Archívy kategórie: O inom

O psychológii, o ľudskej práci, o ľudskom činiteľovi, o …

O ľudskej práci v súvislostiach etiky a trhovej ekonomiky

O ľudskej práci v súvislostiach etiky a trhovej ekonomiky

              …”práca je všeobecným povolaním, vedia to všetci ľudia”                                                          Ján Pavol II encyklika “Laborem excercens”

LABOREM EXCERCENS slovensky TU

          Na záhlavie príspevku nadviažem kontaktovou, možno trochu provokujúcou poznámkou. Sv. otec má iste pravdu, keď hovorí, že …”práca je všeobecným povolaním, a že to  vedia všetci ľudia…”, ale žiada sa mi s istým nadsadením dodať, že paradoxne s výnimkou psychológov, čo sa pokúsim v nasledujúcom zdôvodniť. Pochopiteľne, nemyslím týmto svojím vyjadrením to, že by psychológovia nepracovali, alebo nechceli pracovať.

Minulého a predminulého roku, začiatkom septembra, sa v Prahe opakovane konala konferencia FÓRUM 2000. Fórum 2000 je stretnutím politikov, filozofov, duchovných, vedcov a ďalších intelektuálov z celého sveta, ktorí sa do hlavného mesta schádzajú na pozvanie dvoch organizátorov celého podujatia; českého prezidenta Václava Havla a držiteľa Nobelovej ceny za literatúru, spisovateľa Elieho Wiesela.

Forum 2000 Prague
Forum 2000 Conference Prague

Obsahom týchto konferencií boli otázky: “Kde sa nachádza ľudstvo na prelome tisícročí?”, “Akým hrozbám čelí?”, “Aké môžu byť budúce odpovede na súčasné globálne otázky?”

Nikolaus Lobkowitcz
Nikolaus Lobkowitcz

Jeden z účastníkov, profesor Nikolaus Lobkowicz, filozof, bývalý rektor Mníchovskej univerzity a bývalý prezident Katolíckej univerzity v nemeckom Eichstätte, sa k otázke tolerancie rozdielov v ľudskej spoločnosti i vo vzťahu k spravodlivejšiemu rozdeľovaniu spoločenského produktu a spravodlivejšiemu hodnoteniu ľudskej práce vyjadril nasledovne: “Tak či onak, je nebezpečne naivné domnievať sa, že neviditeľná ruka voľného trhu nakoniec vyrieši všetky krivdy. Trhová ekonomika je síce jedným z najväčších výdobytkov moderných čias, ale sama ešte nerieši všetky problémy ľudskej spoločnosti, naopak, niektoré nové problémy sama tvorí” (1997).

V podobnom duchu hovoril aj jeden z najznámejších súčasných liberálnych mysliteľov, sociológ a politológ lord Ralf Gustav Dahrendorf, ktorý asi najviac spomedzi filozofov rozvinul Popperovu filozofiu otvorenej spoločnosti (1997).

lord Dahrendorf
lord Dahrendorf

Aj my na Slovensku poznávame už desiaty rok nielen prednosti, ale aj strasti reformy celej spoločnosti a transformácie jej ekonomiky. Hospodárska, a nielen hospodárska recesia sú daňou, ktorú platíme za túto otvorenosť. Menia sa pri nej nielen vlastnícke vzťahy (privatizácia), ale aj vzťahy spoločenské (demokratizácia). Na vlastnej koži však pociťujeme, že trhový kapitalizmus nie je zďaleka všeliekom, ani ľahkou cestou k spravodlivejšej spoločnosti.

Jedným z mnohých príkladov, ktorý súvisí s našou profesionálnou orientáciou, je vážne porušovanie princípu spravodlivosti a objektívnosti pri hodnotení a odmeňovaní ľudskej práce.

Ľudia strácajú pocit a nemajú istotu, že väčšie množstvo kvalitnejšej a kvalifikovanejšej práce je finančne i spoločensky viac hodnotené ako menšie množstvo menej kvalitnej a menej kvalifikovanej práce. Toto ich poznanie sa bezprostredne premieta do medziľudských vzťahov, do motivácie ľudí pracovať, do rešpektovania etických noriem pracovného správania, ktoré sú nevyhnutnou podmienkou  hospodárnosti a prosperity jednotlivých organizácií  i celej spoločnosti.

          Ľudská spravodlivosť je predovšetkým objektívne hodnotenie spoločensky prospešnej ľudskej práce. Pravda, ak prijmete za         svoju tézu, že práca (ponímaná ako zmysluplná činnosť zameraná           na  utváranie hodnôt) je uhoľným kameňom ľudskej podstaty.                                       

A   nemysleli, či nemyslia si to len marxisti, ale aj kresťanskí filozofi.
Z nich napr. menej známy prešovský pedagóg a teológ žijúci v XVII. storočí Ján Bayer, ktorý v diele Ostium naturae (Dvere prírody) formuloval civilizačný význam ľudskej práce ako činnosť kultivujúcu prírodu a prirodzenosť človeka. Podľa neho je jediným účinným a skutočným poznaním pracovné poznanie.

 

V našich podmienkach upozornil na naznačené súvislosti medzi riadením a kultúrou celkom výnimočne už v roku 1996 Milan Hamada v dodnes málo známej a nedocenenej publikácii „Riadenie ako súčasť duchovnej kultúry“.

V tomto smere by som si dovolil, — dúfam, že nie svojím významom — malú odbočku k nedoceňovaniu, prehliadaniu a ignorovaniu poznatkov a metód psychológie práce, a to nielen napr. samotnými manažérmi v našich transformujúcich sa podnikoch, ale i v akademických inštitúciách. Silnú tendenciu k jej prehliadaniu majú aj psychológovia z iných aplikovaných disciplín, napr. klinickí psychológovia, čo sa stáva u nás vážnym problémom. V poslednom čase sa objavili aj publikované obavy renomovaných psychológov z psychiatrizácie psychológie, napr. T. Kollárik (1998).

S podobnými skúsenosťami sme sa stretli aj u iných autorov.

Francúzsky psychológ G. Politzer (1947), od ktorého i po päťdesiatich rokoch možno takmer bezo zvyšku prevziať hlboko premyslenú poznámku, píše: “Doposiaľ sme sa nestretli ani s jedinou učebnicou všeobecnej psychológie, ktorá by začínala presným rozborom rôznych stránok, faktorov a podmienok práce, povolaní, atď.”

V nadväznosti nato možno ako príklad uviesť tiež francúzskeho psychológa Luciena Séveho (1976), ktorý zdôrazňuje, že silnou tendenciou psychológov je orientácia na takú ľudskú bytosť, ktorá nepracuje a má nejaké adaptačné problémy. Nemal na mysli len také smery ako psychoanalýza, psychológia dieťaťa, či psychopatológia.

Poukázal na to, že bez primeraného docenenia spoločenskej práce nie je možné ani poznanie ľudskej osobnosti. “Je prekvapivé”, píše Lucien Séve, “že okrem niekoľkých bádateľov, často sa stretávame s podivne zaslepeným poňatím psychológie práce ako malého čiastkového špeciálneho odboru povedľa iných väčších psychológií, alebo v najlepšom prípade — ako jedného zo zvláštnych úsekov psychológie.”

Sme dokonca svedkami toho, že sa rozvíjajú rôzne vedy o práci (napr. ergonómia) a disciplíny o riadení ľudských zdrojov, ktoré si celkom vážne kladú za cieľ vysvetliť správanie človeka pri práci, o.i. na základe toho, čo nám hovoria rôzne teórie osobnosti, ktoré zase prácu ignorujú. (Česť výnimkám, medzi ktoré patrí aj Mikšíkova interakčná koncepcia osobnosti československej proveniencie a do úzadia ustupujúce teoretické koncepcie a projekty bývalých sovietskych psychológov, medzi nimi napr. A.N. Leontieva, B.G. Ananieva, B.F. Lomova, alebo aj českého J.Linharta).

Je to skutočne svet naruby.

A v našich postsocialistických podmienkach o to viac, že zvyšky kolektivistických inštinktov, ktoré vždy majú výhrady voči nejakým osobnostiam, s výnimkou zbožňovaného vodcu, stále kruto pretrvávajú.

Od gulášového komunizmu, ktorý fungoval na základe princípu nespravodlivej rovnosti, pričom niektorí si boli rovnejší, sme sa dostali k nespravodlivej nerovnosti, ktorá už začína klať oči, a spontánne                                           obracia pohľady našich ľudí                                                    k “výdobytkom socializmu” a päťcípej hviezde.

Sú problémy, ktoré trh nerieši. Patrí medzi ne aj spravodlivé rozdeľovanie príjmov v spoločnosti — ako dôležitý motivačný nástroj produktivity hospodárstva
a prosperity celej spoločnosti.

Na vážnosť tejto situácie v globálnom celosvetovom rámci upozornil aj pápež Ján Pavol II., počas homílie konanej v Havane na námestí Josého Martiho, ktorej sa po 38 rokoch zúčastnil aj prezident Fidel Castro, povedal:
“Ideologické a ekonomické systémy posledných storočí vo svojich programoch obsahovali často zárodky opozície a nejednoty. Práve toto hlboko poznačilo chápanie človeka a jeho vzťahy s druhými ľudmi. Niektoré z týchto systémov sa snažili zredukovať náboženstvo vyslovene na súkromnú rovinu, pričom ho zbavili akéhokoľvek prínosu a vplyvu na spoločnosť. V tejto súvislosti je dobré pripomenúť, že moderný štát nemôže z ateizmu alebo náboženstva urobiť jeden zo svojich vlastných politických princípov.
Na druhej strane sa na mnohých miestach rozvíja istá forma kapitalistického neoliberalizmu, ktorý sa usiluje podriadiť človeka a rozvoj národov slepým silám obchodu tým, že ich z pozície moci zaťažuje neúnosnými ťarchami. Tak sa často stáva, že sa jednotlivcom i národom, ako podmienka poskytnutia novej pomoci, nanucujú neznesiteľné ekonomické programy. Dochádza k prehnanému obohacovaniu niektorých, za cenu stále vzrastajúceho ochudobňovania mnohých, čím sa stáva, že bohatí sú stále bohatšími a chudobní stále chudobnejšími.”
Pápež stať uzaviera “…v tom všetkom ide o pravdu, ktorá nie je len rozumovým pochopením skutočnosti, ide o ľudskosť, pravdu o človeku, ide o jeho práva a povinnosti.” 

A tie, pretože sú vo svojej podstate nadzmyslové a všeľudské, dotýkajú sa aj nás, tu prítomných psychológov. Možno o to viac,                               o  čo  má duša človeka bližšie k duchovnému súcnu,                  ako k materiálnemu bytiu.

My ľudia sme vzájomne spojení — a to aj vtedy, ak o tom nevieme, nepriznávame si to, alebo zdanlivo iných nepotrebujeme. Ak chceme hodnotiť mieru dôstojnosti osoby človeka, treba ju hodnotiť predovšetkým spravodlivým
a objektívnym oceňovaním jeho spoločensky prospešnej práce.

V ľudskom správaní je nesporne vzťah medzi hierarchiou etických hodnôt, tvorbou, ochranou a zachovávaním ekonomických hodnôt. Kolektívne rozkrádanie spoločenského majetku, klientelizmus, ktorého rodnou sestrou je korupcia, vydieračstvo a príživníctvo, sú dve strany jednej mince, etickej a ekonomickej deštrukcie. Etická stabilita spoločnosti alebo etický rozklad spoločnosti má obyčajne ďalekosiahle dôsledky na všetky súčasti jej sociálno-ekonomického fungovania. Platí však i opačný vzťah, v dôsledku ktorého sa stabilita alebo rozklad iných podsystémov sociálno-ekonomického systému odráža i v stabilite alebo rozklade morálky.

Kardinál Jozef Tomko
Kardinál Jozef Tomko

Kardinál Jozef Tomko počas prednášky nazvanej “Z očí do očí” prednesenej pri promócii honoris causa na Univerzite Komenského poukázal na súvislosti témy etiky, keď povedal: “treba vyzdvihnúť, že pravdovravnosť medzi vládou a občanmi, vedúcim a vedenými, jasnosť vo verejnom hospodárení, nestrannosť vo verejnej službe, správne a spravodlivé používanie verejných peňazí, odmietanie nejasných a nedovolených prostriedkov na ich získavanie, na udržanie a rozmach moci, to sú etické zásady, ktoré majú svoj prvý koreň — ako aj mimoriadnu naliehavosť v transcendentálnej (teda nemateriálnej) hodnote osoby a v objektívnych mravných požiadavkách fungovania štátov.” Pri zakončení modifikovaného citátu z encykliky “Veritatis splendor” (Jas pravdy) upozornil najmä na riziko machiavelistického spojenectva medzi demokraciou a etickým relativizmom, ktoré vezme občanom a spoločnosti každú pevnú mravnú oporu, zbaví ho túžby poznať pravdu a urobí z nich len nástroj moci politikov a totalitného chápania sveta (1995).

Ťažisko súčasnej krízy spoločenskej morálky spočíva predovšetkým v tejto oblasti. Pýtať sa práve tu a teraz na dobro a spravodlivosť v odmeňovaní za prácu je darom demokracie, ale zároveň aj stále dosť veľké osobné riziko. Sloboda je vždy zároveň aj rizikom, ktoré aj vzhľadom na naše povolanie musíme podstúpiť, aby bolo možné zachovať dôstojnosť ľudskej práce a zmierňovať zjavnú sociálnu nespravodlivosť. Túto nespravodlivosť sú mnohí z nás nielen ochotní tolerovať, ale dokážu z nej aj ťažiť.

         Akési Princípy “podnikateľskej etiky”   ich vraj ospravedlňujú.             Nemôžeme súhlasiť s takou kapitalizáciou ľudských zdrojov, ktorej výsledkom je ich devastácia, aj keby mala byť len “dočasná”.

Uvedené vnímame umocnene v kontexte našej každodennej práce. Aj preto navrhujeme, aby v štandarde povolania psychológa práce, ako hlavný princíp činnosti psychológa práce garantovaný zákonom i stavovskou ustanovizňou, bolo jasne definované zachovávanie profesionálnej etiky, rešpektujúce dôstojnosť každého človeka, najmä so zreteľom na možné strety záujmov zamestnaneckých subjektov (zamestnávateľ, zamestnanec, štát).

          Psychológ práce pri ich konštruktívnom riešení uprednostňuje   uplatňovanie “princípu úžitku” pred “princípom zisku”, čo je  hlavnou etickou zásadou tohto povolania a jeho nezastupiteľným  prínosom v prospech jedinca, k prosperite organizácie  a celej spoločnosti . 

Použité pramene:

Bayer, J.: Ostium naturae. In: Riadenie ako súčasť duchovnej kultúry. Združenie pre riadenie a rozvoj ľudských zdrojov, Bratislava 1996, s. 3.

Hamada, M.: Riadenie ako súčasť duchovnej kultúry. Združenie pre riadenie a rozvoj ľudských zdrojov, Bratislava 1996.

Kollárik, T.: Psychiatria nesmie odsunúť nabok psychológiu. Rozhovor, denník PRÁCA, 17.1.1998, s. 7.

Lobkowicz, N.: The World We have Inherited. In: FORUM 2000, Conference report, September 3-6, Prague, 1997, s. 54 – 56.

Lord Dahrendorf, R. G.: The Worl We have Inherited. In: FORUM 2000, Conference report, September 3-6, Prague, 1997, s. 56 – 58.

Kardinál Tomko, J.: Lectio coran. Prednáška “Povedané z očí do očí” pri promócii honoris causa na Univerzite Komenského, denník SME, 31.3.1995, s.15.

Pápež Ján Pavol II.: Homília Sv. Otca konaná na námestí Josého Martího v Havane v roku 1998. Slovenský preklad textu pre potreby Národnej banky Slovenska poskytla Slovenská redakcia RÁDIA VATIKÁN, 1998.

Politzer, G.: La crise de la psychologie contemporaine, Edition sociales, 1947. In: Séve, L.: Marxizmus a teorie osobnosti, Svoboda, Praha 1976, s. 186 – 190.

Seifert, I., Kožiak, M.: Psychológ práce, štandard povolania. Návrh vypracovaný pre potreby Komplexnej analýzy zamestnaní SR. Interný materiál Sekcie pychológie práce, organizáce a personálneho rozvoja Slovenskej komory psychológov a Centra profesijných informácií Výskumného ústavu práce, sociálnych vecí a rodiny, Bratislava, máj 1999.

O ĽUDSKEJ PRÁCI  V SÚVISLOSTIACH ETIKY
A TRHOVEJ EKONOMIKY

PhDr. Milan KOŽIAK
predseda
Sekcie psychológov práce, organizácie a personálneho rozvoja
Slovenskej komory psychológov

   In.: Reflexie súčasnej psychológie na Slovensku, zborník vystúpení na IX. zjazde slovenských psychológov v Trenčíne, 30.6-2.7.1999, SPS SAV, str. 47.-52. , In.: Psychologie v ekonomické praxi, XXXV, 2000, č. 1-2, str. 12 -15. In.: Hospodárske noviny, č.7, 2. marec 2000

Prednesené na XX. kongrese európskych psychológov práce a organizácie (EAWOP), Praha 2001

 

Kongres EAWOP 2001

Englisch version

On Human Work and Psychology (of Work) in the Context of Ethics and Market Economics

… “work is a universal vocation, everyone know this…”

                       John Paul II. “Laborem exercens”

 At the beginning of my paper, I seek to establish contact, perhaps with a somewhat provocative remark: The Pope expresses a kind of truth, when he says: … “work is universal vocation, everyone know this…”, but with some licence, we may add that this does not apply to psychologists, as I shall attempt to explain in the following text. Of course, I do not mean that psychologists do not work or do not want to work!

 

The FORUM 2000 conference was held in Prague last year, as in the previous year, at the beginning of September. Forum 2000 was a meeting of politicians, philosophers, religious people, scientists and other intellectuals from all over the world, who met in Prague at the invitation of the two organizers of the event – Czech president Václav Havel and the writer and Nobel prize winner Elie Wiesel.

The conference was concerned with the questions: “Where does humanity stand at the turn of the millennia?”, “What threats does it face?” and “What are possible answers to the present global problems?”

One of the participants, Professor Nikolaus Lobkowicz, philosopher, former rector of Munich University and former president of the Catholic University of Eichstätt in Germany, expressed his views on the question of tolerance of differences in human society and in relation to a fairer division of the social product and a fairer evaluation of human work, as follows: “In either case, it is dangerous to naïvely suppose that the invisible hand of the free market will eventually solve all wrongs. The market economy is one of the greatest achievements of modern times, but it does not solve all the problems of human society. On the contrary, it creates new problems” (1997). One of the most important recent liberal thinkers, the sociologist and political scientist Ralf Gustav Dahrendorf, who perhaps most among philosophers, developed Popper’s philosophy of the open society (1997), also spoke in a similar spirit.

 

We in Slovakia are already in our tenth year, not only of advantages, but also of the hardships involved in reform of society and transformation of the economy. Economic, together with other effects of economic recession are the price we are having to pay for this openness. Not only ownership relations (privatisation), but also social relations (democratisation) are changing. However, from our own experience, we perceive that market capitalism is far from being a cure-all, or an easy route to a more fairer society.

One of the many examples connected with our profession is the serious disturbance of the principle of fairness and objectivity in the evaluation and compensation of human work.

 

People are losing the feeling, and are no longer sure, more and better quality work is financially and socially more rewarding than less and poorer quality work. This awareness is directly reflected in inter-personal relations, in the motivation of people to work, and in respect for the ethical norms of work-behaviour, which are an essential condition for the economic activity and prosperity of individual organizations and the society as a whole.

Human justice is mainly the objective evaluation of socially beneficial work. The truth is, assuming that you accept this view, that work (understood as meaningful activity aimed at the creation of value) is a corner stone of human existence. This is not only the view of Marxists, but also, for that matter, of Christian philosophers. The 17th century Prešov teacher and theologian Ján Bayer is a lesser-known example. In his work Ostium naturae (Door of Nature) he wrote that the basic meaning of human work was an activity close to nature and the naturalness of man. According to him, experience gained through work, was the only effective and real experience.

In this respect, I should like to make a small (I hope not in importance) digression into the unrewarded, overlooked and ignored findings and methods of the psychology of work, and not only, for example, with respect to the somewhat isolated managers in companies undergoing reform, but also to academic institutions. Psychologists in other applied disciplines, for example, clinical psychologists, also have a strong tendency to overlook it, and this is becoming a serious problem amongst us. The fears of leading psychologists, for example T. Kollárik (1998), of the psychiatrization of psychology, were recently published.

We find similar experiences in other authors.

The French psychologist G. Politzer (1947), of whom a well considered comment can be accepted almost without reservation even after 50 years, wrote: “So far, we have not encountered even one textbook of general psychology, which begins with an exact analysis of the aspects, factors and conditions of work, vocation and so on.”

In this context, we might also mention the French psychologist Lucien Séve (1976), who emphasized that psychologists have a strong tendency to orient their attention towards human beings who do not work and have problems in adapting. He was not thinking only of such orientations as psychoanalysis, child psychology or psycho-pathology.

He also stated that understanding of human personality is not possible without appropriate evaluation of work in society. “It is surprising”, wrote Lucien Séve, “that apart from a few researchers, we often encounter a strange ignorance of the findings of work psychology, as a small specialized branch in relation to other fields in psychology, or at best – as one of the special sections of psychology.

We are even seeing the development of new sciences of work (for example ergonomics) and studies of the management of human resources, with the perfectly serious aim of explaining the behaviour of persons in a work environment, among other things, on the basis of what we learn from various theories of personality, which actually ignore the work aspect. (There are honourable exceptions, including Mikšík’s Czechoslovakia interaction conception and the fading theories and projects of former Soviet psychologists, such as A.N. Leontiev, B.G. Ananiev, B.F. Lomov, or the Czech J. Linhart).

 

This is really a world turned upside-down.

In our post-socialist situation, the remnants of collectivist instincts, which essentially contain reservations towards any personalities, with the exception of an admired leader, still cruelly persist.

From goulash communism, which functioned on the basis of the principle of unfair equality, in which some were more equal than others, we have progressed to unfair inequality, which is already becoming evermore apparent, and which automatically make our people think back to the “achievements of socialism” and the five-pointed star.

There are problems that the market cannot solve. They include the fair distribution of income in society – as an important motivating instrument of the productivity of the economy and prosperity of the society as a whole.

Pope John Paul II also pointed to the seriousness of this situation in the global context, in a sermon given in Havana, in the presence of President Fidel Castro. He said:

“The ideological and economic systems of the last centuries often contained the seeds of opposition and division in their programmes. Precisely this has deeply marked the understanding of man and his relations with other people. Some of these systems attempted to reduce religion exclusively to the private level, deprived of any contribution to, or influence on society. In this context, it is good to mention that the modern state cannot make either atheism or religion one of its own political principles.

On the other hand, a certain form of capitalist neo-liberalism has developed in many places. It endeavours to subordinate man and the development of nations to the blind forces of commerce, which places unbearable burdens on people. Thus, it often happens that individuals and nations are forced to accept unbearable economic programmes as a condition for the provision of new aid. Excessive enrichment of some occurs at the price of the growing impoverishment of many. The rich become ever richer, while the poor become ever poorer.”

The Pope concludes: “all this concerns a truth, which is not only a rational understanding of reality, but a matter of humanity, truth about man, about his rights and obligations.”

Since they are essentially universal considerations, they also concern us, the psychologists present today. Perhaps more so because the soul of man is closer to a spiritual than to a material being.

As persons, we are mutually connected – even if we do not know or acknowledge it, or we apparently do not need others. If we want to appraise the dignity of man, it is necessary to appraise it, above all, with a fair and objective appreciation of socially beneficial work.

In human behaviour, there is a clear relationship between the hierarchy of ethical values, and the creation, protection and preservation of economic success. Collective theft of social property, clientelism (the sister of which is corruption), blackmail and parasitism are two sides of the same coin, of ethic and economic destruction. The ethical stability of society or ethical disintegration of society usually has far-reaching results for all aspects of its socio-economic functioning. The opposite relationship also applies: the stability or disintegration of other sub-systems of the socio-economic system is reflected in the stability or disintegration of morality.

In a lecture entitled “Face to face” given when receiving an honorary degree from Commenius University, Cardinal Jozef Tomko pointed to aspects of the ethical theme, when he said: “it is necessary to emphasize that fairness between government and citizens, leaders and led, clarity in public economic activity, absence of party bias in public service, correct and fair use of public money, rejection of unclear and illegal means of obtaining it, for the maintenance and increase of power, are ethical principles which have their primary root – and extraordinary urgency, in the transcendental (that is non-material) worth of the person and in the objective moral demands of the functioning of states.” In an abbreviated quotation from the encyclical “Veritatis splendor”, he pointed especially to the risk of a Machiavellian alliance between democracy and ethical relativism, which deprives the citizen and society of any form of firm moral support, removing the wish to know the truth and making people only the instruments of power of politicians and a totalitarian understanding of the world (1995).

The heart of the present crisis of social morality lies especially in this area. To ask, here and now, for rights and fairness in rewarding work is a gift of democracy, but is still a significant personal risk. Freedom is always a risk in a way, which we must accept in relation to our profession, so that it continues to be possible to preserve the dignity of human work and moderate clear social injustice. Many of us are not only willing to tolerate this injustice, but are also wiling to profit from it. Allegedly, the principles of “business ethics” excuse them. We cannot agree with such commercialisation of human resources, which leads to their undoing, though this may only be “temporary”.

We can see this happening in our daily work. For this reason, we also propose that preservation of professional ethics, respecting the dignity of every person, especially with regard to possible conflicts of interest between employers, employees and the state should be clearly defined in the standard for the professional work of psychologists, as the main principle of the work of psychologists, guaranteed by legislation and professional regulations.

In their constructive solution, the work-psychologist gives priority to the “principle of use” before the “principle of profit”. This is the main ethical foundation of the profession and an essential contribution in favour of the individual, to the prosperity of organisations and the society as a whole (Seifert, I., Kožiak, M., 1999).

Sources:

Bayer, J.: Ostium naturae. In: Riadenie ako súčasť duchovnej kultúry. Združenie pre riadenie a rozvoj ľudských zdrojov, Bratislava 1996, s. 3.

 

Hamada, M.: Riadenie ako súčasť duchovnej kultúry. [Management as Part of Intellectual Culture.]  Združenie pre riadenie a rozvoj ľudských zdrojov, Bratislava 1996.

Kollárik, T.: Psychiatria nesmie odsunúť nabok psychológiu. [Psychiatry Cannot Replace Psychology.]Rozhovor, denník PRÁCA, 17.1.1998, s. 7.

Lobkowicz, N.: The World We have Inherited. In: FORUM 2000, Conference report, September 3-6, Prague, 1997, s. 54 – 56.

Lord Dahrendorf, R. G.: The Worl We have Inherited. In: FORUM 2000, Conference report, September 3-6, Prague, 1997, s. 56 – 58.

Kardinál Tomko, J.: Lectio coran. Prednáška “Povedané z očí do očí” pri promócii honoris causa na Univerzite Komenského [Lecture, ”Face to Face ” on receiving an honorary degree from Commenius University.], denník SME, 31.3.1995, s.15.

Pápež Ján Pavol II.: Homília Sv. Otca konaná na námestí Josého Martího v Havane v roku 1998. [Pope John Paul II: Homily of the Holy Father in Havana in 1998.] Slovenský preklad textu pre potreby Národnej banky Slovenska poskytla Slovenská redakcia RÁDIA VATIKÁN, 1998.

Politzer, G.: La crise de la psychologie contemporaine, Edition sociales, 1947. In: Séve, L.: Marxizmus a teorie osobnosti, [Marxism and the Theory of Personality.] Svoboda, Praha 1976, s. 186 – 190.

Seifert, I., Kožiak, M.: Psychológ práce, štandard povolania. Návrh vypracovaný pre potreby Komplexnej analýzy zamestnaní SR. [The Work Psychologist, Professional Standard. A Proposal Developed in Connection with a Comprehensive Analysis of Employment in the Slovak Republic.] Interný materiál Sekcie psychológie práce, organizáce a personálneho rozvoja Slovenskej komory psychológov a Centra profesijných informácií Výskumného ústavu práce, sociálnych vecí a rodiny, Bratislava, máj 1999.

Summary

The article reflects the socio-psychological dimension of the contradictory trend in economic reform of post socialist society in Slovakia. It points in particular to a persisting serious violation of the fairness principle in evaluation and remuneration of socially beneficial work. At the same time, it underlines the fact that market capitalism is not a panacea for all problems faced by the society, nor is it an easy way to a more fair society. In this connection, it stresses the underestimating, ignoring and simplifying of systematic procedures, knowledge and methods used in work psychology. This criticism is directed not only at the management of the transforming companies and institutions, but also to psychologists in certain related fields. The article also addresses the financially motivated phenomenon of clinicalisation of psychology in human resources science and in human resources management in respect of specific corporate practice. In conclusion, the principles of entrepreneurial and professional ethics are emphasized, especially with regard to the conflict of interests on the part of the parties involved in employment (the employer, the employee, the state). A solution is sought not only in connection with the development of work and legal legislation in any given country, but also in the context of the favourable integration processes underway in Europe. By the same token, in quoting Pope John Paul II, far from perfect neoliberal influence of multinational corporations and certain international institutions are pointed out. In this spirit, an issue is raised as to the increasingly conflicting aspects of globalisation due to the activities of these institutions, making the democratisation process in central and east European countries more difficult. On the other hand, the primary cause of problems is seen as a crisis of social morals in Slovakia. The majority of the productive people are becoming increasingly aware of the bitter human consequences caused by dehumanised reformism, ethical relativism, unfair political influence in business and imported consumption culture. According to the author, all the said factors undermine prosperity of the society as a whole, thereby jeopardising its identity at its very roots.

PhDr. Milan Kožiak Chairman of the

Section of Psychologists of Work, Organization and Personal Development, of the

Slovak Chamber of Psychologists

2001

 

ŠTANDARD POVOLANIA – psychológ práce

Štandard povolania – psychológ práce

Štandard povolania – psychológ práce vznikol na základe podnetu Centra profesijných informácií VÚPSVR pre potreby Komplexnej analýzy zamestnaní SR a Slovenskej komory psychológov. Bol publikovaný v odbornom časopise Psychologie v ekonomické praxi č. 1-2/2000, roč. 35, str. 86-90. Tiež v Zborníku materiálov a príspevkov z II. seminára Sekcie psychológov práce, organizácie a personálneho rozvoja Slovenskej komory psychológov v roku 1999.

Na základe mnohoročných profesionálnych skúseností, konzultácií s odborníkmi v danej oblasti a oponentúr členov Sekcie psychológie práce, organizácie a personálneho rozvoja pri Slovenskej komore psychológov ho vypracovali PhDr. Ivan Seifert a PhDr. Milan Kožiak.

PSYCHOLÓGIA PRÁCE NA SLOVENSKU



PSYCHOLÓGIA  PRÁCE  NA  SLOVENSKU

VÝBER  Z  VÝZNAMNÝCH  PRÍNOSOV **

Damián Kováč a kol.*

 

Ústav experimentálnej psychológie SAV, Bratislava, SR

Slovenská psychologická spoločnosť pri SAV

 

Pri hodnotení vývoja psychológie práce na Slovensku čase treba vychádzať z troch premis. Psychológia práce tu nebola autentickou disciplínou ale neoddeliteľnou súčasťou vývoja psychológie ako celku; bola napojená na príslušný vedecko-odborný kontext viac ako napr. klinická psychológia. Aj táto oblasť psychológie sa v počiatočných štádiách vývoja rozvíjala vo viacej-menej neoddeliteľnom československom štátnom celku. Preto, narozdiel od niektorých českých kolegov, sa zásadne vyhýbam analogickému termínu slovenská psychológia práce; príslušný fenomén pomenúvam výrazom psychológia práce na Slovensku. Napokon tretia premisa má spoločenský charakter. Vývoj psychológie práce v Československu bol vo veľkej miere ovplyvnený spoločenskými makroprocesmi, osobitne však radikálnymi zmenami v nich. Aj keď za ideologicky citlivé sa zvykli pokladať najmä pedagogická alebo sociálna psychológia, čoskoro sa preukáže, že terčom ideologického zasahovania sa v Československu stala aj psychológia práce.

 

– Na začiatku bola psychotechnika –

Po rozpade Rakúsko-Uhorska v novoutvorených štátoch regiónu strednej Európy nadobudol vývoj psychológie novú kvalitu: aj na Slovensku sa začala fáza inštitucionalizácie. Stalo sa tak založením Univerzity Komenského r. 1919 s právnickou, filozofickou a lekárskou fakultou. Psychológiu ako zložku filozofickej propedeutiky určenej budúcim učiteľom stredných škôl začali prednášať  českí odborníci – právnik B. Tomsa, pedagóg J. Hendrich, filozof J. Tvrdý. Prvou čiastočne autentickou inštitúciou psychológie sa stal Psychologický seminár na Filozofickej fakulte UK r. 1926, ktorý disponoval na tie časy pomerne dobrým knižným fondom. Súčasne však, popri teoreticko-osvetovom rozvoji, začal pôsobiť aj aplikačno-praktický smer rozvoja psychológie. Slovensko ako prevažne agrárna a chudobná krajina vkročilo do procesu zrýchlenej industrializácie, čo sa v zmýšľaní vtedajších predstaviteľov hospodársko-sociálnej sféry odzrkadlilo favorizovaním techniky. V rámci nej sa vo vyspelom svete už uplatňovala, ako sa vie, aj psychológia v podobe psychotechniky, ktorá požadovala odborný prístup k osobnosti pracujúceho človeka („ľudský faktor“).

 

­­­­­­­­­___________________________________________________________________________

*Východiskom tejto štúdie je záverečná správa grantového projektu SAV č. 118/92 „Psychológia na Slovensku v r. 1918-1989: začiatky, etablovanie, tvorba, osobnosti, peripetie“ (D. Kováč, J. Koščo, V. Kováliková). Ďalšie informácie sa čerpali z písomných „fragmentov“ k dejinám tejto disciplíny od týchto autorov (mená sú uvedené v abecednom poradí):  J. Daniel, M. Handiak a kol., J. Homola, D. Janas, J. Koščo, V. Kovačič, T. Kollárik, M. Kubalák, M. Kožiak, D. Markusková, J. Minich, B. Miglierini, J. Ch. Raiskup, N. Snopková.

**Anglická verzia štúdie „Development of Psychology of Work and Organization in Slovakia“ je súčasťou publikácie „Fragments of the 80 Yers of History of Psychology of Work and Organization in the Czech Republic and Slovakia“ vydanej pri príležitosti konania X. Euróskeho kongresu psychológov práce a organizácie združených v European Association

of Work and Organizational Psychology (EAWOP), v dňoch 16.-19. 5. 2001 v Prahe.

 

A keďže domácich zdrojov na takýto postup nebolo, príslušní predstavitelia slovenských hospodársko-obchodných inštitúcií sa obrátili na svojich českých kolegov. R. 1928 uvoľnený pracovník pražského Psychotechnického ústavu J. Stavěl zakladá Psychotechnický ústav v Bratislave. Táto udalosť sa pokladá za začiatok etablovania psychológie na Slovensku. Hneď však treba dodať, že ďalšie prúdy rozvoja psychológie na Slovensku v 30. rokoch prebiehali aj  v edukačnej oblasti ako aj v zdravotníctve.            Bratislavský Psychotechnický ústav a pri ňom existujúcu Ústrednú poradňu povolaní tvoril personálne okrem J. Stavěla spočiatku malý tím: asistenti na polovičný úväzok – vtedajší adepti psychológie – A. Weiss Nägel (od r. 1942 zmenil meno na A. Jurovský), J. Čečetka, B. Vančo, neskoršie na istý čas J. Dieška, P. Gula a administratívna pracovná sila. Jednako, po zhruba dvadsaťročnom fungovaní sa toto pracovisko počtom niekoľkých desiatok pracovníkov stalo vôbec najväčším v doterajšej histórii psychológie na Slovensku. Psychotechnický ústav v Bratislave sa stal nie len odborno-praktickou, ale aj vedecko-výskumnou školou – postgraduálom prvej generácie slovenských psychológov odchovaných na Komenského univerzite. Jeho prvý riaditeľ J. Stavěl vypracoval koncepciu, ktorú táto inštitúcia postupne realizovala vo viacerých smeroch. Vstupný program bratislavského Psychotechnického ústavu obsahoval (podľa J. Košča, 1993) viacero činností. Bola to predovšetkým

  1. poradensko-informačná a poradensko-diagnostická činnosť pre deti a mládež (aj hendikepovaných a antisociálnych) podľa vzoru severo-amerických psychologických kliník. Ďalej
  2. výberové psychologické vyšetrenia a hodnotenie vývinu osobnosti vyúsťujúce do psychologických odporúčaní pre 10-11 ročných uchádzačov o štúdium na gymnáziách: išlo najmä o jedincov, u ktorých sa vyskytli pochybnosti o psychických predpokladoch študovať na tomto výberovom type stredných škôl. Pochopiteľne, osobitné miesto tu mal psychologicko-poradenský servis pre maturantov gymnázií.
  3. Značnú časť aktivít bratislavského Psychotechnického ústavu zaberala klientela učňov – budúcich pracovníkov výrobných podnikov, kde okrem psychologického výberu sa rozvíjala poradenská činnosť aj pre zamestnávateľov. J. Stavěl bol v tomto smere priekopníkom v tom, že pri Ústrednej poradni povolaní navrhoval zriadiť spoločnosťou financovaný fond starostlivosti o talentovaných jedincov. No nie len deti a mládež, ale aj
  4. psychodiagnostické vyšetrenia dospelých pri výbere, zaraďovaní a rozmiestňovaní pracovníkov tvorili značnú, z dnešného hľadiska tzv. príspevkovú, činnosť pracovníkov Psychotechnického ústavu. Tu sa, pravda, už nedalo spoliehať len na hotové, zo zahraničia preberané metodiky, a preto
  5. výskumná, najmä výskumno-diagnostická činnosť sa stala pre viacerých pracovníkov bratislavského Psychotechnického ústavu v istom čase viacej-menej najdôležitejšou. Už aj preto, že touto činnosťou sa získavali aj akademické hodnosti, ktoré v 40. rokoch gestorovala jediná osoba: A. Jurovský v role riaditeľa ústavu a v role školiteľa na Filozofickej fakulte UK.

Organizačný vývoj Psychotechnického ústavu sa stal čoskoro aj vertikálnym. R. 1942 založil B. Vančo Vojenský psychotechnický ústav a r. 1946 J. Koščo zriaďuje v Košiciach východoslovenskú pobočku Psychotechnického ústavu.

Medzitým však v dôsledku blížiacej sa 2. svetovej vojny a vzniku Slovenského štátu došlo k zmenám vo vedení bratislavského Psychotechnického ústavu. Zakladajúci riaditeľ J. Stavěl sa r. 1939 vrátil do Prahy a vedenie ústavu preberá B. Vančo. Počnúc rokom 1942 sa riaditeľom stáva A. Jurovský, ktorého funkciu v nových podmienkach r. 1947 potom prebral M. Bažány.

Vyše 30-ročnú činnosť tejto prvej profesionálnej psychologickej inštitúcie na Slovensku stručne môžeme zhodnotiť takto:

Ako sa už uviedlo, bratislavský Psychotechnický ústav sa stal školou – postgraduálom pre prvé kohorty slovenských psychológov. patrili k nim okrem už spomínaných zakladajúcich osobností (A. Jurovský, J. Čečetka), B. Vančo, M. Milan, T. Pardel, D. Husár, J. Koščo, M. Bažány, M. Váross, G. Dobrotka, J. Daniel, J. Ch. Raiskup, L. Ličko, P. Karvašová-Martinková, R. Somogyiová-Škodová, J. Rosina,  J. Repček, M. Jurčo, O. Blaškovič, I. Pikala a možnože aj ďalší. Z náčrtu dejín psychológie na Slovensku (Kováč, et al. rkp.) sa možno dozvedieť, že väčšina z nich sa neskoršie stala priekopníkmi v rozvíjaní jednotlivých psychologických disciplín a Psychotechnický ústav metodologickou kolískou psychológie na Slovensku. Okrem preberania metodík vtedy rozšírených vo svete psychodiagnostiky, v bratislavskom Psychotechnickom ústave vznikli aj prvé slovenské, napr. dotazníky pre maturantské a učňovské výbery (O-VIII, MP-VIII, Z-VIII, a ď.), Bratislavský I – test (inteligencie), SOC – Jurovského dotazník sociability, CV – Raiskupovo Curriculum vitae, FUR – Jurovského dotazník osobného hodnotenia práce a mnohé ďalšie.

Empirický charakter odbornej činnosti bratislavského Psychotechnického ústavu vyžadoval, aby sa kvantifikačné procesy uskutočnili na patričnej úrovni. Matematicky erudovaní pracovníci  V. Chvála, A. Kotzig a čiastočne aj M. Milan tu položili základy neskoršej matematickej štatistiky v psychológii.

Pracovníci Psychotechnického ústavu, súc spočiatku psychológmi bez patričného certifikátu (PhDr.), boli motivovaní uskutočňovať výskumnú činnosť ako podmienku na získanie akademickej hodnosti. Výsledkom toho sa stali prvé, vedeckej psychológii v tej dobe zodpovedajúce výskumy slovenských populačných vzoriek. Mnohé z nich sú samy osobe historicky cenné, no priam provokujú k práci na porovnávacích štúdiách, napr. v oblasti hodnotových orientácií mládeže.

S Psychotechnickým ústavom sa spája rozvoj odborno-psychologického knižného fondu na Slovensku. Z viacerých  nepriamych ukazovateľov sa dá ex post usúdiť, že knižnica tohoto pracoviska disponovala mnohými reprezentatívnymi publikáciami psychologicko-pracovného ako aj širšieho zamerania.

Ako je známe, r. 1948 došlo v Československu k radikálnej zmene spoločensko-politického systému, výlučná moc jednej –  komunistickej – strany prerástla zakrátko do trvalej totality. V psychológii sa to prejavilo dvojsmerovo: doslovnou likvidáciou predchádzajúcich výsledkov vývoja „starej“ psychológie a budovaním „novej“ podľa vzoru tzv. sovietskej psychológie. Prv menovaný zvrat sa osobitne dotýkal psychológie práce, resp. psychotechniky. Tá totiž bola v Sovietskom zväze už r. 1936 odsúdená najvyšším politickým orgánom ako „nástroj na upevnenie kapitalizmu“. Niet sa teda čo diviť, že uvedený import zasiahol aj Psychotechnický ústav v Bratislave, čo sa udialo spôsobom priam prototypovým pre vtedajších mocipánov. Z málodostupných dokumentov doplnených informáciami z „oral history“ i vlastných spomienok možno likvidáciu bratislavského Psychotechnického ústavu opísať takto:

Najprv sa v dennej tlači objavili od málo známych osôb – filozofov pochybovačné články o vedeckosti psychológie ako celku, osobitne však odmietavé stanoviská voči psychoanalýze a psychotechnike.

Takmer súbežne s tým sa v médiách začalo škandalizovanie osobností pre ich angažovanie sa počas vojnovej Slovenskej republiky, čo postihlo aj vtedajších psychologických prominentov.

Vzápätí sa objavil nový ideový nepriateľ – buržoázny nacionalizmus – ktorý sa potom stal predmetom inscenovaných súdnych procesov; aj tu boli niektorí slovenskí psychológovia atakovaní.

Ďalšie deštrukčné zásahy novej moci proti psychológii a psychotechnike už boli cielené. Najprv bol púhym administratívnym aktom r. 1948 bratislavský Psychotechnický ústav pretvorený na oblastné pracovisko Československého ústavu v Prahe. Potom centrum nariadilo hĺbkovú hospodársko-finančnú kontrolu, záverom ktorej bolo odvolanie jeho riaditeľa. Vzápätí nasledovalo dosadenie nekvalifikovaného straníckeho úradníka z Prahy s likvidačným zadaním. R. 1951 bolo toto pracovisko zrušené, jeho odborný inventár – knihy, metodiky, výskumné správy – vyhodený do pivníc, ba i na dvor a to, čo sa nestihlo odcudziť, zničila napokon spodná voda po povodni Dunaja r. 1954.

 

 

– Smolenická konferencia –

Medzitým sa na pôde Filozofického ústavu Slovenskej akadémie vied začalo utvárať relatívne samostatné oddelenie psychológie, rozvíjajúce teoretickú  psychológiu na báze marxistickej metodológie (M. Bažány). Z neho neskoršie vzniknuté Psychologické laboratórium SAV sa okrem výskumno-experimentálnej činnosti podujalo aj na istú strategickú úlohu. V spolupráci s Komisiou pre psychológiu pri Československej akadémii vied zorganizovalo celoštátnu konferenciu československých psychológov s ústrednou témou Zásady a možnosti využitia psychologických poznatkov v socialistickej spoločenskej praxi. Konferencia sa uskutočnila v Smolenickom zámku pri Bratislave v dňoch 8.-10. novembra 1957. Jeden z jej protagonistov – J. Doležal – profesor Karlovej univerzity kvalifikoval toto podujatie slovami: „Smolenická porada je významnou událostí ve vývoji čs. psychologie, je prvním pracovním setkáním našich psychologů po druhé světové válce, ne-li dokonce první v dějinách československé psychologie vůbec“ (Využitie …, 1959, s. 371). No nie len preto možno usporiadanie, publikovanie prednesených referátov a medializovanie rezolúcie z tejto konferencie pokladať za medzník vo vývoji psychológie v Československu. Paradigmatickou sa mala stať zmena teoreticko-metodologických základov, t.j. snaha prebudovať eklektickú (buržoáznu) psychológiu na marxistickú; v rámci nej sa mala rozvíjať všetka psychologická práca v Československu. Okrem deklaratívneho prihlásenia sa československých psychológov „k budovaniu socializmu vo vlasti“, politický zámer mohli mať aj ďalšie proklamácie. Prvou úlohou psychológov v tejto fáze budovania socializmu je podľa J. Doležala  pomoc „v boji proti přežitkům ve vědomí lidu“ a vhodnými, t.j. psychologickými prostriedkami prispievať spoločenskej praxi. V nej má rozhodujúcu pozíciu výroba, ku ktorej môže psychológia, ak má validné vedecké poznatky (silná všeobecná psychológia), účinne prispievať štúdiom pracovnej činnosti (aplikácia). A tu sa podľa rezolúcie ukazujú značné rezervy najmä v úprave pracovných podmienok, v starostlivosti o kádre a bezpečnosť práce, vo výchove pracujúceho dorastu a voľbe povolania, atď.

Proceedings zo smolenickej konferencie obsahuje predovšetkým dva zásadné príspevky od J. Doležala. Sú to predovšetkým Tézy psychológie práce, kde autor preukázal vysoký medzinárodný štandard erudície. Druhý, obsiahlejší príspevok (Základy a možnosti užitia psychologických poznatkov v socialistickej spoločenskej praxi) je pre tú dobu príkladom zapracovania (vnesenia) princípov filozofie dialektického a historického materializmu, vrátane triedneho učenia, do kategoriálneho aparátu psychológie v polovici 20. st. Jednako publikované vystúpenia ďalších českých a slovenských psychológov, hoci sem-tam, inokedy viacej-menej vybavené ideovými a politickými bonmotmi, boli zamerané na konkrétne, predtým ako aj potom aktuálne problémy psychológie práce. Týkali sa týchto tém: pracovná a polytechnická výchova  školskej a učňovskej mládeže (J. Koščo), výber poslucháčov na vysoké školy (Jaroslav Doležal), psychológia v kádrovej práci (J. Kučera), psychologické aspekty úpravy pracoviska (J. Daniel), výcvik pracovného dorastu (J. Havlíček), pracovná náplň psychológa v továrni  (B. Bárta), zásady užívania psychológie v doprave  (Zb. Bureš) – na železniciach (J. Zadražil) – v bezpečnosti práce (A. Ivanov), nehodové správanie a úrazová prevencia (J. Křivohlavý), teória psychológie práce (J. Růžička), priemyslové intoxikácie (B. Chalupa), vzťahy medzi majstrom a robotníkmi (J. Grác), psychológia v ekonomike (M. Milan).

Viaceré závery z uvedených referátov vyústili do návrhov opatrení obsiahnutých v rezolúcii z tohoto rokovania. V nich sa akcentuje najmä potreba zintenzívnenia výskumnej činnosti v oblasti psychológie práce, nutnosť medziodborovej spolupráce psychológov s inými expertmi v teréne, žiaducosť vyzbrojovať študentov ekonomických a technických vysokých škôl, ako aj vedúcich pracovníkov vo výrobe psychologickými vedomosťami, potreba urýchliť zriadenie psychologického pracoviska v rámci Československej akadémie vied.

Z pohľadu ďalších vše-psychologických odborných podujatí v Československu v sledovanom období sa toto podujatie vyznačilo ešte jednou osobitosťou: na smolenickej konferencii českých a slovenských psychológov r. 1957 evidentne dominovala –  náplňou i rozsahom – psychológia práce nad ďalšími zložkami – pedagogickou a klinickou psychológiou. Túto proporcionalitu však ďalší vývoj psychológie na Slovensku už nepotvrdil.

 

– Od psychológie práce k inžinierskej psychológii –

Ako sa už naznačilo, Psychologické laboratórium Slovenskej akadémie vied v Bratislave treba pokladať za prvé profesionálne vedeckovýskumné pracovisko psychológie v Československu. Vzniklo r. 1955, kedy v Československu, resp. v tzv. východnej časti Európy dominovala tzv. pavlovovská psychológia zameraná na experimentálny výskum podmienených reflexov. K tejto činnosti sa čoskoro pridružili aj výskumné aktivity patriace do sféry psychológie práce. Začal ich tu rozvíjať J. Daniel, pôsobiaci svojho času v bývalom Psychotechnickom ústave v Bratislave. Postupne sa jeho tím rozšíril na oddelenie psychológie práce, ktoré sa neskoršie, v rámci Ústavu experimentálnej psychológie SAV, preorientovalo na inžiniersku psychológiu.

Už koncom 50. rokov sa na tomto pracovisku riešili výskumné problémy vyplývajúce z potrieb vtedajšej spoločenskej praxe. Jedným z nich bolo empirické skúmanie sociálnych a psychických vplyvov na postavenie a prácu ženy v priemysle (V. Kováliková), realizované priamo vo výrobnom podniku.

Významným a pre jeho účastníkov zážitkovo nezabudnuteľným zostal terénny výskum únavy rušňovodičov. Tím pracovníkov na čele s J. Danielom (S. Dornič, D. Kováč, V. Valter) vykonal relatívne komplexné merania   prejavov únavy batériou metodík priamo v železničnom depe. Reálnymi probandmi boli rušňovodiči elektrických lokomotív (v tom čase začala elektrifikácia železníc), a to výskumným plánom ante-post. Podľa očakávania sa zistil objektívne i subjektívne zvýšený stav únavy po skončení smeny až na hranicu ohrozenia bezpečnosti práce. V druhej etape tohoto výskumu sa uplatnili aj niektoré ergonomické prístupy, ktoré viedli k inžiniersko-psychologickým expertízam adresovaným napr. aj výrobcom týchto rušňov (Škoda Plzeň). Vo výskume únavy sa pokračovalo aj u pracovníkov chemickej výroby, ktorí boli vystavení dlhodobej expozícii sirouhlíka (bývalá Dimitrovka); tu sa m.i. použila dynamická inovácia Brownovej figúry (Dornič, 1960).

Psychomotorika, ktorá zabrala značnú časť laboratórnych  aktivít na tomto pracovisku už koncom 50. rokov (Kováč, 1958), sa v 60. rokoch dostala do novej pracovno-psychologickej podoby. Za účelom optimalizácie obsluhy poloautomatizovaných výrobných činností zostrojil V. Valter model karuselu, kde sa príslušné pohybové činnosti merali ako mikroelementy originálnou metodikou kontaktnej analýzy. Tento metodický princíp sa neskoršie využil v širšom kontexte neuropsychologických (laterálna preferencia), klinicko-psychologických (diagnostika jemnej psychomotoriky) i pedagogicko-psychologických výskumov.

V aktivitách pracovníkov oddelenia inžinierskej psychológie Ústavu experimentálnej psychológie SAV sa použili aj náročnejšie elektrofyziologické metodiky elektromyografie: nie len meraním príslušných napätí pri svalovej činnosti horných končatín, ale aj pri registrácii tzv. tichej reči (Boroš, 1967). H. Florek (1968) skúmal vizuálnu únavu (flicker) vo vzťahu k motorike u pracovníkov planografie a výrobcov televíznych prijímačov.

Medzitým, čo v Československu politické aktivity socializmu s ľudskou tvárou potrestala v dôsledku zahraničnej vojenskej okupácie pritvrdená totalita, inžiniersko-psychologické výskumy Ústavu experimentálnej psychológie SAV zaznamenali novú kvalitu. V súčinnosti s psychológmi veľkého energetického podniku na Slovensku (Slovnaft) sa otvorili viaceré problémy interdisciplinárneho charakteru. Predovšetkým to bola psychologická analýza činnosti operátora a ďalších moderných profesií (Stríženec, 1971), potom problematika pracovnej záťaže a stresu v spolupráci s endokrinologickými expertmi (Daniel, 1984), a napokon ešte väčšmi interdisciplinárna oblasť cirkadianných rytmov u pracovníkov modernej priemyselnej výroby (A. Potašová,  I. Sarmány, R. Fábry a ď.). Výsledkom náročných terénnych výskumov o tzv. ranných a večerných typoch pracovníkov sa stali jednak publikácie (Daniel – Kubalák, 1988) ako aj viaceré expertízy, ktoré sa priebežne upatňovali v praxi. Súčasne sa riešili aj viaceré „by products“ problémy, akými boli napr. súčinnosť človeka s počítačom (M. Stríženec), kognitívne štýly a proces rozhodovania (I. Sarmány), zvládacie stratégie (E. Ficková).

Výstupy z týchto výskumov boli priebežne publikované nie len v domácej odbornej tlači (najmä v časopise Psychologie v ekonomické praxi), ale aj v cudzojazyčnom, od r. 1970 medzinárodnom, časopise Studia psychologica (1965 – doteraz). Treba vyzdvihnúť aj  organizačnú činnosť v tomto smere. R. 1972 sa v Smolenickom zámku uskutočnilo medzinárodné sympózium, z čoho neskoršie vyšla kolektívna monografia „Psychologická analýza činnosti operátorov“ (Daniel, ed. 1975).

Posun výskumnej činnosti z pracovno-psychologickej do inžiniersko-psychologickej podoby sa tu zatiaľ ilustroval len výberom výsledkov dosiahnutých v Ústave experimentálnej psychológie SAV. Sú pre to dva dôvody: kontinuita a početnosť. Výskumné projekty z psychológie práce sa realizovali, pravdaže, aj na ďalších slovenských pracoviskách širšieho zamerania, akými boli katedry psychológie na vysokých školách a čiastočne aj na špecializovaných rezortných pracoviskách. Bližšie o tom informujú príslušné fragmenty v tejto publikácii.

No nemožno tu nespomenúť aspoň výpočtom výskumné aktivity J. Ch. Raiskupa a jeho interdisciplinárnych tímov vo Výskumnom ústave práce a chorôb z povolania v Bratislave. Týkali sa nasledovných problémov (resp. zadávateľov či adresátov): analýza profesií a kritériá výberu operátorov v atómových elektrárniach (Jaslovské Bohunice), neuropsychické zaťaženie pracovníkov vybraných profesií na lodiach (Čs. plavba dunajská), psychologická diagnostika pilotov a mechanikov (Agrolet), vyšetrenie horolezcov expedície na Mount Everest, analýza pracovných podmienok žien vo vybraných závodoch, psychologicko-hygienické špecifiky náročných prác v strojárstve, atď.

 

– Od katedry do života –

Po založení odborného pracoviska psychológie (Psychotechnický ústav v Bratislave), po možnosti získať vysokoškolské vzdelanie z psychológie (Filozofická fakulta UK v Bratislave) treba vydanie akademickej psychologickej príručky v slovenskom jazyku pokladať za ďalšiu medzníkovú udalosť vo vývoji psychológie na Slovensku; týka sa to aj psychológie práce. Po viacerých študijných pobytoch v psychologicky vyspelej Európe vydáva A. Jurovský r. 1942 Psychológiu (1. vydanie s. 384, 4. prepracované r. 1949, s. 555). Ak konštatujeme, že z 528 literárnych prameňov je 328 nemeckých (ostatné prevažne anglické a francúzske), naznačuje sa príslušný „Zeitgeist“ tejto publikácie. Jurovského Psychológiou sa kodifikovala slovenská odborná psychologická terminológia. Na základe citácií možno spresniť, že na tejto učebnici sa odchovali viaceré kohorty slovenských odborných psychológov; pre svoj systém a bohatú faktografiu bola učebnica známa aj v českých zemiach; jej spätosť s vtedajšou psychológiou práce možno vyvodiť aj z faktu, že sám autor bol v tom čase súčasne riaditeľom bratislavského Psychotechnického ústavu a profesorom na vysokej škole. A vývoj spel ďalej.

V školskom roku 1948/49 začína na Filozofickej fakulte UK študovať prvá generácia „čistých“ psychológov. Ako sa už naznačilo, predtým sa psychologická odbornosť získavala v rámci štúdia filozofie v kombinácii s ďalším predmetom obhájením dizertačnej práce (PhDr.) „so zreteľom na psychológiu“. Žiaľ, radikálne politicko-spoločenské zmeny („Víťazný Február 1948“) poznačili toto štúdium postupným naberaním ideologicky zaťažených filozofických predmetov, nehovoriac už o politickom prenasledovaní profesorov – A. Jurovského a J. Čečetku (ako sa o tom už informovalo predtým v súvislosti s likvidáciou psychotechnického ústavu v Bratislave). Jednako, napriek rôznym peripetiám Jurovského výdobytok – samostatné odborné štúdium psychológie na Slovensku – sa aj napriek vylúčeniu profesorov z fakulty r. 1957 uchoval naďalej.

  1. 1958 vzniká samostatná Katedra psychológie FFUK pod vedním T. Pardela a postupne sa začína aj diferenciácia tohoto štúdia. V prvej polovici 60. rokov už bolo možné ukončiť štúdium psychológie špecializáciou; okrem pedagogickej (neskoršie poradenskej) a klinickej aj špecializáciou v psychológii práce. K prvým vyučujúcim príslušných predmetov psychológie práce v tom čase patrili J. Ondrejka, L. Požár, neskoršie J. Kuruc a M. Bandžejová. Príchodom skúseného odborníka z rezortného ústavu bezpečnosti práce (predtým pracovníka Psychologického ústavu) I. Pikalu sa tím vyučujúcich, ku ktorým postupne pribúdali rôzni externisti, kapacitne viac-menej vyrovnal s ostatnými. Navyše viacerí pracovníci z Psychotechnického ústavu Filozofickej fakulty UK (1957), pri ktorom sa na čele s J. Koščom rozvíjala problematika celoživotného profesionálneho vývinu, permanentne pôsobili aj ako vyučujúci. Spočiatku to bola akási základná (všeobecná) psychologická práca, potom sa táto oblasť výučby obohatila prednáškami z inžinierskej psychológie, psychológie dopravy, bezpečnosti práce; neskoršie pribudla personálna psychológia, diagnostika v psychológii práce.

Keď sa r. 1968 vďaka húževnatej iniciatíve J. Hvozdíka otvorilo nové vysokoškolské učilište v Košiciach (Katedra odbornej psychológie na Filozofickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika),  počet psychológov práce na Slovensku podstatne vzrástol; túto špecializáciu tam zabezpečovali najprv „košickí psychotechnici“ Š. Tatranský, E. Fraenkel, Ľ. Fábryová, ktorým vypomáhali bratislavskí externisti (J. Daniel) a neskoršie aj vlastní  odchovanci M. Harminc, J. Juhas, J. Stanko a ď.

Dá sa zhrnúť: Kým na začiatku 60. rokov sa psychológiou práce zaoberalo niekoľko jednotlivcov, o 30 rokov neskoršie evidoval Adresár Slovenskej psychologickej spoločnosti pri SAV (1989) v sekcii psychológie práce 312 osôb; toto veľké číslo sa žiada spresniť poukazom, že nie všetci členovia tejto sekcie boli priamo činní v tejto oblasti psychológie, keďže každý člen Spoločnosti mohol prejaviť záujem o činnosť vo dvoch jej sekciách.

Za ďalšiu významnú udalosť v rozvoji psychológie práce na Slovensku, a nie len tu, možno pokladať vydanie prvej slovenskej príručky psychológie práce r. 1963 z pera J. Daniela. Hoci išlo o neveľkú odbornoinformačnú knižku (155 strán), sotvačo môže znížiť jej význam, keď si uvedomíme, že v Československu bola prvou publikáciou svojho druhu od r. 1934, keď v Prahe vyšla „Encyklopedie výkonnosti“. Knižka bola určená stredným technickým kádrom vo výrobe so zámerom zvýšiť ich záujem o odborné i vlastné uplatňovanie psychologických poznatkov v pracovnej činnosti. Po úvodných teoreticko-metodologicky ladených kapitolách sa psychológia práce prezentuje ako aplikovaná disciplína a osvetľuje sa v týchto oblastiach: príprava pracovníka na prácu, vplyv práce a pracovného režimu na pracovníka, prispôsobovanie pracovného prostredia pracovníkom, psychologické otázky bezpečnosti práce a pracovnej morálky. Táto koncepcia knižky akiste zodpovedá dobe čo do odbornej štruktúry ako aj spoločenského kontextu. Povšimnutiahodné je, že Danielovu psychológiu práce vcelku pozitívne recenzovala m.i. aj vtedajšia autorita autorít v psychológii práce v Československu – J. Doležal (1965).

Psychológia práce mala pri „budovaní socializmu“ v Československu istú prioritu šírením zhora nadol. Zvyšovanie výroby v neantagonistických výrobných vzťahoch tvorilo tu totiž hlavné politikum. V tomto čase sa z iniciatívy vedúcich osobností psychologického života v Československu zrodil dokument o strategickom rozvoji psychológie v Československu, kde psychológii práce patrilo jedno z popredných miest. Hoci sa táto prognóza rodila v pripomienkovom pokračovaní takmer dva roky, jeho schválenie r. 1964 vysokým politickým orgánom (Plénum Ideologického oddelenia ÚV KSČ) trvalo údajne len pár sekúnd. Pravdepodobne aj preto, že Chruščovov XX. zjazd Komunistickej strany Sovietskeho zväzu už „omilostil“ psychológiu v ZSSR a uvoľnil tak cestu pre jej širší rozvoj. Navyše v Československu sa už hlásil k slovu dubčekovský „socializmus s ľudskou tvárou“. A tak 60. roky na Slovensku možno pokladať za istý malý boom rozvoja psychológie vôbec a psychológie práce zvlášť. Významným prínosom jej vývoja sa v týchto rokoch stali ďalšie výdobytky.

Psychodiagnostika, ktorá začiatkom 60. rokov mohla v Československu úplne vyjsť z ilegality, sa naplno rozvinula zriadením vydavateľského centra v Bratislave s celoštátnou pôsobnosťou pod vedením V. Černého (1968). S malým počtom interných, zato s veľkým počtom externých pracovníkov sa tu každoročne sprístupnili desiatky najznámejších zahraničných i domácich – slovenských a českých – psychologických metodík, pomôcok i výskumných a diagnostických zariadení (bližšie V. Černý – T. Kováč, 2001).

Ďalší pokrok v aplikácii psychológie práce na Slovensku sa udial priamo v teréne. Psychologické posty jednotlivcov v rôznych rezortoch, podnikoch a organizáciách sa rozšírili na psychologické oddelenia, ba aj školiace zariadenia.

Významným počinom pre rozvoj psychológie práce bolo založenie celoštátneho Československého ústavu práce a sociálnych vecí v Bratislave; ako už vyplýva z názvu mal interdisciplinárny charakter. Jeho odbor psychológie práce (A. Jurovský) uskutočnil celý rad výskumných projektov „klasickej“ psychológie práce, inžinierskej psychológie a sociálnej psychológie práce. Výsledky toho slúžili nielen ako expertízy pre  vtedajšie riadiace zložky, ale sa sprístupnili aj odbornej komunite článkami (napr. v časopise Syntéza) a monografiami. Pracovisko bolo aktívne aj organizačne. R. 1967 sa konala konferencia na tému psychológ a sociológ v závode, r. 1969 celoštátny seminár zameraný najmä na profesiografiu (bližšie J. Daniel, 2001).

V 60. rokoch (1964) vzniklo v rámci Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva psychologické oddelenie (J. Bulák) zamerané na psychodiagnostiku viacerých povolaní ako napr. majstri, vodiči, žeriavníci, bágristi. J. Senka tu vybudoval na tú dobu moderné psychologické laboratórium s komerčne vyrábanými prístrojmi a psychologickými testami. Okrem výberu zamestnancov, výskum sa sústredil na problémy pracovného režimu, mobility pracovníkov, sociálnej starostlivosti o pracovníkov ai. (bližšie J. Minich, 2001).

Odtabuizovaná psychodiagnostika sa v tomto čase konjunktúry psychológie dostala aj do československej armády. V Bratislave vzniklo r. 1967 Armádne vedecko-výskumné pracovisko (J. Vonkomer), ktoré okrem výskumných úloh a vývoja psychodiagnostických metodík vykonávalo bohatú diagnostickú činnosť (ročne 5000 osôb). Jeho existencia umožnila m.i. aj prežitie základnej vojenskej služby mladým absolventom psychológie odbornou činnosťou (podrobnejšie S. Miglierini, 2001).

V dňoch 1.-3. júla 1968 sa v Bratislave konal III. zjazd československých psychológov. Hoci prvý slovenský predseda Československej psychologickej spoločnosti – A. Jurovský – súhlasil s experimentálno-psychologickou náplňou rokovania, psychológia práce sa tu aj tak prezentuje „v plnej paráde“. Aplikácia psychologických prístupov k životu nadobúda novú kvalitu, keď niektoré terénne pracoviská prerastajú do inštitúcií so širším poslaním. Prototypovým príkladom toho bol Inštitút pre výchovu vedúcich pracovníkov Slovchémie r. 1967 (Š. Kestler), v rámci ktorého bola r. 1968 zriadená Katedra psychológie (I. Šípoš). Činnosť tejto inštitúcie, v ktorej pôsobili interní ale aj mnohí externí experti, sa prejavovala organizovaním cyklov psychologických školení pre vedúce kádre, realizáciou expertíz a výskumom na základe požiadaviek podnikov, metodicko-poradenskými službami, organizovaním odborných podujatí, publikovaním psychologických textov a koordinovaním práce podnikových psychológov v chemickom priemysle Slovenska; r. 1975 tam pôsobilo viac ako 20 psychológov (bližšie T. Kollárik, 2000).

V druhej polovici 60. rokov sa psychológia a najmä psychológia práce dostala už aj do personálnej oblasti väčších organizácií, ktorá predtým bola striktne v kompetencii výborov straníckych organizácií. Po prvý raz v histórii psychológie na Slovensku prevýšil dopyt ponuku. V dennej tlači sa objavili inzeráty so zvýhodnenými ponukami nie len pre  psychológov do väzenských zariadení. Už aj menšie priemyselné závody mimo hlavných centier Slovenska inzerátmi hľadali podnikových psychológov s ponukou vysoko nadpriemerného platu, bytu, ba dokonca aj rekreačného zariadenia. Všetko nasvedčovalo tomu, že psychológia, tentoraz už nielen poradenská a klinická, ale aj psychológia práce sa naplno inkorporuje do života jednotlivcov a organizácií. Lenže, písal sa 20. august 1968 a v noci sa začala intervencia vojsk Varšavskej zmluvy (okrem Rumunska) do Československa.

 

– Fenomén popínavej rastliny –

Teoretici i pamätníci života psychológie na Slovensku dobre vedia, že 70. roky sa pre vývoj psychológie stali opäť kritickými. Došlo k celoplošnému zabrzdeniu psychológie ideologicko-politickým  „znásilnením“, najmä spoločenských vied, kam oficiálne zaraďovali aj psychológiu. No inhibičné 70. roky sa predsa len odlišovali od likvidačných 50. rokov. Na lavici ideologickej obžaloby už nestála psychológia ako celok, ale len jej niektoré oblasti; k nim patrila napr. značná časť sociálnej psychológie a teda aj sociálna psychológia práce. Potom prišli pod ostrú ideologickú kritiku isté diela, napr. aj vydanie slovenského prekladu severoamerickej učebnice „Jednotlivec v spoločnosti“ od D. Kretscha et al. No a napokon atakovali aj niektoré osobnosti a inštitúcie. Duchovný otec slovenskej psychológie A. Jurovský, ktorý sa v období dubčekovského odmäku vrátil   za katedru, bol r. 1972 opätovne z fakulty prepustený. Desiatky psychológov, ktorí v predchádzajúcich rokoch rozletu psychológie na Slovensku sa viacej-menej priblížili k tzv. západnej psychológii, boli politicky puncovaní ako pravicoví oportunisti; v dôsledku toho boli niektorí pozbavení vedúcich funkcií, prípadne možnosti publikovať alebo aj vycestovať do západných krajín. Pokiaľ ide o inštitúcie, prvými obeťami sa v období paradoxne nazývanom normalizácia, stali pracoviská, kde „nebola zabezpečená vedúca úloha komunistickej strany“. To postihlo napr. Ústav psychológie profesionálneho vývinu a poradenstva, ktorý administratívnym aktom začlenili do Psychologického ústavu Filozofickej fakulty UK (Koščo, 2000). Pochopiteľne, všade tam, kde sa predtým psychológovia účinne zapojili do personalistiky, došlo k likvidácii postov a k osobným postihom.

No 70. inhibičné roky sa od 50. likvidačných líšili v jednom: tentoraz sa už aj sami psychológovia pridali ku kritikom niektorých smerov rozvoja psychológie. Stalo sa tak najmä na rokovaní psychológov – straníkov v budove Ústredného výboru Komunistickej strany Československa, z ktorého vyšla interná publikácia „Ideologické problémy rozvoje marxistické psychologie“ (1973), v ktorej hlavná stať pochádza od J. Linharta. Jediný slovenský referent T. Pardel však prezentoval na tomto zasadnutí skôr dosiahnuté výsledky ako problémy psychológie. Istým podnetom pre budúcnosť bolo, že v psychológii práce sa tu položil akcent na psychológiu riadenia (J. Khol), čo sa na Slovensku neskoršie výdatne prejavilo.

Okrem už spomínaného Inštitútu Slovchémie vznikol r. 1972 pri vtedajšej slovenskej vláde Inštitút riadenia. Ako to dokladá jeho dlhodobý pracovník V. Kovačič (2000), psychológia, resp. oddelenie psychológie a sociológie tu malo značný zástoj. Psychologické poznatky v takmer reprezentačnom zoskupení disciplín relevantných pre riadiacu činnosť v niekoľko týždňových sústredeniach prezentovali špičkoví odborníci z vysokých škôl a výskumných ústavov. Účastníci týchto kurzov – vedúci pracovníci centrálnych riadiacich orgánov (od ministerstiev po väčšie podniky) – tu absolvovali nielen prednášky ale aj výcvikové programy. Intenzívna výučba sa kombinovala s individuálnym štúdiom odbornej literatúry a obhajobou písomných prác k získaniu príslušného cetrtifikátu. V priebehu r. 1972 – 1989 sa tu v 190 vzdelávacích podujatiach zdokonalilo aj v psychologických kompetenciách cca 2800 osobností vyšších druhov manažmentu.

Vďaka iniciatíve N. Snopkovej zaznamenal v tomto období záslužnú činnosť Dom techniky pri Československej vedecko-technickej spoločnosti v Bratislave. Začiatkom r. 1978 vzniklo v tejto inštitúcii oddelenie, ktorého cieľom bolo sprostredkovať nové poznatky a trendy z oblasti psychológie práce pracovníkom hospodárskej sféry. Postupne sa realizovalo 136 podujatí, v rámci ktorých vystúpilo viac ako 1500 (!) odborníkov z celého Československa. Týkali sa psychológie práce v širšom diapazóne, psychológie v personalistike, sociálno-poradenskej činnosti a ďalších aktuálnych problémov (podrobnejšie N. Snopková, 2001).

Psychológovia, nevynímajúc psychológov práce, sa najmä v 80. rokoch začali stále častejšie prezentovať aj v elektromasmédiách. M. Kožiak ako podnikový psychológ Slovenského rozhlasu tu zohral významnú úlohu „odborného dispečera“ odporúčaním relevantných psychológov relevantným témam.

A tak by sa dalo dokladovať ďalej, ako sa už predtým uviedlo, že napriek istým reštrikčným zásahom sa vývoj psychológie na Slovensku, vrátane psychológie práce a riadenia dostal do staronových koľají. Svedčí o tom napr. údaj, že koncom r. 1989 pôsobilo na Slovensku vyše 100 psychológov práce a riadenia v desiatkach nepsychologických zariadení. Vyberáme z nich v abecednom poradí aspoň niektoré:

Bavlnárske závody, Levice

Bratislavské automobilové závody, Bratislava

Bučina, Zvolen

Strojárenský závod Šariš

Československé aerolínie, Bratislava

Československá autodoprava, podnikové riaditeľstvo a 4 ďalšie v Bratislave,

Nitre, B. Bystrici, Košiciach

Československá plavba dunajská, Bratislava

Československé vagónky, koncern Vagónka, Poprad

Dopravné podniky  hlavného mesta Bratislavy

Dopravný podnik mesta Košíc

Duslo, Šaľa

Elektromont, Bratislava

Elektrovod, Bratislava

Gumárne 1. mája, Púchov

Hydrostav, Bratislava

Hutné stavby, Košice

Chemické závody Juraja Dimitrova, Bratislava

Chemické závody Wilhelma Piecka, Nováky

Chemko, Strážske

Chemlon, Humenné

Chemosvit, Svit

Inžinierske stavby, Košice

Jas, Bardejov

Klenoty, Bratislava

Matador, Bratislava

Naftový a plynárenský priemysel, Bratislava

Otex – textil, Bratislava

Okresný podnik výroby a služieb, Dolný Kubín

Poľana, Lučenec

POĽNOPO- Veľké Kostolany

Pozemné staviteľstvo, Bratislava

Priemstav, Bratislava

SLOV-AIR, Bratislava

Slovenský energetický priemysel, Psychol.-sociol. stredisko, Bratislava

Slovena, Žilina

Slovenský hodváb, Senica

Slovnaft, Bratislava

Stavoindustria, Bratislava

Stavoinvesta, Bratislava

Štátny cukrovarský podnik Trnava

Tatramat, Poprad

Tatra Svit, Svit

Tesla, Bratislava

Tesla Elektroakustika, Bratislava

Tesla Orava, Nižná nad Oravou

Uhoľné a lignitové bane, Prievidza

Ústredie umeleckých remesiel, Bratislava

Vihorlat, Michalovce

Výskumný ústav mechanizácie a automatizácie, Nové Mesto nad Váhom

Východoslovenské železiarne, Košice

Výrobné družstvo ÚSVIT, Bratislava

Výrobné družstvo invalidov Žiara, Zvolen

Západoslovenské cementárne a vápenky, Rohožník

Zelenina, Bratislava

Závody výpočtovej techniky, Banská Bystrica

Závody ťažkého strojárenstva, Bratislava, Detva, Dubnica nad Váhom, Martin

Želeničné staviteľstvo, Bratislava.

V rukopisnej verzii štúdie k dejinám psychológie na slovensku charakterizovala V. Kováliková kritické roky jej vývoja takýmto konštatovaním: rozvoj napriek všetkému. psychológia na slovensku by sa dala prirovnať k rastline – poplazu, ktorú, keď ju na jednom mieste vytrhnú, vzápätí vyraší povedľa.

 

 

 

– Namiesto záveru –

 

Preto namiesto záveru opakujeme text z úvodu:  psychológia práce a riadenia na Slovensku v r. 1928-1989 bola neoddeliteľnou súčasťou vývoja všetkej psychológie v Československu. Keďže nateraz nie sú, až na viaceré cenné prístupy, k tomuto veľkému celku vypracované čo i len tézy alebo náčrty, prehlasujeme, že tento pohľad na vývoj psychológie práce a riadenia musí byť otvorený pre ďalšie historické fakty a hodnotenia.

 

 

 

 

VÝBER Z LITERATÚRY

 

Daniel, J., 1967, Psychologické aspekty pracovného zácviku (Psychological aspects in work

training). Práca, Bratislava.

Daniel, J. a kol., 1975, Psychologická analýza činnosti operátora. (Psychological analysis in

operator activity). Veda, Bratislava.

Daniel, J., 1984, Psychická záťaž v laboratórnych podmienkach (Psychological load under

laboratory conditions). Veda, Bratislava.

Daniel, J. – Kováč, D. (ed.), 1989, Psychologické zefektívňovanie práce v podmienkách VTR

(Psychological work improvement in the  scientific-technological revolution). Práca,

Bratislava.

Daniel, J., Kubalák, M., 1988, Psychologické aspekty smenovej práce (Psychological aspects

            in shift work). Práca, Bratislava

Jurovský, A., 1942 (1949), Psychológia (Psychology). Matica slovenská, Turčianský Svätý

Martin.

Jurovský, A., 1971, Spokojnosť s prácou a jej činitele (Work satisfaction and its factors).

Čs. výskumný ústav práce, Bratislava.

Jurovský, A., 1980, Osobnosť človeka pri práci (Personality at work). Práca, Bratislava.

Kollárik, T. – Kubalák, M., 1982, Psychológia na pracovisku (Psychology at the work

            place). Obzor, Bratislava.

Kováč, D. – Kováliková, V. (Ed.), 1993, Zakladajúce osobnosti, peripetie a ponaučenia

z novodobého vývoja psychológie na Slovensku. (Founding personalities, peripeteas

and lessons learned in modern development of psychology in Slovakia). Ústav

experimentálnej psychológie SAV, Bratislava.

Kováč, D., 1995, Psychology in Slovakia – Leaving the Iron Curtain Behind. In: Schorr, A. –

Saari, S. (Eds.) Psychology in Europe: Facts, Figures, Realities, Hogrefe  & Huber,

Gőttingen, 104-110.

Kováč, D. a kol., 1995, Ústav experimentálnej psychológie 1955-1995: jeho prínosy k rozvoju

psychológie na Slovensku. (Institute of Experimental Psychology S.A.Sc. 1955-1995 –

Its contribution to the development of psychology in Slovakia), Bratislava.

Kováč, D. et al., 1996, Post-war development of psychology in Slovakia: personal views.

Studia psychologica, 38, 283-311.

Kovačič, V., 1987, Psychológia v organizácii a riadení (Psychology of organization and

management). Práca, Bratislava.

Kožiak, M., 2000, Ohliadnutie za vývojom slovenskej psychológie práce v priesečníku

„Novembra 1989“ (Slovak psychology of a work after „November 1989“). Psychologie  v ekonomické praxi, 35, 113-128.

Kubalák, M., 1982, Stabilizácia pracovných kolektívov (Stabilization of working teams).

Práca, Bratislava.

Pikala, I., 1980, Psychologické aspekty priemyselnej úrazovosti (Psychological aspects

            in industrial accidents). Práca, Bratislava.

Stríženec, M., 1971, Súčasné tendencie v inžinierskej psychológii (Contemporary trends in

            engineering psychology). Vydav. Slov. akad. vied, Bratislava.

Stríženec, M., 1978, Človek a počítač (Man and computer). Veda, Bratislava.

Senka, J. (ed.), 1972, Vybrané kapitoly zo psychológie práce a personalistiky (Selected

            chapters from psychology of work and personal traits). Ústav pre vzdelávanie

pracovníkov v poľnohospodárstve, Bratislava.

Šípoš, I. – Kollárik, T., 1975, Sociálna psychológia práce (Social psychology of work).

Práca, Bratislava.

Štikar, J., Hoskovec, J., 2000, Ohlédnutí za vývojem české psychologie práce a organizace.

(History of Czech work and organization psychology). Psychologie v ekonomické

praxi, 35, 103-112.

Využitie psychológie v socialistickej spoločenskej praxi, 1959 (Application of psychology in

            social practice under socialism).Vydavateľstvo SAV, Bratislava.

Gálik, M., 1978, Psychológia v personálnych činnostiach (Psychology in personal activities).

Práca, Bratislava.

Daniel, J., 1963, Psychológia práce (Psychology of work). Práca, Bratislava.