Stretol som sa ňou len jediný krát a zopárkrát sme spolu telefonovali. Pôvodne mal nahovoriť český Psychobalzám jej manžel Jiří Adamíra. Už mal naštudovaný text a do Bratislavy na nahrávanie počas jedného víkendu na jar v roku 1980 mali pricestovať spoločne. Mali sme tajný plán. ONA a ja. Len my dvaja. Navrhla ho sama trochu rozpačitou otázkou, ” .. a co kdybych…”. Potešil som sa mu. Bol ním zámer pokúsiť sa nahrať Psychobalzám aj so ženským hlasom. S jej hlasom.
Zrazu zazvonil telefón a pani Hanka mi oznámila, že pán Adamíra je v nemocnici, po operácii oka aj s dlhšou PN*kou a že do Bratislavy nepricestujú.
Čas súril, olympiáda sa blížila a bolo treba nájsť rýchlo náhradu. “Čo sa bojíte?! …” ozval sa raz v šatni DPOH Karol Machata. “Vśak tu máme v divadle jedného takého poločecha, ktorý to zvládne.” V tej chvíli mi hneď nedoplo koho tým myslí. “No predsa Sovu. No predsa toho primára z nemocnice na okraji mesta”.
Aha! ale … . “Nebojte sa! Ja to vybavím!” povedal Machata evidentne potešený, že niekto nepoznáva primára Sovu, … a bolo vymaľované. …. a ešte dodal “len ma trochu mrzí, že tú Adamírovu Lady Hanku zrejme tak skoro v Bratislave neuvidím.”
Už vtedy mi bolo veľmi ľúto, že ten “náš tajný” zámer nahrať vtedy ešte bezmennú hudobno-slovnú predspánkovú relaxáciu s jej hlasom, s opojným hlasom HANKY MACIUCHOVEJ – sa nepodarilo realizovať.
A dnes je mi to ľúto ešte viac.
Mýtická a zároveň realistická a praktická bytosť. Zľahka dokázala zmeniť frekvenciu vyžarovania svojho fluida.
Ak by chcela “zhypnotizovala” by aj kameň. Vedala o tom, trochu sa toho bála, ibaže nie vždy dokázala odolať a nevyskúšať si túto “metafyziku”, – ako tomu sama hovorila. “Obeť” jej experimentu vraj bola vopred stratená. 🙂
Uľavilo sa jej keď som sa jej smial, možno aj trochu posmieval. Bola zato vďačná. 🙂
Jej obľúbené motto:
„Věř, že jestli najdeš v životě cestu bez překážek, určitě nikam nevede“.
inšpirované FB statusom Ondreja Jajcaja v skupine "Prešpurčina ešte nezgegla" 4.júla 2020
Zachovalá citara Kristíny Matulovej. Zdroj Ondrej Jajcaj
“V oblasti kde chodníky a cesty stúpajú, tam čo ulica sa volá Hlboká Cesta, žila “Buckeltante” – Hrbáčka. Svojím zjavom patrila ku kolorytu starého Prešporka. Maďarskí obyvatelia ( Poszonyi Lakosok ) ju zvali “Púpoš-aňu”. Nikdy sa nevydala, nechcela, mala v sebe tajomnú vzdorovitosť. Nežila však sama! Jej celoživotný ochranca a asi i milenec nebol nikto iný ako zámožný muž s menom Wicklain, ktorého pozostatok hrobky nájdete pri obvodovom múre cintorína Kozia Brána – hľadajte!
Bylinkárka prvá muzikoterapeutka v Prešporku
Táto prvá muzikoterapeutka v Prešporku
nebola rodom Prešporáčka! Narodila sa v bezprostrednej blízkosti ruín hradu Branč. ( Hrad Branč sa nachádza medzi Myjavou a Sobotišťom) A práve tam ju v roku 1866 stretol zámožný prešporák Wicklain. Tajomná príťažlivosť a láska, teda fenomén zastretý nekonečnou záhadnosťou, spôsobil, že A.Wicklain už nikdy nechcel inú Ženu! A tak Kristína Matulová putovala do Prešporka a tu navždy zakotvila. Vierovyznaním bola Evangelička, ale táto konfesia ju povahovo nevystihovala. Ona bola samorast! Od malička milovala rastliny a táto záľuba, táto afinita ju neopustila ani ako zhrbenú starenu. A zámožný Wicklain ju celoživotne v jej “rastlinných sklonoch” podporoval a kúpil jej aj mikroskop.
Mikroskop, ktorým skúmala náš mikrosvet. Zdroj:Ondrej Jajcaj
Perfektne sa naučila Nemecký Jazyk a následne čítala 1 000 stranové herbáre. Jej duch prahol po objavovaní a experimentoch. V jednej, staršej knihe objavila informáciu o švédskom Carlovi Line a jeho tvrdeniu, že” hudba jest na Floru blahodárna”. A tak Kristína, rodáčka z akéhosi Branča začala rastlinám hrať. Pri jej experimentoch sa jej najviac osvedčil hudobný nástroj Citara. Vypozorovala, že tón C je výborný stimulant pre Rybíz a tón E pre Cesnak! 🙂
Pressburger Adelsfamilien
Okolo r. 1900 prenikli jej pozorovania k ušiam mnohých členiek a členov tzv. Pressburger Adelsfamilien ( ušlachtilým rodom) a i tam sa začalo hrať rastlinám. Tieto “echtovné”, staré rody s tendenciou podceňovať privandrovalcov, museli uznať, že Kristína z pod Branča je prinajmenšom rovnako nadaná, ako ich dcérky s predikátom “von”… . Po 70 roku života sa Kristína začala výrazne hrbiť. A hrbatosť mala rýchlu progresivitu. Zomrela ako úplne zhrbená, až k zemi, ako 88 ročná v roku 1934.”
Zachovalá fotografia Kristíny Matulovej, Zdroj: Ondrej Jajcaj
Do dnešných dní sa zachovala jej Citara, na ktorej dlhé roky vyhrávala rastlinám.
( zo spomienok p. Platznerovej a Líškovej a starého A.Szilarda – per orálne svedectvo.)
autor: Ondrej Jajcaj pre FB Prešpurčina ešče nezgegla!
Staronemecká citara
Encyklopédia BELIANA popisuje citaru, citera [gr. > nem.] ako jednoduchý brnkací strunový hudobný nástroj. Pozostáva z nosiča strún, cez ktorý sú napnuté struny. Nosič môže byť umiestnený nad rezonančnou skrinkou, ponad ktorú môžu byť napnuté ďalšie struny. Podľa rezonátora sa rozlišujú palicové (hudobný luk) a trubicové citary (v Oceánii a v Ázii), citary so zaoblenou rezonančnou doskou (Čína), doskové, resp. skrinkové (medzi nimi plťové), nádobové a rámové citary.
Citara patrí k základnému typu strunového nástroja, ktorý sa vyskytuje už od 4. tisícročia pred n. l. vo všetkých doložených a tradičných ľudových hudobných kultúrach.
Bola známa v Európe, v Nemecku od 16. stor. pod označením Scheitholz. Ako módny nástroj získala nové uplatnenie v priebehu 18. stor. v strednej Európe, najmä v alpských krajinách. Populárnym nástrojom sa stala opäť na prelome 19. a 20. stor. v Európe a v Amerike, najmä pri domácom pestovaní hudby, v alpských krajinách aj v spojení s ďalšími nástrojmi (akordeón, gitara, husle a i.).
Klasická citara
má súpravu kovových alebo črevových melodických a bourdonových strún, ktorých počet môže byť rozdielny (až 40 – prevažne sprievodných). Sú ladené v kvartách a kvintách a siahajú od F až k a1, pričom celkový rozsah dosahuje 3 – 4 oktávy. K štandardným ladeniam strún (nad hmatníkom) patrí tzv. bavorské, resp. mníchovské (c, g, d1, a1, a1) a viedenské (c, g, g1, d1, a1). Na hmatníku sú umiestnené kovové pražce, ktoré dodávajú nástroju presné diatonické alebo chromatické ladenie. Nástroje sa ladia napínacími kolíkmi alebo skrutkovým zariadením.
Tón citary je jasný, dobre znejúci.
Struny sa rozozvučiavajú brnkaním prstami, palcom, husím brkom alebo kovovým brnkadlom. Od pol. 19. stor. prešla citara konštrukčným zdokonalením najmä rakúskymi a juhonemeckými výrobcami, ktorí pripravili nástroj na koncertné využitie s 29 pražcami a s rozdielnou menzúrou. Vznikli citary rôzneho typu (napr. prímová, terciová, kvintová, altová, basová) a vytvorili sa viaceré typy dvojitých a pedálových citár. Medzi nimi boli aj tzv. trené, akordické citary a citary s klaviatúrou.
V Európe
sa v súčasnosti používajú citary salzburského typu s jedno- alebo mittenwaldského typu s dvojstranne vydutou rezonančnou skrinkou a citary s viacnásobne delenými hlavami a s rezonančnými skrinkami (Slovensko, Maďarsko). Známa je koncertná citara v náročnejšom vyhotovení, vhodná na interpretáciu nielen ľudovej a populárnej, ale aj klasickej hudby. Repertoár pozostáva najmä z ľudových piesní, tancov, zo salónnej hudby a zo spracovania diel klasickej koncertnej hudby; citara sa používa aj ako sprievodný nástroj k piesňovému prednesu.
zdroj: https://beliana.sav.sk
Surbahar
V súčasnosti sú stále populárnejšie z Indie pochádzajúce lutnové hudobné nástroje sitár nazývané tampura a surbahar.
Miraj citárGeorge Harrison
℘
Pozoruhodnou ukážkou “psychoterapeutickéj” súhry citary s hrou klasického symfonického orchestra je nahrávka inštrumentálnej skupiny OTTA s Akademickou filharmóniou v Samare. Vo videu znie indická “sitár”, ktorá je lutnovou obdobou citary európskej.
Takáto hudba sa hrá v Samare, modernom meste na východe európskej časti Ruska - na ľavom brehu Volgy. Mesto má viac ako milión obyvateľov. Československí legionári a čs. rudoarmejci, ktorí tam v rokoch 1916-18 bojovali medzi sebou (je ich tam pochovaných 52) sú tam dodnes zapísaní v srdciach tamojších žien ako veľkí fešáci a grandi. Ich stopy sú tam očividné aj dnes.
Okrem stôp živých a "chodiacich" tam môžete stretnúť napríklad sochu Dobrého vojaka Švejka sediaceho na sude. Okoloidúci sa vraj stále dohadujú, či je ten sud plný, alebo prázdny. Jedni tvrdia, že je plný českého piva, iní, že pušného prachu. Zatiaľ sa to nepodarilo zistiť. :) :) :)
Pamiatku Švejka a jeho autora - Jaroslava Haška majú samarčania stále v patričnej úcte. Ich osudy sú už na "večné časy" spojené a zatiaľ sa nenašiel nikto, kto by to spochybňoval. :)
foto: Hana Svatoňová, www.vets.cz
℘
Anouška Šankarová (*9. júna 1981) patrí medzi známe indické hráčky na sitár. Je dcerou legendárneho sitáristu Raviho Šankara a mladšou sestrou speváčky Norah Jones. Na sitár začala hrať podľa vzoru svojho otca už v detstve. Svoje prvé album vydala v roku 1998. V roku 2007 vydala mimoriadne úspešné album Breathing Under Water v spolupráci s Karshem Kalem.
Hoci žije v Londýne a Kalifornii jej hudba odráža jej indický pôvod, pričom spája klasické indické zvuky a motívy so súčasnými vplyvmi.
Blog napísal a editoval PhDr. Milan Kožiak (4.7.2020)
“Bez autogénneho tréningu posádky by APOLLO 11 na Mesiaci havarovalo!”
Kniha, ktorá mi zmenila život a otvorila dverek práci rozhlasového psychológa .
“Ľudský činiteľ” za socializmu
(časť 5. – stroboskopický efekt)
Stalo sa to takto: Písal sa rok 1969 a bolo práve 20.augusta, teda deň pred prvým výročím okupácie ČSSR. To „výročie“ malo v celom štáte búrlivý priebeh. O život prišlo niekoľko ľudí, - najmä v Brne, pokiaľ si spomínam. Mal som 21 rokov. Popri štúdiu som si vtedy privyrábal ako zvukový technik a asistoval pri vysielaní Rozhlasových novín. V ten deň sa na chodbách vysielacieho traktu z ničoho nič mihli neznáme postavy a pred budovou rozhlasu na Zochovej ulici stáli "zvláštni ľudia". Správy vtedy čítala hlásateľka DARINKA REKOVÁ. Všetci sme boli rozrušení. V hlavných správach nechtiac prečítala slovo „TRAKCIE“ s breptom „FRAKCIE“. Tá veta znela približne takto: „zo Sovietskeho zväzu k nám vedú nové vysokonapäťové frakcie elektrického prúdu, ktoré sú zdrojom svetla, tepla pre naše domácnosti a energie pre štát a jeho priemysel...“.
Hlásateľka Československého rozhlasu v Bratislave DARINA REKOVÁ, zdroj: archív SRo
Dnes by sme sa nad tým usmiali. Vtedy tomu však bolo inak. Napätie bol také veľké, že aj medzi stenami "preskakovali iskry". Spočiatku bolo hrobové ticho. O niekoľko dní sa však spustil zvláštny tichý virvar. že si je ho možné ťažko predstaviť inde a v inom čase. Tento brept poslúžil ako zámienka pre vyšetrovanie a následne aj previerky v celom kolektíve hlásateľov. Samozrejme v jeho centre sa ocitla nešťastná Darinka Reková. Poznal som ju celkom dobre, - vravela, že nevie ako sa to mohlo stať a zúfala si z tých všelijakých inkvizičných pohovorov. Objavila sa KGB, vtedajšia ŠtB a čo ja viem kto sa ešte zo dňa na deň stal, z bývalých rozhlasových kolegov, nosičom zástavy normalizácie. Nedalo mi to vtedy spávať. S hlásateľmi sme mali spoločnú chodbu, z vysielacej miestnosti sme sa cez veľké okno vzájomne videli. Spomenul som si, že asi pred mesiacom údržbári v hlásateĺniach vymieňali ŽIARIVKY. V každej hlásateni bolo na strope 6 panelov, každý so 6-timi žiarivkami. Dokopy 36 svetiel. Na niečí pokyn nechali tí údržbári na strope len každú druhú žiarivku. Urobil to najhoršie čo mohli urobiť! Svietilo teda 18 žiariviek, ale každá v rovnakej, polovičnej amplitúde. Teda nie kontinuálne ako bežné žiarovky, ktoré vyžívajú na svietenie celých 50Hz/s, ale len hornú, či dolnú periódu. Bežne sa to nedalo postrehnúť, ale pri pohybe oka sa to občas prejavovalo ako blikanie. Odborníci tento jav už vtedy mali celkom dobre preskúmaný. Nazvali ho „stroboskopický efekt“. Pri čítaní spôsobuje, že dochádza k zámene napr. písmen ako „b“ a „d“, „m“ a „n“ a tiež „t“ a „f“. Bol som vtedy radový technik a moje slová o „stroboskopickom efekte“ brali na ľahkú váhu. Práve som robil skúšku z psychológie práce a v jednej z učebníc som našiel popísané rizikové účinky tohoto efektu pri odčítaní údajov z indikátorov v leteckej doprave a a tiež pri čítaní textu. Tá kniha mala názov „Inžinierska psychológia“. Jej autorom bol už vtedy svetoznámy sovietsky psychológ Boris Fjodorovič Lomov. To zabralo! Rozhlasoví súdruhovia boli veľmi radi, že sa to takto hodnoverne vysvetlilo a pred uniformovanými sovietskymi súdruhmi mohli zdôvodňovať, že ten brept nebol žiadnou provokáciou.
Tú knihu si požičali a už mi ju nevrátili.
Darinka Reková následné dianie ťažko prežívala. Mala rada svoju prácu. Ako zámienku za ten nechcený brept, jej potom chceli spočítať nielen vysielanie v auguste 1968, ale aj chladné, neústretové postoje k rozhlasovým normalizátorom, ktorí sa začali vynárať ako spasiteľskí démoni. Nakoniec ten svoj boj tragicky vzdala. ŠtB-áci nemohli pripustiť, že ju vlastne utýrali a tak na vysvetlenie začali šíriť rôzne dezinformácie. Aj takéto môžu byť súvislosti jedného mizerného breptu. Na jeho začiatku stál "ľudský činiteľ", ktorý sa vtedy u nás vnímal len ako komplikujúci zdroj problémov "pri rozvoji a budovaní socialistickej vlasti". Žiaľ - podobne je tomu tak dodnes, hoci v iných spoločenských pomeroch.
Paradoxne mi táto smutná príhoda pomohla pri návrate do rozhlasu po skončení štúdia a po nedobrovoľnom pobyte vo výchovno-nápravnom zariadení. Viac TU.
Dve hlavné rozhlasové intelektuálky Perla Karvašová a Zora - Dagmar Kločková, ktoré ešte dlho po auguste ´68 "chodili v čiernom" sa ešte počas môjho štúdia chválili, že to oni "vyhnali" toho chlapca od zvukárov čo čítal a počúval Antickú knihovňu * študovať na FF UK. Veľká súdružka Margita Bullová, hlavná inšpektorka vysielania a účastníčka SNP, ktorú som mal ľudsky celkom rád, mi dala k štúdiu odporúčanie, možno aj preto, že som doučoval jej syna a za odmenu býval u nich v podnájme na Schillerovej ul., kým som sa presťahoval do susedného VŠ internátu "Horský park", ...
Sociológiu som mal v oku, ale v roku ´68 ju neotvárali, tak sa mojím osudom stala psychológia. Chcem tým poukázať len na to, že v povedomí rozhlasákov, hlavne tých na Zochovej ul. stále žila - aj po niekoľkých rokoch - spomienka na tú udalosť so "stroboskopickým efektom".
Po nedobrovoľnom "azyle" som si niekoľko mesiacov nevedel nájsť prácu. Nebolo mi všetko jedno. Kádrováci v Psychiatrickej liečebni v Kroměříži rozhodli, že "když máte takové to pozadí, tak sme tú žádosť o přijetí nedali ani na schválení CZV KSČ". Vrátil som sa teda na Slovensko. Profesor Damián Kováč, riaditeľ Ústavu experimentálnej psychológie, kde som robil diplomovku ma poslal za svojím menovcom do rozhlasu. Asi vedel prečo.
Vtedajší riaditeľ rozhlasu Pavol Kováč hneď na pri prvom stretnutí vytiahol z regálu jednu knižku a spýtal sa ma či je moja. Už dávno som sa zmieril s jej stratou. Bola to "Inžinierska psychológia" B.F. Lomova, ktorú som mal na str.100 ošifrovanú. Keď som odpovedal ´áno". Opýtal sa, či sa chcem vrátiť späť do rozhlasu. Odpovedal som rovnako "áno". "Ste prijatý" znel jeho verdikt ani nie po 15 minútach rozhovoru,- napriek šrámom za moje "hriechy" v roku ´68.
Prvá akcia, na ktorú som sa ako začínajúci psychológ podujal bol Autogénny tréning hlásateľov. Ten ma ako nezamestnateľného brigádnika naučil viesť prof. Stanislav Kratochvíl v PL Kroměřiž. Hlásatelia patrili vždy medzi hrdú a vzdorovitú rozhlasovú elitu. Aj preto som mal spočiatku trochu obavy ako dopadne moja psychologická premiéra v rozhlase. Sami mi to však uľahčili. Na cvičenia a konzultácie chodili disciplinovane takmer všetci (dámy i páni) a najmä poctivo cvičili abecedu autosugescie aj doma. Dodnes vidím ležať krásne dámy vedľa seba na koberčekoch, ktoré si nosili do prepožičaného "fitneska" v Ústave detskej psychológie a patopsychológie so sebou (Hanu Rendekovú, Magdu Šmihulovú, Nóru Seleckú, Nina Kramárová,...) a vedľa nich mužské hlásateľské esá, akými boli Miro Havel, Janko Bílý, Július Hvozdík, Paľo Sobek, či veľký recesista, boxer a budúci emigrant Imro Fábri. Zhovievavo a trpezlivo počúvali moje prvé pokusy o sugescie "ťiaže, "tepla" atď., vyslovované málo školeným, nehlásateľským hlasom.
To bola ich vďačnosť za odhalenie účinkov "stroboskopického efektu" v hlásateľniach. Šéf hlásateľov Janko Bálint im tú relaxáciu dokonca preplácal ako výkon povolania.
Takto sme sa navzájom snažili preklenúť traumu, ktorú nám všetkým spôsobil august ´68.
Takto čarovne sa prepletajú nitky príbehov a osudov knižiek a ľudí, s ktorými som sa mal možnosť v živote stretnúť.
Ďakujem im za to!
Vtedy som netušil, že sa s B.F. Lomovom stretnem osobne. O 19 rokov neskôr na V. zjazde Čs. psychológov v Brne (1980) . Na to stretnutie mám len hmlisté spomienky. Na záverečnom bále ma ktosi posadil vedľa neho. Slovo dalo slovo a tak som mu po chvíli vyrozprával tú “story” so stroboskopickým efektom v rozhlase. Potľapkal ma po pleci tak, že som skoro spadol zo stoličky, povedal “chorošo ” a objednal ďalšiu fľašu červeného vína. Potom sa mi zdal trochu osamelý a tak som poslal za ním kolegyňu Michailu Svobodovú aby ho pozvala do tanca. Míša mi potom povedala, že takého výborného tanečníka už dávno nemala. 🙂
Reminescencie na Borisa Fjodoviča Lomova
Pri druhom stretnutí už v Bratislave v roku 1983 mi B.F. Lomov celkom súkromne - počas diskotéky, ktoré som s rozhlasovým audio-vybavením robieval pre bratislavských psychológov - pri dopíjaní druhej fľaše červeného vína, (ktoré vtedy priniesol k DJ pultu Dr. Ivan Šípoš, (neúnavný organizátor neformálnych stretnutí psychológov) - povedal približne tieto slová: "Bez autogénneho tréningu by Američania na mesiaci hladko nepristáli" - a rozpovedal mi príbeh, o ktorom sme v tom čase ani netušili.
" Počas pristávacie manévru, pri obliekaní skafandru Edwin ALDRIN nechtiac zavadil o palubný počítač a vypol ho. Na nové naštartovanie počítača zostávalo málo času a hrozila havária. Vtedy sa rozhodol veliteľ celej misie Neil ARMSTONG prepnúť celý systém na ručné ovládanie pristávania. To si vyžadovalo mimoriadne zručnosti a tiež schopnosť nepodľahnúť obrovskému stresu. Tú mu poskytol práve autogénny tréning" povedal B.F. Lomov.
Ako? - opýtal som sa opatrne, aby som sa dozvedel čo najviac.
"Nič tajuplné na tom nie je. Z autogénneho tréningu zostane nakoniec len jedna formulka, ktorú Schultz sfomuloval nasledovne - "Som absolútne pokojný, som si istý, viem čo mám urobiť, dokážem to! - americkí astronauti k tomu ešte dodávali predstavu "Moja myseľ je čistá a pevná ako diamant! " Taká koncentrácia trvá zlomok okamih. Možno stačí na ňu jeden nádych a výdych" a dodal - žiadna iná technika sebaregulácie toto takto efektívne neumožňuje."
Nakoniec témy a bez ďalšieho komentára dodal: "To že Armstrong úspešne zvládol pristátie sa stalo nakoniec jeho "malým krokom , ale veľkým krokom pre ľudstvo" je dnes historickou skutočnosťou..., ale my máme Gagarina. Iné je, že tesne po pristáti na Mesiaci Armstrong sa rozhodol ako veliteľ misie, zmeniť na Zemi podpísaný protokol, že prvý krok na inom vesmírnom telese urobí vedec Dr. Aldrin. Nakoniec sa stalo, že ho urobila noha vojaka Neila Armstronga."
Akademik Boris Fjodorovič LOMOV
Tento vysoký, plavovlasý a modrooký bojar z hrdého Novgorodu mi učaroval. Zvlášť potom ako zhodnotil udalosti v roku 1968 a po ňom. Bolo mi cťou, že ma považoval za svojho kolegu.
V roku 1983 sme však debatovali aj celkom vážne, tak aby niečo z toho mohol odvysielať aj Československý rozhlas. 🙂
Výňatok zo zachovalého záznamu interview s B.F. Lomovom počas jeho návštevy Psychologického pracoviska, ktoré nazval "psychologickým laboratóriom" (1983).
Pri rozlúčke som B.F. Lomovovi odovzdal niekoľko MGF kaziet s Psychobalzamom a prípravnou nahrávkou Psychosiesty. Tá ho osobitne zaujala.
Na oplátku som od Borisa Fjodoroviča dostal s venovaním knihu “Psychologické problémy kozmických letov”, ktorá obsahuje príspevky viacerých sovietskych kozmonautov a tiež málo známu, hoci pozoruhodnú knihu Jurija Gagarina (spoluator Vladímir Lebedev) “Psychológia vo vesmíre”. Prelúskal som ich obe zo všetkých strán a majú dodnes čestné miesto v mojej knižnici.
Po čase som od neho dostal gramoplatňu s nahrávkou autogénneho tréningu, ktorú nahrali ruskí psychológovia A.A. Repin a V.E. Rožňov. Bola určená pre potreby Vojenského námorníctva ( zvlášť pre posádky ponoriek) a Flotilu morského rybného priemyslu.
Až po mnohých rokoch som sa z otvoreného archívu ŠtB dozvedel, že práve na jeho podnet mi Mestský výbor KSS v Bratislave, po takmer desiatich rokoch odkladania dal v roku 1987 súhlas k nastúpeniu štúdia vedeckej ašpirantúry na Ústave experimentálnej psychológie SAV. Asi som bol voči súdruhom málo ústretový, čomu sa nedalo vyhnúť, už len z podstaty práce podnikového psychológa a tiež aj preto, že som mal tej rebélie za ušami viac ako dosť. Viac napr. TU. Nebolo by spravodlivé nespomenúť v tejto súvislosti aj druhého muža z fotografie vyššie – prof. Damiána Kováča, riaditeľa spomenutého ústavu, ktorý v jednej mojej clivej chvíli poznamenal “počkáme na teba, aj druhú päťročnicu”. Nakoniec prišiel november ´89. V rádiu som mal kopu inej práce a moja ašpirantúra odplávala dole Dunajom. 🙁
Pohľad na spálňu ruskej ponorky v tesnej blízkosti torpedových strieľníIlustrativny screen z filmu Gravity – Sandra Bullock 3
Záverom
Ak raz človek začne cestovať vesmírom a osídľovať iné vesmírne telesá, tak limity ľudského činiteľa budú rozhodovať o úspechu tej-ktorej vesmírnej misie. Bez vedecky prepracovaného a dokonale osvojeného systému autoregulácie psychických stavov a procesov sa nezaobíde žiaden člen posádky kozmických lodí. Autogénny tréning bude jeho súčasťou – takou nevyhnutnou akou je dnes pre nás vzduch a kyslík v ňom, ktorý dýchame.
ĽUDSKÝ ČINITEĽ blogy publikované v zrušenom internetovom magazíne SLOVO.sk
℘
“Ľudský činiteľ” – naše alibi (1. časť)
Kliknite pre sprístupnenieKliknite pre zväčšenie
℘
“Ľudský činiteľ” – naše alibi (2. časť – vrátane kritiky slovenskej psychologickej praxe)
Kliknite pre sprístupnenie
℘
„Ľudský činiteľ“ – naše alibi (3. časť – dnešok je zrkadlom našej včerajšej /ne/-zodpovednosti)
„A stalo sa, len čo sa Mojžiš priblížil k táboru, uvidel uctievanie teľaťa a tanec, vzplanul jeho hnev a rozbil kamenné dosky. “ Exodus 32:19 ASV , zdroj:www.etc.usf.eduKliknite pre sprístupnenie
kliknite pre zväčšenie. www.dreamstime.com
℘
“Ľudský činiteľ” – naše alibi (4. časť – psychológia ne-zodpovednosti)
Kliknite pre sprístupnenie
Zdôvodnenie nedostupnosti žiadaných blogov “O ľudskom činiteli” zverejňovaných v magazíne SLOVO v roku 2019.
Technicko-organizačná zmena pôvodného internetového hostingu magazínu SLOVO a tiež zmena domény z adresy www.noveslovo.sk na adresu www.noveslovo.eu spôsobila nenávratnú stratu dovtedy publikovaných článkov, štúdií, analýz , vrátane blogov.
Táto verzia štyroch blogov “O ľudskom činiteli” je výsledkom poskladania fragmetov z pôvodných podkladov.
napísal ich, zostavil a editoval PhDr. Milan Kožiak
WHO medaila za kurz autogénneho tréningu vysielaný Slovenským rozhlasom.
Dr Hiroshi Nakajima Generálny riaditeľ Svetovej zdravotníckej organizácie 1988-1998
Slovenský psychológ PhDr. Milan Kožiak získal WHO ocenenie. Týmto ocenením Svetová zdravotnícka organizácia vyjadrila medzinárodné uznanie prínosu Dr. Kožiaka za projekt a realizáciu kurzu “Autogénny tréning”.
Kurz v rozsahu 6 hodinových lekcií vysielal a pre úspech aj 2x reprízoval Slovenský rozhlas. Kurz bol určený predovšetkým fajčiarom, ktorým sa napriek pokusom nepodarilo zbaviť sa svojho zlozvyku, ale nielen im. Jeho podstatou je psychologická príprava a tréning autoregulácie správania.Individuálny autogénny tréning (pohľad na psychologické pracovisko Čs. rozhlasu v Bratislave)“Takmer každý fajčiar prijal viackrát rozhodnutie prestať fajčiť, avšak neúspech spočíva v tom, že po čase sa k návyku vrátil. Prerušenie fajčenia prináša fyzické a psychické abstinenčné príznaky. Bolo vhodné pokúsiť sa prísť na niečo, čo by nahradilo pôžitok z fajčenia a zároveň by ich zbavilo sprievodných symptómov – nervozity, pocitov úzkosti, bolenia hlavy, nespavosti a podobne, povedal nám autor kurzu Milan Kožiak. “Priklonil som sa k metóde autogénneho tréningu. Ak sa záujemca, ktorý chce skončiť s ktorýmkoľvek zlozvykom, dostatočne pripraví a pochopí hodnoty zdravia a daru života, výsledok je takmer istý a dlhodobý. Dokladom sú stovky ďakovných listov od poslucháčov, ktorí sa pôvodne už vzdali myšlienky trvalej abstinencie fajčenia.”
Ukazuje sa, že informovanosť o škodlivosti fajčenia a racionálne argumenty sú málo účinné. Represia má skôr opačný účinok. Skúsenosti Dr. Kožiaka presviedčajú, že najúčinnejšie sa javí vytvorenie pozitívnej atmosféry a hlbokého presvedčenia o správnosti rozhodnutia. Nie je správne ani nabádanie, aby fajčiari napríklad oboznamovali okolie so svojím rozhodnutím prestať fajčiť. Vonkajší tlak iba zvýši stres a riziko návratu k zlozvyku sa nezníži.
Odovzdanie medaily Dr. M. Kožiakovi zástupcami WHO a Min. zdravotníctva SR, v prítomnosti riaditeľa SRo Dr. Vladimíra Śtefku.medaila WHO
Oceneniu predchádzala odborná oponentúra a diskusia členov Slovenskej lekárskej spoločnosti za prítomnosti Regionálneho riaditeľa WHO pre Európu Dr. Tapani Pihu.
Dr. Kožiak prezentuje ciele, princípy a poznatky získané z Kurzu autogénnho tréningu vysielaného Slovenským rozhlasom. V pozadí Dr. Tapani Piha regionálny riaditeľ WHO pre Európu a Mgr.. Anna Tvarožková, vedúca Kancelárie WHO v SR.
Na realizácii Kurzu sa okrem priamych účastníkov z prihlásených poslucháčov Slovenského rozhlasu redakčne podieľal Dr. Pavol Šrámek, ako interpret relaxačných textov herec Ladislav Chudík, tiež majstri zvuku Experimentálneho štúdia Slovenského rozhlasu; Ernest Walzel, Ing, Robert Bartoš, Ing. Juraj Ďuriš a Ing. Peter Janík.
Výslednú podobu jednotlivým lekciám dával zvukový majster Zdenko Halamík.
majster zvuku Zdenko Halamík
Osobitné poďakovanie patrí vtedajšiemu programovému námestníkovi riaditeľovi SRo Ernestovi Weidlerovi, ktorý
dal novému experimentálnemu projektu zelenú a všemožne
ho podporoval.
Ernest Weidler
Experimentálne štúdio SRo: Ernest Walzel, Róbert Bartoš, Juraj Ďuriš, Peter Janík, Ján Backstuber (zľava)
Onedlho po odchode Dr. Kožiaka zo Slovenské rozhlasu do NBS v roku 1995 bolo Psychologické pracovisko zrušené, následne v roku 1996 zlikvidované a jeho činnosť nahradená externými agentúrnymi službami. Žiaľ tento osud postihol z úsporných “racionalizačných” dôvodov aj nahrávky oceneného Kurzu autogénneho tréningu. Vraj to majú na svedomí rozhlasoví fajčiari. Po viacročnom úsilí sa celý Kurz podarilo postupne skompletizovať z viacerých súkromných archívov a sprístupniť na tejto stránke. Viac na:
Atmosféru, ktorá v tom čase panovala okolo vydania Psychobalzamu v OPUSE, n.p. dokresľuje aj príbeh súvisiaci so schvaľovacím konaním Jazykovej komisie na Min. kultúry SR.
Medzi kolegov, ktorí sa podieľali na príprave a finalizácii Psychobalzamu patril aj PhDr. Marián Košč. Spomínam ako sme sa spoločne s prof. Kratochvílom, ktorý bol odbornou záštitou tejto nahrávky a majstrom Chudíkom, interpretom relaxačného textu v češtine, rozčuľovali i bavili zároveň, nad postojmi vtedajších cenzorov, ktorí sa ako čert svätenej vody obávali metódy založenej na sugestívnom princípe.
Považovali ju za nástroj ideologickej diverzie,
ak nie za niečo ešte nebezpečnejšie. Schvaľovali ho až dve komisie – ideologická a jazyková. To vôbec nebolo, ani vo vtedajších časoch zvykom.
Tú prvú komisiu sa podarilo pacifikovať ukážkou podobnej metódy vyvinutej v ZSSR a posudkom prof. Pogádyho, vtedajšieho hlavného psychiatra Min. zdravotníctva SSR. Vypracovanie tohto posudku “vybavovali” najmä dvaja ľudia. Ivan Fiala vedúci horolozeckej výpravy na Mount Everest (Sagarmatha 1984), ktorej niektorí účastníci absolvovali výcvik v autogénnom tréningu a overovali prípravné verzie Psychobalzamu priamo počas tejto expedície.
Everest – Sagarmatha ´84 pohľadnica – Just Fiala2
Na pohľadnici z Nepálu sú autogramy všetkých členov Expedície Everest ´84. Pod Everest si vzali so sebouaj muziku čo im vylepšovala náladu. Neviem či som urobil dobre, že som im ju nahral na MGF kazety. Zvlášť sa "vytešovali" z pesničiek prvého slovenského "muzikálu" Na skle maľované. Od Jožka Justa viem, že si vraj pritom povybíjali baterky aj na vysielačkách. Samozrejme, že si pritom patrične "zahulákali" v snahe konkurovať Miškovi Dočolomanskému. Vraj "úžasná" bola tá ozvena ich spevu Vraj ju bolo ju počuť až na 100 km.:) Šerpovia sa v prvej chvíli zľakli, že sa zobudil snežný človek Yetti. Ten vraj vydáva podobné spevavé zvuky.
Pripomeňte si Miška Dočolomanského. Stojí to zato! Sláva im !
PhDr. Marián Košč,
ktorý ako klinický psychológ bol vo veci vydania Psychobalzamu v osobnom kontakte s prof. Pogádym, vtedajším riaditeľom Psychiatricej liečebne v Pezinku, ktorý významne pomohol usmerniť iracionálne obavy súdruhov. Napriek tomu sa cenzorom celý projekt podarilo takmer „zabiť“.
“ťiaž” verzus “ťarcha”
Jazyková komisia, ktorá posudzovala spisovnosť predlohy relaxačného textu presadzovala namiesto vraj nespisovného slova „ťiaž“, spisovne správny výraz „ťarcha“. Už len predstava sugescie „ťarcha v pravej ruke“ či „vaše obe nohy sú ťarchavé“ v nás vyvolávala dobre hlučný smiech.
Maestro Ladislav Chudík a Magdaléna Töröková, asistentka
Tí , ktorí ste zažili smiech Standu Kratochvíla viete o čom hovorím. Bol to však smiech cez slzy, pretože na druhý deň mala jazyková komisia na Min. kultúry Slovenskej socialistickej republiky rozhodnúť, či dajú Psychobalzamu zelenú alebo červenú. Bolo to prosím v roku 1982. Už vtedy sme "tušili?", "vedeli?", že spoločenský systém, ktorý niečo také dovolí, nemôže mať budúcnosť .
Marián prišiel vtedy so spásonosným nápadom – „urob s nimi asociačný experiment“ navrhol. “Navoď uvoľnenú atmosféru, hoci aj nejakými vtipmi na adresu psychiatrov a psychológov a v príhodnej chvíli navrhni krátke asociácie na bežné pojmy, ako – stôl, vidlička, deň – a nakoniec zaraď slovo ťarcha.” Podarilo sa mi to cez prestávku – na chodbe pri popolníku – väčšine tam prítomných dám, vtedy vlastne súdružiek, to asociovalo jedno jediné slovo „ťarchavosť“. Zhodne s úsmevmi na tvári konštatovali „ to je teda blbosť“ – tá ťarcha“ a hudobné vydavateľstvo OPUS dostalo zelenú titul vydať. Pri českej verzii takéto problémy nenastali, pretože „když to odsouhlasili slovenští soudruzi tak je to jistě v pořádku“. … a bolo “vymaľované“.
Výňatok z príspevku PhDr. Milana Kožiaka „Osobné momenty vo vzťahu dvoch psychológov“,prednesenom na konferencii nazvanej „PhDr. MARIÁN KOŠČ: VÝZNAMNÝ SLOVENSKÝ PSYCHOLÓG, KOLEGA A PRIATEĽ „ uskutočnenej pri príležitosti 10. výročia jeho úmrtia, dňa 6. decembra 2013v aule Pázmaneum Trnavskej univerity. *1:1:1953 – †10.12. 2003
Spoločne na 10.kongrese európskych psychológov práce a organizácie – EAWOP (Praha 2001). Zĺava: M. Košč, A. Číková, M. Kožiak.
zľava: M.Kožiak, St.Kratochvíl, l. Chudík, I. Šípoš, J. Šípošová Antalová
Príhovor Ladislava CHUDÍKA na celoštátnom stretnutí československých psychológov v Bratislave (10.12.1982), venovanom “Hudbe a slovu v psychohygiene a psychoterapii”. Seminár vyvolal vo verejnosti mimoriadny ohlas. Dôsledkom, na vtedajšie pomery nanajvýš odvážneho “Dobrého slova Čechom a Slovákom súcim na slovo”, ktoré sa podarilo nejako prepašovať aj do vysielania Čs. rozhlasu bolo, že maestro Chudík bol urgentne predvolaný “na koberec” ÚV KSS, …
To, že nešlo o bežný seminár potvrdzuje aj skutočnosť, že vtedajší, osvietený predseda Československej psychologickej spoločnosti ČSAV, prof. Damián Kováč, DrSc. zvolal v deň konania seminára, celkom výnimočne, zasadanie jeho predsedníctva do Bratislavy. Všetci jeho členovia sa seminára “povinne” zúčastnili, vrátane pražákov. 🙂
Lámal sa chlieb! Išlo o to – posúdiť, či metóda založená na sugescii a muzikoterapii je pavedou, nástrojom ideologickej diverzie, alebo či skutočne, vedecky odôvodnene, pomáha ľuďom. Rôznych strážcov tam bolo vtedy neúrekom. Napriek tomu sme v tom boji vtedy celkom slušne obstáli. O to viac dnes stúpa hodnota slov, ktoré tam predniesol Ladislav Chudík. Seminára sa zúčastnilo cca 300 českých a slovenských psychológov! Takto postupne, evolučne, dozrievala “nežná revolúcia”. Vládol nám hlboký socializmus! Vtedy sme to ani netušili. Netušili sme ani to čo so sebou prinesie. Netušili sme, že malé Československo sa rozdelí na dve ešte menšie štátiky, že k slovu sa dostanú všelijakí agenti domácich tajných služieb, že múdro sa tváriaci exponenti novej politickej moci nám predvedú „zábavnú“ rabovačku spoločného majetku, maskovanú cestovaním po starobylých hradoch a zámkoch, že nastane boj o spoločnú zástavu, …. a nakoniec, že nám budú vládnuť všelijakí plagiátori a šašovia …
Netušili sme, že najmä tá druhá časť príhovoru bude bolestne aktuálna aj o 35 rokov, kedy nám dych berie tá naša bieda z „nevídaného blahobytu“.
Chudík sa vo svojom príhovore taktne vyhol odborným úskaliam, zato však ťal do živého. Jeho „Dobrô slovo Čechom a Slovákom súcim na slovo“ reflektuje vtedajšie pomery v spoločnosti a vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi tak otvorene, šikovne a angažovane, že úzkoprsím strážcom normalizátorských súradníc spôsoboval „tráviace ťažkosti“. Zásluhou osvietenej radaktorky Čs. rozhlasu Marty Danielovej (Beneovej) sa nám ho dokonca podarilo prepašovať do vysielania v jednej z najpočúvanejších relácií Československého rozhlasu na Slovensku KONTAKTY (oficiálny a veľavravný názov inštitúcie i relácie to bol !). V mimoriadne exponovanom čase, tesne pred Vianocami. U mnohých vyvolával nielen úžas nad vyslovenou pravdou, ale aj smiech cez slzy. Samozrejme sa to neobišlo bez následkov. Na koberec straníckych orgánov chodili aktéri jeden po druhom.
Príprava na “Dobrô slovo Čechom a Slovákom súcim na slovo”.
