektovať základné pravidlá: počúvame sa, hoci niekto má iný názor, rešpektujeme sa, sme k sebe féroví. Ak nie je po jeho, presadí svoju vôľu nasilu,“ komentuje jav Crmoman.
Následne sa podľa neho začnú k presadzovaniu vôle pridružovať i veci, pri ktorých klesá ľudská dôstojnosť.
“Už to nie je o tom, že zamestnanci sú partneri spolupráce, ale o tom, že niekto je vyššie, niekto nižšie a tomu, kto je nižšie sa to dá aj najavo. Vzniká odstup a prichádzajú javy, že si povedzme riaditeľ dovolí prísť do zborovne a na všetkých nakričať.“
Vplyv aj na žiakov
Šikanovanie kolegov či podriadených má svoj vplyv aj na samotných žiakov.
Frustrovaný učiteľ alebo učiteľ, ktorý sa cíti byť ohrozený, sa totiž nemôže dobre sústrediť na učenie. A nielen to. “Skôr a častejšie ho znervóznia aj menšie prehrešky žiakov. Žiaci vycítia nepohodu učiteľa, a tak sa netvorí dobrá klíma, v triede nie je uvoľnenosť, radosť, sústredenosť na učenie,” vysvetľuje Zelina.
Inšpekčné správy riešenia sťažností na učiteľov ukázali, že porušenie noriem správania sa zo strany učiteľa sú najmä preto, že učiteľ nezvláda stresové a konfliktné situácie.
Podľa odborníka je dôvodom vplyv emócií, únavy, často pocit krivdy, že niekde koná neprimerane či impulzívne.
“Inak to môže byť veľmi dobrý učiteľ, ovládajúci etiku učiteľa, metódy, didaktiku, ale napríklad na tej piatej vyučovacej hodine je vyčerpaný, bossingom znervóznený, žiaci ho provokujú svojou nedisciplinovanosťou a v takomto psychickom stave urobí niečo alebo povie niečo nevhodné, čo potom ľutuje.”
Najdôležitejšie je vedieť spomaliť, tvrdí psychológ
Hoci je pojem v poslednom čase doslova módny, nejde o nič nové.
Workoholizmus
nepomenúva nič nového pod slnkom, problémy s prepracovanosťou, preťaženosťou, psychickým vyčerpaním, súvisiacim s problémom odpútať sa od nejakej myšlienky, nápadu alebo zanietenej činnosti sú u nás známe od úsvitu dejín. Samotní ľudia, ktorí sú až chorobne posadnutí prácou len ťažko dokážu postrehnúť, kedy sa dostanú na hranicu svojich možností.
Nezbadáme ako sa meníme.
Človek nemá zmyslový analyzátor na postihnutie kontinuitných zmien v čase, t. j. zmien, ktoré sa uskutočňujú plynule, nebadane, tak ako sadá prach. Nezbadáme, ako sa staneme alkoholikmi, závislými od cigariet, drog či od niečoho, čo nám dovoľuje únik do zabudnutia. Nezbadáme ani, ako sa staneme rutinérmi, cynikmi, apatickými, ako sa vzdávame ideálov. Musí byť vždy niekto ďalší, ktorý signalizuje, že sa týmto spôsobom posúvame.
Sú šéfovia firiem, ktorí workholikov, napríklad počítačových maniakov, priam zbožňujú, samotné blízke okolie však workoholikov nechváli. “Jedným z najdôležitejších signálov pracovných neurotikov je narúšanie sociálnych vzťahov, prerušenie normálnej komunikácie. Strácajú schopnosť vychádzať s inými ľuďmi, rozpadá sa im manželstvo, stávajú sa konfliktnými, problémovými, ocitajú sa izolovaní. Stále žijú v zhone, všetko, čo sa priamo netýka práce, ich len zdržuje a obťažuje.
V každom prípade, ak sa začnú pridružovať poruchy sústredenia a iné zdravotné problémy, treba zájsť za lekárom. Je jedno, čo nás ženie k tomu, aby sme sa v práci prepínali, aj tí, ktorí sa obetujú pre nejaké vznešené myšlienky a ciele, keď nebudú rešpektovať biologické zákonitosti, lebo sa riadia heslom radšej sa opotrebovať, ako zhrdzavieť, nakoniec obetujú nielen seba, ale aj tú vec, pre ktorú sa obetovali.
Workoholizmus – riziko prepracovanosti
hrozí omnoho viac ľuďom, ktorí sú vychovávaní k dôslednosti, systematickosti ako u jedincov, ktorí boli vychovávaní v atmosfére etického relativizmu, nejednoznačnosti, neurčitosti. Naša spoločnosť si podľa jeho slov doslova pestuje atmosféru neurčitosti, dokonca v dohodách a zmluvách, čo je tiež jedna z príčin ďalšieho stresogénneho vplyvu, ktorý pôsobí neurotizujúco na spoločnosť, na ľudí v hospodárskej sfére, na manažérov. Rôzne prieskumy správania sa ľudí v najrôznejších povolaniach a situáciách poukazujú na to, že v prevencii ťažkých zdravotných dôsledkov workoholizmu je rozhodujúca naša schopnosť alebo neschopnosť spomaliť životné tempo. Utekáme do konzumu, do stále väčšieho chvatu a chaosu. Z nášho života sme doslova vyhnali jemnosť, ticho, skromnosť, láskavosť, pravdu, statočnosť i sebaúctu. Šliapeme si po nich ako tí, pri privatizačných korytách. Pritom schopnosť stíšiť sa, rozjímať a zamyslieť sa nad videným, počutým, nad svojimi činmi a činmi našich blízkych je v našej psychike pre zachovanie normality nenahraditeľná” .
prednes: Pavol Šrámek, hlásateľ Slovenského rozhlasu,
Popoludnie s rozhlasom (1994), moderátorka: Viera Michaličová
Štvrté cvičenie – zážitok srdca ( výber z príručky k autogénnemu tréningu).
Ak ste pravidelne cvičili podľa predošlých inštrukcií, mali by ste sa už vedieť dobre a rýchlo uvoľniť na vnútorný pokyn a odpútať sa od rušivých vplyvov. Teraz môžete pristúpiť k “objavovaniu” zážitku srdca, ktorý je 4. písmenom abecedy autosugescie. Štvrté cvičenie sa teda zameriava na nácvik nevôľovej regulácie činnosti srdca, ktoré ako je známe, tiež veľmi rýchle a silne reaguje na rôzne vplyvy z psychickej oblasti. Činnosť srdca si však človek obyčajne neuvedomuje, a preto si cvičenie kladie za úlohu ju v určitom zmysle odhaliť. Cieľom tohto cvičenia je teda naučiť sa pociťovať kľudný tlkot srdca v srdečnej krajine. Ľudia si svoje srdce uvedomujú vtedy, keď sú rozčúlení alebo udýchaní, teda vtedy, keď srdce pracuje na väčšie obrátky. Ak ležíme v kľude a nemáme náhodou horúčku pociťujeme tep srdca dosť obtiažne. K nácviku “srdca” pristupujeme vždy po vyvolaní pocitov tiaže a tepla, alebo TEPLEJ TIAŽE a po krátkej a príjemnej chvíli pasívneho vnímania vlastného dychu. Potom si zľahka položíme pravú ruku na hruď v tom mieste, kde zvyčajne cítime tlkot srdca najviac. Pokúsime sa vnímať jeho rytmus ako príjemnú hudbu. Pri každom výdychu sa ako vlna za vlnou šíri teplá tiaž do dlaní…, až do chodidiel… A popritom sa snažíme tichou, vnútornou rečou sami pre seba, vyslovovať v rytme srdca nasledovne slová a vety: – moje srdce tlčie pokojne a rovnomerne, – pokojne a presne…, pokojne a isto… Keď po niekoľkých cvičeniach dokážete objavovať zážitok srdca v hrudi istejšie, môžete vrátiť pravú ruku do pôvodnej polohy.Objavte tlčúce srdce vo svojej hrudi
LIEČIVÉ PREDSTAVY
Pre objavovanie srdca je typické strácanie sa zážitku, akési jeho zahmlenie. Neznamená to však, že nám srdce nebodaj prestalo tĺcť, čo niektorých začiatočníkov aj trochu vyplaší. Znamená to len, že jeho spočiatku krehký vnem, je prehlušený vnemom výraznejším. Najčastejšie ním býva vlastný dych, ktorý môže mať pri autogénnom tréningu niekedy i podobu vzdychu. Niekto skôr ako srdce v hrudi objaví tep pulzujúcej krvi v prstoch. rúk. Pocíti vlnu pulzu, akoby v ozvene, vždy o niečo neskôr za úderom srdca. Pritom je užitočné, liečivé predstaviť si “vak so živou vodou” (imaginácia z rozhlasovej relácie), v ktorom je to naše srdce uložené. Vtedy zvyčajne pocítime, ako sa v okolí srdca šíri teplo, sprevádzané objektívne merateľným rozšírením koronárnych ciev a zlepšením prekrvenia samotného srdcového svalu. Mnohí absolventi autogénneho tréningu tvrdia, že práve objavenie SRDCA zasadne zmenilo ich postoj k životu vôbec a samozrejme i k tomu svojmu.
Pokúsime sa vnímať jeho rytmus ako príjemnú hudbu. Pri každom výdychu sa ako vlna za vlnou šíri teplá tiaž do dlaní…, až do chodidiel… A popritom sa snažíme tichou, vnútornou rečou sami pre seba, vyslovovať v rytme srdca nasledovne slová a vety: – moje srdce tlčie pokojne a rovnomerne, – pokojne a presne…, pokojne a isto… Keď po niekoľkých cvičeniach dokážete objavovať zážitok srdca v hrudi istejšie, môžete vrátiť pravú ruku do pôvodnej polohy.
Uvoľnite sa! Koľkokrát to musím klientom povedať, toľkokrát konštatujem, že to nedokážu. Ručičku relaxometra, prístroja, ktorý meria stupeň neuropsychickej tenzie, napätia, nemožno oklamať. Nie a nie klesnúť. Indikuje, že náš myšlienkový úľ bzučí ďalej. Ako ho stíšiť? A to ešte na želanie. To je veľké umenie.
tvitter 
