Bylinkárka – prvá muzikoterapeutka v Prešporku.

℘

inšpirované FB statusom Ondreja Jajcaja v skupine "Prešpurčina ešte nezgegla" 4.júla 2020

“V oblasti kde chodníky a cesty stúpajú, tam čo ulica sa volá Hlboká Cesta, žila “Buckeltante” – Hrbáčka. Svojím zjavom patrila ku kolorytu starého Prešporka. Maďarskí obyvatelia ( Poszonyi Lakosok ) ju zvali “Púpoš-aňu”. Nikdy sa nevydala, nechcela, mala v sebe tajomnú vzdorovitosť. Nežila však sama! Jej celoživotný ochranca a asi i milenec nebol nikto iný ako zámožný muž s menom Wicklain, ktorého pozostatok hrobky nájdete pri obvodovom múre cintorína Kozia Brána – hľadajte!

Bylinkárka prvá muzikoterapeutka v Prešporku

Táto prvá muzikoterapeutka v Prešporku

nebola rodom  Prešporáčka! Narodila sa v bezprostrednej blízkosti ruín hradu Branč. ( Hrad Branč sa nachádza medzi Myjavou a Sobotišťom) A práve tam ju v roku 1866 stretol zámožný prešporák Wicklain. Tajomná príťažlivosť a láska, teda fenomén zastretý nekonečnou záhadnosťou, spôsobil, že A.Wicklain už nikdy nechcel inú Ženu! A tak Kristína Matulová putovala do Prešporka a tu navždy zakotvila. Vierovyznaním bola Evangelička, ale táto konfesia ju povahovo nevystihovala. Ona bola samorast! Od malička milovala rastliny a táto záľuba, táto afinita ju neopustila ani ako zhrbenú starenu. A zámožný Wicklain ju celoživotne v jej “rastlinných sklonoch” podporoval a kúpil jej aj mikroskop.

Mikroskop, ktorým skúmala náš mikrosvet. Zdroj:Ondrej Jajcaj

Perfektne sa naučila Nemecký Jazyk a následne čítala 1 000 stranové herbáre. Jej duch prahol po objavovaní a experimentoch. V jednej, staršej knihe objavila informáciu o švédskom Carlovi Line a jeho tvrdeniu, že” hudba jest na Floru blahodárna”. A tak Kristína, rodáčka z akéhosi Branča začala rastlinám hrať. Pri jej experimentoch sa jej najviac osvedčil hudobný nástroj Citara. Vypozorovala, že tón C je výborný stimulant pre Rybíz a tón E pre Cesnak! 🙂 

Pressburger Adelsfamilien

Okolo r. 1900 prenikli jej pozorovania k ušiam mnohých členiek a členov tzv. Pressburger Adelsfamilien ( ušlachtilým rodom) a i tam sa začalo hrať rastlinám. Tieto “echtovné”, staré rody s tendenciou podceňovať privandrovalcov, museli uznať, že Kristína z pod Branča je prinajmenšom rovnako nadaná, ako ich dcérky s predikátom “von”… .  Po 70 roku života sa Kristína začala výrazne hrbiť. A hrbatosť mala rýchlu progresivitu. Zomrela ako úplne zhrbená, až k zemi, ako 88 ročná v roku 1934.”

Do dnešných dní sa zachovala jej Citara, na ktorej dlhé roky vyhrávala rastlinám.

( zo spomienok p. Platznerovej a Líškovej a starého A.Szilarda – per orálne svedectvo.)

autor: Ondrej Jajcaj‎ pre FB  Prešpurčina ešče nezgegla!

Encyklopédia BELIANA popisuje  citaru, citera [gr. > nem.] ako jednoduchý brnkací strunový hudobný nástroj. Pozostáva z nosiča strún, cez ktorý sú napnuté struny. Nosič môže byť umiestnený nad rezonančnou skrinkou, ponad ktorú môžu byť napnuté ďalšie struny. Podľa rezonátora sa rozlišujú palicové (hudobný luk) a trubicové citary (v Oceánii a v Ázii), citary so zaoblenou rezonančnou doskou (Čína), doskové, resp. skrinkové (medzi nimi plťové), nádobové a rámové citary.

Citara patrí k základnému typu strunového nástroja, ktorý sa vyskytuje už od 4. tisícročia pred n. l. vo všetkých doložených a tradičných ľudových hudobných kultúrach.

Bola známa v Európe, v Nemecku od 16. stor. pod označením Scheitholz. Ako módny nástroj získala nové uplatnenie v priebehu 18. stor. v strednej Európe, najmä v alpských krajinách. Populárnym nástrojom sa stala opäť na prelome 19. a 20. stor. v Európe a v Amerike, najmä pri domácom pestovaní hudby, v alpských krajinách aj v spojení s ďalšími nástrojmi (akordeón, gitara, husle a i.).

Klasická citara

má súpravu kovových alebo črevových melodických a bourdonových strún, ktorých počet môže byť rozdielny (až 40 – prevažne sprievodných). Sú ladené v kvartách a kvintách a siahajú od F až k a¹, pričom celkový rozsah dosahuje 3 – 4 oktávy. K štandardným ladeniam strún (nad hmatníkom) patrí tzv. bavorské, resp. mníchovské (c, g, d¹, a¹, a¹) a viedenské (c, g, g¹, d¹, a¹). Na hmatníku sú umiestnené kovové pražce, ktoré dodávajú nástroju presné diatonické alebo chromatické ladenie. Nástroje sa ladia napínacími kolíkmi alebo skrutkovým zariadením.

Tón citary je jasný, dobre znejúci.

Struny sa rozozvučiavajú brnkaním prstami, palcom, husím brkom alebo kovovým brnkadlom. Od pol. 19. stor. prešla citara konštrukčným zdokonalením najmä rakúskymi a juhonemeckými výrobcami, ktorí pripravili nástroj na koncertné využitie s 29 pražcami a s rozdielnou menzúrou. Vznikli citary rôzneho typu (napr. prímová, terciová, kvintová, altová, basová) a vytvorili sa viaceré typy dvojitých a pedálových citár. Medzi nimi boli aj tzv. trené, akordické citary a citary s klaviatúrou.

V Európe

sa v súčasnosti používajú citary salzburského typu s jedno- alebo mittenwaldského typu s dvojstranne vydutou rezonančnou skrinkou a citary s viacnásobne delenými hlavami a s rezonančnými skrinkami (Slovensko, Maďarsko). Známa je koncertná citara v náročnejšom vyhotovení, vhodná na interpretáciu nielen ľudovej a populárnej, ale aj klasickej hudby. Repertoár pozostáva najmä z ľudových piesní, tancov, zo salónnej hudby a zo spracovania diel klasickej koncertnej hudby; citara sa používa aj ako sprievodný nástroj k piesňovému prednesu.

zdroj: https://beliana.sav.sk

V súčasnosti sú stále populárnejšie z Indie pochádzajúce lutnové  hudobné nástroje  sitár nazývané tampura a surbahar.

℘

Pozoruhodnou ukážkou “psychoterapeutickéj” súhry citary  s hrou klasického symfonického orchestra je nahrávka inštrumentálnej skupiny  OTTA s Akademickou filharmóniou v Samare. Vo videu znie indická “sitár”, ktorá je lutnovou obdobou citary európskej.

Takáto hudba sa hrá v Samare, modernom meste na východe európskej časti Ruska - na ľavom brehu Volgy. Mesto má viac ako milión obyvateľov.  Československí legionári a čs. rudoarmejci, ktorí tam v rokoch 1916-18 bojovali medzi sebou (je ich tam pochovaných 52)  sú tam dodnes zapísaní v srdciach tamojších žien ako veľkí fešáci a grandi. Ich stopy sú tam očividné aj dnes.  
Okrem stôp živých a "chodiacich" tam môžete stretnúť napríklad sochu Dobrého vojaka Švejka sediaceho na sude. Okoloidúci sa vraj stále dohadujú, či je ten sud plný, alebo prázdny. Jedni tvrdia, že je plný českého piva, iní, že pušného prachu. Zatiaľ sa to nepodarilo zistiť. :) :) :) 
Pamiatku Švejka a jeho autora - Jaroslava Haška majú samarčania stále v patričnej úcte. Ich osudy sú už na "večné časy" spojené a zatiaľ sa nenašiel nikto, kto by  to spochybňoval. :) 

℘

Anouška Šankarová (*9. júna 1981) patrí medzi známe indické hráčky na sitár. Je dcerou legendárneho sitáristu Raviho Šankara a mladšou sestrou speváčky Norah Jones. Na sitár začala hrať podľa  vzoru svojho otca už v detstve. Svoje prvé album vydala v roku 1998. V roku 2007 vydala mimoriadne úspešné album Breathing Under Water v spolupráci s Karshem Kalem.

Hoci žije v Londýne a Kalifornii jej hudba odráža jej indický pôvod,  pričom spája klasické indické zvuky a motívy so súčasnými vplyvmi.

Blog napísal a editoval PhDr. Milan Kožiak (4.7.2020)

HUDOBNÁ LEKÁREŇ viac TU

KURZ MUZIKOTERAPIE