Život súčasného človeka dychtivo využívajúceho všetko dobré, čo prináša civilizácia poznamenali aj mnohé záporné vplyvy. Zhon, pracovná neistota, nervozita, málo spánku, informačná explózia, nepravidelná životospráva, osobné sklamania a konflikty, k tomu zopár káv, nejaké tie cigarety a zrazu prestávame byť a cítiť sa zdravými.
Vo vreckách, kabelkách, v zásuvkách písacích stolov zhromažďujeme rôzne lieky – ľahko dostupné a rýchle harmonizátory našich ilúzií a depresií. Niektorí z nás im zakrátko začnú veriť viac ako sami sebe. Pre iných cestu z problémov vyznačil pohárik “niečoho ostrejšieho”, tretí sa odreagujú “výbuchmi”, pri ktorých pourážajú aj tých, ktorí im podávajú ruku. A všetci do jedného sa časom ocitajú v slepej uličke. Z predmetu “umenie žiť” dostávame, aj po maturite či promócii, veľkú nedostatočnú.
Burnout – /twitter.com/avogado6
V tejto situácii vystupuje do popredia čoraz naliehavejšie potreba viac využívať aj seriózne, vedecky overené postupy a metódy regulovania našich emócií, duševných procesov, i techniky zvyšovania odolnosti voči záťaži a stresu. Tak, aby sme si dokázali uchovať duševnú rovnováhu, chuť tvoriť a tešiť sa zo života a zdravia i vtedy, keď nesvieti slnko práve nad tou našou hlavou.
JE UVOĽNENIE SA UMENIE?
Väčšina ľudí sa domnieva, že ak chce – tak dokáže relaxovať. Lenže, ako potvrdzujú všemožné výsledky výskumov stresu a jeho dôsledkov, nie je tomu tak. Ľudia ocitajúci sa za istou hranicou psychickej záťaže a stresu sa už uvoľniť nedokážu. Ich vnútorné napätie ohrozuje nielen ich výkon (pracovný, športový), ale aj zdravie. Sami si to však o sebe nemyslia a tvrdia, že dokážu relaxovať. Priviesť ich k poznaniu, že majú v tomto smere rezervy je dosť často problém.
Túto skúsenosť výstižne popísala jedna z absolventiek kurzu autogénneho tréningu „ Myslela som si, že dokážem relaxovať, lenže už prvé cvičenia mi robili ťažkosti. Nevedela som sa pri nich odpútať od mojich starostí a problémov, ktoré rušili priebeh cvičení. Asi po dvoch týždńoch som začala tušiť o čom to celé je. Medzi tou mojou predstavou o relaxácii a skutočnou relaxáciou je asi taký rozdiel aký je medzi králikom a kráľom.“
Nič nie je také ťažké, ako veci zdanlivo najľahšie.
Prosím, urobte pokus: Uvoľnite sa! Koľkokrát to musím klientom povedať, toľkokrát konštatujem, že to nedokážu. Ručičku relaxometra, prístroja, ktorý meria stupeň neuropsychickej tenzie, napätia, nemožno oklamať. Nie a nie klesnúť. Indikuje, že náš myšlienkový úľ bzučí ďalej. Ako ho stíšiť? A to ešte na želanie. To je veľké umenie.
Existuje totiž akési robenie ničnerobením. Čosi ako vedomé, avšak nie vôľové pozabudnutie, vypnutie. A čo máme vypnúť? No predsa vtieravé myšlienky, obavy, úzkosť a sprievodné napätie! Svalové, neuropsychické, vegetatívne. Na to však, ako sa ukazuje, nestačí len spoznať, že sme v napätí, ale treba sa naučiť zmierniť ho alebo i celkom odstrániť. Až potom totiž môžeme od niekoho žiadať, aby niečo lepšie pochopil, aby prestal “robiť niečo”, o čom vlastne ani nevie, že to robí.
Viete, čo je to skutočná relaxácia?
Pozrite sa na mačku, ako leží a odpočíva, hoci aj na nepohodlnom izbovom radiátore. To dokonale poddajne uvoľnenie tela je nákazlivé. Chyťte ju za labku a poznáte, čo je to pravá relaxácia.
mača na radiátore
AUTOGÉNNY TRÉNING LIEK NA STRES
spiace mača na rebríku
A tu sme zrazu uprostred všetkých ľudských a všeľudských zmätkov. Čím viac sa vzďaľujeme od prírody, od rastlín, od zvierat, tým viac sa vzďaľujeme i sami od seba a jeden od druhého. Tým väčší je vnútorný nepokoj, tým ostrejšie sú konflikty. Pôsobíme na seba vzájomne a ani nevieme ako. Sme v tomto smere takmer analfabeti. Topíme sa v pocitoch a napätiach, vinách i obvineniach a za racionálne vydávame i to, čo je len pôžitkárske alebo egoistické.
Niekto je v napätí, ktoré sa mu prejavuje i v hlase. Sám však o tom nevie, neuvedomuje si to. Ale pritom sa úprimne rozhorčuje, prečo ten druhý, napríklad na druhom konci telefónu, zvyšuje svoj hlas. Slová, dobré slová, akými sú napríklad “ďakujem”, “prosím”, “áno” možno vysloviť storakým spôsobom. Pritom ten posledný spôsob môže človeka, ktorému ich adresujeme, aj uraziť. Vieme o tom?
výstižné
Ak máme ľudsky žiť a prežiť, psychológia by mala byť maturitným predmetom! Ani ekológia nemá bez nej šancu. Úcta k prírode i k iným ľuďom sa začína úctou k sebe. Ako si však môžeme vážiť; to, čo poznáme tak povrchne. Neospravedlňuje nás ani Sokrates keď tvrdí, že sebapoznanie je zo všetkého najťažšie. Svojim žiakom však uľahčoval túto úlohu zvláštnou relaxačnou procedúrou, ktorej podstata nám dnes už nie je známa. Vieme však, že jej mottom bolo heslo:
“Uvoľnenú myseľ napadne tvorivá myšlienka rýchlosťou blesku!”
Ktovie, koľko spoločného mala táto procedúra s metódou, na ktorú vás chceme upozorniť?
Atmosféru, ktorá v tom čase panovala okolo vydania Psychobalzamu v OPUSE, n.p. dokresľuje aj príbeh súvisiaci so schvaľovacím konaním Jazykovej komisie na Min. kultúry SR.
Medzi kolegov, ktorí sa podieľali na príprave a finalizácii Psychobalzamu patril aj PhDr. Marián Košč. Spomínam ako sme sa spoločne s prof. Kratochvílom, ktorý bol odbornou záštitou tejto nahrávky a majstrom Chudíkom, interpretom relaxačného textu v češtine, rozčuľovali i bavili zároveň, nad postojmi vtedajších cenzorov, ktorí sa ako čert svätenej vody obávali metódy založenej na sugestívnom princípe.
Považovali ju za nástroj ideologickej diverzie, ak nie za niečo ešte nebezpečnejšie.
Schvaľovali ho až dve komisie – ideologická a jazyková. To vôbec nebolo, ani vo vtedajších časoch zvykom.
Tú prvú komisiu sa podarilo pacifikovať ukážkou podobnej metódy vyvinutej v ZSSR a posudkom prof. Pogádyho, vtedajšieho hlavného psychiatra Min. zdravotníctva SSR. Vypracovanie tohto posudku “vybavovali” najmä dvaja ľudia. Ivan Fiala vedúci horolozeckej výpravy na Mount Everest (Sagarmatha 1984), ktorej niektorí účastníci absolvovali výcvik v autogénnom tréningu a overovali prípravné verzie Psychobalzamu priamo počas tejto expedície.
Everest – Sagarmatha ´84 pohľadnica – Just Fiala2
Na pohľadnici z Nepálu sú autogramy všetkých členov Expedície Everest ´84. Pod Everest si vzali so sebou aj muziku, ktorá im vylepšovala náladu. Neviem či som urobil dobre, že som im ju nahral na MGF kazety. Zvlášť sa "vytešovali" z pesničiek prvého slovenského "muzikálu" Na skle maľované. Od Jožka Justa viem, že si vraj pritom povybíjali baterky aj na vysielačkách. Samozrejme, že si pritom patrične "zahulákali" v snahe konkurovať Miškovi Dočolomanskému. Vraj "úžasná" bola tá ozvena ich spevu Vraj ju bolo ju počuť až na 100 km.:)
Šerpovia sa v prvej chvíli zľakli, že sa zobudil snežný človek Yetti. Ten vraj vydáva podobné spevavé zvuky.:)
Pripomeňte si Miška Dočolomanského. Stojí to zato! Sláva im !
PhDr. Marián Košč,
ktorý ako klinický psychológ bol vo veci vydania Psychobalzamu v osobnom kontakte s prof. Pogádym, vtedajším riaditeľom Psychiatricej liečebne v Pezinku, ktorý významne pomohol usmerniť iracionálne obavy súdruhov. Napriek tomu sa cenzorom celý projekt podarilo takmer „zabiť“.
“ťiaž” verzus “ťarcha”
Jazyková komisia, ktorá posudzovala spisovnosť predlohy relaxačného textu presadzovala namiesto vraj nespisovného slova „ťiaž“, spisovne správny výraz „ťarcha“. Už len predstava sugescie „ťarcha v pravej ruke“ či „vaše obe nohy sú ťarchavé“ v nás vyvolávala dobre hlučný smiech.
Maestro Ladislav Chudík a Magdaléna Töröková, asistentka
Tí , ktorí ste zažili nákazlivý smiech Standu Kratochvíla viete o čom hovorím. Bol to však smiech cez slzy, pretože na druhý deň mala jazyková komisia na Min. kultúry Slovenskej socialistickej republiky rozhodnúť, či dajú Psychobalzamu zelenú alebo červenú. Bolo to prosím v roku 1982. Už vtedy sme "tušili?", "vedeli?", že spoločenský systém, ktorý niečo také dovolí, nemôže mať budúcnosť .
Marián prišiel vtedy so spásonosným nápadom – „urob s nimi asociačný experiment“ navrhol. “Navoď uvoľnenú atmosféru, hoci aj nejakými vtipmi na adresu psychiatrov a psychológov a v príhodnej chvíli navrhni krátke asociácie na bežné pojmy, ako – stôl, vidlička, deň – a nakoniec zaraď slovo ťarcha.” Podarilo sa mi to cez prestávku – na chodbe pri popolníku – väčšine tam prítomných dám, vtedy vlastne súdružiek, to asociovalo jedno jediné slovo „ťarchavosť“. Zhodne s úsmevmi na tvári konštatovali „ to je teda blbosť“ – tá ťarcha“ a hudobné vydavateľstvo OPUS dostalo zelenú titul vydať. Pri českej verzii takéto problémy nenastali, pretože „když to odsouhlasili slovenští soudruzi tak je to jistě v pořádku“. … a bolo “vymaľované“.
Výňatok z príspevku PhDr. Milana Kožiaka „Osobné momenty vo vzťahu dvoch psychológov“,prednesenom na konferencii nazvanej „PhDr. MARIÁN KOŠČ: VÝZNAMNÝ SLOVENSKÝ PSYCHOLÓG, KOLEGA A PRIATEĽ „ uskutočnenej pri príležitosti 10. výročia jeho úmrtia, dňa 6. decembra 2013v aule Pázmaneum Trnavskej univerity. *1:1:1953 – †10.12. 2003
Spoločne na 10.kongrese európskych psychológov práce a organizácie – EAWOP (Praha 2001). Zĺava: M. Košč, A. Číková, M. Kožiak.
Chytanie ticha – Erik Ondrejička, slovenský básnik
Ticho zvnútorňuje skúsenosti, zážitky a nové informácie.
Ticho zvyšuje citlivosť a empatiu.
Ticho uvoľňuje napätie, ktoré je v tele a v mozgu.
Ticho bojuje proti nespavosti.
Ticho vytvára nové mozgové bunky.
Ticho nie je prázdne. Ticho je plné odpovedí.
klavír, … akoby sa vznášal niekde medzi zemou a tými oblakmi (od 14:50).
“Ticho sa nenachádza na končiaroch hôr a hluk sa nezdržiava na mestských trhoviskách. Oboje je v srdci človeka.” – Lao-c’ –
“Slová si môžu protirečiť, mlčanie nikdy!” – Robert Hamerling –
“Správne slovo môže byť veľmi účinné, no nijaké slovo nie je také účinné ako mlčanie v pravej chvíli.” – Mark Twain –
“Rádio je skvelý vynález, stačí pohyb ruky – a je ticho.” – Julian Tuwim –
“Dva roky treba, aby sme sa naučili hovoriť, a päťdesiat rokov, aby sme sa naučili mlčať.” – Ernest Hemingwain –
“Pre múdreho má mlčanie hodnotu odpovede.” – Euripides –
„Boh je priateľom mlčania. Všimnite si, že príroda, stromy, rastliny a kvety rastú v tichu. Všimnite si, ako sa nebo, slnko a mesiac nečujne pohybujú. Aj my potrebujeme byť ticho, aby sme sa mohli dotknúť duše.“ – Matka Tereza –
Iný pohľad je vždy užitočný.
Bľabot, džavot, kvíkot, štebot, cvrkot, krik
– všetko jedno a to isté.
V božom pláne je to len slepá premena bio-energie na zvukové vlny rezonujúce v priestore.
Mlčanie je pokora a viera v prozreteľnosť.
Len ticho ju sprítomňuje.
Edvard Munch: VÝKRIK (The_Scream or The Cry) http://www.ibiblio.org/wm/paint/auth/munch
Každá duša máva munchovské pocity. Osamelý výkrik na moste, ktorý nepočuť, pretože ho pohltilo ticho. Ticho je priestor, v ktorom sa rodí myšlienka. Myšlienka je most medzi bipolárnymi svetmi. V esejach Etely Farkašovej Čas na ticho dominuje na jednej strane polarita pracovného, zážitkového či turistického malströmu zrýchľovania času a na druhej strane jej opak: túžba po pomalosti, tichu a vychutnávaní „prítomnosti bytia“.
Starý americký slogan čas sú peniaze sa v čase globalizácie presunul do vyššieho levelu, a to vo vzťahu k moci ako nástroja nadvlády nad všetkým: „Disponovať rýchlou technikou znamená nielen doslovne schopnosť byť vo vzdialenom priestore (fyzicky) ,skôr‘, ale aj schopnosť ovládnuť ho, a teda zaistiť si výhodnejšiu mocenskú pozíciu.“
Odštartovali sa preteky v rýchlosti, na ktorých má každý svoju bežeckú dráhu. Víťazmi nie sú najlepší, ale najrýchlejší. Prioritu má chrlenie všetkého, ale najmä toho, čo sa dá najrýchlejšie, v najväčšom množstve a najvýhodnejšie predať.
Zrkadlí sa to aj v literatúre a ostatných druhoch umenia, ktoré prestávajú byť národnými v zmysle vysokej kultúry, pretože rozhoduje kvantita (od výpožičiek v knižniciach po počet predaných výtlačkov). Kvalita a hĺbka, etika a vertikalita sú prežitky spomaleného času. Všetko ekonomicky nerentabilné je brzdou. Kto spomalí, sám sa vylúči z arény. V osobnom rozhovore mi Etela Farkašová povedala, že dokonca aj Beethovenove symfónie sa hrajú kratšie ako kedysi, teda rýchlejšie, pretože aj dirigenti a orchestre majú dnes už iné chápanie rýchlosti a pomalosti ako v čase, keď diela vznikali.
Etela Farkašová. Viac po kliknutí na foto.
Zrýchľovanie, ktoré sa stále stupňuje, je znakom nového chápania dimenzie času ako sociálnej hodnoty. Rýchlosťou vzniká novodobá sociálna i duchovná diskriminácia. Pomalý = menej hodnotný. Rýchly = produktívny, dynamický, flexibilný, a teda použiteľnejší. Bipolarita času ústi do filozofie zneistenia: „do novej provizórnosti ako spôsobu vyrovnávania sa s nepodplatiteľným a nepolapiteľným časom (…) ostáva fragmentarizované bytie bez vedomia spolunáležitosti s celkom: neukotvené a zneistené“. Podľa Farkašovej vzniká moderné Prokrustovo lôžko, v ktorom sme otesávaní a ohobľovávaní podľa šablóny zrýchlenia.
Plodom zrýchľovania ako cieľa je „vedomie provizórnosti“, „ja bez kontinuity“, „dezintegrovaný subjekt vytrhnutý z vlastnej histórie“. Východiskom z tohoto zneistenia je návrat k pomalosti, vyrovnávanie technickej racionality racionalitou etickou. V každom z nás je bytostne obsiahnutá túžba po zvnútorňovaní a sebanapĺňaní. Cesta k nim vedie cez mlčanie a ticho. Aj Gándhí praktizoval niekoľko desaťročí takzvané mlčiace pondelky, keď s nikým neprehovoril. Vo výnimočných prípadoch, ak to bolo naozaj nevyhnutné, použil ako komunikačný prostriedok ceruzku a papier. Je takmer nepredstaviteľné, aby sme praktizovali mlčanie ako nepísaný zákon omerty, zúrodňujúci naše vnútorné psycho-duchovné priestory, a predsa je nevyhnutný pre zachovanie vnútornej integrity i identity.
Podľa autorky na počiatku nebolo slovo, ale ticho, čo dokladá analýzou básní Maše Haľamovej od Milana Rúfusa či huslistu lotyšského pôvodu Gideona Kremera. Rúfus píše: „… na počiatku nebolo slovo. Nemý živel sa zmietal sám v sebe miliardy ľudských rokov, kým vydal prvú neartikulovanú hlásku… Na počiatku je ticho tajomstva.“
Meditačný priestor, kde sa ticho dá takmer hmatateľne uchopiť, je priestor umenia. Je „katarzným predpriestorom“, v ktorom sa môžeme učiť byť vo vlastnom bytí, nezabíjať sa zabíjaním času, a teda byť v čase vnútri svojho času.
Esejistickú knihu prozaičky, filozofky, esejistky a poetky Etely Farkašovej som prečítala na jeden dúšok. Pozostáva z esejí: Rýchlosť naša každodenná, Chvála pomalosti, Turizmus ako (konzumný) model prežívania, Čas na ticho a „Neprázdne prázdno“: o poézii ticha/mlčania. Netvrdím, že toto čítanie je ľahké, ale stojí za to. Texty, ktorých sa zmocňujeme ľahko ako akciového tovaru vo výpredaji, zvyčajne nemajú veľkú hodnotu.
Čím hlbšími obsahmi sýtime svoju myseľ, tým viac prispievame k jej naplneniu. Ak aj na slovenskej literárnej scéne nedominuje esej ako kráľovná žánrov, kde sa autor vydáva napospas mysliteľským postupom a má odvahu odhaliť svoj vnútorný diskurz pred verejnosťou, tak eseje Etely Farkašovej patria k jej nespochybniteľným klenotom, v korune zo slov.
Medzičasom dala Etela Farkašová svojim úvahám podobu v knižnom vydaní:
Možnosť objednania – po kliknutí.
“Keď som dopisovala posledné strany Záchrany sveta, bolo mi už jasné, že aj moja myseľ podobne ako protagonistkina sa pod vplyvom rapídne sa zhoršujúcej ekologickej situácie nasmerovala k spomínaným problémom dostatočne silno na to, aby sa stali témami, ktoré ma budú v nasledujúcom období opäť lákať k počítaču, a ja sa k nim uvzato budem dennodenne navracať: možno sa mi podarí vypovedať o nich čosi viac ako v esejach napísaných pred vyše desaťročím.
Fenoménom ticha/stíšenia a pomalosti/spomalenia sa v našich dynamických, hektických časoch venuje ešte vždy nedostatočná pozornosť, hoci už sa v odbornom i verejnom diskurze postupne zjavujú iniciatívy, aby sa zásadne zmenil pohľad na ne, oba sa začínajú vnímať ako niečo, čo je ohrozované superrýchlou spoločnosťou a jej kultom/kultúrou rýchlosti: niečo, čo sa stráca zo života a čo v ňom čoraz väčšmi chýba ako predpoklad jeho skvalitnenia.“
Týmito slovami uvádza autorka Etela Farkašová svoju novú esejistickú knihu. K fenoménom ticha/stíšenia a pomalosti/spomalenia sa vracia ako k parciálnym kritériám na prehodnocovanie spôsobu života v zahlučnenej, hektickej nonstop spoločnosti. Názov knihy naznačuje, že autorkiným zámerom je spochybňovať predstavy o správnosti súčasného civilizačného smerovania, založeného na princípe nekonečného rastu. Emocionálna zaujatosť, s akou autorka pristupuje k daným témam, sa prelína s racionálnou argumentáciou, čím sa vyznačujú aj ostatné Farkašovej eseje. Spisovateľka sa vo svojich reflexiách opiera o myšlienky viacerých domácich i svetových osobností filozofie, špeciálnych vied i literatúry.
Aktuálnosť tém uchopených autorkiným charakteristickým štýlom vytvára dobrý predpoklad, že knižka O tichu, pomalosti a iných hodnotách nájde odozvu v náročnejšom čitateľskom okruhu tých, čo sa zaujímajú o nastolené problémy.
Ticho zvnútorňuje skúsenosti, zážitky a nové informácie.
Ticho zvyšuje citlivosť a empatiu.
Ticho uvoľňuje napätie, ktoré je v tele a v mozgu.
Ticho bojuje proti nespavosti.
Ticho vytvára nové mozgové bunky.
Ticho nie je prázdne. Ticho je plné odpovedí.
“Najkrajšia hudba je aj tak ticho.” – Marián Varga
Často zverejňované postrehy a skúsenosti rodičov potvrdzujú, že deti mimoriadne senzitívne reagujú na hudbu. Je veľa článkov, blogov i výskumov, ktoré sa odvolávajú na účinky rôznych hudobných žánrov na detskú psychiku.
Radosť z hudby, zdroj: iStockphoto
V poslednom období sa začali objavovať úvahy a hypotézy o pôsobení hudby na tehotné mamičky a sprostredkovane aj na ešte nenarodené deti.
Najnovší výskum Mexickej univerzity tieto predpoklady v mnohom potvrdil – hovorí muzikoterapeutka a psychoteraeutka Anna Neuwirthová z Katedry teórie a dejín umenia Ostravskej univerzity.
Hudobná terapeutka Mgr. Anna Neuwirthová, Ph.D. Foto: Aleš Honus
“Hudba má skutočne významný vplyv aj na nenarodené dieťa. Počas tehotenstva sa plod postupne učí vnímať okolité zvuky a reagovať na ne. Práve hudba môže zohrávať kľúčovú úlohu v jeho vývoji, od stimulácie mozgu až po vytváranie emocionálneho puta medzi matkou a dieťaťom, … “
zdroj: video-interview vysielané v Studio ČT 24 (07. 02. 2025)
Vedci hovoria, že najlepšie dieťatko už v tele matky reaguje na jednoduché, pravidelne sa opakujúce zvuky a melódie. Prvé zvuky, ktoré dieťa počuje ešte počas vývoja u svojej matky, sú zvuk jej srdca alebo zvuk plodovej vody. Preto majú deti rady zvuky, ktoré im pripomínajú pobyt v brušku. Tie hlasné, príliš rýchlo sa meniace tóny, ich skôr vyrušujú čo dokážu dať najavo a každá mamička to potvrdí.
https://youtu.be/ealxD_LKAqg
https://youtu.be/i0U7P1BAd24
Čím je bábätko v brušku väčšie, tým lepšie dokáže vnímať zvuky okolo seba. Čím viac sa matka prihovára svojmu bábätku a čím viac mu spieva, tým lepšie to vplýva na jeho nervovú sústavu. Čo sa týka výberu hudby, je to v postate na vás.
“Rovnako je to aj po pôrode. Napríklad, u predčasne narodených detí, sa používa muzikoterapia ešte v nemocniciach, kde sa novorodeniatkam púšťa ukľudňujúca hudba ako spev vtákov alebo zurčanie potôčika. Je dokázané, že po narodení dieťa ukľudní pokojná hudba, ktorá má pravidelné tóny a pripomína zvuky z matkinho tela.
Pre deti je pôrod veľmi stresujúci, pretože sa musia vyrovnať s novým prostredím a často bývajú oddelené na niekoľko hodín od matky. Preto sa v niektorým pôrodniciach rozhodli, že toto stresujúce obdobie pomôžu detičkám prekonať vďaka hudbe. Napríklad predčasne narodené deti hudba upokojuje a tak lepšie priberajú rastú.
I. Allegro aperto 47:53
III. Rondo. Allegretto 55:56
6 Piano Sonata No. 11 in A Major, K 331: III. Alla Turca 1:01:37 7 Lucio Silla, K. 135: Ouverture. I. Molto allegro 1:05:16 8 Eine Kleine Nachtmusik in G Major, K. 525: III. Minuetto 1:08:59 9 Symphony No. 36 in C Major, K. 425 “Linz”: III. Menuetto 1:11:22
10 Divertimento in D Major, K. 251
I. Allegro molto 1:14:37
II. Minuetto 1:19:16
III. Andatino – Allegretto 1:23:03
IV. Minuetto con variazione 1:26:38
V. Allegro assai 1:30:44
11 Lucio Silla, K. 135: Ouverture. III. Molto allegro 1:35:59 12 Le Nozze di Figaro: “Non Più Andrai, Farfallone Amoroso” 1:37:39 13 Flute Concerto No. 1 in G Major, K. 313: I. Allegro maestoso 1:40:58
AKO SA CHRÁNIŤ PRED PROPAGANDOU a vojnovým stresom?
Inšpiráciou k tomuto blogu bola rozsiahlejšia redakčná štúdia
**“Is it possible to protect yourself from propaganda?”**
uverejnená na dvojjazyčnom (en, ru) portáli istories media . Založili ho a editujú poprední ruskí novinári, ktorí tesne pred i po začatí Putinovej “špeciálnej operácie na Ukrajine” opustili Rusko.
Je vhodné poznamenať, že redakčný i autorský pohľad týchto novinárov na propagandu je dosť jednostranný a abstrahuje od skutočnosti, že nástroje propagandy účelovo využívajú obe strany frontu. Iste je to podmienené ich novinárskymi a životnými skúsenosťami. Napriek tomu sú však niektoré rozhovory s naslovovzatými odborníkmi vo svojej podstate natoľko inšpiratívne, že som sa pokúsil v ponúknutom blogu odpútať od tohto ich videnia a objektivizovať niektoré ich univerzálne a pre jednotlivca cenné myšlienky. V závere ponúkam odkaz na jednu účinnú a dostupnú cestu zachovania vlastnej integrity a osobnej “imunity” pred vplyvom propagánd, mediálnych manipulácií a vojnového stresu.
Psychologické vedy, teória komunikácie a vedy o ľudskom mozgu sa už dlho pokúšajú odpovedať na naznačené otázky a vyvinúť účinné spôsoby ochrany pred ich negatívnymi vplyvmi. Záujem o získané poznatky v posledných mesiacoch prudko narástol, najmä v dôsledku vojny, ktorá prebieha na Ukrajine a dotýka aj Slovákov.
source: pinterest
“Prvou obeťou vojny je pravda.”
Táto veta môže znieť azda niekomu trochu pateticky. Nazdávam sa však, že pri hľadaní pravdy a jej rozlišovaní od propagandy, zámerných lží a hoaxov je nevyhnuté zotrvať na ich odhaľovaní. Nielen kvôli obetiam každej vojny ale aj preto, aby sme ďaľšie vojny ani obavy z nich už nikdy nemuseli zažívať. Môže k tomu prispieť aj psychológia, ktorá len pomaly odkrýva odveké tajomstvá účelovej manipulácie s ľudským vedomím.
Tie poznatky však vonkoncom nie sú povzbudivé.
Viaceré z nich preukázali, že “Ak je už človek infikovaný propagandou, je takmer nemožné ho zachrániť. “– hovorí docentka psychológie Anna Fenko z Fakulty sociálnych vied Amsterdamskej univerzity. Indoktrinácia propagandou je takou silnou zbraňou, že tragicky rozdeľuje nielen štáty, národy, ale aj samotný národ, ak sa stal objektom pozornosti propagandistov. Tiež traumatizuje celé rodiny, pokrvných príbuzných, ktorí sa ocitli na opačných stranách frontovej línie. Títo neveria, že sú ovplyvnení propagandou ani vtedy ak im príbuzní rozprávajú o zverstvách a bombových útokoch, ktoré osobne zažili. Ako je to možné? Ako sa propagande darí až takto otráviť mozog Homo sapiens? Ako táto infekcia prebieha a je možné pred ňou ochrániť seba a našich blízkych? Podľa vyššie uvedeného zdroja bolo za posledných 20 rokov realizovaných viac ako 40 štúdií o účinnosti rôznych metód boja proti propagande, tzv. imunizácii jej účinkov. Tie však nie sú – žiaľ (či našťastie?) – extra účinné. Podobne ako rôzne laické , “úprimné” snahy presvedčiť svojich priateľov či rodičov, že to oni sú ovplyvnení propagandou.
Neraz to viedlo k ostrým konfliktom a rozchodom v rodinách. Z Ukrajiny, ale aj samotného Ruska a nakoniec aj u nás, zo Slovenska sa k nám dostávajú príbehy až s tragickými koncami. Viaceré experimentálne štúdie skúmali a porovnávali vnímanie rovnakých argumentov a faktov pred po pôsobení propagandy u rôznych skupín ľudí. Žiadna z nich však nepreukázala, že by ľudia zmenili svoje názory, ktoré sa u nich vyvinuli ako dôsledok propagandy.
“To znamená, že presvedčiť človeka infikovaného propagandou je takmer nemožné.”
Ak raz dôjde k mimovoľnému “vpečateniu” istých postojov a názorov do našej psychiky – ich zapojenie do hodnotenia javov, vzťahov a súvislostí vnímanej informácie, reality, alebo hoci len ľudskej tváre je takmer okamžité. Existujú štúdie, ktoré ukazujú, ako propaganda zneužíva tieto dispozície človeka, ako ovplyvňuje váš mozog a ako nás núti robiť zlé veci. Napríklad zabíjať iných ľudí vo vojne.
„Myslím si, (*zdôvodňuje ďalej Anna Fenko), že najhoršie rozhodnutia robíme vtedy, keď sme nahnevaní, vystresovaní, unavení, bojíme sa, alebo sme sfanatizovaní. V takýchto chvíľach sme najmenej schopní kritického myslenia. V takýchto chvíľach nedokážeme regulovať naše najsilnejšie zlé emócie. Myslím si, že cieľom propagandy je manipuláciou emócií zmeniť ľudí tak aby nakoniec poslušne a dokonca aj aktívne urobili hrozne nesprávne rozhodnutia v záujme mocných.”
Zdroj: by Chitrapa at English Wikipedia
“Ak sa pozrieme na mozog, hormóny, gény a všetko ostatné, čo nás robí tým, kým sme, sme ako všetky ostatné primáty: delíme svet na „my“ a „oni“. A robíme to automaticky. Robíme to v zlomku sekundy. V tomto kontexte vzhľadom na obmedzený rozsah blogu odkazujem aspoň na rozhovor (uverejnený na rovnakom portáli https://istories.media/ ) s jedným z najznámejších svetových neurovedcov, profesorom Stanfordskej univerzity Robertom Sapolskym na tému “Prečo ľudia robia zlo … ?”
Naša povaha je taká, že sa k „nim“, k tým “cudzím” správame veľmi predpojato – hovorí Sapolsky. “V tomto smere sme ako všetky ostatné primáty. Istou nádejou pre mier je prekvapujúce zistenie, že je zároveň aj pomerne ľahké manipulovať s tým, koho presne považujeme za „našich“ a koho za „outsiderov“.” Propaganda veľmi efektívne spája inštinktívne emócie s našou reakciou. Sapolski pripomína “Aj keď ste schopní kriticky myslieť, ak máte to šťastie, máte dar takejto schopnosti aj vtedy bude neraz ťažké odolať jej.” Vedci hovoria, že problém nie je ani tak v tom, že by ľudia nechceli poznať pravdu, napr. o páde dvojičiek v New Yorku, o zostrelení Boegingu MH17 nad Ukrajinou, o príčinách vojny na Ukrajine, o masakri v Buči, … .
Skutočným problémom je, že stále viac ľudí prestáva veriť v pravdu ako takú.
V tomto kontexte sa vynára viacero otázok. Jednou z nich je napríklad otázka: “Sú internet a digitál darmi ľudstvu?” Najhoršie na týchto výdobytkoch je to, že propaganda nielen premieňa “reál na virtuál”, ale to, že manipulátori a propagandisti z oboch brehov tvrdia, že ich “virtuál je reál”.
Civilizácia stojí pred novým obdobím “post reality”, “post faktov”, “post pravdy”, ktoré môžeme vnímať aj nebývalý CHAOS.
Bude nakoniec všetko len virtuálna ilúzia a “pravdu” bude mať ten, kto bude mať väčšiu a silnejšiu armádu?! Samozrejme mierotvornú. Čaká nás nový Babylon? Dokáže si s tým ľudstvo poradiť?
Relativizácia PRAVDY
má už dnes závažné dôsledky na celú ľudskú civilizáciu, na jej rozvoj a hroziaci úpadok. Príčin je mnoho. “Právd” môže byť v dnešných časoch explózie šírenia informácii hneď niekoľko a nie je možné ich nezávislé hodnoverné overenie, pretože všetko je bleskovo kontra-propagandisticky zmanipulované.
Napr. už len číselné fakty médiami udávaných fyzických obetí na strane napadnutých, alebo na strane agresora môžu byť diametrálne odlišné. U človeka (percipienta) vtedy dochádza k tzv. kognitívnemu preťaženiu mozgu, ktorý nakoniec dospeje k presvedčeniu, že „všetci klamú“. A keďže žiadna pravda neexistuje, ľudia prijmú za svoj názor, ktorý je psychologicky pohodlnejší a ktorý zdieľa a schvaľuje väčšina.” Celkom pokojne sa tento jav dá charakterizovať ako “mentálna hmla”, ktorej dôsledkom je stádovitosť v konaní a iracionalita v našom myslení.
Nastáva hromadný útlm zdravého rozumu, ľudskosti a racionality. To je stav nedôstojný človeka blízky ochoreniu známemu z psychiatrie ako “davová psychóza”. Je len otázkou času kedy budú padať múry, zarinčia zbrane, začnú padať bomby a budú zomierať nielen vojaci na frontových líniách, ale aj celkom nevinní ľudia. Medzi tými deľmi boli a iste sú aj noví ; “Mozart”, “Einštein”, “Phil Jobs”, “Matt Mullenweg” (jeden z mužov, ktorí stvorili WordPress, slobodný a nezávislý webový softvér dostupný každému čo i len trochu gramotnému človeku). Ak chcete tak aj ďalšia “Adriana Kučerová”, “Mirka Musilová”, “Alina Zagitová”, alebo hoci aj “Marek Hamšík”.
… a práve tieto, ani len netušené straty – ako dôsledky VOJNY a jej propagandy sú tie, ktoré by mali ľudstvo najviac znepokojovať a burcovať.
„Všetci utekali – tak som bežal tiež”
– prastaré, primitívne, no stále fungujúce pravidlo prežitia v situácii neistoty. Keď sú normy zničené a okolo sú nepriatelia a nebezpečenstvo, nie je čas pýtať sa: “Prečo?” “Čo? Kde je pravda?”. Podľa psychológa Daniela Kahnemana, oceneného Nobelovou cenou za teóriu rozhodovania, viac ako 90 % našich činov nevykonávame racionálne, ale automaticky, pod vplyvom emócií, spoločenských noriem či zvykov. Človek zapína mozog len vtedy, ak sú splnené tri podmienky: po prvé, rozhodnutie je pre neho osobne veľmi dôležité. Po druhé, má dostatok zdrojov – času, informácií a vedomostí – na zváženie svojho rozhodnutia. A po tretie, je v pokojnom stave, nikam neuteká a nemusí sa báť ohrozenia. Vo všetkých ostatných prípadoch nie sme schopní nasledovať hlas rozumu. (D.Kahneman, Myslenie rýchle a pomalé, vyd. AKTUELL, slovak edition 2019). “Existuje nádej, že opar propagandy niekedy opadne a že ľudia dokážu zapnúť svoje mozgy? “- pýta sa Kahneman. ”
Teoreticky existuje. Na to však musia byť splnené tieto tri podmienky: musí sa pre nich stať nevyhnutným triezve vnímanie reality, musia mať dostatok času a kognitívnych zdrojov na analýzu informácií a nesmú prežívať stres.”
Je odstrihnutie od médií a internetu riešením?
Mnoho ľudí, medzi nimi aj viacerí známi a priatelia riešili problém ochrany seba i svojich blízkych pred propagandou tak, že sa celkom odstrihli od médií a sietí. Iste – aj to je spôsob, pokus ako si zachovať vlastnú integritu. Ibaže skúsenosti opakovane potvrdzujú, že takáto úniková izolácia od informácií vedie časom k ilúziám o dianí vo svete, vytesňovaniu aj závážných skutočností, zmätenosti a nakoniec k vážnym osobnostným zlyhaniam a vzťahovým problémom. Jednotlivec ich nedokáže sám, bez odbornej pomoci úspešne riešiť.
Už v prípade očakávaní z vyhrotenia vojnového konfliktu môže dôjsť u niektorých jednotlivcov až k ich paralizovaniu, niekedy aj k vystupňovaniu agresivity a poruche nazývanou Posttraumatický stresový syndróm.
Dostupné po kliknutí
Otázkou je, ako tieto podmienky pacifikovania účinkov propagandy zmysluplne zabezpečiť. Pomerne jednoduché je to v individuálnych prípadoch, aj to len v prípade záujmu získať takúto záštitu. Existuje viacero osvedčených, vedeckých overených a účinných ciest k získaniu odstupu, nadhľadu, ciest k vnútornej slobode a životnej múdrosti.
Žiadna z nich však nie čarovným prútikom a neúčinkuje ako “acylpirín”. každá z nich si vyžaduje istý nenáročný “tréning” a čas.
Na jednu z nich sa môžete vydať ak zájdete na zdieľanú stránku. Podrobný “bedeker nájdete TU.
Želám vám na tejto ceste mnoho objavov, obohacujúcich zážitkov, nezdolnú, pokojnú rozvahu mier v sebe a predovšetkým vôkol VÁS .
OSLOBODZUJÚCA ZÁŠTITA. Picture Source Adobe Stock , licence standard, gratis per Web, social, email, e dispositivi mobili., autor: Jorm Sangsorn
Blog napísal, zostavil a editoval PhDr. Milan Kožiak.Vojenskú službu absolvoval v Armádnom vedecko-výskumnom psychologickom pracovisku Vojenskej akadémie AZ. Neskôr pracoval 19 rokov ako rozhlasový psychológ v Československom a Slovenskom rozhlase (do roku 1994) a 14 rokov ako psychológ práce a organizácie v Národnej banke Slovenska.
Chytanie ticha – Erik Ondrejička, slovenský básnik
Ticho zvnútorňuje skúsenosti, zážitky a nové informácie.
Ticho zvyšuje citlivosť a empatiu.
Ticho uvoľňuje napätie, ktoré je v tele a v mozgu.
Ticho bojuje proti nespavosti.
Ticho vytvára nové mozgové bunky.
Ticho nie je prázdne. Ticho je plné odpovedí.
klavír, … akoby sa vznášal niekde medzi zemou a tými oblakmi (od 14:50).
“Ticho sa nenachádza na končiaroch hôr a hluk sa nezdržiava na mestských trhoviskách. Oboje je v srdci človeka.” – Lao-c’ –
“Slová si môžu protirečiť, mlčanie nikdy!” – Robert Hamerling –
“Správne slovo môže byť veľmi účinné, no nijaké slovo nie je také účinné ako mlčanie v pravej chvíli.” – Mark Twain –
“Rádio je skvelý vynález, stačí pohyb ruky – a je ticho.” – Julian Tuwim –
“Dva roky treba, aby sme sa naučili hovoriť, a päťdesiat rokov, aby sme sa naučili mlčať.” – Ernest Hemingwain –
“Pre múdreho má mlčanie hodnotu odpovede.” – Euripides –
„Boh je priateľom mlčania. Všimnite si, že príroda, stromy, rastliny a kvety rastú v tichu. Všimnite si, ako sa nebo, slnko a mesiac nečujne pohybujú. Aj my potrebujeme byť ticho, aby sme sa mohli dotknúť duše.“ – Matka Tereza –
Iný pohľad je vždy užitočný.
Bľabot, džavot, kvíkot, štebot, cvrkot, krik
– všetko jedno a to isté.
V božom pláne je to len slepá premena bio-energie na zvukové vlny rezonujúce v priestore.
Mlčanie je pokora a viera v prozreteľnosť.
Len ticho ju sprítomňuje.
Edvard Munch: VÝKRIK (The_Scream or The Cry) http://www.ibiblio.org/wm/paint/auth/munch
Každá duša máva munchovské pocity. Osamelý výkrik na moste, ktorý nepočuť, pretože ho pohltilo ticho. Ticho je priestor, v ktorom sa rodí myšlienka. Myšlienka je most medzi bipolárnymi svetmi. V esejach Etely Farkašovej Čas na ticho dominuje na jednej strane polarita pracovného, zážitkového či turistického malströmu zrýchľovania času a na druhej strane jej opak: túžba po pomalosti, tichu a vychutnávaní „prítomnosti bytia“.
Starý americký slogan čas sú peniaze sa v čase globalizácie presunul do vyššieho levelu, a to vo vzťahu k moci ako nástroja nadvlády nad všetkým: „Disponovať rýchlou technikou znamená nielen doslovne schopnosť byť vo vzdialenom priestore (fyzicky) ,skôr‘, ale aj schopnosť ovládnuť ho, a teda zaistiť si výhodnejšiu mocenskú pozíciu.“
Odštartovali sa preteky v rýchlosti, na ktorých má každý svoju bežeckú dráhu. Víťazmi nie sú najlepší, ale najrýchlejší. Prioritu má chrlenie všetkého, ale najmä toho, čo sa dá najrýchlejšie, v najväčšom množstve a najvýhodnejšie predať.
Zrkadlí sa to aj v literatúre a ostatných druhoch umenia, ktoré prestávajú byť národnými v zmysle vysokej kultúry, pretože rozhoduje kvantita (od výpožičiek v knižniciach po počet predaných výtlačkov). Kvalita a hĺbka, etika a vertikalita sú prežitky spomaleného času. Všetko ekonomicky nerentabilné je brzdou. Kto spomalí, sám sa vylúči z arény. V osobnom rozhovore mi Etela Farkašová povedala, že dokonca aj Beethovenove symfónie sa hrajú kratšie ako kedysi, teda rýchlejšie, pretože aj dirigenti a orchestre majú dnes už iné chápanie rýchlosti a pomalosti ako v čase, keď diela vznikali.
Etela Farkašová. Viac po kliknutí na foto.
Zrýchľovanie, ktoré sa stále stupňuje, je znakom nového chápania dimenzie času ako sociálnej hodnoty. Rýchlosťou vzniká novodobá sociálna i duchovná diskriminácia. Pomalý = menej hodnotný. Rýchly = produktívny, dynamický, flexibilný, a teda použiteľnejší. Bipolarita času ústi do filozofie zneistenia: „do novej provizórnosti ako spôsobu vyrovnávania sa s nepodplatiteľným a nepolapiteľným časom (…) ostáva fragmentarizované bytie bez vedomia spolunáležitosti s celkom: neukotvené a zneistené“. Podľa Farkašovej vzniká moderné Prokrustovo lôžko, v ktorom sme otesávaní a ohobľovávaní podľa šablóny zrýchlenia.
Plodom zrýchľovania ako cieľa je „vedomie provizórnosti“, „ja bez kontinuity“, „dezintegrovaný subjekt vytrhnutý z vlastnej histórie“. Východiskom z tohoto zneistenia je návrat k pomalosti, vyrovnávanie technickej racionality racionalitou etickou. V každom z nás je bytostne obsiahnutá túžba po zvnútorňovaní a sebanapĺňaní. Cesta k nim vedie cez mlčanie a ticho. Aj Gándhí praktizoval niekoľko desaťročí takzvané mlčiace pondelky, keď s nikým neprehovoril. Vo výnimočných prípadoch, ak to bolo naozaj nevyhnutné, použil ako komunikačný prostriedok ceruzku a papier. Je takmer nepredstaviteľné, aby sme praktizovali mlčanie ako nepísaný zákon omerty, zúrodňujúci naše vnútorné psycho-duchovné priestory, a predsa je nevyhnutný pre zachovanie vnútornej integrity i identity.
Podľa autorky na počiatku nebolo slovo, ale ticho, čo dokladá analýzou básní Maše Haľamovej od Milana Rúfusa či huslistu lotyšského pôvodu Gideona Kremera. Rúfus píše: „… na počiatku nebolo slovo. Nemý živel sa zmietal sám v sebe miliardy ľudských rokov, kým vydal prvú neartikulovanú hlásku… Na počiatku je ticho tajomstva.“
Meditačný priestor, kde sa ticho dá takmer hmatateľne uchopiť, je priestor umenia. Je „katarzným predpriestorom“, v ktorom sa môžeme učiť byť vo vlastnom bytí, nezabíjať sa zabíjaním času, a teda byť v čase vnútri svojho času.
Esejistickú knihu prozaičky, filozofky, esejistky a poetky Etely Farkašovej som prečítala na jeden dúšok. Pozostáva z esejí: Rýchlosť naša každodenná, Chvála pomalosti, Turizmus ako (konzumný) model prežívania, Čas na ticho a „Neprázdne prázdno“: o poézii ticha/mlčania. Netvrdím, že toto čítanie je ľahké, ale stojí za to. Texty, ktorých sa zmocňujeme ľahko ako akciového tovaru vo výpredaji, zvyčajne nemajú veľkú hodnotu.
Čím hlbšími obsahmi sýtime svoju myseľ, tým viac prispievame k jej naplneniu. Ak aj na slovenskej literárnej scéne nedominuje esej ako kráľovná žánrov, kde sa autor vydáva napospas mysliteľským postupom a má odvahu odhaliť svoj vnútorný diskurz pred verejnosťou, tak eseje Etely Farkašovej patria k jej nespochybniteľným klenotom, v korune zo slov.
Medzičasom dala Etela Farkašová svojim úvahám podobu v knižnom vydaní:
Možnosť objednania – po kliknutí.
“Keď som dopisovala posledné strany Záchrany sveta, bolo mi už jasné, že aj moja myseľ podobne ako protagonistkina sa pod vplyvom rapídne sa zhoršujúcej ekologickej situácie nasmerovala k spomínaným problémom dostatočne silno na to, aby sa stali témami, ktoré ma budú v nasledujúcom období opäť lákať k počítaču, a ja sa k nim uvzato budem dennodenne navracať: možno sa mi podarí vypovedať o nich čosi viac ako v esejach napísaných pred vyše desaťročím.
Fenoménom ticha/stíšenia a pomalosti/spomalenia sa v našich dynamických, hektických časoch venuje ešte vždy nedostatočná pozornosť, hoci už sa v odbornom i verejnom diskurze postupne zjavujú iniciatívy, aby sa zásadne zmenil pohľad na ne, oba sa začínajú vnímať ako niečo, čo je ohrozované superrýchlou spoločnosťou a jej kultom/kultúrou rýchlosti: niečo, čo sa stráca zo života a čo v ňom čoraz väčšmi chýba ako predpoklad jeho skvalitnenia.“
Týmito slovami uvádza autorka Etela Farkašová svoju novú esejistickú knihu. K fenoménom ticha/stíšenia a pomalosti/spomalenia sa vracia ako k parciálnym kritériám na prehodnocovanie spôsobu života v zahlučnenej, hektickej nonstop spoločnosti. Názov knihy naznačuje, že autorkiným zámerom je spochybňovať predstavy o správnosti súčasného civilizačného smerovania, založeného na princípe nekonečného rastu. Emocionálna zaujatosť, s akou autorka pristupuje k daným témam, sa prelína s racionálnou argumentáciou, čím sa vyznačujú aj ostatné Farkašovej eseje. Spisovateľka sa vo svojich reflexiách opiera o myšlienky viacerých domácich i svetových osobností filozofie, špeciálnych vied i literatúry.
Aktuálnosť tém uchopených autorkiným charakteristickým štýlom vytvára dobrý predpoklad, že knižka O tichu, pomalosti a iných hodnotách nájde odozvu v náročnejšom čitateľskom okruhu tých, čo sa zaujímajú o nastolené problémy.
Ticho zvnútorňuje skúsenosti, zážitky a nové informácie.
Ticho zvyšuje citlivosť a empatiu.
Ticho uvoľňuje napätie, ktoré je v tele a v mozgu.
Ticho bojuje proti nespavosti.
Ticho vytvára nové mozgové bunky.
Ticho nie je prázdne. Ticho je plné odpovedí.
“Najkrajšia hudba je aj tak ticho.” – Marián Varga
Štúdia Helen Gibbons, riaditeľky Inštitútu Autogénneho tréningy v Sydney sa opiera sa o analýzy z praxe a o výsledky akademického výskumu. Dokumentuje prínosy a výhody autogénneho tréningu a odporúča autogénny tréning organizáciám, ktoré hľadajú intervenciu založenú na skutočných dôkazoch zlepšenia ochrany zdravia a bezpečnosti pri práci. Vďaka autogénnemu tréningu sú pracovníci lepšie schopní identifikovať varovné príznaky narušenia ich vlastného fungovania a sú potom schopní sami generovať neuropsychofyziologický posun od disregulácie k rovnováhe, ak sú vystavení významným stresorom z domova alebo na pracovisku. To im umožňuje vykonávať lepšie zverenú prácu, čím sa zníži riziko spôsobenia pracovného úrazu.
Pre organizácie, ktorých pracovníci čelia vysoko rizikovým stresorom, je dôležité, aby na pracovisku zaviedli vhodné intervencie v oblasti duševného zdravia založené na dôkazoch. Najmä ťažobný priemysel potrebuje zaviesť svoju politiku „nulového poškodenia“ na pracovisku pomocou zásahov v oblasti duševného zdravia a odolnosti voči záťaži a stresu. V súčasnosti je veľa škodlivej rétoriky a byrokratických bariér, ktoré bránia implementácii efektívnych postupov.
Z týchto dôvodov autorka štúdie odporúča, aby autogénni tréneri - terapeuti a výskumníci spolupracovali s akademickými inštitúciami a priemyselným organizáciami pri podpore implementácie pilotných štúdií skúmajúcich výhody autogénneho tréningu na konkrétnom pracovisku. Vzhľadom na to, že intervencie BOZP majú väčšiu šancu na úspech, keď majú aktívnu podporu a zapojenie zo všetkých úrovní manažmentu, odporúča, aby jednou z podmienok pilotnej štúdie bolo, aby si každý pracovník, ktorý sa pilotnej štúdie zúčastňuje, bol vedomý osobnej podpory a zapojenie z vyšších úrovní riadenia.
Záverom konštatuje, že ľudský neurobiologický a psychofyziologický potenciál má svoje limity a ich prekročenie je nebezpečné. Pomocou AT sa však dokáže lepšie prispôsobiť požiadavkám náročného prostredia.
Ľudia na takéto neprimerane náročné požiadavky reagujú rôznymi spôsobmi a formami;
počnúc čerpaním dovolenky, práceneschopnosťou, nenastúpením do práce v odlúčenom prostredí, otupenom, odosobnenom a nesústredenom stave, až po vymáhanie náhrade mzdy zamestnancom za psychické alebo fyzické zranenie a v extrémnych prípadoch a okolnostiach aj suicidálnym konaním. To spôsobuje organizáciam veľké škody.
Organizácie tiež musia pochopiť, že hoci autogénny tréning môže pomôcť pracovníkom lepšie sa vyrovnať s podmienkami práce nemôže ochrániť pracovníkov (ani žiadna iná terapia), pred plnou silou extrémnych nebezpečenstiev, akými sú nebezpečné pracovné postupy.
Odhliadnuc od prioritných požiadaviek na produktivitu, austrálska vláda a ťažobný priemysel sa musia zaoberať nebezpečnými vývojom, pri ktorom sa od baníkov očakáva, že budú pracovať rizikových podmienkach. Ak tak neurobia, môžu byť sankcionovaní a obviňovaní z toho, že otvorene poukazujú na potreby ochrany ich zdravia a bezpečnosť pri práci. To je nerozumné a neprípustné z viacerých hľadísk!
Ľudstvo stále ešte čelí dôsledkom bezprecedentnej krízy s medicínskymi, psychologickými, ekonomickými a sociálnymi aspektmi. Prepuknutie ochorenia COVID-19 z decembra 2019 vo Wu-chane sa rýchlo rozšírilo do celého sveta (Chen a kol., 2020) a do marca 2020 naplno zasiahlo Španielsko. Boli prijaté výnimočné opatrenia vrátane uväznenia všetkých veľkých skupín obyvateľstva (Arango, 2020; Ozamiz-Etxebarria a kol., 2020b). Boli hlásené závažné negatívne účinky na duševné zdravie, ktoré súvisia najmä so strachom z nákazy (Ammar et al., 2020b,c; Shigemura et al., 2020) a adaptáciou na väzenie (Qiu et al., 2020). Na zmiernenie tohto psychologického vplyvu sa použili psychologické zdroje (de Rivera, 2020; Lupe a kol., 2020; Ozamiz-Etxebarria a kol., 2020a), vrátane počítačom podporovaného dištančného tréningu (Wei a kol., 2020). V predchádzajúcej experimentálnej štúdii sme informovali o účinnosti relaxačných techník vrátane autogénneho tréningu na zmiernenie úzkosti súvisiacej s COVID-19 u mladých univerzitných študentov v Baskicku (Ozamiz-Etxebarria et al., 2020a). Autogénny tréning (AT), ktorý vytvoril Johannes Heinrich Schultz (1932) ako metódu „koncentračnej sebarelaxácie“, sa rýchlo stal štandardným nástrojom v európskej psychosomatickej medicíne a klinickej psychológii (Hoffmann, 2017). Trvalé pravidelné cvičenie znižuje reaktivitu na stres (Henry a kol., 1991), zvyšuje emocionálnu stabilitu (Carruthers, 1979), znižuje úzkosť a zvyšuje pocit osobnej kontroly (Farnè a Jimenez-Muñoz, 2000).
ilustr. foto, – viac po kliknutí na mapku
Cvičiaci autogénneho tréningu považovali túto prax za veľmi užitočnú pre ich fyzické a psychické zdravie a pre lepšie pochopenie druhých. Tieto tri aspekty sú počas pandémie COVID-19 veľmi dôležité. Sociálne vzťahy sa zhoršili v dôsledku sociálnej izolácie (Ammar a kol., 2020a; Hickie, 2020) a AT je užitočná na uľahčenie empatie. Psychické zdravie počas pandémie utrpelo, ako ukazujú rôzne štúdie (Ozamiz-Etxebarria et al., 2020b), a fyzický rozmer je zrejmý v časoch, keď sa riziko a strach z ochorenia, najmä COVID-19, výrazne zvýšili. (Ornell a kol., 2020). Preto odporúčame praktizovanie autogénneho tréningu ľuďom, ktorí prežívajú chvíle úzkosti, majú strach z choroby alebo majú pocit, že stratili kvalitu vzťahov s ostatnými.
Poznámka: Viaceré výskumy už skôr potvrdili, že dištančný autogénny tréning prostredníctvom rozhlasu, audio nahrávok a možnosti sprievodných konzultácií je účinný. To iste nielen odbremení preťažených zdravotníkov, ale ušetrí nemálo času a prostriedkov na liečbu rozmáhajúcich sa civilizačných ochorení.U nás, už v rokoch 1968 – 1969 urobili v tomto smere experiment S.Kratochvíl a M. Štohanzlová, tiež S. Kratochvíl s I. Pláňavom, ktorí viedli nácvik AT prostredníctvom Čs. rozhlasu Štúdio Brno. Výsledky zhrnuli v tom zmysle, že 81% cvičiacich rozhlasových poslucháčov, bolo schopných cítiť aspoň v miernom stupni (53% úplne a silno) jednotlivé pocity už pri prvej heterosugescii. Uvedení autori konštatovali, že takéto osvojovanie aspoň elementárnych cvikov AT (v spojení s domácimi cvičeniami a kontrolnou korešpondenciou – zasielanie záznamov z domácich cvičení) možno považovať za vhodnú formu sprístupnenia AT verejnosti a za nádejný podporný faktor mentálnej hygieny.Od týchto modifikácií bol už len krok k vyžívaniu AT pomocou magnetofónov. V prevažnej väčšine sa k tomu využívali dve verzie; denná a večerná, predspánková. Na stacionároch bol záznam šírený rozhlasom po drôte, alebo pri skupinovom výcviku - z magnetofónov s primeranou kvalitou a intenzitou reprodukcie. To viedlo k položeniu ďalších zásadnejších otázok týkajúcich sa nielen osobného a osobnostného prístupu k pacientovi a ku klientovi, ale aj situačných premenných a účinnosti heterosugescií pomocou technických zariadení, - v porovnaní s priamymi sugesciami.Podľa J. Hoskovca (1970) a S. Kratochvíla (1972) viacerí zahraniční autori, vychádzajúc z klinických skúseností uvádzajú, že sugestívny hlasový prejav zaznamenaný na magnetofónovej páske pôsobí podobne ako bezprostredné sugescie. Výskumná práca J. Hoskovca, D. Svorada a O. Lanca (1970) preukázala, že takto reprodukované sugescie pôsobia rovnako ako sugescie priame.Napriek tomu, už citovaní autori Kleinsorge a Klumbies tvrdili, že vplyv reprodukovaných sugescií je účinný len vtedy ak sa sugestátor a recipient osobne poznajú. Overiť toto stanovisko sa podujali S. Kratochvíl a J. Schauerová (1968). Ich experiment spočíval v obrátenom poradí prezentácie sugescií. Teda najprv boli probantom prehrané sugescie z magnetofónu a len potom došlo k osobnému kontaktu so sugestátorom a priamym sugesciám. Výsledok ich pokusu nedovolil zamietnuť nulovú hypotézu, čo svedčí pre predpoklad, že je ľahostajné, či hlas sugestátora vychádza z magnetofónu, alebo pochádza od prítomnej osoby. Za predpokladu, že hlavné charakteristiky prednesu, t. j. tempo, intonácia reči sú primerané a rovnaké. Je vhodné uviesť, že k tým istým, možno trochu prekvapivým a diskutabilným záverom došli nezávisle, o niečo neskôr aj americkí výskumníci T.X. Barber a D. S. Calverey (1974).
Zdroje:KRATOCHVÍL, S. - ŠTOHANZLOVÁ, M.: Využití heterosugesce v položkách autogenního tréninku, Čs. psychiatrie, , 1968, 64
HOSKOVEC, J.: Psychologie hypnózy a sugesce, vydavatelství ACADEMIE, ČSAV, Praha 1970
KRATOCHVÍL, S.: Podstata hypnózy a spánek, ACADEMIE, ČSAV, Praha 1972
HOSKOVEC,J.- SVORAD,D.- LANC,O.: The comparative effectivenees of spoken and tape-recorded of body sway, Int. J.Clin.Exp.Hypn., 1963, 11,
KLEINSORGE, H. – KLUMBIES, G.: Technik der Relaxation, Selbstentspannung, Mit 1 Schalplatte, VEB Gustav Fischer Verlag, Jena, 3 Auflage 1967
KRATOCHVÍL, S. – SCHAUEROVÁ, J.: Hypnabilta a situční proměnné, Čs. psychologie, 1971, 12
BARBER,T.X.- CALVERLEY, D.S.: The definition of the situation as a variable affecting „Hypnotic-like“ suggestibility, J. Clin. Psychol., 1964, 20
Viac naSÚHRN POZNATKOV a skúseností získaných pri vývoji Psychobalzamu
Metóda autogénneho spätného tréningu (AFTE) je podľa patentu NASA kombinovanou aplikáciou dvoch fyziologických a percepčných tréningových techníkm ktorými sú autogénny tréning a biofeedback. Tento kombinovaný prístup vytvára metodológiu, ktorá je podstatne účinnejšia ako ktorákoľvek z jednotlivých techník používaných samostatne. Metóda AFTE umožňuje dostatočnú mieru kontroly potrebnú na výrazné zníženie behaviorálnych a fyziologických reakcií na závažné environmentálne stresory. Produkuje naučené účinky, ktoré pretrvávajú v priebehu času a sú odolné voči vyhynutiu a pôsobia v relatívne rýchlom čase.
Metódu AFTE možno efektívne použiť v niekoľkých aplikáciách, medzi ktoré patria:
zlepšenie výkonnosti pilota a posádky počas núdzových letových podmienok;
zabránenie výskytu nevoľnosti a zvracania spojených s pohybom a morskou chorobou alebo rannou nevoľnosťou na začiatku tehotenstva;
ako tréningová metóda na prevenciu alebo potlačenie symptómov leteckej choroby vo vysokovýkonných vojenských lietadlách;
ako metóda na kardiovaskulárneho tréningu, ako aj tréningu ďalších autonómnych reakcií, ktoré môžu prispieť k zmierneniu vesmírnej pohybovej choroby (SMS) u astronautov a kozmonautov, k liečbe mnohých porúch. ako je ortostatická intolerancia v posádkach lietadiel, pomáhajú pri zmierňovaní srdcových arytmií a hypertenzie, aj ako alternatívna liečba k farmakologickému manažmentu na zmiernenie vesmírnej kinetózy (SMS) u kozmonautov;
u ľudí trpiacich migrénou alebo tenznými bolesťami hlavy na kontrolu periférneho prietoku krvi a vyvolanie pocitu chladu na čele;
u starších ľudí trpiacich fekálnou inkontinenciou
na ovládanie ich zvieracích svalov;
u pacientov s rakovinou, aby sa znížili účinky nauzey po rádioterapii;
Cieľom tejto štúdie je opísať poznatky a využitie mentálnych techník na prípravu pred súťažami a po zraneniach súvisiacich so športom (SAI) profesionálnymi športovcami (tímové športy) v Rakúsku (2016).
Do prierezovej štúdie bol zahrnutých 191 profesionálnych športovcov (basketbal, futbal, ľadový hokejov a volejbal ( 18–39 rokov), ktorí vyplnilí dotazník hodnotiaci sociodemografické údaje , trvanie/frekvenciu športovej praxe, mieru a závažnosť zranení (SAI). Ďalej bolo hodnotené používanie mentálnych techník a duchovných praktík pred súťažami a na zotavenie po SAI. Použitie mentálnych techník pred súťažami a po SAI bolo korelované so sociodemografickými údajmi, trvaním a frekvenciou športovej praxe a vzormi zranení SAI za posledných 24 mesiacov.
Prieskum preukázal, že profesionálny športovci mali v čase jeho realizácie (2016) o mentálnych technikách pri zvyšovaní výkonnosti a zotavovaní po zraneniach isté povedomie - využívala ich však len menšina. Napriek tomu, že tieto postupy sú ochotní akceptovať, Len 13% účastníkov ich využilo na regeneráciu po zranení (SAI). Približne 31 % mužov a 13 % žien uviedlo ich užívanie pred súťažami. Zistilo sa významné zvýšenie použitia mentálnych techník pred súťažou so zvyšujúcim sa vekom.
Možným dôvodom týchto protichodných výsledkov môže byť to, že títo profesionálni športovci zrejme nemajú dostatočný prístup k športovej psychológii a koučingu v oblasti mentálnych techník vo svojich individuálnych tímoch. Tento nedostatok prístupu k mentálnym technikám môže byť spôsobený obmedzeným povedomím o psychologických problémoch samotných športovcov alebo ich tímových trénerov. Na získanie nových informácií o tejto relevantnej téme v profesionálnom športe sú potrebné ďalšie štúdie
Táto štúdia hodnotí hypotézu, že rôzne techniky zvládania stresu majú špecifické účinky. Sú zhrnuté štúdie porovnávajúce rôzne techniky, ako aj predchádzajúce prehľady literatúry hodnotiace účinky jednotlivých techník. Existujú dôkazy, že kognitívne orientované metódy majú špecifické kognitívne účinky, že špecifické autonómne efekty sú výsledkom autonómne orientovaných metód a že špecifické svalové efekty sú vyvolané svalovo orientovanými metódami.
Potvrdilo sa, že rozdiely medzi technikami sú najjasnejšie tam, kde sú rozdiely medzi poruchami najjasnejšie (napr. autonómne techniky s migrénovými bolesťami hlavy vs. svalové techniky s tenznými bolesťami hlavy atď.). Ak poruchy zahŕňajú niekoľko systémov odozvy alebo ak žiadna z metód špecificky nie je zameraná na techniky zvládania stresu jednu na ohniskovú problémovú oblasť, existuje menej rozdielov v účinnosti medzi nimi (napríklad depresia, zneužívanie návykových látok, svalové vs. autonómne techniky na úzkosť atď.).
Zdá sa, že kognitívne intervencie majú určité výhody pri poruchách, pri ktorých je hlavnou metódou hodnotenia zlepšenia sebahodnotenie a interpretácia symptómov (napr. stavy bolesti, úzkosť, nespavosť, hnev). Existujú nekonzistentné dôkazy, že meditácia môže mať lepšie výsledky ako iné relaxačné metódy pri liečbe týchto problémov. Je možné, že k tomu dochádza kvôli relatívne väčším kognitívnym zložkám v meditácii mantry. Možno kvôli prominentným zložkám správania pri týchto poruchách má liečba úzkosti, hnevu a nespavosti, ktoré sa zameriavajú na zjavné správanie, tendenciu vykazovať väčšiu účinnosť ako liečby, ktoré vynechávajú zameranie na správanie. Zdá sa však, že všetky metódy zvládania stresu majú na všetky tieto problémy priaznivé účinky
Výsledky naznačujú existenciu špecifických klinických a experimentálnych účinkov pre rôzne metódy zvládania stresu a žiadna nemá absolútnu prioritu v klinickej praxi. Aj keď sú relatívne rozdiely medzi jednotlivými liečbami v špecifických účinkoch štatisticky významné, môžu byť v konečnom dôsledku prevážené takými ďalšími faktormi, ako sú náklady, odbornosť terapeutov so špecifickými spôsobmi liečby a samotný manažnent.
Váha dôkazov o konkrétnych účinkoch však jednoznačne naznačuje, že popri ďalšom objasnenie experimentálnych výsledkov, je možné a vhodné odporúčať lekárom, aby si rozvinuli kompetenciu v širokej škále techník zvládania stresu. Patria sem najmä progresívna relaxácia, autogénny tréning, biofeedback, niektoré meditatívne disciplíny a niektoré zásahy na zvládanie kognitívneho stresu.
℘
7.
Účinnosť autogénneho tréningu na psychickú pohodu a kvalitu života u dospelých žijúcich s chronickými fyzickými zdravotnými problémami.
Sprístupníte po kliknutí
Zdá sa, že autogénny tréning je sľubnou terapiou na zlepšenie psychickej pohody a kvality života u ľudí žijúcich s chronickými fyzickými zdravotnými problémami, ale žiadne nedávne správy nesyntetizovali dostupné dôkazy v tejto populácii. Výsledky tohto prehľadu preskúmajú a syntetizujú dôkazy o vplyve autogénneho tréningu na psychickú pohodu a kvalitu života u ľudí žijúcich s chronickými telesnými zdravotnými problémami, čím sa podporí vývoj ďalších, nových postupov pre komplementárne prístupy.
Cieľom prehľadovej štúdie bolo zhodnotiť dostupné štúdie autogénneho tréningu (AT) ako prostriedku na zníženie úrovne stresu a úzkosti u ľudí.
Do prehľadu bolo zahrnutých osem štúdií s 245 účastníkmi: 3 boli randomizované kontrolované štúdie (RCT) a 5 bolo kontrolovaných štúdií. Autori uvádzajú, že celkový výsledok tohto systematického prehľadu naznačuje, že AT, alebo to, čo bolo opísané ako AT, znižuje stres a úzkosť v porovnaní so žiadnou liečbou. Všetky zahrnuté štúdie však boli metodologicky chybné. V súhrne autori uvádzajú, že z tohto systematického prehľadu nebolo možné vyvodiť žiadne pevné závery. Konštatovali, že správne aplikovanie AT je potrebné overovať a licencovať v kontrolovaných skúškach, ktoré sú vhodne naplánované a vykonané. Dôvodom je skutočnosť, že často dochádza k jeho neakceptovateľnému zjednodušovaniu a deformáciam. Autori jasne stanovili výskumnú otázku a kritériá pre budúce analýzy.
Uskutočnila sa metaanalýza 109 publikovaných štúdií, ktoré hodnotili výsledky rôznych nemedicínskych spôsobov liečby chronickej bolesti ( hypnóza, biofedback, AT, meditácia, ... ). 48 štúdií poskytlo dostatočné informácie na výpočet veľkosti pozitívneho účinku. Štúdia porovnáva spôsob liečby, s druhom bolesti a výsledným stavom. Vo všeobecnosti boli veľkosti účinkov väčšiny liečebných postupov pozitívne, ale mali krátkodobú účinnosť. Toto zistenie naznačuje, že účinnosť liečby možno pripísať nie rozdielom medzi metódami, ale ich spoločným črtám. Psychický stav a počet subjektívnych symptómov konzistentne vykazovali väčšie reakcie na liečbu ako intenzita bolesti, trvanie bolesti alebo frekvencia bolesti, čo naznačuje dôležitosť použitia viacrozmerného rámca na hodnotenie bolesti. Toto zistenie tiež naznačuje, že prínos psychologických prístupov k zvládaniu bolesti môže spočívať v znižovaní strachu a depresie spojenej s bolesťou, a nie pri zmierňovaní bolesti samotnej. Táto štúdia tiež zdôrazňuje výhody metaanalytických prehľadov.
Cieľom tejto štúdie bolo
(a) preskúmať účinnosť autogénneho tréningu (AT) a tréningu kognitívnej autohypnózy (CSH) pri liečbe chronických bolestí hlavy v porovnaní s kontrolnou skupinou (na čakacej listine WLC),
(b) skúmať vplyv výberu subjektov na výsledok liečby a
(c) skúmať, či úroveň hypnotizovateľnosti súvisí s výsledkom terapie. Tri rôzne skupiny subjektov (skupina 1, pacienti (n = 58), ktorí boli odoslaní z neurologickej ambulancie; skupina 2, členovia (n = 48) komunity, ktorí odpovedali na inzerát v novinách; a skupina 3, študenti ( n = 40), ktorí odpovedali na inzerát v univerzitných novinách), boli náhodne zaradení do terapie alebo stavu WLC.
Počas liečby došlo k významnému zníženiu skóre indexu bolesti hlavy u subjektov na rozdiel od kontrol. Po liečbe a následnom sledovaní neboli pozorované takmer žiadne významné rozdiely medzi 2 liečebnými metódami alebo 3 odporúčanými zdrojmi. Hodnotil sa index bolesti hlavy, skóre psychologickej tiesne (SCL-90) a užívanie liekov. Následné merania ukázali, že terapeutické zlepšenie sa udržalo. V oboch liečebných podmienkach dosiahli jedinci s vysokou hypnabilitou väčšie zníženie bolesti hlavy po liečbe a sledovaní ako jedinci s nízkou hypnabilitou. Dospelo sa k záveru, že relatívne jednoduchá a vysoko štruktúrovaná relaxačná technika na liečbu subjektov s chronickou bolesťou hlavy môže byť výhodnejšia ako zložitejšie kognitívne hypnoterapeutické postupy, bez ohľadu na z ktorej skupiny pacienti pochádzali. Zdá sa, že úroveň hypnotickej citlivosti (hypnabilita) je charakteristikou subjektu a podmieňuje priaznivejší výsledok u subjektov liečených AT alebo CSH.
Pre klinickú prax je najdôležitejším záverom, ktorý možno zo štúdie vyvodiť, že relatívne jednoduchá a vysoko štruktúrovaná relaxačná technika akou je aj AT je pri liečbe subjektov s opakujúcimi sa bolesťami hlavy vhodnejšia ako zložitejšie hypnoterapeutické postupy.
Štúdia skúmala účinnosť autogénneho relaxačného tréningu u mierne narušenej ambulantnej populácie detí a dospievajúcich s väčšinou internalizovanými symptómami a tiež s niektorými agresívnymi a impulzívnymi prajavmi, alebo príznakmi deficitu pozornosti.
50 detí a dospievajúcich z južného Nemecka (priemerný vek 10,2 roka; rozsah 6-15 rokov; väčšinou intaktné rodinné zázemie strednej triedy) sa zúčastnilo skupinového intervenčného programu. Dosiahnutie individuálneho cieľa bolo hodnotené na konci intervencie a v 3-mesačnom sledovaní.
Rodičovská správy odrážala znížené symptómy v porovnaní s kontrolnou skupinou. Správa o dieťati naznačila znížený stres a psychosomatické. Realizácie programu naznačuje klinicky relevantné účinky intervencie v porovnaní s kontrolnou skupinou. Na konci intervencie 56 % detí a 55 % rodičov uviedlo čiastočné dosiahnutie cieľa, 38 % detí a 30 % rodičov uviedlo úplné dosiahnutie cieľa; 71 % rodičov potvrdilo dosiahnutie čiastočného cieľa 3 mesiace po intervencii.
Zaver štúdie odporúča Autogénny relaxačný tréning ako účinná širokopásmová metóda pre deti a dospievajúcich. Medzi obmedzenia štúdie patrí jej relatívne malá veľkosť vzorky.
Táto štúdia bola pilotným projektom na preskúmanie vplyvu programu autogénneho tréningu (AT; relaxačná intervencia) na kvalitu života súvisiacu so zdravím a pohodu ľudí so sklerózou multiplex.
Účastníci sa buď stretávali týždenne na stretnutiach v AT počas 10 týždňov (n = 11), alebo boli zaradení do kontrolnej skupiny (n = 11). Skupina AT bola tiež požiadaná, aby túto techniku cvičila denne doma. Stupnice navrhnuté na meranie aspektov pohody (nálada a depresívny afekt) odhalili, že v postteste skupina AT hlásila viac energie a sily ako kontrolná skupina a bola menej obmedzená vo svojich úlohách v dôsledku fyzických a emocionálnych problémov. Budúci výskum by mal zahŕňať štúdie vykonávané počas dlhšieho obdobia spolu s dostatočne veľkými vzorkami na preskúmanie vplyvu frekvencie praktizovania autogénneho relaxačného tréningu na pohodu u ľudí so sklerózou multiplex.
Štúdie o účinkoch a benefitoch autogénneho tréningu
℘ ℘ ℘
Zámerom výberu zahraničných štúdií o účinkoch a benefitoch autogénneho tréningu bolo poukázať na možnosti a rezervy vo využívaní tejto jedinečnej a stále povrchne uplatňovanej metódy – chápanej aj u nás mnohými odborníkmi len ako “nejaké relaxačné cvičenie”. Snáď ich tento výber motivuje k jej doceneniu.
Autogénny tréning popri zrejmých pozitívnych účinkoch na telesné a duševné zdravie pacientov, zvyšuje aj odolnosť voči psychickej záťaži a stresu u celkom zdravých ľudí. Rozvíja potenciál ich schopností zvládať nároky doby a moderných technológií, pri zachovaní vlastnej, dnes ťažko skúšanej integrity.
Viaceré výskumy potvrdzujú, že si ho môže dištančne, prostredníctvom internetu, audio nahrávok a dostupných príručiek osvojiť takmer každý . To iste nielen odbremení preťažených zdravotníkov, ale ušetrí nemálo času a prostriedkov na liečbu rozmáhajúcich sa civilizačných ochorení.
Sprievodné pocity pohody, vnútornej slobody, nezávislosti a nadhľadu sú benefitmi, ktoré môžete vnímať každý deň.
℘
Blog “Štúdie o účinkoch a benefitoch autogénneho tréningu” zostavil a editoval PhDr. Milan Kožiak.
“*LEN HUDBA POVIE DOSLOVA I ČO SA NEPOMESTÍ DO SLOVA” *
Uvoľnite sa! Koľkokrát to musím klientom povedať, toľkokrát konštatujem, že to nedokážu. Ručičku relaxometra, prístroja, ktorý meria stupeň neuropsychickej tenzie, napätia, nemožno oklamať. Nie a nie klesnúť. Indikuje, že náš myšlienkový úľ bzučí ďalej. Ako ho stíšiť? A to ešte na želanie. To je veľké umenie.
